Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

10:01 AM
0

Idem v Krasňanoch po známej ulici. Pred chvíľou krátko spŕchlo, hoci obloha nie je celkom zatiahnutá. Je sivo, zimomravo. Inak ako včera, predvčerom, keď sa slnko smialo od ucha k uchu a teplota ovzdušia sa dvíhala nad desiatku. Pravda, o tomto čase by mohol byť aj sneh, ale túto zimu sme si ho naozaj „neužili“. Hoci všelikde inde ho mali aj vyše hlavy. Roztatárené počasie - bez zaužívaných zvyklostí, bez zbožných prianí detí posánkovať sa, zalyžovať si, vyguľovať sa do sýtosti. Dumám nad prešlou zimou-nezimou, možno aj trochu smútim... Zase prší, trúsi sa drobný dážď. S nevôľou roztváram dáždnik, pridávam do kroku.
A tu, nádherný jarný obraz – smejú sa na mňa z malého stromčeka aj kríčka – maňušky, barišky, kočátká... ako ich ešte ináč volajú? Nežné drobučké, mäkulinké. Pripomínajú miniatúrne mačiatka skrútené do klbôčka. Stojím v daždi a dotýkam sa ich prstami: Vitaj, vitaj, prvý pozdrav Jari! Vyvolalo ťa slniečko? Aj ty sa ponáhľaš do teplých dní?
Cítim, že sa aj vo mne prebúdza jar – mizne pochmúrna nálada, aj dážď ma prestal rozčuľovať. Všímam si holé konáriky kríkov, ktoré lemujú z jednej strany chodník – veď sú plné púčikov! Ešte celkom drobučkých, ale už nemajú zimnú neutrálnu sivosť. Farbia sa do jemných pastelových farieb.
Blížim sa k vŕbe. Pred tromi rokmi ju vypílili, ale ona nanovo vyrašila a už je z nej na vzhľad trochu čudný, ale predsa len strom. Hľa, jej hriva je veselá, žlto-zeleno-okrová . Hojdá sa vo vetríku, nechá sa zmývať dažďom. Ale mne sa zdá, že počujem jej tichý smiech: Je tu jar, je tu jar... pozrite, ako sa teším...
Teším sa aj ja. Skúmam cestou domov nepatrné jarné volania – spev drozdov, hravé prelety vrabcov z kríka na krík aj zurčanie neďalekého potoka. V nose ma šteklí vôňa vlhkej zeme a v mysli už splietam poradie jarných prác na našej záhradke. Hoci je v nej ešte mokro, už som začala s rezom viniča aj stromkov. Toho roku budú potrebovať lepšiu prevenciu proti škodcom, keď nám mráz nepomohol, ako sa to od neho očakáva. Aj s machom bude treba bojovať... spriadam svoje záhradkárske predsavzatia...
Prestalo pršať. Obloha je plná bizarných oblakov – čierno šedých aj celkom bielych. Chytajú lúče slnka a ono ich búrlivo „machlí“ teplými odtieňmi. Pridáva im široké okrajové čipky sfarbené do oranžova, žlta, ružova... hotový romantický akvarel!
Aj v našom byte kraľuje slnko. Napĺňa priestor zo západnej strany najprv ružovkastým a potom červeným svitom. Stojím na balkóne, neviem odtrhnúť zrak od prírodnej scenérie. Veru tak – rozbieha sa jar. Ktovie, aká bude? Hoci v základných zákonoch je to stále o istom zabehanom rytme o zákonitostiach, ktoré sú doložené mnohými pranostikami, o očakávaniach, ktoré sa v hlavných črtách vždy naplnia.

Škoda, že ľudské zákony aj štýl nášho človečenského života nemá takú pravidelnosť, ako príroda. Nedá sa spoliehať na to, že po bielom príde ružovo-žlto-zelené a potom letno-slnečné, atď. Ani presne nevieme, čo príde. Možno vieme, čo by sme chceli, ale ako k tomu dôjsť, čo preto urobiť? V našom ľudskom svete platia (neplatia?) zložité zákonitosti... či chceme alebo nechceme, sme ich súčasťou. A preto nám nie je a ani nemôže byť jedno, čo sa v našom ľudskom svete deje. A to nielen niekde celkom blízko okolo nás...

Ilustračné foto – internetový zdroj




0 comments:

Zverejnenie komentára