Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

16.11.11
0
Chladné jesenné ráno. Bude osem. Vystúpila som z električky, náhlim sa po chodníku. Skoro bežím. Z dvoch príčin – prvá, aby som sa zohriala, druhá, aby som prišla, kam mám prísť, včas. Po neďalekej cestičke sa hrnie skupinka študentov. Tiež sa náhlia, ale aj veselo debatujú, prekrikujú sa, prekárajú jeden druhého, smejú sa. Obchádzajú bytovku a miznú mi z dohľadu.
-   Klop – dva, klop – dva, klop – dva – uvedomujem si zvláštny zvuk. Sprevádza moju rýchlu chôdzu. Priklopkáva – ako v tanci – prvú dobu: Ľavá – nič, ľavá – nič... Uvedomujem si, že ten zvuk je príliš blízko, aby bol mimo mňa ... ale čo ho spôsobuje?! Spája sa s mojimi krokmi, ale prečo len s každou prvou dobou a druhú ignoruje???

Spomalím, aj on (ono? ona?) spomalí. Zrýchlim – aj „ono“ sa zrýchli. Čo by to mohlo byť? Vnímam samu seba, hľadám pôvod zvuku –

-   Dobré ráno, pani susedka! Kam ste sa vybrali? – skoro som sa zrazila s našou susedou z vrchného poschodia.
-   Dobré ráno! Prepáčte, zamyslela som sa.
-   Veď vidím. Čo v týchto končinách?
-   Idem len sem – ukazujem na kaderníctvo, vzdialené od nás iba na päť - šesť krokov – vylepšiť svoj vzhľad... nevdojak si prehrniem vlasy na pravej sluche.
-   A ku komu? K Zuzke, Renátke? Ja chodím k Renátke.
-   A ja k Zuzke. Už ma iste čaká –
-   Tak ju odo mňa pozdravte. Aj Renátku, ak tam bude, a dovidenia!

Dve a pol hodiny v kaderníctve a som iný človek – bez šedín, s upraveným účesom, v lepšej nálade. Aj okolitý svet sa vylepšil – mäkko svieti jesenné slnko, zaháňa chlad. Vysokánske topole, len trochu postrašené žltou a červenkastou farbou, podopierajú štíhlymi korunami čisté modro-modré nebo.
Prejdem na druhú stranu ulice, zabočím na chodník. Oproti vykračuje štrúdlička detí – škôlkárov. Držia sa vo dvojiciach za ruky, štebocú medzi sebou. Pripomínajú väčší kŕdeľ kačičiek, ako tak ťapkajú za mamou kačkou. Pardón, pani učiteľkou. Druhá, na konci štrúdličky, práve rieši spor dvoch „káčeríkov – nespratníkov“. Berie ich za ruku – jedného sprava, druhého zľava – ako sa čertia, zazerajú po sebe! Ale učiteľkina prítomnosť zaberá. Možno aj teplo a bezpečnosť dospeláckych dlaní.

Ešte chvíľku zachytávam tíchnuci štebot detí, obdivujem malý parčík aj s pozdne rozkvitnutými púpavami a stokráskami. Mimovoľne pridávam do kroku, lebo viem, že potrebujem dovariť obed a ... som až po krk v každodennej gazdinkovskej rutine.

-   Klop – dva, klop – dva ... zase je to tu! Zvuk prichádza zľava – ach, už mi je všetko jasné!  Podvihnem golier na koženej bunde, ktorý nebolo treba dopnúť až hore, veď nie je, ani ráno nebola veľká zima, a je po zvuku. Prestal. Pustím golier späť - aj zvuk je späť. Spomalím krok, uberá na  tempe aj sile, zrýchlim kroky, aj on sa zrýchli a je údernejší.
Uvedomujem si, že sa usmievam a som rada, že moje „pátranie“ nemá svedkov okrem okolitých kríkov a stromov, trávnika. Taká drobnosť! „Záhada záhad v malom“.
Ale predsa zážitok – mimovoľne sa ukladá do zákutí pamäte - - - a – som v detektívke či starom filme?

Neveľká sekvencia - vynorila sa ako zblúdilá fľaša s tajnou správou, ako bublinka plynu z prameňa medokýša, ako tichý hvizd, znásobený ozvenou.

Sedím v električke, veziem sa domov. Ale moje najvnútornejšie „ja“ preletelo časovým tunelom o viac ako polstoročie a dobrých šesťdesiat kilometrov od Bratislavy. Je večer, obaja s bratom sedíme na posteli, pritúlení k maminke, počúvame. V ten večer sme nechceli rozprávku, radšej „príhodu zo života“.
-   Aj trochu strašidelnú“ – zaprial si brat.
-   Dobre... prikyvuje mamka so smieškom v hlase - možno táto?
Pohniezdili sme sa, lepšie usadili na mojej posteli a chystáme sa počúvať - - - príhodu...

-   Dnes sa už na nej smejem, ale vtedy mi veru nebolo do smiechu. V živote som nezažila taký strach. Ani cez vojnu nie. Vtedy bol človek pripravený na všetko. Nechcem povedať, že odolnejší. Skôr odovzdaný... alebo zocelený? Neviem.
Lenže toto bolo po vojne. Vieš, keď sme ťa mali u starej mamy. Chodievali sme za tebou na striedačku – raz ja, druhý raz ocko. Raz do mesiaca. Častejšie to nešlo. Kvôli peniazom aj  práci.
Bolo to začiatkom zimy. Už primŕzalo, popadával sneh. Vlak meškal dobrú polhodinu – vtedy to bolo bežné. Konečne stanica! Vystúpila som z vlaku a so mnou možno pätnásť – dvadsať cestujúcich. Samí domáci, tváre viacerých mi už boli známe. S jednou paňou som sa aj pozdravila, i keď som si nevedela spomenúť, prečo ju poznám.
Moji spolucestujúci sa čoskoro roztrúsili do okolitých dvorov. Kde - tu už svietili okná do ulice aj lampy na priedomí domov, ozývala sa tlmená vrava a hlavne štekot psov. Ten ma sprevádzal až po posledné dva domy a ich záhrady... ba ešte aj potom...

Predo mnou sa černel lesík. V šere vyzeral ako nepreniknuteľná čierna stena. Ale ja som vedela, že ma za ním čaká domček starkých a v ňom ty, moja Bobuľka. Vždy som sa na teba veľmi tešila. Pamätáš si to?
-   Pamätám – starkých, domček... aj les. Chodievali sme tam na maliny a černice. A so starým otcom na hríby a drevo. V zime ma raz zobral dávať seno do krmelcov.  Tuším aj jablká?
-   Nehovor o tom - skáče mi do reči zvedavý braček - ja chcem maminkinu príhodu!
-   A veď aj ja – ubezpečujem brata.

Iste nám bolo vidieť zvedavosť a napätie priamo na nose, lebo mamka pokračovala:
-   - Bola som od lesa už len zopár krokov. Poriadne sa zotmelo. Nikde mesiac, ani hviezdy, iba hmla! „Ako pôjdem ďalej?“ prebleslo mi hlavou. Za tmy som tadiaľto ešte nešla. Vyberám z kabelky malú baterku, potlačím vypínač. Rozsvietila sa, ale iba na chvíľu. Prešťukávam vypínačom, ale nič, nič. Baterka neposlúcha -
Sedíme s bračekom ako peny, nespúšťame oči z mamkinej tváre. Len nech pokračuje -
-   Ššššuchch – z vetvy neďalekého stromu sa zošuchol sneh. Nejaký vták zatrepotal krídlami a vletel hlbšie medzi stromy. – Ššššuchch, - šššuch – sype sa sneh aj z ďalších vetvičiek. Aj som sa hnevala sama na seba, že mi nie je jedno, kadiaľ idem, čo počúvam, že mám stále stiesnenejší pocit. Šla som rýchlo, skoro behom. A za mnou: Klop-klop, klop -klop...

Ani s bratom nedýchame. Najradšej by sme boli s mamkou práve tam... alebo nie???

-   Ozvena? Ale v lese by nemala byť?! Klop - klop, klop – klop... jasne počujem za sebou kroky. Obzriem sa – v tme a hmle skôr tuším, ako vidím tiene ... ale vyzerá to, že skôr zo stromov ... nevyrastajú z chodníka, neblížia sa. Keď som zastala, zvuky krokov prestali. Iba  srdce, vystrájalo, bilo ako zvon. Vravím si  - halucinácie! To iste klopká iba ono – mám ho plnú hruď – len vyskočiť... Snažím sa uvažovať –
-   Maminka, čo je halu-, halu-, halunácie???
-   Bože! Zvedavec jeden! Vždy preruší v najlepšom!

Usmievam sa nad dávnou spomienkou: Bolo to čarovné obdobie môjho mladšieho brata. Na všetko, čomu nerozumel, sa pýtal hneď a bez okolkov. Tak aj vtedy – ja horím od napätia, čo sa dialo ďalej - a on chce vysvetliť význam jedného slova. Vtedy som, tuším, ani ja nevedela celkom presne, čo to slovo znamená. Iba som sa domnievala. Ale príbeh ma celú pohltil -
-   Prečo prerušuješ? Mami, čo bolo ďalej?
-   Premohla som strach a šla ďalej. Vietor navial na chodník viacej snehu. Černeli sa v ňom hlboké stupaje. Snažila som sa kráčať podľa nich, celkom som sa nato zamerala. Ten klopot za mnou prestal. Joj, tak som si vydýchla!

Aj my s bračekom sme si vydýchli. Ako dobre, že sa našej maminke vtedy dávno nič zlé nestalo.

Lenže mamka pokračovala v rozprávaní:
-   Zakrátko hlbší sneh skončil a chodník predo mnou bol ako vymetený. Bola som rada, lebo zabáranie bolo veľmi únavné. Kráčam si kráčam, už sa neviem dočkať, kedy lesík skončí, keď vtom – klop – klop, klop – klop... už je to tu zas! Až sa mi kolená podlomili. Pridala som, ako som len vládala, ponáhľam sa, bežím. Aj to „klopkanie“ beží so mnou –

Keby sa dalo detské napätie merať, možno by sme s bratom zlomili v ten večer slovenský, či svetový?! rekord. Dýchali sme vôbec?
           
-   Už som von z lesa! Po hmle ani stopy, na oblohe presvecuje cez oblaky mesiac. V diaľke vidím domček starkých, vysvietené priedomie aj dvor a počujem štekot našej Nory. Aj ju vidím, ako sa rúti smerom ku mne. Za ňou vykračujú dve postavy – vysoká, mocná  a maličká. Starý otec a ty.
-   Bola som od strachu a námahy v koncoch. Hučalo mi v ušiach, podlamovali sa mi kolená, ale srdcom sa  prelieval záblesk radosti: Som pri svojich! Už mi nič nehrozí – ten, čo ma prenasledoval, už si na mňa netrúfne ...

-   Ale kto to bol? Chytili ho? Dali do väzenia? Keby som tam ja bol, ja by som ťa obránil. Vzal by som pušku a – braček rieši situáciu „chlapsky“ a gavaliersky. Len ... proti komu? To je ešte stále záhada.
Nezostala nadlho, lebo maminka celé rozprávanie ukončila rýchlo a vecne. Vraj keď si u starkých na chodbe zložila kabát a chcela si vyzuť zimné topánky, pochopila, čo sa vlastne stalo. Vo vlaku jej bolo dosť teplo, tak si na vysokých šnurovacích topánkach povolila pracky a potom už nezapla. Zabudla na ne. Ako sa ponáhľala po chodníku, pracky klopkali o kovový uzáver,  a to bol zvuk, čo ju vystrašil. Čím rýchlejšia bola chôdza, tým rýchlejší bol klopot. Pokým šla po dedine, zvukov naokolo bolo dosť, hlavne štekot psov, tak si „klopkanie“ neuvedomovala. Až potom v lese – v tme a tichu, veď strach má naozaj veľké oči.  
Vraj sa na tom zážitku a jeho rozuzlení poriadne všetci nasmiali. A nie iba jeden krát...

-   No, mohol to byť aj zbojník, alebo - - - lupič - nedal sa brat. Tuším ho trochu sklamalo jednoduché rozuzlenie?
-   Máš pravdu, synček. Mohol to byť nejaký zlý človek - pritakala mu mamka.  „Uvedomili sme si to so starkými ešte v ten večer, keď som sa im priznala so svojím, hoci zbytočným strachom. Odvtedy ma vždy niekto z rodiny čakával na stanici. Aj vyprevádzal späť... Ale teraz už spinkať. Dobrú nôcku a pekné sníčky!“


Som doma. Varím, upratujem. A ešte stále poletuje okolo mňa maminkin hlas. Aj dávna atmosféra onoho večera, keď nám rozpovedala „klopkavú“ príhodu po prvý raz. Predstavujem si mamku – mladú, drobnú, ako kráča, ponáhľa sa tmavým lesom ku mne, svojej malej dcérke. Pripomínam si jej láskavé ruky, ktoré nás s bratom toľkokrát objímali...
Chválim číru náhodu dnešného predpoludnia. Vďaka nej mám v rukách podarené zaklínadlo: Stačí si rozopnúť golier na koženej bunde a zrýchliť krok. Určite sa čoskoro ozve – klop – nič, klop – nič, klop - - -  a ja budem opäť niekde poriadne ďaleko: V detských topánkach, v našom  starom byte - celkom blízko, blizučko k svojim rodičom. A k detstvu...

0 comments:

Zverejnenie komentára