Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

11.5.12
0
Stretnutie s časom



Agáty, baza,
divoké ruže –
Kto toľkým vôňam
odolať môže?
Kto toľkým vôňam
odolať môže,
keď sa ti tisnú
zvečera domov?
Otváraš okná,
hostíš sa vôňou –
A bežíš hravo
cestičkou poľnou - - -
Hoci len „akože“
Kam?
Do detstva –
domov!

            Bola som tretiačka, či štvrtáčka?... a práve bola u nás na dlhšej návšteve stará mama.
Chodili sme spolu zbierať bazové kvety, z čerstvých púpavových listov sme robievali spolu šalát, opatrne sme trhali mladú žihľavu a ešte iné liečivky. Na povale sme rozprestreli hárky baliaceho papiera a hneď sa celý priestor zmenil na voňavú sušiareň byliniek.
            Bavilo ma ukladať čerstvé kvety alebo lístky liečiviek a potom ich prekladať a kontrolovať, ako sa postupne sušia. Zaberali čoraz menší priestor, trochu menili farbu, stávali sa krehkými... Aj ich vôňa sa postupne menila ... strácala silu, jemnela...
            Len si predstavte klasickú povalu staršieho domu, s hrubými drevenými trámami. Cez malé okienka, ku ktorým dosahujem iba tak, že si podložím stolček, prúdi do podstrešného prítmia popoludňajšie slnko. Celý priestor vonia harmančekom, bazou, neskôr lipovými kvetmi... A do tejto voňavej polotmy sa vnárajú príbehy – veselé, smutné, bežné aj nevšedné. Stará mama rozpráva zážitky zo svojho detstva, mladosti, ale na moje požiadanie aj rôzne úsmevné historky z detstva môjho otecka, jej tretieho syna.
            Vtedy som to vnímala ako niečo, čo len tak, obyčajne, prirodzene patrí k môjmu životu. Až neskôr som pochopila a ešte neskôr aj naplno precítila hodnotu , dar oných chvíľ...

            Stará mama bola aj výborná kuchárka. Varila aj také jedlá, ktoré mamička nevarievala. Napríklad – haruľu, cisársky trhanec, dukátové buchtičky, ale aj rôzne šaláty s tvarohom či smotanou. Zdalo sa mi neuveriteľné, keď napríklad namočila do palacinkového cesta celý okolík bazy a potom opiekla takúto „palacinku“ z jednej a druhej strany... Keď krájala rezance, vždy nám s bratom dopriala ďalšiu pochúťku – okraje cesta nechala upiecť na platni sporáka z oboch strán, len tak ich postrašila masťou alebo maslom a posolila. Mňam!

            Zber a sušenie liečiviek sme robili aj v škole. Dokonca sme sa pretekali, ktorá trieda nazbiera viac, Boli sme presvedčení, že je to užitočné... Ráno sme chodievali striasať zo stromov chrústy a zbierali sme ich do veľkých zaváracích fliaš ... Občas bol pritom aj poriadny krik a plač, keď niektorý z chlapcov pustil chrústa na dievčenskú hlavu so zapletenými vrkočmi, alebo, nedajbože, za golier šiat!!! Ešte teraz ma striasa, keď si spomeniem na tú „hrôzu“!!!
            Veru, navystrájali sme sa rôznych veselých kúskov... dobre sa na ne aj dnes spomína...

            Račianskym chotárom sa nesú jarné vône – pokosenej trávy, bazy, divých ruží, agátov. Schádzame dolu zo záhrady a po cestičke nás obieha aj predbieha tenký vodný prúdik. Zase si jeden z nemenovaných račianskych potôčikov robí, čo chce. Netečie v prikázanom, dokonca vyčistenom jarčeku, ale takto – kade – tade – po svojom... presne ako moje myšlienky – tuláčky...




0 comments:

Zverejnenie komentára