Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

20.3.12
1
Vybrali sme sa v sobotu do záhrady.



Vybrali sme sa v sobotu do záhrady. Račiansky chotár sa ešte len prebúdza do jari. Je celý sivo-hnedý. Suchá tráva, trsy buriny v neobrobených vinohradoch, holé koruny stromov popri cestičkách. Iba bahniatka a štebot vtákov už zvestujú jar. Tiež vinohrad s frankovkou modrou - orezaný, poviazaný, ako sa patrí.
A tu, na suchej ceste, mokrá linka. Snáď namaľovaná smelým ťahom štetca? Jasné - blúdivý pramienok povyše nej je už hore! A tečie si pekne kade – tade –
Popred auto nám preletel biely motýlik. Drobný ako gombík na mojom svetri. Alebo sa doň prevtelila snežienka?
Nedá pokoj ani v záhrade – zakrúži v tesnej blízkosti, stratí sa, opäť priletí. Zobúdza myšlienky... Čistím, upratujem skalku a čosi-ktosi blízko mňa šepká mi, našepkáva starý príbeh:

Dávno, dávno, keď sa v našom chotári túlila ku Kamennej svini len neveľká pastierska osada Okol(-i), mala každá lesná studnička, každý horský pramienok svoju vílu. Lesné žienky neubližovali ľuďom, ani sa k nim veľmi nepribližovali. Žili si svoj život – starali sa o bystré i tônisté pramienky, potôčiky, potoky, veď les a jeho obyvateľstvo nemôžu žiť bez vody.
Lež mávali víly aj dosť času na zábavu. Na jar zobúdzali piesenkou šípové kríčky a keď zakvitli voňavými ružovkastými kvetmi, pozobúdzali lesné včielky:
-         Len sa choďte popásť! Zbierajte žltučký peľ, roznášajte sladkú vôňu!
Pravda, vôňa – vône rôznych kvetov – agátov, bazy, plánok, púpav i drobných fialiek – víly ich milovali. Kto by si odoprel lahodný jarný kúpeľ? Ech, vedeli by rozprávať chlapi – pastieri, ako im voňavé víly zamotali občas hlavu. Sladký spánok poslali na viečka a kým sa stádočko popri potoku pokojne páslo, kdeže bol jeho pastier? Ach-jaj, túlal sa tajomnou krajinou, plnou bozkov, objatí, volaní.

Tak bolo aj s pastierom Radošom. Rád vyháňal svoje stádo k Hornému potoku, lebo na jeho svahoch bola tráva svieža, šťavnatá, hojne popretkávaná liečivkami. Aj vody bývalo dosť, bystrej a studenej. Len tak zurčala pomedzi kamene, ponáhľala sa nadol popri osade až ku vzdialeným Pomorinám.
Neraz sedel Radoš celkom pri potoku a hľadel na skackajúce vlnky. Hodil na ne úlomok kôry zo stromu, trávové steblo, kúsok chlebovej kôrky a voda-vodička iba pohojdala hodené a už ho niesla preč. Preč, ďalej a ďalej, do neznáma...
-         Kam asi? Ku komu? Pre koho? – zobúdzali sa otázky v pastierovej hlave. Vzal píšťalku, priložil k perám a nad potokom sa zachvela pesnička. Túlavá, zasnená.
Nečudo, že prilákala vílu Suaduňku. Práve čistila jeden z blúdiacich pramienkov povyše potoka, keď k nej doletela Radošova pieseň. Doletela, okrútila sa okolo plavej hlávky, objala ju mäkkým vánkom. Nevedela víla odolať. Nechala prácu prácou a tichučko sa spúšťa nižšie. Už je za Radošovým chrbtom, dotýka sa ho jemnými prstíkmi.

Zaspal pastier, zadriemal, lebo iba v spánku sa smú víly ľuďom prihovoriť. Alebo v noci, keď mesačný spln osvetľuje kraj. Prisnila sa víla Radošovi, krásna, v striebristých šatách, plavých rozpustených vlasoch. Rozprávajú sa, smejú, blúdia čarovnou snovou krajinou. Prebudil sa až na štekot verného psa Lapaja, a nechce sa mu veriť, že je pri potoku a pasie stádo. Živý, presvedčivý bol jeho sen.
Načisto ho opantal. Omámil. Radoš každý deň vysedával na tom istom mieste a vyhrával, popiskoval tú samú pieseň. Nikdy ju nedohral, lebo víla už pri prvých tónoch zbehla k nemu a stúlila sa v jeho náručí.

Avšak sen je jedno a skutočnosť druhé. Nedával Radoš pozor na svoje stádo. Vyhrával na píšťalke, sníval, túlal sa s milovanou vílou Krajinou sna, krajinou lásky. Nedbal na stádo, nehľadal preň hojnejšiu pašu. A tak si ju kravky pohľadali. Odtúlali sa, večer samy zišli do ohrady, bez svojho pastiera. Veru, zle bolo, nedobre na Radoša. Gazdovia rozhodli, že už ho nechcú, nepotrebujú. Nech ide kade ľahšie!

Aj šiel. Rád. Nedbal na nárek svojej matky. Túžba ho hnala preč, preč od ľudí. Postavil si v hore kolibku, začal žiť len tak, sám pre seba. A pre svoju snovú vílu. Dobre im bolo so Suaduňkou až do hlbokej jesene.

Lež potom prišla zima. Tuhá, krutá. Hora, potok zapadli snehom, stratili sa z chotára všetky vône, pod snehom a ľadom sa utajili blúdivé pramienky. Jeho milovaná Suaduňka zaspala. Tak ako spia všetky lesné víly, keď svetu panuje prísna biela Morena. Zbytočne chodil Radoš k potoku, zbytočne volal piesenkou z píšťalky svoju milú. Nebolo jej, iba clivá hmla a biela tíš roznášali tklivé tóny po hore.
Vrátil sa späť.  K matke, čo si preňho skoro oči vyplakala. Vypočula ho, poľutovala, prichýlila. A každý deň mala pre neho novú a novú prácu: okolo domčeka, i drevo narúbať, vodu nanosiť, statok opatriť. Aj u susedov, u sirôtok, bolo práce vyše hlavy. Veď sa tam o svojich troch bratov a sestru starala najstaršia z nich, Hanička. Mamku im skosila minulú zimu krutá smrť, otec robotoval na panskom, nuž kto iný by sa mal postarať o úbohé sirôtky?
-         Ďakujem ti, Radoško! Sama by som na všetko nestačila. A bratia? Sám vidíš, čo zvládzu a čo ešte nie – vraví Hanka a modré oči jej žiaria, hladkajú Radošovo srdce. Jej hlas mu pripomína iný - z horúceho leta - od potoka. Zalieva ho teplou vlnou.
Možno pre onú spomienku je mládenec pri dievčine čoraz viac. Rád jej pomáha, rád sa s ňou zhovára, rád ju pozoruje pri každej práci.
Už je Hanička v Radošovom srdci, v jeho mysli. Vrátila mu radosť zo života, úsmev na tvár. A jedného večera, keď uložila spať svojich súrodencov, vrátila mu aj slasť z vrúcnych objatí. Tuho, živo, radostne.
Už to neboli sny, prišla láska – hlboká, skutočná.
Stal sa Radoš Hankiným mužom. Stal sa hlavou veľkej rodiny. Nezostal čas na pesničky,  píšťalku,  snívanie. Kdeže? Jeho život sa načisto otočil, obrátil iným smerom.



Prišla jar. Roztopil sa sneh. K Hornému potoku opäť trieli bludný pramienok. Sedí pri ňom víla Suaduňka a čaká. Tak rada by objala svojho milého, poláskala. Ako minulú jar, leto, jeseň... Ale pastiera niet. Nechodí... Zabudol?
Sedí víla nad bludným pramienkom a plače. Drobné slzičky kvapkajú na kamene, na hlinu. Kde dopadnú, vykvitne kvietok – žltý ako slnko, ligotavý ako zlato, chladný ako kvapka rosy.
Bože, koľko ich len vykvitlo! Sprevádzajú pramienok až k potoku. Od rána do podvečera svietia ako žiariví poslovia lásky, ale na večer sa stúlia samy do seba. Ako smútok jednej lesnej víly, čo žiali nad stratenou láskou človeka...

Vybrali sme sa v sobotu do záhrady. A tu, na suchej ceste, mokrá linka. Snáď namaľovaná smelým ťahom štetca?
Jasné - blúdivý pramienok v našej časti chotára je už hore! Ako minulý rok, predminulý... ako pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi... Tečie pekne kade – tade, ako sa práve rozhodol.
Mimo cesty na svahu kvitne okolo neho more blyskáčov. Hľa, víla plače. A šepká mi, šepká svoj dávny príbeh.


Foto: L. K. a  Z. B.

1 comments:

  1. Veľmi pekné milé.Pohladká ako to jarné slniečko. Vďaka.

    OdpovedaťOdstrániť