Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

5.11.12
0
„História je svedectvom času, svetlom pravdy, učiteľkou života, zvestovateľkou dávnych dôb.“
 Cicero
31. október, podvečer. Seminárna miestnosť v Klariskách sa postupne zapĺňa  ľuďmi rôzneho veku, vekový priemer tak okolo päťdesiatky. Vzadu, pri štôsikoch kníh, sa možno rozprávať s ich autorom. Aj ja som tak urobila.
Je 17,30 a sála je plná – i na pridaných stoličkách. Začína prednáška, kvôli ktorej sme prišli – „Nešťastná hviezda kráľa Holca“. A prednášateľ? Nik iný ako autor slávnej Zlatej knihy Bratislavy aj jej novších piatich dielov.
Historik pán Pavel Dvořák  je nielen uznávaný znalec histórie Slovenska vrátane našej Bratislavy, ale aj výborný rozprávač. V jeho podaní dostáva to ktoré obdobie, to ktoré miesto zrazu nesmierne živú podobu, hoci je od nás ľudovo povedané „vzdialené na hony či svetelné roky“. Súhlasím s ním, že história sú predovšetkým živé príbehy ľudí, zasadených do istej doby, na určité miesto. Dokonca možno povedať, že sa ďalej rozmieňa na životné príbehy jednotlivých ľudí.
Pravda, mnohé príbehy odchádzajú so svojimi hlavnými aktérmi a mimo rodiny sa o nich nikto viac už nedozvie. Stratia sa, zapadnú v hlbokej studni histórie. Ale sú aj také, čo sa nedajú zabudnúť, lebo sú zapísané. Buď v pamäti istého etnika a prenášajú sa ústnym podaním, alebo doslova v napísanom dokumente, dokumentoch. Len ich treba nájsť, otvoriť a prečítať.
Menovaní a bezmenní. Keď obdivujem krásu a starobylosť niektorého kostola alebo kaštieľa, paláca, často myslím na majstrov a remeselníkov, čo tam zanechali výsledky svojej práce aj posolstvo svojho talentu. O mnohých sa nikdy nič nedozvieme, lebo ich mená možno zostali zapísané len v účtovných knihách, nie na plánoch či nákresoch stavby.
A predsa vo svojej dobe, vo svojom osudom vymedzenom čase žili naplno. Tešili sa aj žialili, smiali sa, ľúbili, iste sa aj báli, obávali... Doma na nich čakali ich ženy, vychovávali deti... Obrovitánska rieka ľudských osudov, ľudských činov, ľudskej radosti aj utrpenia – to sú dejiny. V škole sa z nich dozvedáme len hrubé obrysy, neskôr, hlavne vďaka literatúre, môžeme získať plastickejší obraz, vďaka cielenému štúdiu aj podrobnú mozaiku. Známy Cicerov výrok hovorí: „História je svedectvom času, svetlom pravdy, učiteľkou života, zvestovateľkou dávnych dôb.“

Naša fantázia nám pomáha predstaviť si aj to, čo sme na vlastné oči nevideli. O čom sme len čítali alebo počuli. Avšak naša fantázia potrebuje dynamo, z ktorého by sa mohla, z ktorého sa musí nabíjať. Potrebuje istú dávku skúseností. Pohľad dopredu aj dozadu, doprava i doľava, do výšky aj do hĺbky. Možno práve pre tú komplexnosť pohľadu  si ctíme, zaujímame sa aj o našu človečenskú minulosť, dokonca o minulosť našej Zeme, o zákonitosti vesmíru.
Nedávno, v komentári pod jeden môj článok na Račan blogu  anonymný pisateľ pomenoval Koloničovskú kúriu na námestí Rače „barabizňou“.  Možno by radšej videl na jej mieste nejakú novú súčasnú budovu? Možno si prerátal, koľko financií by vyžadovala jej nevyhnutná oprava a koľko stavba nového objektu. V každom meste aj obci, nielen v Bratislave, sme denne svedkami, ako sa staré nahrádza novým. A nie je to iba znak našej doby. Aj v minulosti sa tak dialo. A nielen po vojnovom pustošení. Napríklad osvietená panovníčka Mária Terézia vydala pokyny na čiastočnú prestavbu Pressburgského hradu, lebo chcela mať svoje sídlo nielen honosné, ale tiež moderné a pohodlné. Prepychové. Dá sa uviesť stovky, tisícky príkladov, kde kvôli novému zaniká, stráca sa staré. Niekedy zato môže iba „zub času“ a ľudská nevšímavosť, inokedy obštrukcie prebujnelej legislatívy a či  obrovská vlna ľudského hnevu?! Ale aj praktické dôvody dopravy, pohodlného bývania, modernizácie výroby, meniaci sa vkus, móda, nové technológie...
Ale aj tak by mal mať proces zmien únosnú mieru. Tak ako má rieka svoj prameň aj ústie, tak aj náš život, prostredie, v ktorom žijeme, by malo zostávať v istom prepojení s dobami, čo už prešli, a súčasne prenechávať posolstvo aj priestor pre nové, čo ešte len príde.

„Dejiny sú o príbehoch“ - končil svoju prednášku pán Dvořák a ja si dovoľujem pokračovať v jeho posolstve ďalej: „Aj naša súčasnosť je a budúcnosť  bude postavená na príbehoch. Menovaných – zapísaných i bezmenných. Záleží na nich. Záleží na vklade každého z nás, lebo my, ľudia, píšeme dejiny tejto planéty. Učíme sa z dôb minulých, prežívame jej súčasnosť a snívame, ale aj pripravujeme jej budúcnosť.“ Povedané výrokom T. Roosevelta: „Rob, čo vieš, s tým, čo máš, tam, kde si.“

Bolo pol ôsmej, keď som sa z prednášky poberala na električku a domov. Stred Bratislavy sa mi prihováral večerným jesenným pokojom, tmu odtláčali žiariace hniezda okolo lámp aj zriedkavé svetelné reklamy. Prechádzala som Hlavným námestím, potom Radničným okolo Starej tržnice k Domu umenia. Neďaleko modernej budovy Tesca bol ešte otvorený maličký kiosk s ponukou pečených gaštanov. Hľa, malý pozostatok tradície...

Možno si naše mesto uchová dostatok stôp po svojich odžitých storočiach? Možno dokáže skĺbiť staré aj súčasné do harmonického, príťažlivého celku? Bodaj by sa tak dialo!!!
A bodaj by to platilo aj pre našu Raču.

0 comments:

Zverejnenie komentára