Dobroslava Luknárová

Agáty

2012-05-11T10:17:00.002+02:00

Stretnutie s časom

Agáty, baza,

divoké ruže –

Kto toľkým vôňam

odolať môže?

Kto toľkým vôňam

odolať môže,

keď sa ti tisnú

zvečera domov?

Otváraš okná,

hostíš sa vôňou –

A bežíš hravo

cestičkou poľnou - - -

Hoci len „akože“

Kam?

Do detstva –

domov!

Bola som tretiačka, či štvrtáčka?... a práve bola u nás na dlhšej návšteve stará mama.

Chodili sme spolu zbierať bazové kvety, z čerstvých púpavových listov sme robievali spolu šalát, opatrne sme trhali mladú žihľavu a ešte iné liečivky. Na povale sme rozprestreli hárky baliaceho papiera a hneď sa celý priestor zmenil na voňavú sušiareň byliniek.

Bavilo ma ukladať čerstvé kvety alebo lístky liečiviek a potom ich prekladať a kontrolovať, ako sa postupne sušia. Zaberali čoraz menší priestor, trochu menili farbu, stávali sa krehkými... Aj ich vôňa sa postupne menila ... strácala silu, jemnela...

Len si predstavte klasickú povalu staršieho domu, s hrubými drevenými trámami. Cez malé okienka, ku ktorým dosahujem iba tak, že si podložím stolček, prúdi do podstrešného prítmia popoludňajšie slnko. Celý priestor vonia harmančekom, bazou, neskôr lipovými kvetmi... A do tejto voňavej polotmy sa vnárajú príbehy – veselé, smutné, bežné aj nevšedné. Stará mama rozpráva zážitky zo svojho detstva, mladosti, ale na moje požiadanie aj rôzne úsmevné historky z detstva môjho otecka, jej tretieho syna.

Vtedy som to vnímala ako niečo, čo len tak, obyčajne, prirodzene patrí k môjmu životu. Až neskôr som pochopila a ešte neskôr aj naplno precítila hodnotu , dar oných chvíľ...

Stará mama bola aj výborná kuchárka. Varila aj také jedlá, ktoré mamička nevarievala. Napríklad – haruľu, cisársky trhanec, dukátové buchtičky, ale aj rôzne šaláty s tvarohom či smotanou. Zdalo sa mi neuveriteľné, keď napríklad namočila do palacinkového cesta celý okolík bazy a potom opiekla takúto „palacinku“ z jednej a druhej strany... Keď krájala rezance, vždy nám s bratom dopriala ďalšiu pochúťku – okraje cesta nechala upiecť na platni sporáka z oboch strán, len tak ich postrašila masťou alebo maslom a posolila. Mňam!

Zber a sušenie liečiviek sme robili aj v škole. Dokonca sme sa pretekali, ktorá trieda nazbiera viac, Boli sme presvedčení, že je to užitočné... Ráno sme chodievali striasať zo stromov chrústy a zbierali sme ich do veľkých zaváracích fliaš ... Občas bol pritom aj poriadny krik a plač, keď niektorý z chlapcov pustil chrústa na dievčenskú hlavu so zapletenými vrkočmi, alebo, nedajbože, za golier šiat!!! Ešte teraz ma striasa, keď si spomeniem na tú „hrôzu“!!!

Veru, navystrájali sme sa rôznych veselých kúskov... dobre sa na ne aj dnes spomína...

Račianskym chotárom sa nesú jarné vône – pokosenej trávy, bazy, divých ruží, agátov. Schádzame dolu zo záhrady a po cestičke nás obieha aj predbieha tenký vodný prúdik. Zase si jeden z nemenovaných račianskych potôčikov robí, čo chce. Netečie v prikázanom, dokonca vyčistenom jarčeku, ale takto – kade – tade – po svojom... presne ako moje myšlienky – tuláčky...

Je po račianskych hodoch...

2012-05-07T13:02:00.002+02:00

Vraj po šalátových...

Celkom priliehavý prívlastok, ak myslíme na prvú tohoročnú čerstvú zeleninu. Cibuľka, reďkovka, šalát ... Dnes nie je problém kúpiť v obchode akúkoľvek zeleninu, ale tradície a názvy aj prívlastky vznikali v inej dobe. Tak je to aj s hodmi – pripomína sa tradícia, ale slávnosti dostávajú súčasnú náplň.

Možno sa oplatí čo – to popripomínať z hlavného poľa záujmov starších generácií obyvateľov Račišdorfu:

Neňí lepší jako z jara,

zeleňá sa v poli tráva...

tak začína jedna z račianskych ľudových piesní, a pritom najdôležitejšie bolo i je, aby sa nad Račou rozzelenali vinohrady, aby ich nespálili obávané jarné mrazy. Ako spomínajú starí Račania, chodilo sa do vinohradov páliť burinu, réví z rezački, slamu aj piliny, aby sa čmudením zmenšili účinky sadajúceho mrázového srieňa. To už bývalo po jarnej kopačke i škrábačke.

Ale bývalo aj po bohatých račianskych hodoch časovo sa viažucich k začiatku mája, k sviatku patrónov račianskeho horňího kostela.

Kresba z roku 1835 - farský kostol pred prestavbou

Jeho história je pozoruhodná. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1390, ale kňaz v Rači sa spomína v listinách už v roku 1335, dokonca o kostolnej veži v Rači svedčí istý zápis už z roku 1306. V roku 1508 bol kostol zasvätený k úcte Všetkých svätých. V čase reformácie slúžil takmer 50 rokov evanjelikom a katolíckej cirkvi bol vrátený v roku 1629, kedy 17. júna nastúpil na račiansku katolícku faru farár Tomáš Biela. Od jeho nástupu až po súčasnosť je vedený presný zoznam kňazov, pôsobiacich v Rači.

Zasvätenie kostola apoštolom sv. Filipovi a Jakubovi sa uskutočnilo 1.mája 1844, kedy v Rači pôsobil farár Adam Hájek. Tento kňaz veľmi podrobne viedol farskú kroniku a zapisoval do nej nielen cirkevné, ale aj občianske udalosti v Rači a politicko-spoločenské pomery v Rakúsko-Uhorsku. Aj v starších záznamoch, napríklad v matrike narodených z roku 1732, sa možno dočítať o živote v Rači. Farár Juraj Pruker tam podrobne opísal obrovský požiar, ktorý 30. mája toho roka za hodinu zbavil strechy 93 domov, zomrelo sedem ľudí. Vyhorela aj fara, vrátane cirkevných kníh a matrikúl. Veru, neraz si osud kruto zahral s obyvateľmi našej obce.

Napriek smutným udalostiam vždy nanovo ožila a vzmáhala sa. Keď v roku 1768 vydala Mária Terézia úradný urbár, dozvedáme sa z neho, že vtedajšia Rača mala 229 poddanských domov a naviac niekoľko šľachtických kúrií. Urbársky súpis evidoval 276 daňových poplatníkov, z nich 76 pripútaných k pôde. Z prieskumu, ktorý predchádzal urbáru, sa však dozvedáme i to, že sa richtár aj prísažní z Rače sťažovali na veľké škody, spôsobené prudkými dažďami.. Z kopcovitého terénu vymieľali a odplavovali pôdu, ničili vinohrady.

A pritom vinohrad sa nedá vytvoriť za jeden rok. Jednoročné korenáče, zasadené do vinice, až v treťom roku začínajú rodiť na vzorek, ale až v ôsmom roku príkladnej starostlivosti sú schopné doniesť plnú úrodu.

Ak si človek uvedomí tieto skutočnosti, ak hoci len raz okúsil tvrdosť klasickej kopačky vo vinohrade, potom sa mu celkom ináč berie do rúk pohárik, naplnený kvalitným račianskym vínkom. Lenže kto to víno ochutnal, kto ho roky pozná, kto aspoň málo – máličko vie o jeho bohatej histórii, veru ťažko sa zmieruje s pohľadmi do račianskeho chotára, kde desiatky radov viniča dožívajú v záplave vysokánskej buriny a trávy, nepovšimnuté, stratené.

Mlčky závidia tým obrobeným, úrodným a len pomyselne sa pýtajú na svoj budúci osud. Lenže čo by bola Rača bez svojich vinohradov, bez svojho povestného vínka? Bola by ešte hodná seba samej? Povedzte, nemám pravdu?

Použitá literatúra:

J. Podolák: Rača, 1989

Ľ. Havlovič: Rača, 2002

Uverejnenie fotografií so súhlasom pána Ľ. Havloviča a L. Kittlerovej

Na margo jednej výstavy...

2012-05-05T12:00:00.002+02:00

V račianskom kultúrnom dome čaká na svojich návštevníkov výstava detských a žiackych prác.

Nakoľko je venovaná spomienke na 130. výročie založenia miestneho Dobrovoľného hasičského spolku, má priliehavý názov – Oheň, dobrý sluha, ale zlý pán.

Vidno, že mladých výtvarníkov viac inšpirovala druhá polovica názvu výstavy. Zachytili v mnohorakých podobách nebezpečnú, ale mimoriadne záslužnú prácu hasičov.

Hľadám vyvážený obsah celého názvu výstavy. Lebo tam, kde je „ proti“, musí byť aj „pre“:

Grécka báj o Prometeovi – darcovi múdrosti, ale aj dobra a ohňa. Prečo si ľudia nevedeli jeho vzácne dary dostatočne chrániť? Prečo nimi plytvali? Podľa báje boli spravodlivo potrestaní – tmou a nedostatkom. A Prometeus im opätovne pomohol. Napriek hrozbe najkrutejšieho trestu opäť rozsieval medzi ľuďmi svetlo, teplo, poznanie. Až do chvíle, kým ho nedostihol spravodlivý Diov trest – kaukazské bralo a nenásytný orol – denno-denné utrpenie.

Kdeže je starovek? Delia nás od neho tisíce rokov. Avšak ľudstvu Prometeove dary zostali. Dodnes s nimi nakladá – ako ináč – po dobrom aj po zlom.

Spomeňme len jeden z darov – oheň. Koľko dobra prináša človeku?! Zohrieva ho, posiela, vytvára mu svetlo, umožňuje prípravu jedla, ale aj výrobu železa, tvorbu pary, urýchľuje rôzne chemické procesy, atď. Lenže aj hrozí. Vždy a nanovo. Je nebezpečnou hračkou v rukách detí, je nebezpečnou zbraňou v rukách vojakov, je nebezpečným, zničujúcim démonom, keď sa vymkne spod ľudskej kontroly.

Veľa rôznych príhod, veľa poučení zaznamenáva o ohni a jeho sile už ľudová slovesnosť. Koľko príhod, hlavne katastrofických, zapísali do kroník a letopisov ich dávni autori. V koľkých umeleckých dielach sa prejavuje oheň ako dominantný prvok?!

Oheň – máme ho okolo seba – v zápalkách, zapaľovačoch, v plynových horákoch, v sporákoch, krboch, kachliach. V romantickom ohníku pri stanovačke aj v majestátnej vatre pri významných oslavách. Prenášame ho, skrytý v plamienku, ako betlehemské svetlo aj ako olympijskú pochodeň. Vraj nám žiari v očiach, keď sme plní radosti, ale aj šľahá zo zraku rozhnevaných ľudí. Horí nám – pomyselný – v srdci od chvíle nášho narodenia ... prebúdzame ho v kahančeku alebo sviečočke na pietnych miestach.

Plamienok, plameň, oheň ... priateľ i nepriateľ. Len na nás, Ľuďoch, na našej vôli, rozume a dôslednosti záleží, ktorú jeho dimenziu pustíme k sebe. Ako ho ustrážime. Ako s ním dokážeme bezpečne žiť.

Májová

2012-05-02T08:34:00.001+02:00

Májová

Tuho vonia orgován

Gaštany lampášiky rozsvietili

Na chodníkoch – brezové hieroglyfy:

Je máj – píšu – je máj!

Vonia tuho orgován

V brezových korunách zvučí drozdie sólo

Biela čiara so žiarivým hrotom

pretína oblohu –

Hľa, delí klenbu neba na dve polroviny -

a potom sa sama v blankyte rozplýva

Opäť je belaso - opäť je modro

Medová horúčava pohládza telo

a vonia orgován

Májovo...sladko...tuho

Teším sa na dnešné popoludnie

2012-04-25T09:18:00.003+02:00

a mám prečo.

O 15:00 sa v našom Nemeckom kultúrnom dome začne tradičná slávnosť. Opäť – ako pred rokom, dvomi, tromi... šestnástimi bude venovaná dievčatám a chlapcom, ktorých literárne práce tvoria náplň našej regionálnej literárnej súťaže. Jej zakladatelia – vtedajší členovia výboru MO MS - jej dali zaujímavý aj priliehavý názov

Račiansky jahodový kvet

Veru, súťaž je staršia ako jej súčasní prispievatelia – až na dospelých. Škoda, že už nemôžu byť na jej tohtoročnom vyhodnotení Milan Luknár, Albín Polakovič, Vladimír Ivanič. Ale iste príde Ľudovít Havlovič, možno aj Rudolf Klokner a Alfonz Havránek, pamätníci celej histórie súťaže.

Na slávnosti odznejú ukážky z ocenených literárnych prác a úspešní mladí autori obdržia nielen diplomy, ale aj knižné a vecné ceny od Miestneho odboru MS, tiež od Domu MS v Bratislave, od nášho račianskeho pána starostu aj od Školského úradu v našej mestskej časti. Dostanú do rúk aj zborník ocenených prác nielen ako spomienku na 16. ročník súťaže, ale aj ako inšpiráciu do budúcich literárnych pokusov.

Vyberám z úvodu zborníka:

Milí mladí autori,

96 – 143 – 167 – 192

Nebojte sa, nejde o matematickú úlohu. Je to štatistický údaj a svedčí o počte literárnych príspevkov do súťaže Račiansky jahodový kvet za ostatné štyri ročníky. Sme veľmi radi, že ich počet neustále rastie a sme ešte radšej, že vzrastá aj ich obsahové bohatstvo a štylistická úroveň.

Naozaj bolo čo čítať a nebolo vôbec ľahké hodnotiť a vyberať najúspešnejšie.

Do 16. ročníka našej súťaže sme Vám ponúkli tieto témy:

Spod školského prachu

Život na Alstrovej ul. (o domoch, ľuďoch a udalostiach z jednej račianskej ulice)

Koľko rečí vieš ...

Poznám jedno miesto a mám ho rád (rada)

Obdržali sme k nim 101 Vašich prác, pričom najviac z nich – 60, t.j. cca 60 % patrilo téme „Poznám jedno miesto a mám ho rád (rada)“. Kde všade ste nás vďaka nej pozvali - do rôznych miest Slovenska, ale aj do rôznych kútov sveta. Bolo to zaujímavé cestovanie. Škoda, že príspevkov o Rači a jej Alstrovej ulici prišlo poskromne. Tam sme očakávali bohatšiu úrodu.

Zato piata, voľná téma, opäť splnila náš predpoklad – aj bohatstvom tém, aj rôznorodosťou žánrových foriem. Veď sme mohli čítať detektívne príbehy, sci-fi poviedky aj rozprávky, v malom počte, ale o to s väčším pobavením - humoresky.

V celkovom súbore prác ubudlo pokusov o básnickú tvorbu, najmä lyrickú a čo sme celkom nečakali, aj esejí. Zato v epických žánroch dostali veľký priestor rôzne druhy opisov, hlavne náladový a dynamický. Keď ste ich prikorenili štipkou humoru, satiry, kritiky, či nonsensu, bolo ich čítanie ešte zaujímavejšie.

Zo 192 príspevkov až 59, t.j. 31 %, malo mladučkých autorov, teda žiakov 2. - 4. ročníka, čo nás nesmierne teší. Vieme, že deti rady rozprávajú, ale napísať príbeh je oveľa ťažšie. Veru, niektorým v dobrom iste pomohli aj starší, možno rodičia či starí rodičia, za čo sa nedá hnevať. Veď ak sa niekto chce naučiť písať, klásť svoje myšlienky na papier, potrebuje nielen dobrú vôľu, ale aj radu a väčší tréning. Veľa čítať, počúvať, premýšľať – to je začiatok každej tvorivej literárnej činnosti. Len je potom dôležité stať sa neskôr samým sebou. A vedieť oddeliť svoje myšlienky, svoje vyjadrenia od ostatných. Stať sa autorom v pravom zmysle slova.

Hodnotiacu porotu 16. ročníka súťaže tvorili: Dobroslava Luknárová, Eva Šimoničová, Želmíra Gerhatová, František Hanuliak, Mária Voznická.

Výber prác, ktoré v našom zborníku opätovne ponúkame, by mal byť nielen prezentáciou najlepšieho, čo sme v 16. ročníku súťaže našli. Mal by byť aj inšpiráciou, povzbudením do ďalšej tvorivej práce. Preto pridávame i tradičné „čriepky“ – úryvky z ďalších príspevkov, ktoré nás zaujali. Niekedy stačí veta, krátky výrok, inokedy je čas na rozsiahle vyrozprávanie príbehu, zážitku. Ste rovnakého názoru, dievčatá a chlapci?

Ako je krásne, že je nám, ľuďom, daný dar reči. Využívame ho denno-denne a možno sa oplatí aj v súvislosti s ním hľadať kultivované formy a skutočne človečenskú kultúrnu formu komunikácie.

D. L.

16. ročník literárnej súťaže Račiansky jahodový kvet 2011 – 2012

Listina víťazov

kategória – ročníky 1. - 4.

Zadané témy:

miesto: Hana Strečanská: Malá lúčka, 4.A, ZŠ Tbiliská 4
miesto: Hana Viktória Sallemová: Život na Alstrovej ulici, 8 r., SŠ Jána de La Salle
miesto: Dominika Vargová: Poznám jedno miesto..., 9 r., SŠ Jána de La Salle

Voľná téma:

miesto: Samuel Taufer: Život s mojimi dvomi bratmi, 9 r., SŠ Jána de La Salle
miesto: Benjamín Vaš: Vianočné sviatky, 9 r., SŠ Jána de La Salle
miesto: Soňa Štefániková: Môj škrečok, 9 r., SŠ Jána de La Salle
Karin Poláková: Strapáčik a ježko, 4.B, ZŠ Tbiliská 4

kategória – ročníky 5. - 7.

Zadané témy:

miesto: Alžbeta Rajčanová: Moja Rača, 6.B, ZŠ Tbiliská 4
Filip Kuchta: Ako som sa stal rytierom,5.A, ZŠ Tbiliská 4

2. miesto: Hana Čížiková: Spod školského prachu, VI-1,ZŠ Mladých pokolení, Kovačica
Barbora Simovová: Ja a angličtina, 7.C, ZŠ Tbiliská 4

miesto: Želimir Chalupa: Keby som mal čarodejný prútik, 5.1,ZŠ Mlad.p., Kovačica

Voľná téma:

miesto: Jakub Michalovič: Nezvyčajný návštevník, 11 r. ZŠ Tbiliská 4
miesto: Nikola Ratkovská: Ako som zachránila Boba, 5.A, ZŠ Tbiliská 4
miesto: Sabína Sklenicová: Nie, Vianoce už nie, 11 r., SŠ Jána de La Salle
Lukáš Kotek: Deravá hlava, 5.C, ZŠ Tbiliská 4

3. kategória – ročníky 8., 9.

Zadané témy:

miesto: Daniela Šutovská: Poznám jedno miesto..., 13 r. SŠ Jána de La Salle
miesto: Eva Biloveská: Spod školského prachu...., Sek.A, SŠ Jána de La Salle
miesto: Andrea Dudášová: Záhrada, 15 r., SŠ Jána de La Salle

Voľná téma:

miesto: Dávid Cerulík: Prípad vykradnutého školského trezora, 14 r., SŠ J. de La Salle
miesto: Miriam Šipošová: ...moja lásočka, 8.A, ZŠ Kupeckého 74, Pezinok
miesto: Martina Tomášiková: Pekné slovo železnú bránu otvára, 8-1, ZŠ Mladých pokolení, Kovačica
Matúš Peráček: Pre teba, láska moja, 8.A, SŠ Jána de La Salle

Hlavná cena: Petra Pálková: Úsmev, 15 rokov, SŠ Jána de La Salle

Pochvalné uznanie vo 4. kategórii: Mária Kotvášová-Jonášová: Predám brata, kúpte si ho
profesorka Sj, ZŠ Mladých pokolení, Kovačica

Pochvalné uznanie MO MS za bohatú literárnu tvorbu, prezentovanú na webovej stránke http://www.racan.sk/:
Eduard a Gabriela Wenzloví

V Bratislave 26. marca 2012

Výbor MO MS v Rači

Čriepky

pre inšpiráciu, zamyslenie aj pobavenie ...

Lastovička na drôte „Zasa vstávať“, frfle Fero,

a slniečko zubaté ale už si chystá pero,

September už na nás máva, farbičky aj zošity.

do školy nás privoláva. Školáčik – jak „vyšitý“!

Adam Krištof, 6.B, ZŠ Tbiliská

Zima je už pred dverami,

náruč svoju otvára

S vianočnými prázdninami

príde oddych, zábava...

Lukáš Margul, 6.B, ZŠ Tbiliská

Odprášim prach z učebníc,

lebo škola volá...

Róbert Hollý, 6.B, ZŠ Tbiliská

...a ponúknite ich pohárom vínka,

veď je ono – račianska medicínka.

Zuzka Kederová, 6.B, ZŠ Tbiliská

... keď všetko, čo potrebujem, čo milujem, mám doma?! Niekedy sa treba naozaj dobre poobzerať okolo seba, aby sme si všimli, čo nám život ponúka. Často ten „ideál“ máme rovno pod nosom.

Veronika Vranová, 8.A, ZŠ Tbiliská

...chodiť v škôlke na anglinu,

to vraj teraz veľmi letí...

Veronika Hanusová, 5.roč., ZŠ s MŠ J.A. Komenského Hubeného25

Škola milá, premilá,

čo si mi to spravila?

Súčet, súčin, podiel, rozdiel -

radšej s otcom hokej pozriem...

Sandra Kerdíková, 4.B, ZŠ Tbiliská

...Pri ceste rastú obrovské lopúchy. Robíme si z nich čiapky a z mega lopúchov aj plášte a hráme sa na lopúchových škriatkov...

Barborka Horváthová, 3.B, SŠ Jána de La Salle

...To miesto tam už nie je, ale vybojovalo si miesto v mojom srdci...

Lenka Bieliková, 4.B, ZŠ Tbiliská

Tabuľa i stoličky Šprechujeme, speakujeme,

majú rady maličkých. všetko vôkol krásne znie,

Prehovorí za nás krieda: gavaríme, hutoríme,

My sme, veru, vzácna trieda! ak tomu človek rozumie...

Tomáš Bernát, 13 rokov, sekunda, G Hubeného 23

..Keď poprosíme mamičku,

dovolí nám pozerať Partičku.

Vládne tam dobrá nálada,

Dangl sa smeje: Ha – ha – ha...

Dominik Štefanička, 13 rokov SŠ Jána de La Salle

Prečo toto miesto vo svojom srdci mám?

Príroda ma očarila – tam rád chodievam...

Matúš Stieranka, 14 rokov, ZŠ Tbiliská

Najkrajší kút v šírom svete –

slová známej piesne –

Aj ja taký kútik mám,

domovom ho nazývam...

... Domov – môj najmilší –

tu sú moji najbližší.

Peťo Mačuga, 13 rokov, sekunda, G Hubeného 23

... Kto vidí budúcnosť v práci medzi štyrmi stenami kancelárie je cvok, lebo nevie, o čo príde, keby pracoval mimo nej. Až príliš sa ponáhľame dopredu a zabúdame na to najkrajšie, čo máme priamo pred nosom...

Andrej Cích, 15 rokov, ZŠ Tbiliská

Je opäť temná noc a ja Ti pusu

poslať chcem,

aby sa Ti krajšie začínal

ďalší deň...

Sára Gerzanovičová, 8.A, SŠ Jána de La Salle

... aj preto si myslím,

že má Rača zlatú truhlicu.

Akú?

No predsa – Alstrovu ulicu.

Andrea Blahová, 5.A, ZŠ Tbiliská

...Ja bývam na Tbiliskej 5, idem sa zahrať na Tbiliskú 4 a keby sa mi niečo stalo, utekal by som na Tbiliskú 6 – zdravotné stredisko. Bože, zavaruj!

Samuel Khandl, prima A, SŠ Jána de La Salle

... Rača. to je historický kraj

Hrozna a dobrých ľudí raj...

Romana Jakubčíková, sekunda, SŠ Jána de La Salle

Oplatí sa pripomenúť

2012-04-18T00:10:00.002+02:00

31. máj 1732, 18. apríl 1861 a ešte ďalšie dátumy, podchytené vo farskej kronike, dodnes pripomínajú ako „Račišdorfom preletel ohnivý kohút“.
Vtipné metaforické vyjadrenie, ale krutá skutočnosť. Veď v r. 1732 zhorelo počas necelých štyroch hodín 93 domov a bolo 7 ľudských obetí, v r. 1861 zhorelo 152 domov. Neblahá spomienka - radšej ju vyvážme informáciou, ako sa vtedajší Račišdorfania rozhodli bojovať s údermi osudu. 4. mája 1882 položili základy Dobrovoľného hasičského spolku.

Z jeho kroniky sa dozvedáme, že zakladajúcu komisiu utvorili: rím. kat. farár M. Alster, evanj. farár G. Polevkovič, opát J. Gotčár, A. Pauer, notár, K. Tim, evanj. učiteľ, F. Krížik, vinohradník a starosta obce, E. Sloboda, vinohradník, F. Würfl, mlynár, A. Wallner, strojník, L. Polák a S. Horschütz, obchodníci, F. Wallner, pokladník spolku. Za činných členov spolku sa prihlásilo 85 chlapov rôzneho veku.

Čoskoro stálo na Dolnom konci na brehu potoka prvé drevené hasičské depo a vedľa neho stožiar v tvare písmena H. Zvykli na ňom sušiť hadice po zásahu pri požiari alebo po hasičskom cvičení.

Vtedajší dobrovoľní račišdorfskí hasiči brali svoje povinnosti veľmi vážne. Riadne platili členské, zúčastňovali sa na praktickom výcviku, poriadali spoločenské podujatia a hlavne chránili pred požiarmi obec a jej chotár. Neraz zasahovali pri požiaroch aj v okolitých obciach.

Uhasiť požiar v Račišdorfe nebývalo ľahké, veď v obci nebola ani jedna verejná studňa na pramenitú vodu. Z troch studní, „čistiarní“, sa voda naberala pomocou háku, z dvoch ďalších hlbších vedrom, pripevneným na „nekonečnej“ reťazi. Len v niekoľkých gazdovských dvoroch boli studne „rumpálové“ a pri „Pastírňi“ dve „húlové“, teda vahadlové.

Dobrovolný hasičský spolek sa od svojho vzniku tešil veľkému záujmu a dôvere miestnych občanov. Čoskoro mal svoju dychovku, poriadal zábavy, plesy, zúčastňoval sa na cirkevných procesiách.

V Deň sv. Floriána, 4.5., býval v Račišdorfe tzv. „poloviční svátek“, členovia - hasiči, pracujúci v priemysle, si naň vyberali pracovné voľno. Za sprievodu svojej hudby v slávnostných uniformách šli procesiou k jeho soche. Na Turíce, v pondelok popoludní usporadúvali majáles a pozývali naň kolegov – hasičov z okolitých obcí. Predvádzali spolu s nimi odborné cvičenia aj zábavné hry pre deti.

Činnosť Spolku stagnovala počas svetových vojen, avšak v povojnovej dobe jej aktivity opäť oživili.

Dnes nám spomienku na záslužnú činnosť Spolku pripomína iba Budova Hasičského domu na Detvianskej ul., postavená v r. 1939 za 179 248,40 Ks. V súčasnosti slúži sčasti Spolku vyslúžilých vojakov M.R. Štefánika (vrátane Pamätnej izby) a sčasti vozovému parku MÚ.

Históriu Spolku pripomínajú dobové fotografie a ďalší dokumentačný materiál nainštalované

v Račianskej pamätnej izbe (Obecný dom, Alstrova ul.).

Čoskoro budú v Rači Hody. Pripadajú vždy na prvý májový víkend a tohtoročné budú preto 5. a 6. mája. V ich predvečer 4. mája – presne na deň s menom Florián - je v Rači plánovaná vernisáž výstavky detských a žiackych výtvarných prác na tému „Oheň – dobrý sluha, ale zlý pán“ a tiež spomienkové stretnutie občanov na počesť 130. výročia vzniku Račišdorfského hasičského spolku pri soche sv. Floriána. Tieto podujatia pripravuje Miestny odbor Matice slovenskej v Rači v spolupráci s Miestnym aj Školským úradom.

Dobová faktografia vybraná z dostupnej dokumentácie, spracovanej Ľ. Havlovičom.

Preludovanie

2012-04-12T23:43:00.001+02:00

Momentka

Apríl – dekafónia nálad, bizarná výstavka obrazov v dažďových kvapkách, po mlákach na chodníkoch ... aj v nás, ľuďoch ... A predsa tuším, počujem, s radosťou vnímam jasavé sólo Jari – jej prítomnosť je zo dňa na deň zreteľnejšia –

Prší, prší...ako v pesničke... Zo šlabikára detských spomienok

Apríl sa na zimu hrá zopár viet prečítam,

Lenže vzduch vonia nezmazaných slov

kvetmi, medovo – A potom dobehnem

Je jar! vnuka pred sebou –

Kráčam – Spoločne

retiazkou krokov prekročíme dážďovku

zväzujem mláky – a z vlasov vŕby

Vijem z nich veniec strasieme drobné kvapky:

ako z púpav a Aby ešte viac pršalo!

sedmokrások –

Začarovaný... Pod dáždnik skryjem

svoj babkovský smútok –

Kedy sme ich plietli Veď je tu jar!

na briežku nad potokom Tak sa mi po nej

a žlté húsatá zacnelo...

pri nás čivčali?...

Kam sa len podelo

toľko jarí, rokov?

Čas –

Kto ťa, chlapče,

dobehne,

zastaví?

Veľkonočný pozdrav

2012-04-06T12:05:00.006+02:00

Púpavky, zlatý dážď, záružlie –

v záplave slnka Jar sa kúpe

Už položila na zelené stoly

kytice z kvetov čerešní,

v chotári trnky...

Hľa, je prestreté na Sviatky -

- na chvíle s rodinou,

tak vzácne v každodennom zhone

Buď pozdravená, Veľká noc!

Tradičná v obradoch,

vítaná v rodine!

Zo srdca prajem pekné veľkonočné sviatky

D. Luknárová

s rodinou

Buď pozdravená, Veľká noc!

2012-04-03T13:01:00.001+02:00

Veľká noc - toho roku sa poponáhľala - rozbieha sa spolu s aprílom, ale aj tak už má jarný rámec - po Rači kvitnú mandle aj prvé čerešne, zlatý dážď kopíruje sýtu farbu slnka, blyskáče, fialky, púpavyy spestrujú zelené koberce trávy.

Celá príroda sa preberá k životu. Ponuka tovaru v obchodoch i v tržniciach priam prekypuje veľkonočnými lákadlami, ale aj neuveriteľnou krásou kraslíc. Koľko rôznych techník vymysleli a rokmi zdokonalili šikovné prsty aj um ľudových umelcov a umelkýň.

Napríklad vajnorské kraslice, zdobené pestrými nitkami či bavlnkami, alebo vosková technika zdobenia - nejednu som kedysi dávno skúšala spolu s oteckom. Starej mame postačili lístočky z petržlenu a namiesto farby vrchné šupky z cibule... dalo by sa rozoberať techník a techník... a pridať aj zoznam receptov veľkonočných jedál a koláčov... Veľká noc je bohatý sviatok tradícií a možno stále majú v našom povedomí nezastupiteľné miesto.

Veľká noc - má aj v rodinách svoje a svojské miesto. Jedni ju vnímajú predovšetkým cez prizmu vlastného vierovyznania, iní ako dni príjemného jarného oddychu, vrátane jarnej turistiky, mnohí ako príležitosť rodinných návštev, žiaci a študenti sa tešia z krátkych prázdnin. Veľkonočné sviatky - koľko rôznych zvyklostí sa k nim viaže ?

V Rači sa tradovalo, že velkí tídeň začínal jarným upratovaním a prísnym pôstom. Na Zelení štvrtek sa jedlo na obed ňeco zelené - špenát, šalát, hrášok. Vo veži kostola sa zavázali zvoni až do soboty rána. Na Velkí pátek sa nesmela vykonávať žiadna ťažká práca, nesmelo sa pracovať so zemou. Veľkonočnej sobote sa podľa cirkevnej tradície hovorilo Skríšeňí. Keď sa pri ranných bohoslužbách rozviazali zvony, ľudia sa bežali poumývať v potoku alebo pri studni, aby sa zbavili bolestí i rôznych neduhov. Večer chodievala po hlavnej ulici až ku kaplnke sv. Anny procesia. Po nej končil pôst, a tak sa na večeru v ten deň podávala varená šunka. Na Veľkonočnú nedeľu sa v katolíckom kostole posviacali jedlá, z nich musel ochutnať každý člen rodiny. Popoludní dzifčence zdobili vajíčka a krstné matky obdarovávali sladkosťami svoje krstniatka.

Šibačku vo Veľkonočný pondelok začínali mládenci už pred piatou hodinou ráno. Okrem obyčajných korbáčov nosila každá kompánija aj 2-3-metrový korbáč, lebo naň navštívené dievčiny uväzovali ozdobné stuhy. Šibať chodili aj menší chlapci, ale prv, ako navštívili kamarátky zo školy, zamierili ku svojim krstným mamám, lebo to bola najhlavňejší rodzina. A typická veršovanka?

Šibi- ribi masné ribi,

ot korbáča kus koláča,

dva vajíčka do košíčka,

ešče k temu groš,

už je teho dost.

Velkonočňí pondzelí plynulo v znamení rodinných návštev a večer končilo veselými tanečnými zábavami.

Možno je tento výpočet veľmi stručný a žiada sa mnoho dopovedať k račianskym zvyklostiam tak výnimočného obdobia roka, akým Veľká noc bezpochyby je. Aj keď sa mnohých zvykov mladšie generácie zriekajú a tvoria si nové, stojí zato mapovať kolorit každej obce a pripomínať ho deťom dnešnej doby i tým budúcim. Možno len pre krásu a hĺbku prežívania, pre voľbu toho, čím si napĺňame svoj život a život našich najbližších.

Už nech to je alebo bude akokoľvek - v zmysle starých dobrých tradícií boli aj sú veľkonočné sviatky - o človeku, jeho viere a poznaní a tiež o rodine. O dobrých vzťahoch medzi tými najbližšími, ale aj medzi ľuďmi vôbec.

Použité zdroje: Podolák J. a kol.: Rača, 1989, L. Koričanský: Jarná pieseň - linoryt, foto kraslíc - Maja Z.

Letí, letí, čo má krídla... letí – spomienka

2012-03-28T12:00:00.000+02:00

Zápisky z učiteľského depozitu

Venované Dňu učiteľov namiesto kytičky

Učiteľský život? Nezainteresovaný by povedal, že je plný stereotypu. Veď každý školský deň beží podľa rozvrhu hodín, na každú hodinu, prestávku zvoní, učiteľ chodí na vyučovanie po celý školský rok do tých istých tried. Ale to je len vonkajšie zdanie. My, učitelia, vieme, že je to inak.

Každá hodina má v sebe aj čaro neopakovateľnosti. Nikdy dopredu nevieme, čo sa môže a čo sa často aj prihodí. Veď – a teraz použijem frázu, ktorú z duše nemám rada ani nepoužívam, ale stretávala som sa s ňou hlavne v novinárskom jazyku – deti, žiaci, študenti (vlastne hocikto, kto sa učí) sú „živý materiál“.

Áno, v škole je celý školský rok živo. V širokom zmysle slova. A stávajú sa aj rôzne neopakovateľné situácie.

Je pred Veľkou nocou, práve umývam okná. Pohľad z jedného nášho okna mám asi najradšej. Vidím do korún čoraz vyšších borovíc, orecha aj divej čerešne, na trávnik aj skupinku kríkov zlatého dažďa. Miesto je plné vtáčieho života – hrdličky, drozdy, vrabce, párik strák, v zime aj vrany a sýkorky, od jari do jesene lastovičky a možno aj niečo iné – krídlaté.

Aj teraz je tam veselo. Po trávniku sa prechádza párik drozdov, hrdličky predvádzajú v povetrí svoje „čipkované“ chvosty a krídla. Umývam okno, pozorujem krásnu jarnú scenériu, ale moja myseľ je kdesi - kamsi v škole. Vyberám z pomyselného priečinka pamäte ako z knižnice príbehy. Dávam im heslo -„krídla“.

Prvý príbeh:

Učila som v tej triede ruštinu a výtvarnú. Hodiny výtvarnej výchovy bývali spojené do dvojhodinovky každý druhý týždeň v stredu popoludní. Bolo krátko pred Veľkou nocou, a tak som požiadala žiakov, aby si priniesli nejaké ústrižky textílií, farebného papiera, bavlnky, lep, nožnice a „vydúchance“.

Prišla streda, popoludnie, výtvarná. Niesla som do učebne „prekvapko“ – za plný košíček „vydúchancov“ z husích a kačacích vajec. Ráno mi ich priniesla jedna maminka, zamestnaná tuším na hydinárskej farme.

Jasné, že vzbudili pozornosť, dokonca sme museli losovať, ktorým dvojiciam žiakov sa ujdú. Vysvetľujem pracovný postup, ale v triede je nezvyčajne rušno. Najprv som si myslela, že ešte stále frflú popod nos tí, ktorým sa neušli „maxi vydúchance“.

Ale nie! Deje sa niečo iné. Z jednej poslednej lavice sa ozýva čudný zvuk a žiaci sa naň otáčajú. Šepkajú si, smejú sa.

- Žiaci, čo je? Čo sa deje? – prísne sa pýtam a už aj kráčam tým smerom. Čosi zmizlo z poslednej lavice, ale je mi jasné, že Martin „opäť niečím baví okolie“.

- Čo je, Martin? Čo to máš? – som učiteľsky strohá. Viac ako inokedy. „Postav sa!“

Poslúchol a tu vidím v jeho rukách, pritlačených k sebe, malú žltú hlávku s oblým zobáčikom. Húsatko? Káčatko?

- Čo to máš?

- Prosím, pani učiteľka, babka mi dovolila. V sobotu sa vyliahli, vysvetľuje a pomaly roztvára dlane. Skutočne, malé kačíča. Rozhliada sa okolo, začivká.

- V čom si ho priniesol?

- Tuto, v krabici – kladie kačíča na vrchnú dosku lavice a z jej priečinka vyťahuje neveľkú škatuľu od topánok. Káčatko zatiaľ batká - ťapká po lavici a hľadá asi niečo na jedenie. Ďobká zobáčikom do Martinovho peračníka, bavlniek aj do nožníc.

Hrčia sa okolo nás zvedavci. Dievčatá sa pretekajú v nežnom obdive drobčeka, chlapci so smiechom komentujú jeho nemotornú chôdzu. Neha a obdiv, ktoré sa nedajú naprogramovať, vyžarujú do priestoru okolo Martinovej lavice neviditeľnú, a predsa žiariacu koronu.

- Je krásne – hovorím a v tej chvíli sa moja učiteľská duša mihnutím oka odtúla až do dávnych detských rokov (aj stará mama mávala kuriatka, káčatká. Koľkokrát som ich u nej obdivovala. Aj kŕmila...) Už je okolo nás skoro celá trieda. Zopár najväčších zvedavcov načahuje ruky – iba sa dotknúť jemnučkého páperia, pohladkať podarené stvoreniatko, vyskúšať, či by zobáčikom raflo po prste.

- Daj ho do krabice! Nech nespadne – prikážem. Ale neodolám, ukazovákom jemne hladkám žltú hlávku.

- Ta-ta – prihovorí sa, pokrúti hlavou, pokyvká kratulinkými krídelkami. Martin ho opatrne vkladá do škatule. Dno je pokryté posekanou mladou žihľavou alebo šalátom? Kačíča ďobne jeden, dvakrát, spokojne olovrantuje.

- Poďme, žiaci! Vráťte sa do svojich lavíc! Musíme sa pustiť do práce - čas beží...

ale ani mne sa veľmi nechce od žltučkého zázraku prírody – len by som sa dívala a dívala.

Tak veru, bola to podarená hodina. „Vydúchance“ sa postupne menili na hlavy rôznych rozprávkových bytostí alebo bavlnkami vyzdobené kraslice. A k tejto tvorivej práci nám chvíľkami kontrovalo, čivikalo káčatko.

Aj som ľutovala, že neučím v tej triede slovenčinu – mali by sme tému na dynamický opis živého modelu - „ako vyšitú“.

Hm, dávno som nevidela pekne zblízka malé káčatko. Iba dávne, Martinovo, čiviká na mňa – teraz – v spomienke.

Druhý príbeh:

- Pani riaditeľka, máš čas? – vo dverách riaditeľne stojí Marika, jedna z našich prípravkárok a tvári sa sprisahanecky.

- Ak je to vážne – odkladám pero a vstávam zo stoličky.

- Môžeš ísť do mojej triedy?

- Hneď? Čo sa deje, Marika?

- Neboj sa, nič zlé. Ale myslím, že ťa to bude zaujímať – a už sa berie na chodbu a ja za ňou. Čakám, že mi začne vysvetľovať, prečo ma volá do triedy, ale ona nič. Ide krok, dva predo mnou a tvári sa nanajvýš tajomne.

Marika je fantastická prvácka učiteľka, dynamická, nápaditá. Ale čo to bude dnes? Som pochodujúca zvedavosť. Našťastie 1.C je na tej istej chodbe ako riaditeľňa, nuž netreba dlho čakať.

- Dobrý deň, deti a dobrú chuť – zdravím prváčence. Sedia, na laviciach pred sebou majú prestreté obrúsky, desiatujú. Zdá sa mi, že im v očkách hrajú rovnakí čertíci tajomna ako u ich triednej. Spiklenci jedni!

- Deti, viete, kvôli čomu som priviedla pani riaditeľku?

- Vieme – nekričia, ako by som očakávala, vravia stlmenými hlasmi. A ja kráčam za ich triednou k predposlednému oknu.

Jasné! Kŕmidlo pre vtáčiky! Ale veď o ňom viem, už od jesene – už – už otváram ústa, aby som povedala niečo všeobecne platné, ekologické ... keď ... neuveriteľné!!!

Za oknom v kŕmidlu vidím vtáčie hniezdo. Pospletané z konárikov ... a v ňom – drozdica! Sedí, na pohyb za oknom pootočí hlávku, pozrie tmavým očkom ako korálka, pohniezdi sa, nakloní hlavu k jednému z krídel. Je plná materinskej dôležitosti –

- Zniesla štyri vajíčka a teraz sedí. Už tretí deň. Keď nie ona, tak on – drozd. Len sa bojíme, aby ich neobjavili mačky. To by bolo strašné – Marika vraví tlmeným hlasom a zopár detí, čo sedia v najbližších laviciach, súhlasne prikyvuje.

- Povedali sme si, že ich nebudeme vyrušovať. Veď je vážna vec čakať potomstvo – hovorí triedna akoby za všetkých svojich žiačikov a ja s úžasom vnímam, že to myslia vážne. Len si neveriacky pomyslím: Koľko takto vydržia? Bez kriku, pobehovania??? Lebo 1.C - doteraz žiadni kamaráti s tichom!

Čudujsasvete, vydržali. Viackrát som po nasledujúce dni nazrela do ich učebne, a tam – rovnaká pohoda. Deti dokázali byť „pohodové“, aj keď sa drozdíky vyliahli. A tak mohli za odmenu ako v „priamom prenose“ sledovať najprv iba neustále kŕmenie otvorených hladných zobáčikov a neskôr aj základnú školu drozdieho lietania.

Dnes majú vtedajší Marikini prváci už okolo štyridsať. Ktovie, ktorý z nich si ešte pamätá „drozdiu rodinku“? Myslím, že si na ňu podaktorí spomenú až o ďalších dvadsať rokov. Vtedy už budú starými rodičmi a príde čas na rozprávky, spomienky... všeličo, z dávneho detstva.

Tretí príbeh:

Posledný mesiac školského roka v deviatom ročníku. Žiadna slasť. V učebniach začína byť horúco, veď bratislavský „júnový úpek“ volá skôr po kúpalisku ako učení. Naviac mnohí žiaci sú už prijatí na stredné školy, tak prečo sa ešte moriť s nejakou učebnou látkou?

Ale škola je škola – počíta aj s júnom. Rozbieha sa tretia vyučovacia hodina. Všetky okná v učebni sú otvorené naplno, ale aj tak sa „začíname variť“. Ja aj žiaci.

Máme hodinu slohu. Pripravujeme poslednú kompozičnú prácu – príhovor na tému „Na rozlúčku so školou“. Snažím sa vydolovať z triedy potrebnú odozvu, naladiť žiakov na spomienkovú strunu – ako bolo napríklad v prvej triede, čo sa stalo v škole v prírode ... dievčatá, chlapci, spomeňte si na príhodu, keď sa vám chcelo lietať, lebo ste dosiahli nečakaný alebo možno dlho vybojovávaný úspech –

Frŕŕŕnk, lastovička! Vletela druhým oknom ako neriadená strela, zakrúžila ponad žiacke hlavy, pristála na skrini. Vzápätí je opäť na krídlach, zmätene krúži, udrela sa o sklo falošného okna, vedúceho na chodbu, zase je na skrini. Najpohotovejší z chlapcov jej naznačujú smer k oknám, dievčatá pištia, chránia si vlasy, mnohí sa smejú, ale ona nie a nie potrafiť von -

Zmätok nad zmätok!

- Sadnite si! Peťo, Martin, Juraj, roztvorte okná naplno! A ticho! Neplašte ju! – vydávam príkazy a veľmi si prajem, aby im rozumela aj ona. Nech sa, chúďatko, nedoudiera, nech niekoho neo...

Žiaci ma nesklamali. Poslúchli. Okná sú roztvorené, v triede vládne napäté ticho. Náš nečakaný hosť oddychuje na skrini... Jedna minúta..., dve..., tri... Frŕŕńk – plavný oblúk nad strednou časťou triedy a ... už jej niet ! Vyletela - - -

- Zatvorte okná! Všetky. Hneď – vydávam povely ako nejaký generál a moji deviatackí „pobočníci“ ich plnia rýchlo a presne. Už sú všetky okná zatvorené a v triede vrie. Smejeme sa, rozoberáme každý detail predošlých napätých minút, hovoríme jeden cez druhého.

Kdeže môj úmysel pripraviť triedu na spomienkovo ladený príhovor?! A čo tak zmeniť tému aj žáner a dať im za úlohu napísať rozprávanie o nezvyčajnej návšteve? Už – už mám pokyn na jazyku, ale zapriem sa. Možno by domáca úloha načisto zabila ono čarovné fluidum, čo ešte stále poletuje po triede –

Nechávam deviatakov, nech sa smejú, rozprávajú, rozoberajú prežité... veď príhovor nám neujde – aj zajtra je deň.

Mám pridať štvrtý? Našiel by sa. Ale okná sú už umyté a mňa čaká cesta ku škole. Nie, už nie učiť. „Bejvávalo“...

Stretneme sa s vnukom a ktovie, o čom bude naša debata. Zamykám priečinok spomienok – Nech žije babkovská súčasnosť!

Dávno? Nikdy nie je dávno –

2012-03-27T23:14:00.003+02:00

na margo spomienok pána Wenzla na deň 26. 3. 1945

Narodila som sa v čase druhej svetovej. Bola som príliš malá na zážitky z dní priameho ohrozenia. A predsa občas mávam sen: Vidím sa v bielej postieľke s ohrádkou. Niečo duní a ja plačem. Niečie ruky ma berú do náručia a utekáme, potom schádzame po schodoch. Viem, že ma drží v náručí ktosi blízky, počujem údery jeho srdca – splašené, hlasné. Cítim na tvári jeho dych, vnímam blízkosť čohosi osudového – mám strach. Ale cítim aj teplo bezpečia... rozporuplný pocit -

Pýtala som sa na onen sen maminky, lebo sa mi v detstve a rokoch dospievania vracal – pohladila ma po vlasoch a povedala: Bože, ako dobre, že sa nám nič nestalo. Veľmi som sa bála... Už nikdy viac vojnu...

Dávno? Nikdy nie je dávno

na chvíle strachu, prežité vo vojne

Keď sa nebo triaslo

zlovestným hučaním –

A potom apokalypsa

v priamom prenose...

Vracajú sa do sna,

ktovie, čím vyvolané?

Sú v našich postojoch

so životom späté

Hrozia aj po rokoch

rany - jazvy vyhojené

Dnes? Nejeden z filmov

vojnu, boj na nás valí

z pokojnej obrazovky v obývačke

Vzdialený obraz vzdialenej hrôzy –

prikradne sa do sna

Nanovo čpie, hrmí, bolí

Kto zažil, nedáva na ľahkú váhu

chvíle ohrozenia

vojnou spôsobené

Navždy je vďačný

náhode, osudu,

že zostal žiť. Aj dnes v mieri žije

Mám dobrého kamaráta...

2012-03-24T16:29:00.001+01:00

Momentka

Mám dobrého kamaráta.

Zásobuje ma mailami, od výmyslu sveta.

Občas sa nasmejem, občas posmútim,

občas sa neviem vynadívať. Aj teraz sa tak stalo - - -

Aký je svet krásny -

Až ma srdce bolí,

keď hľadím na obrázky,

mailom poslané

Hľadám, kto fotil

Kto bol svedkom

v každej chvíli

zakliatej – odkliatej?

Klikám, hladím si srdce

Pýtam sa: Kde to bolo?

V malej galérii obrazovky

husličky hrajú mäkké sólo.

Aký je svet krásny!

Až ma duša bolí –

Len kúsok z neho naokolo

Ostatné?

Ech, keby sme tam boli!

Slzičky lesnej víly

2012-03-20T12:10:00.001+01:00

Vybrali sme sa v sobotu do záhrady.

Vybrali sme sa v sobotu do záhrady. Račiansky chotár sa ešte len prebúdza do jari. Je celý sivo-hnedý. Suchá tráva, trsy buriny v neobrobených vinohradoch, holé koruny stromov popri cestičkách. Iba bahniatka a štebot vtákov už zvestujú jar. Tiež vinohrad s frankovkou modrou - orezaný, poviazaný, ako sa patrí.

A tu, na suchej ceste, mokrá linka. Snáď namaľovaná smelým ťahom štetca? Jasné - blúdivý pramienok povyše nej je už hore! A tečie si pekne kade – tade –

Popred auto nám preletel biely motýlik. Drobný ako gombík na mojom svetri. Alebo sa doň prevtelila snežienka?

Nedá pokoj ani v záhrade – zakrúži v tesnej blízkosti, stratí sa, opäť priletí. Zobúdza myšlienky... Čistím, upratujem skalku a čosi-ktosi blízko mňa šepká mi, našepkáva starý príbeh:

Dávno, dávno, keď sa v našom chotári túlila ku Kamennej svini len neveľká pastierska osada Okol(-i), mala každá lesná studnička, každý horský pramienok svoju vílu. Lesné žienky neubližovali ľuďom, ani sa k nim veľmi nepribližovali. Žili si svoj život – starali sa o bystré i tônisté pramienky, potôčiky, potoky, veď les a jeho obyvateľstvo nemôžu žiť bez vody.

Lež mávali víly aj dosť času na zábavu. Na jar zobúdzali piesenkou šípové kríčky a keď zakvitli voňavými ružovkastými kvetmi, pozobúdzali lesné včielky:

- Len sa choďte popásť! Zbierajte žltučký peľ, roznášajte sladkú vôňu!

Pravda, vôňa – vône rôznych kvetov – agátov, bazy, plánok, púpav i drobných fialiek – víly ich milovali. Kto by si odoprel lahodný jarný kúpeľ? Ech, vedeli by rozprávať chlapi – pastieri, ako im voňavé víly zamotali občas hlavu. Sladký spánok poslali na viečka a kým sa stádočko popri potoku pokojne páslo, kdeže bol jeho pastier? Ach-jaj, túlal sa tajomnou krajinou, plnou bozkov, objatí, volaní.

Tak bolo aj s pastierom Radošom. Rád vyháňal svoje stádo k Hornému potoku, lebo na jeho svahoch bola tráva svieža, šťavnatá, hojne popretkávaná liečivkami. Aj vody bývalo dosť, bystrej a studenej. Len tak zurčala pomedzi kamene, ponáhľala sa nadol popri osade až ku vzdialeným Pomorinám.

Neraz sedel Radoš celkom pri potoku a hľadel na skackajúce vlnky. Hodil na ne úlomok kôry zo stromu, trávové steblo, kúsok chlebovej kôrky a voda-vodička iba pohojdala hodené a už ho niesla preč. Preč, ďalej a ďalej, do neznáma...

- Kam asi? Ku komu? Pre koho? – zobúdzali sa otázky v pastierovej hlave. Vzal píšťalku, priložil k perám a nad potokom sa zachvela pesnička. Túlavá, zasnená.

Nečudo, že prilákala vílu Suaduňku. Práve čistila jeden z blúdiacich pramienkov povyše potoka, keď k nej doletela Radošova pieseň. Doletela, okrútila sa okolo plavej hlávky, objala ju mäkkým vánkom. Nevedela víla odolať. Nechala prácu prácou a tichučko sa spúšťa nižšie. Už je za Radošovým chrbtom, dotýka sa ho jemnými prstíkmi.

Zaspal pastier, zadriemal, lebo iba v spánku sa smú víly ľuďom prihovoriť. Alebo v noci, keď mesačný spln osvetľuje kraj. Prisnila sa víla Radošovi, krásna, v striebristých šatách, plavých rozpustených vlasoch. Rozprávajú sa, smejú, blúdia čarovnou snovou krajinou. Prebudil sa až na štekot verného psa Lapaja, a nechce sa mu veriť, že je pri potoku a pasie stádo. Živý, presvedčivý bol jeho sen.

Načisto ho opantal. Omámil. Radoš každý deň vysedával na tom istom mieste a vyhrával, popiskoval tú samú pieseň. Nikdy ju nedohral, lebo víla už pri prvých tónoch zbehla k nemu a stúlila sa v jeho náručí.

Avšak sen je jedno a skutočnosť druhé. Nedával Radoš pozor na svoje stádo. Vyhrával na píšťalke, sníval, túlal sa s milovanou vílou Krajinou sna, krajinou lásky. Nedbal na stádo, nehľadal preň hojnejšiu pašu. A tak si ju kravky pohľadali. Odtúlali sa, večer samy zišli do ohrady, bez svojho pastiera. Veru, zle bolo, nedobre na Radoša. Gazdovia rozhodli, že už ho nechcú, nepotrebujú. Nech ide kade ľahšie!

Aj šiel. Rád. Nedbal na nárek svojej matky. Túžba ho hnala preč, preč od ľudí. Postavil si v hore kolibku, začal žiť len tak, sám pre seba. A pre svoju snovú vílu. Dobre im bolo so Suaduňkou až do hlbokej jesene.

Lež potom prišla zima. Tuhá, krutá. Hora, potok zapadli snehom, stratili sa z chotára všetky vône, pod snehom a ľadom sa utajili blúdivé pramienky. Jeho milovaná Suaduňka zaspala. Tak ako spia všetky lesné víly, keď svetu panuje prísna biela Morena. Zbytočne chodil Radoš k potoku, zbytočne volal piesenkou z píšťalky svoju milú. Nebolo jej, iba clivá hmla a biela tíš roznášali tklivé tóny po hore.

Vrátil sa späť. K matke, čo si preňho skoro oči vyplakala. Vypočula ho, poľutovala, prichýlila. A každý deň mala pre neho novú a novú prácu: okolo domčeka, i drevo narúbať, vodu nanosiť, statok opatriť. Aj u susedov, u sirôtok, bolo práce vyše hlavy. Veď sa tam o svojich troch bratov a sestru starala najstaršia z nich, Hanička. Mamku im skosila minulú zimu krutá smrť, otec robotoval na panskom, nuž kto iný by sa mal postarať o úbohé sirôtky?

- Ďakujem ti, Radoško! Sama by som na všetko nestačila. A bratia? Sám vidíš, čo zvládzu a čo ešte nie – vraví Hanka a modré oči jej žiaria, hladkajú Radošovo srdce. Jej hlas mu pripomína iný - z horúceho leta - od potoka. Zalieva ho teplou vlnou.

Možno pre onú spomienku je mládenec pri dievčine čoraz viac. Rád jej pomáha, rád sa s ňou zhovára, rád ju pozoruje pri každej práci.

Už je Hanička v Radošovom srdci, v jeho mysli. Vrátila mu radosť zo života, úsmev na tvár. A jedného večera, keď uložila spať svojich súrodencov, vrátila mu aj slasť z vrúcnych objatí. Tuho, živo, radostne.

Už to neboli sny, prišla láska – hlboká, skutočná.

Stal sa Radoš Hankiným mužom. Stal sa hlavou veľkej rodiny. Nezostal čas na pesničky, píšťalku, snívanie. Kdeže? Jeho život sa načisto otočil, obrátil iným smerom.

Prišla jar. Roztopil sa sneh. K Hornému potoku opäť trieli bludný pramienok. Sedí pri ňom víla Suaduňka a čaká. Tak rada by objala svojho milého, poláskala. Ako minulú jar, leto, jeseň... Ale pastiera niet. Nechodí... Zabudol?

Sedí víla nad bludným pramienkom a plače. Drobné slzičky kvapkajú na kamene, na hlinu. Kde dopadnú, vykvitne kvietok – žltý ako slnko, ligotavý ako zlato, chladný ako kvapka rosy.

Bože, koľko ich len vykvitlo! Sprevádzajú pramienok až k potoku. Od rána do podvečera svietia ako žiariví poslovia lásky, ale na večer sa stúlia samy do seba. Ako smútok jednej lesnej víly, čo žiali nad stratenou láskou človeka...

Vybrali sme sa v sobotu do záhrady. A tu, na suchej ceste, mokrá linka. Snáď namaľovaná smelým ťahom štetca?

Jasné - blúdivý pramienok v našej časti chotára je už hore! Ako minulý rok, predminulý... ako pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi... Tečie pekne kade – tade, ako sa práve rozhodol.

Mimo cesty na svahu kvitne okolo neho more blyskáčov. Hľa, víla plače. A šepká mi, šepká svoj dávny príbeh.

Foto: L. K. a Z. B.

Karnevaly, plesy, bály...

2012-02-21T18:26:00.003+01:00

„Mami, budeme mať v škole karneval. A vieš, čím chcem byť?“ – možno sa takto začínal v minulom týždni rozhovor v nejednej rodine škôlkára či školáka. Rozbehlo sa totiž obdobie karnevalov, plesov, bálov a žijú nimi nielen dospelí, ale aj deti. Aj keď nie všetky a všetci, sú tieto formy zábavy významným spoločenským fenoménom. Sú aj boli. V monografii Rača od Jána Podoláka nájdeme k nim veľa zaujímavých informácií. Nielen fašiangových, hoci fašiangy sú predsa len „fašiangi, nem. fošink“ (str. 200).

Račianske „báli“, podľa ústnej aj zapísanej tradície, organizovali rôzne inštitúcie a spolky. Vraj dlhý čas bol najznámejší „hasickí bál“. V zápisniciach, ktoré sa nám zachovali z prvých rokov fungovania Dobrovoľného hasičského spolku (zboru), sa dozvedáme nielen to, že bol založený v roku 1882 (4. mája) a mal 85 členov, ale napríklad aj to, že už v roku 1883 sa konal v hostinci U troch zajacov prvý hasičský ples. Členovia – hasiči zaplatili naň vstupné 50 grajciarov a ostatní hostia po 1 florene. Dokonca poznáme aj čistý zisk z plesu – 73 fl. a 63 gr. Len pre porovnanie na nákup prvej hasičskej striekačky v tom období musel dať Spolok dohromady 875 florenov.

V Rači nebývala núdza o dobrých hudobníkov aj kapely a ani o vôľu dobre sa zabaviť. Vraj sa tancovalo po celý fašiang. Býval konvent bál – poriadaný evanjelickou cirkevnou obcou, katolícky kostelňí alebo cirkevňí bál, remeselňíckí, ertéjáckí (organizovaný športovcami) aj ď. Zaujímavé pomenovanie mával tzv. pinkl bál, čo znamenalo, že sa na onen bál nosievalo vlastné pohostenie z domu: varená šunka, chlieb, koláče a hlavne typické šišky a fánky. Susedia sa vzájomne ponúkali a hostili.

Súčasnosť? Aj v tomto roku sa v Rači viackrát plesalo. Skoro v každú sobotu sa zišla veselá spoločnosť buď v sále Nemeckého kultúrneho domu, v kongresovej sále hotela Barónka, v jedálni SGaPŠ a ktovie, kde ešte? Sem-tam sa zmenil názov plesu aj organizátor, ale ponuka dobrej zábavy zostala. K novodobej tradícii prispieva svojím plesom nielen Miestny úrad na čele s pánom starostom, ale aj miestny odbor Matice slovenskej.

Vyvrcholením fašiangov boli posledné tri dni, tzv. „konec fašank“. V tieto dni sa vraj nevykonávali v račišdorfských domácnostiach žiadne väčšie práce. Pre gazdiné platil aj zákaz šiť, lebo by vraj sliepkam „zašili zatki“ a neskoro by im začali znášať vajcia. Muselo byť zábavné pozývanie na posledné fašiangové tancovačky: mládenci–pozývači chodili po rodinách s „fišpánkami“ alebo „španielkami“, parádnymi paličkami, na ktoré gazdiné „navliekali“ veľké vyprážané šišky. Zábavy sa konali až do utorka pred „popeleční stredou“ a mávali aj svoju „tancmajsterku“. Bola ňou niektorá z bohatších dievok a jej povinnosťou bolo nielen uviesť prvým tancom zábavu, ale sa aj postarať o pohostenie pre mládencov –pozývačov i zjednaných hudobníkov.

V poslednú noc pred „popolcom“ mládenci a dievky „pochovali basu“ - vystrojili jej symbolický pohreb aj s plačom a piesňami a začalo obdobie „velkého pústu“. Stávalo sa, že mládenci vyprevádzali z tejto zábavy dievčatá kurióznym spôsobom – ak sa zdržali v sále po polnoci - pomazali im tváre popolom: „Šak popelečňí streda je škaredá streda!“

Kedy sa začala tradícia školských detských karnevalov, to spomínaná monografia nezaznamenáva, iba uvádza, že na Blažeja (3. februára) nechodievali račianski učitelia ani žiaci na obchôdzky, ako inde na Slovensku, ale usporadúvali popoludní v škole zábavu, na ktorú sa mohli prísť pozrieť aj rodičia.

V súčasnosti poriadajú račianske školy veľmi pekné vianočné besiedky. Žiaci s bohatým kultúrnym programom vítajú rodičov počas zápisu budúcich prvákov, vystupujú počas račianskych hodov a na vinobraní, pri rôznych kultúrnych príležitostiach. Obľube sa tešia, ako som už uviedla, aj fašiangové karnevaly.

Karnevaly? Hm, byť tak nedávno v Benátkach alebo teraz v Rio de Janeiro?! To by bola „podívaná“. Hľa, koľko radosti, koľko tajomna poskytuje človeku, a to nielen dieťaťu, maska! Zrazu je niekto iný, môže si skúsiť iný model správania, môže vyzvať do tanca, koho chce, môže zažiť úspech, môže... Ku karnevalom patria scénky, tanečné vystúpenia aj veselé súťaže a hry. Nepanuje tréma, skôr potlesk a uznanie. Ak je to tak, je to fajn. Ak inak?... Dúfam, že karnevaly kdekoľvek v Bratislave mali v sebe iba príťažlivé „čarovno“.

Fašangi, Turíce, Velká noc ide, kto nemá kožucha, zima mu bude ... pamätám si z detských rokov fašiangové zvyky z iných lokalít Slovenska, ako je Rača, ale to by bolo ďalšie rozprávanie.

Použitá literatúra:

J. Podolák a kol.: Rača, 1989

Pamätná kniha DHZ v Račišdorfe

Trochu výnimočný deň - 6. február 2012

2012-02-08T16:28:00.000+01:00

6. február 2012 – v celej Bratislave, a teda aj u nás, v Rači, vystrája fujavica. Nečakane a nežiadane ozvláštňuje súčasnú, dlhý čas miernu zimu. Pridáva k niekoľkodenným tuhým mrazom pravú severskú atmosféru. Drsný vietor sa rúti račianskymi ulicami a vmetá ľuďom do tváre pichľavé ihličky snehu. Nepríjemné, psovské počasie.

Som v sále Račianskeho kultúrneho domu a pozorujem, ako sa zapĺňajú rady stoličiek mladšími aj staršími Račanmi, domácimi aj - pekne po račiansky – dohnancami. Panuje skoro slávnostná nálada, taká protikladná vonkajšiemu počasiu.

Je 18,30 a k mikrofónu na pódiu pristupuje Monika L. z oddelenia kultúry MÚ. Po nej sa občanom prihovára starosta MČ P. Pilinský. A už sú pri nich dvaja významní hostia – Roman Luknár a Zuzka Fialová. V príhovore každého z nich odzneli dôvody nielen prečo sa tento večer koná, ale aj prečo vládne medzi nimi aj v publiku povznesená nálada.

Dôvod? Po dlhom čase sa vracia do Rače KINO! Jeden z obľúbených kultúrnych fenoménov staršej Rače. Nielen obaja hostia, ale vlastne domáci, veď Roman aj Zuzka sú rodom Račania, ale mnoho divákov v sále s nostalgiou sa dotýka vlastných spomienok na kino Nádej, vôbec na tradíciu premietania filmov v Rači. A vítajú novú možnosť – návrat filmových predstavení. Hoci nie na každý deň, hoci zatiaľ nie na pôvodné miesto do kina Nádej, ale aj tak.

Vidno, že Račania sú „hladní“ po miestnej kultúre, veď rovnako veľký záujem prejavujú aj o tzv. divadelné pondelky, o sporadické koncerty či zábavné podujatia v obnovenej sále kultúrneho domu.

Zhasínajú svetlá, pozornosť divákov sa upiera na filmové plátno. Objavujú sa úvodné titulky českého filmu Lidice, v ktorom obaja račianski filmoví herci stvárňujú kľúčové postavy.

Som zvedavá na film, veľa som si o ňom prečítala, veľa počula. Kým ma upúta jeho dej, so zadosťučinením si uvedomujem, že my všetci, čo práve sedíme v sále, sme opäť naznačili nášmu Miestnemu úradu aj poslaneckému zboru MČ, asi za celú račiansku verejnosť, že sa nám žiada aj inej, nielen „papučovej“ kultúry. A že sa oplatí nám ju dopriať.

V „dobrovoľnom“ tureckom zajatí

2012-01-11T22:31:00.007+01:00

Televízne seriály – siete na divákov – s veľkými aj malými okami. Neraz sa stane, že sa oká na pôvodnej sieti z rôznych príčin zväčšia a prevažná časť „úlovku“ z nich postupne vykĺzne. Možno sa časom ocitne v inej sieti, alebo si pláva slobodne, kade chce, a sieťam sa vyhýba. Aj mne sa neraz prihodí, že som „úlovkom“ ...

Spomínam si na prvé veľké seriály – Sága rodu Forsytovcov (v rokoch 1968-9), Dietlova Nemocnica na kraji mesta, Žena za pultom, Major Zeman, Cirkus Humberto, ale aj rozprávkový seriál o princeznej Arabele.

Od dievčenských rokov mám rada životopisné a historické témy. Najprv som ich hľadala v knižkách a rozhlasových hrách, neskôr aj vo filmoch a televízii. Keď sa objavil v televíznom vysielaní seriál o poľskom kniežati Wolodyjovskom, bola som nadšená výberom témy aj jej spracovaním (a možno nielen ja). Spomínam si na české seriály F. L. Věk, Byl jednou jeden dům, ale aj na naše slovenské o M. Beňovskom a štúrovcoch.

Pravda, v ponuke seriálov som zo zvedavosti neodolala ani módnym megaprojektom Dallas, Beverly Hills 90210, Jednoducho Mária, veď sa o nich toľko rozprávalo...

V súčasnosti je seriálová televízna ponuka presýtená. Tuším aj naša domáca, veď v tom istom čase beží seriál tam i tam. „Vyberaj si, človeče, televízny konzument, alebo ak vládzeš a tvoj ovládač s tebou, preklikávaj raz tu a raz tam! Čo nevidíš, nestihneš vidieť, si veľakrát ľahko domyslíš. Veď v seriáloch (aj našich) sa dosť často prešľapuje na jednom mieste a o dejovom klišé radšej pomlčím.“

Lenže čo si vybrať, keď sa ti večer žiada „papučová“ kultúra? Kriminálku plnú krvi, film, čo si už niekoľkokrát videl, kolom dookola správy, ...? Možno radšej ... Pravda, denná ponuka je na televíznych staniciach bohatšia, lenže čo keď máš čas až večer?! Vtedy si veru nenavyberáš.

Nuž, keď sa nedávno objavili upútavky na turecký seriál Sultán, spozornela som. Zaujala ma predzvesť historickej témy - a veru nie hocijakej - a naviac aj zvedavosť, ako ju turecká kinematografia spracovala.

Dávno – dávno bolo zaujímavé porovnávať ako sa zmocnili obsahu z knihy Ľ.N.Tolstého Vojna a mier americká a potom aj ruská (či sovietska?) kinematografia. A takých príkladov na porovnanie bolo aj je omnoho viac. Napríklad mnohonásobné spracovanie osudu Grófa Monte Christa, Troch (štyroch) mušketierov, prípadne Kiplingovej Knihy džungle, rozprávky o Popoluške a pod.

Teda, chcela som vedieť - ako bude so Sultánom. Už aj preto, že tematika „tureckých čias“ je v našej ľudovej slovesnosti aj v umeleckej spisbe častá a pestrá. A tak som hľadala informácie – o ktorého sultána pôjde?

Sulejman I, či Sulajman II? Prekrásny? Nádherný? Zákonodarca? – stále tá istá výrazná osobnosť z palety dejín 16. storočia. Kronika ľudstva sa k nemu vyjadruje na viacerých stranách. Už pred povestnou bitkou pri Moháči (1526) až po jeho skon v roku 1566 pri maďarskom hrade Sziget. Veď počas jeho vlády dosiahla kultúra Osmanskej ríše svoj vrchol a krajina najväčšiu rozlohu. Právom mu vlastní a aj viacerí historici tých čias prisúdili prívlastok „Veľkolepý“. Nebol iba vojvodcom, ale svojimi zákonmi výrazne ovplyvnil ďalší vývoj osmanskej spoločnosti. A ako jeho moc a vplyv zasiahli naše kraje, našich predkov? Mnohých jeho vojsko predčasne pripravilo o život, iným sa život zmenil, zvrtol na nepoznanie.

Vraj pri jeho dvore získala dominantné postavenie nová vládnuca skupina – vybraní kresťanskí mladí muži, ktorých obrátili na islamskú vieru ešte v detských rokoch a v palácových školách z nich vychovali verných sultánových služobníkov. Janičiari aj mladé devy a ženy v sultánovom háreme – dovlečení z rôznych končín hlavne Uhorska, a teda aj zo Slovenska, to je zaujímavá a možno ešte či navždy??? v mnohom neznáma téma.

Spomínam si, ako som dávno svojej starej mame, rodáčke z Poník, recitovala Chalupkovho Turčína Poničana. Povedala mi vtedy, že v ponickom kostolíku dlho opatrovali ťažké drevené vchodové dvere, dosekané, dorúbané od tureckých šabieľ. Zo Zvolena poznám baladu o Šudy Katarínke – ako sa zvolenskej krčmárke jedného dňa vrátili z tureckého zajatia už dospelé deti a ona ich nespoznala. Podjavorinskej balada o čakanke tiež čerpá námet z tých čias. Aj račianske povesti skrývajú príbeh o Turkovej Kači. Vraj odišla s Turkom a doma nechala muža aj deti a nikdy sa späť nevrátila.

Pohnuté 16. storočie. Koľko rôznych osudov z neho poznáme a koľko sa nikdy nedozvieme?! A tak sa oplatí na chvíľu „oprášiť starý rám“ a zahľadieť sa na obraz tej doby alebo ho poodhaliť ako starú dobovú fresku :

16. storočie – v Anglicku do r. 1547 vládne Henrich VIII a po r. 1558 jeho dcéra Alžbeta I. Cárske Rusko tyransky zjednocuje Ivan IV (Hrozný). Poľský astronóm M. Koperník vo svojej knihe, vydanej tesne pred jeho smrťou v r. 1543, vyvracia od r. 160 platný geocentrický názor na pohyby nebeských telies a kladie tak základy modernej astronómie. Ako protipól šíriacej sa reformácie zakladá bývalý španielsky dôstojník Ignác z Loyoly jezuitský rád. Stredná Európa žije v neustálom strachu pred Turkami, ktorí častejšie a krvavejšie útočia na krajiny Uhorska.

V rozhodujúcej bitke pri Moháči r. 1526 stráca Uhorsko kráľa Ľudovíta II aj ostrihomského arcibiskupa, stovky urodzených pánov a tisícky vojakov. Do Bratislavy, vtedajšieho Prešporka – Possonie - sa prúdom valia utečenci, kastelán Ján Bornernisa preváža na hrad celý kráľovský poklad z Budína, do mesta za Dunajom sa sťahujú ústredné úrady aj cirkevné inštitúcie. Bratislava sa stala korunovačným mestom. Hoci rozhodnutie padlo už v roku 1535, prvá korunovácia kráľa Maximiliána, syna cisára Ferdinanda I sa konala v bratislavskom dóme až v roku 1563 a to 8. septembra. Zaujímavé je, že v slávnostnom sprievode ako prvý medzi vlajkonosičmi kráčal Matiáš Keglevich v ruke s bulharskou vlajkou. V sprievode vlajkonosičov bolo vidieť aj Mikuláša Báthoryho s dalmátskou vlajkou...V tom čase má Alžbeta Báthory, neskôr smutne preslávená „krvavá pani z Čachtíc iba tri roky. Radšej spomeniem inú krásnu devu Annu Lošonciovú. Nevedeli by sme o nej nič, keby sa do nej nezaľúbil renesančný básnik Valentín Balaša a nezvečnil by ju v krásnych ľúbostných veršoch. Balaša sa narodil na Slovensku, ale ako básnika si ho skôr privlastnili Maďari a Poliaci. Bol vojak, bojoval v mnohých bojoch proti Turkom a od tureckej zbrane aj v roku 1594 zomiera...

Človeku sa natíska toľko otázok, keď sa vďaka pútavým knihám brodí v tých časoch. A vzápätí ich obraciam do najbližšieho okolia. Ako sa 16. storočie a udalosti v ňom dotkli Rače? V dobových dokumentoch čítame, že sa jedna jej časť dostáva do rúk bohatého rodu Bátoriovcov (-i-, alebo -y-?), spolu s devínskym panstvom, druhú vlastní Ignác Farkaš, mestský kapitán. Najviac sa o osudoch obce dozvedáme zo súdnych spisov, ktoré musel neraz riešil samotný kráľ. Raz šlo o drevo, kradnuté z lesov, inokedy o seno, úrodu z viníc či okovy vína. Na jednej listine z r. 1558 sa zachovala podoba malej pečate obce so siglami „WS“, pod nimi je umiestený kopáč skrížený s motykou. Súdne spisy dokladujú prítomnosť nielen nemeckých, ale i chorvátskych kolonistov v Rači hlavne v poslednej tretine storočia. V r. 1606 dostáva časť Rače do majetku chorvátsky gróf Ján Keglevich, v r. 1610 tu kupuje kamenný dom s kúriou, vinohradmi a lúkami. Keglevičovský erb sa stal dokonca základom obecnej pečate, známej z tých rokov.

16.storočie nieslo v sebe idey humanizmu a renesancie, ale aj ideály náboženskej reformácie. Prinášali ich utečenci z Čiech, Rakúska i Nemecka. Nakoľko zákon z r. 1525 luteránstvo zakazoval, šírili sa jeho myšlienky Bratislavou a jej okolím tajne. Keď kráľ Maximilián I povolil v r. 1564 mešťanom prijímať pod obojím, väčšina obyvateľstva Bratislavy a okolitých miest a obcí prešla na novú vieru. Aj spomenutú devu Annu Lošonciovú zazrel Balaša po prvý krát v evanjelickom kostole. Evanjelikom bol aj poradca kráľa, rytier Zlatej ostrohy gróf Siegfried Kolonich (Kolonič), ktorému kráľ daroval o. i. aj majetky v Rači. Súčasťou darovanej kúrie bola kaplnka a do nej pozval gróf za kazateľa reverenda Ondreja Reissa. Vďaka nemu sa stala Rača v rokoch 1580 – 1606 známou a vyhľadávanou pre mnohých Bratislavčanov, nakoľko sem chodili na služby Božie aj k večeri Pánovej.

Na fotografii z roku 1928 vpravo ešte vidieť onú kaplnku aj s jej vežičkou.

Dnes stojí na tom mieste Obecný dom.

16. storočie v Uhorsku možno označiť za vojnové časy. Ich dopad na väčšinu obyvateľstva predstavoval niekoľkonásobné zvýšenie daní, ustanovenie tzv. labor gratuitus „roboty zadarmo“ na pohraničných opevneniach, turecké drancovanie, žoldnierske plienenie aj časté prepady zbojníkmi a dobrodruhmi. Na druhej strane tieto časy priniesli so sebou „ konjuktúru“ na poľnohospodárske produkty, teda aj račianske víno, obilie a zeleninu. Status kráľovského korunovačného mesta znamenal pre Bratislavu rozvoj a tým aj záujem o drevo na stavby, poľnohospodárske produkty zo širokého okolia, ale aj prácu remeselníkov, usádzajúcich sa v meste aj priľahlých obciach. Už v r. 1550 mala Rača farskú školu so správcom Jánom Wucke. Z r. 1561 sa zachoval zápis z kanonickej vizitácie o tom, že kňaz Šebastián udržuje v dobrom stave kostol i cintorín.

16. storočie – vraj mu možno pridať aj prívlastok prvý zlatý vek slovenskej literatúry. Ktovie, či sa v Rači v tých časoch vedelo o J. Silvánovi, M. Rakovskom, Vavrincovi Benediktim z Nedožier alebo J. Jeséniovi? Jedno však vieme iste – v našej obci v tom čase bolo možné počuť slovenčinu, nemecký aj chorvátsky jazyk, maďarčinu, latinčinu aj češtinu.

Hm, kam ma zaviedol turecký sultán? Neviem, ako sa mi bude páčiť – nepáčiť televízny seriál? Avšak viem, ako sa poznám, že neraz budem po ňom alebo namiesto neho listovať v knižkách a čítať si o tej dávnej dobe a budem si predstavovať, ako v nej žili vtedajší Račišdorfania najmä tí, po ktorých sa zachovali len ich priezviská a dodnes žijú v našej obci ich pra-pra- (možno niekedy aj vypočítam koľkonásobní) pravnuci.

Použitá literatúra:

P. Dvořák: Zlatá kniha Bratislavy, 1995, Tretia kniha o Bratislave, 2010

J. Tibenský: Dejiny Slovenska Slovom i obrazom

J. Podolák : Rača, 1989

Ľ. Havlovič: Rača, 2002

Ľ. Zúbek: Moja Bratislava, 1975

Foto: internetové zdroje

K novému roku 2012

2011-12-31T15:20:00.004+01:00

Momentky

Denne od nás čosi odchádza

a prenecháva miesto novému,

čo príde.

Ach, chvíle, chvíle, chvíle !

Aké ste ktoré ?

Chvíľa !?

Oj, nie je rokom

prostý súčet chvíľ -

Iba ich extrát

ukladáme v sebe,

tvoriac tak zásobu,

bohatstvo celé -

Pre nový deň

aj pre rok celý,

pre život náš

každodenný...

Do roka, ktorý práve začína,

prajem zo srdca čo najviac dobrých a pekných chvíľ

Silvester 2011 Dobruška

Aká zvláštna zhoda okolností

2011-12-07T12:00:00.000+01:00

Zvláštna zhoda okolností? Nezvyčajné súradnice? Možno iba náhoda, a predsa... keby som bola spisovateľka, možno by som za tými udalosťami a náhodami hľadala tajný zmysel. Hoci uvedenú ašpiráciu nemám, teší ma, že som si vytvorila pozoruhodnú skladačku niekoľkých dejov a dávam im spoločného menovateľa. Akého, možno nebude treba uviesť, možno jeho charakteristika vyplynie zo samotných faktov –

24. november 2011 - spomienkovou slávnosťou pripomíname (MO MS) Račanom 150. výročie príchodu M. Alstera za správcu miestnej katolíckej farnosti. Tento významný slovenský rodoľub patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej aj Spolku sv. Vojtecha, bol jeho prvým podpredsedom. Patril k podporovateľom prvého slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Svoje činorodé vlastenectvo dokazoval aj rozvíjaním cyrilo-metodskej tradície, veď už v roku 1863 dal vyhotoviť na veľký kostolný zvon reliéf sv. Cyrila a Metoda. Posviacka zvona sa konala 19. novembra 1863 a v nedeľu 22. novembra 1863 znela v kostole aj slávnostná omša na počesť 1000-ročia ich príchodu na Veľkú Moravu.

V roku 1885 bol Alster členom slovenskej delegácie na púti do Ríma, vyvolanej encyklikou pápeža Leva XIII, venovanej slovanským vierozvestom. Na mnohých kňazov v tom čase zabralo zastrašovanie uhorských úradov a maďarských úradníkov, a tak zostalo iba osem mužov, čo sa nedali odhovoriť, ani odstrašiť a do Ríma putovali. Svoje zážitky z púte zachytil Alster podrobne a emotívne vo farskej kronike. Zápisy v kronike viedol, oproti svojim predchodcom, dôsledne v slovenskom jazyku.

Hoci v roku 1916 padli dva zvony z farského kostola za obeť prvej svetovej vojne, račišdorfskí farníci sa po jej skončení poskladali nielen na nové zvony, ale na jeden z nich dali opätovne odliať reliéf oboch vierozvestov. Od roku 1989 neraz zaznieva práve v deň 5. júla v kostole slávnostný koncert, venovaný ich pamiatke.

27. november 2011 - v katedrále sv. Šebastiána – hlavnom chráme Ordinariátu OS a OZ SR v Bratislave – Krasňanoch sa uskutočnila slávnostná konsekrácia nového oltára a monumentálnej chrámovej mozaiky. Má na nej miesto aj výjav zomierajúceho sv. Cyrila so svätými Metodom a Gorazdom, ale aj symbolická nádoba so zrnom na rozsievanie viery Slovanom.

Aká zvláštna zhoda okolností - - -

Na mikulášsku tému

2011-12-05T22:00:00.002+01:00

„Martin“ a „Katarína“, tradičné dni aj s ich pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce. Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale - u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy tamtých Vianoc... zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov.

Z knihy o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným obyčajom v našej obci venovaná rozsiahla kapitola, si práve pripomínam:

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode. (Ktovie, či to ešte platí aj v našej dobe?)

Na 6. decembra pripadá deň sv. Mikuláša, k nemu sa v Rači - ako iste aj v iných obciach a mestách - viazali (a vlastne do dnešných dní viažu), zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky. Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V ruke mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou, anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne. (Tento zvyk si dobre pamätám zo svojho detstva, hoci sme nebývali v Rači, a zaviedli sme ho aj v našej rodine, keď boli dcérky malé. Vlastne, funguje do dnešných čias...)

A čo „školský“ Mikuláš? Mám naň žiacke aj učiteľské spomienky (tuším tých učiteľských je viac). Ak pripadol (pripadá) Mikuláš na všedný deň, chcú ho mať žiaci hlavne bez skúšania a písomiek. Najčastejšie sa na tabuli v triede objaví táto alebo obdobná básnička (nezriedka aj s nevyspytateľnými?! pravopisnými chybami):

Na svätého Mikuláša

neučí a neskúša sa,

každá päťka odpúšťa sa -

To je odkaz Mikuláša!

Pokúšala som sa neraz nakriatnuť svojich žiakov aj na inú, ich vlastnú veršovanku na tému Mikuláša, ale veľmi som nepochodila. O rok sa na 100 % objavila zase táto, „rokmi odskúšaná“. Ale bývalo občas v triede veľmi pekne – spomínam si na jednu svoju triedu, kde si žiaci pripravili pekný program – len tak sami od seba – a predviedli ho nielen mne, ako triednej, ale aj iným pani učiteľkám. Dokonca v jednej triede skrsol nápad urobiť Mikuláša mladším ročníkom a poprosili ma o pomoc. Zveršovali sme príhovor pre Mikuláša, čertov aj anjelov, dohodli sme sa na oblečení, vyžiadali si dovolenie od pani riaditeľky. Neviem, či si dnes už dospelí „aktéri toho Mikuláša“ ešte spomenú na svoje školské predstavenie, ale ja naň rada spomínam.

Mikuláš – sú ho plné obchody! Myslím tej mikulášskej ponuky. Miešajú sa tradície Mikuláša, Santa Klausa aj Deda Mráza... Možno až príliš. A mne sa pritom, alebo možno práve preto, žiada vysloviť, poslať do priestoru jedno tiché prianie:

Nech sa napriek zásahom modernej doby nevytráca zo sviatku Mikuláša to základné, ľudské, prečo vlastne oná tradícia vznikla. Pošepkám to aj vo veršíkoch :

Na svätého Mikuláša,

keď sa zvečerí,

tichá radosť k oknu kráča,

vchádza do dverí.

Oslovuje všetky deti

dobrotivým slovom:

váži skutky, predsavzatia

po dobrom, či po zlom -

Že lepšieho viacej bolo?

To vás, deti, chváli -

Mikuláš vám do oblôčka

kladie sladké dary.

Som hlboko presvedčená, že aj dnešné deti potrebujú tradície, ich etické posolstvo. Ale to nemožno kúpiť v obchodoch. Žije v nás, ľuďoch...

150 rokov od príchodu M. Alstra do Račišdorfa

2011-11-17T20:29:00.001+01:00

Je príjemné prechádzať sa súčasnou Alstrovou ulicou. Ak začneme pri budovanom komplexe Barónka, pokračujeme popri katolíckom (hornom) kostole, Obecnom dome a potom zabočíme na Detviansku ulicu. Nedávnou rekonštrukciou dostala hlavná tepna Rače krajší vzhľad aj vyššiu technicko-stavebnú úroveň. Ešte keď prejde úpravou samotná cesta, jej povrch nebude samá chrasta, potom to bude paráda!

Veľakrát v zhone všedných dní zaznamenávame hlasným rozčúlením každú nepríjemnú súčasnosť a s pocitom či povzdychom úľavy jej premenu na lepšie. Lenže daný priestor sa nám prihovára aj svojou nezanedbateľnou historickou hodnotou.

Skúsme sa po tieto dni zastaviť len pri jednej jeho stránke a spomenúť človeka, podľa ktorého je račianska vynovovaná ulica pomenovaná.

Moric Alster

– račiansky pán farár. Na priečelí rím. – katolíckej fary nám ho pripomína pamätná tabuľa, venovaná Spolkom sv. Vojtecha. Čítame z nej : Tu účinkoval Moric Alster, 1827 – 1894, horlivý r. k. kňaz a národný buditeľ. Keď sa začítame do biografickej štúdie Dr. V. J. Gajdoša, ktorú vydal v roku 1997 Miestny odbor Matice slovenskej v našej obci, získame plastický, podrobný portrét tohto muža. Vo vzťahu k farnosti, ktorej oddane slúžil 33 rokov, ale aj k celej obci a jej obyvateľom a naviac aj k národno-uvedomelým a buditeľským snahám slovenských vzdelancov v druhej polovici 19. storočia.

Mohli by sme čítať aj v staršej farskej kronike na stranách 335 – 379, ktorú Alster starostlivo viedol, preberúc písomné posolstvo o obci od svojho predchodcu d. p. Adama Hájeka.

25. novembra t.r. sa naplní presne 150 rokov od Alstrovho príchodu na račišdorfskú katolícku faru. Mal vtedy 34 rokov (a pred sebou plodných 33) a takto zapísal svoj príchod do farskej kroniky:

Svoje nové povolanie na račišdorfskej vinici Pána som nastúpil 25. novembra 1861, odovzdaný do božej vôle rozjímajúc, či môjho predchodcu, ktorého som nasledoval v Kuchyni a v Devínskej Novej Vsi, nebudem nasledovať aj v krátkom živobytí...

Z Račišdorfu (staršie pomenovanie Rače) Morica Alstera už nikam neprekladali. Pôsobil v našej obci plných 33 rokov. Zomrel 7. októbra 1894 a je pochovaný spolu so svojou matkou na račianskom cintoríne.

Na 24. novembra pripravuje Miestny odbor Matice slovenskej v úzkej spolupráci s Miestnym úradom našej mestskej časti podujatie, venované jeho pamiatke. Slávnosť bude mať nasledovný program:

14,00 - 14,45 Slávnostná omša v Kostole sv. Filipa a Jakuba

15,00 - 15,30 Privítanie hostí MO MS a prehliadka Račianskej pamätnej izby

15,30 - 16,00 Prijatie hostí u starostu MČ Bratislava – Rača

16,15 - 16,40 Pietna spomienka pri hrobe M. Alstera na miestnom cintoríne

17,00 - 18,30 Spomienková slávnosť v Nemeckom kultúrnom dome, účinkujú žiaci, študenti a učitelia GŠB, ZUŠ a ZŠ

Dnes sa smejem, ale vtedy mi veru nebolo do smiechu...

2011-11-16T13:09:00.001+01:00

Chladné jesenné ráno. Bude osem. Vystúpila som z električky, náhlim sa po chodníku. Skoro bežím. Z dvoch príčin – prvá, aby som sa zohriala, druhá, aby som prišla, kam mám prísť, včas. Po neďalekej cestičke sa hrnie skupinka študentov. Tiež sa náhlia, ale aj veselo debatujú, prekrikujú sa, prekárajú jeden druhého, smejú sa. Obchádzajú bytovku a miznú mi z dohľadu.

- Klop – dva, klop – dva, klop – dva – uvedomujem si zvláštny zvuk. Sprevádza moju rýchlu chôdzu. Priklopkáva – ako v tanci – prvú dobu: Ľavá – nič, ľavá – nič... Uvedomujem si, že ten zvuk je príliš blízko, aby bol mimo mňa ... ale čo ho spôsobuje?! Spája sa s mojimi krokmi, ale prečo len s každou prvou dobou a druhú ignoruje???

Spomalím, aj on (ono? ona?) spomalí. Zrýchlim – aj „ono“ sa zrýchli. Čo by to mohlo byť? Vnímam samu seba, hľadám pôvod zvuku –

- Dobré ráno, pani susedka! Kam ste sa vybrali? – skoro som sa zrazila s našou susedou z vrchného poschodia.

- Dobré ráno! Prepáčte, zamyslela som sa.

- Veď vidím. Čo v týchto končinách?

- Idem len sem – ukazujem na kaderníctvo, vzdialené od nás iba na päť - šesť krokov – vylepšiť svoj vzhľad... nevdojak si prehrniem vlasy na pravej sluche.

- A ku komu? K Zuzke, Renátke? Ja chodím k Renátke.

- A ja k Zuzke. Už ma iste čaká –

- Tak ju odo mňa pozdravte. Aj Renátku, ak tam bude, a dovidenia!

Dve a pol hodiny v kaderníctve a som iný človek – bez šedín, s upraveným účesom, v lepšej nálade. Aj okolitý svet sa vylepšil – mäkko svieti jesenné slnko, zaháňa chlad. Vysokánske topole, len trochu postrašené žltou a červenkastou farbou, podopierajú štíhlymi korunami čisté modro-modré nebo.

Prejdem na druhú stranu ulice, zabočím na chodník. Oproti vykračuje štrúdlička detí – škôlkárov. Držia sa vo dvojiciach za ruky, štebocú medzi sebou. Pripomínajú väčší kŕdeľ kačičiek, ako tak ťapkajú za mamou kačkou. Pardón, pani učiteľkou. Druhá, na konci štrúdličky, práve rieši spor dvoch „káčeríkov – nespratníkov“. Berie ich za ruku – jedného sprava, druhého zľava – ako sa čertia, zazerajú po sebe! Ale učiteľkina prítomnosť zaberá. Možno aj teplo a bezpečnosť dospeláckych dlaní.

Ešte chvíľku zachytávam tíchnuci štebot detí, obdivujem malý parčík aj s pozdne rozkvitnutými púpavami a stokráskami. Mimovoľne pridávam do kroku, lebo viem, že potrebujem dovariť obed a ... som až po krk v každodennej gazdinkovskej rutine.

- Klop – dva, klop – dva ... zase je to tu! Zvuk prichádza zľava – ach, už mi je všetko jasné! Podvihnem golier na koženej bunde, ktorý nebolo treba dopnúť až hore, veď nie je, ani ráno nebola veľká zima, a je po zvuku. Prestal. Pustím golier späť - aj zvuk je späť. Spomalím krok, uberá na tempe aj sile, zrýchlim kroky, aj on sa zrýchli a je údernejší.

Uvedomujem si, že sa usmievam a som rada, že moje „pátranie“ nemá svedkov okrem okolitých kríkov a stromov, trávnika. Taká drobnosť! „Záhada záhad v malom“.

Ale predsa zážitok – mimovoľne sa ukladá do zákutí pamäte - - - a – som v detektívke či starom filme?

Neveľká sekvencia - vynorila sa ako zblúdilá fľaša s tajnou správou, ako bublinka plynu z prameňa medokýša, ako tichý hvizd, znásobený ozvenou.

Sedím v električke, veziem sa domov. Ale moje najvnútornejšie „ja“ preletelo časovým tunelom o viac ako polstoročie a dobrých šesťdesiat kilometrov od Bratislavy. Je večer, obaja s bratom sedíme na posteli, pritúlení k maminke, počúvame. V ten večer sme nechceli rozprávku, radšej „príhodu zo života“.

- Aj trochu strašidelnú“ – zaprial si brat.

- Dobre... prikyvuje mamka so smieškom v hlase - možno táto?

Pohniezdili sme sa, lepšie usadili na mojej posteli a chystáme sa počúvať - - - príhodu...

- Dnes sa už na nej smejem, ale vtedy mi veru nebolo do smiechu. V živote som nezažila taký strach. Ani cez vojnu nie. Vtedy bol človek pripravený na všetko. Nechcem povedať, že odolnejší. Skôr odovzdaný... alebo zocelený? Neviem.

Lenže toto bolo po vojne. Vieš, keď sme ťa mali u starej mamy. Chodievali sme za tebou na striedačku – raz ja, druhý raz ocko. Raz do mesiaca. Častejšie to nešlo. Kvôli peniazom aj práci.

Bolo to začiatkom zimy. Už primŕzalo, popadával sneh. Vlak meškal dobrú polhodinu – vtedy to bolo bežné. Konečne stanica! Vystúpila som z vlaku a so mnou možno pätnásť – dvadsať cestujúcich. Samí domáci, tváre viacerých mi už boli známe. S jednou paňou som sa aj pozdravila, i keď som si nevedela spomenúť, prečo ju poznám.

Moji spolucestujúci sa čoskoro roztrúsili do okolitých dvorov. Kde - tu už svietili okná do ulice aj lampy na priedomí domov, ozývala sa tlmená vrava a hlavne štekot psov. Ten ma sprevádzal až po posledné dva domy a ich záhrady... ba ešte aj potom...

Predo mnou sa černel lesík. V šere vyzeral ako nepreniknuteľná čierna stena. Ale ja som vedela, že ma za ním čaká domček starkých a v ňom ty, moja Bobuľka. Vždy som sa na teba veľmi tešila. Pamätáš si to?

- Pamätám – starkých, domček... aj les. Chodievali sme tam na maliny a černice. A so starým otcom na hríby a drevo. V zime ma raz zobral dávať seno do krmelcov. Tuším aj jablká?

- Nehovor o tom - skáče mi do reči zvedavý braček - ja chcem maminkinu príhodu!

- A veď aj ja – ubezpečujem brata.

Iste nám bolo vidieť zvedavosť a napätie priamo na nose, lebo mamka pokračovala:

- - Bola som od lesa už len zopár krokov. Poriadne sa zotmelo. Nikde mesiac, ani hviezdy, iba hmla! „Ako pôjdem ďalej?“ prebleslo mi hlavou. Za tmy som tadiaľto ešte nešla. Vyberám z kabelky malú baterku, potlačím vypínač. Rozsvietila sa, ale iba na chvíľu. Prešťukávam vypínačom, ale nič, nič. Baterka neposlúcha -

Sedíme s bračekom ako peny, nespúšťame oči z mamkinej tváre. Len nech pokračuje -

- Ššššuchch – z vetvy neďalekého stromu sa zošuchol sneh. Nejaký vták zatrepotal krídlami a vletel hlbšie medzi stromy. – Ššššuchch, - šššuch – sype sa sneh aj z ďalších vetvičiek. Aj som sa hnevala sama na seba, že mi nie je jedno, kadiaľ idem, čo počúvam, že mám stále stiesnenejší pocit. Šla som rýchlo, skoro behom. A za mnou: Klop-klop, klop -klop...

Ani s bratom nedýchame. Najradšej by sme boli s mamkou práve tam... alebo nie???

- Ozvena? Ale v lese by nemala byť?! Klop - klop, klop – klop... jasne počujem za sebou kroky. Obzriem sa – v tme a hmle skôr tuším, ako vidím tiene ... ale vyzerá to, že skôr zo stromov ... nevyrastajú z chodníka, neblížia sa. Keď som zastala, zvuky krokov prestali. Iba srdce, vystrájalo, bilo ako zvon. Vravím si - halucinácie! To iste klopká iba ono – mám ho plnú hruď – len vyskočiť... Snažím sa uvažovať –

- Maminka, čo je halu-, halu-, halunácie???

- Bože! Zvedavec jeden! Vždy preruší v najlepšom!

Usmievam sa nad dávnou spomienkou: Bolo to čarovné obdobie môjho mladšieho brata. Na všetko, čomu nerozumel, sa pýtal hneď a bez okolkov. Tak aj vtedy – ja horím od napätia, čo sa dialo ďalej - a on chce vysvetliť význam jedného slova. Vtedy som, tuším, ani ja nevedela celkom presne, čo to slovo znamená. Iba som sa domnievala. Ale príbeh ma celú pohltil -

- Prečo prerušuješ? Mami, čo bolo ďalej?

- Premohla som strach a šla ďalej. Vietor navial na chodník viacej snehu. Černeli sa v ňom hlboké stupaje. Snažila som sa kráčať podľa nich, celkom som sa nato zamerala. Ten klopot za mnou prestal. Joj, tak som si vydýchla!

Aj my s bračekom sme si vydýchli. Ako dobre, že sa našej maminke vtedy dávno nič zlé nestalo.

Lenže mamka pokračovala v rozprávaní:

- Zakrátko hlbší sneh skončil a chodník predo mnou bol ako vymetený. Bola som rada, lebo zabáranie bolo veľmi únavné. Kráčam si kráčam, už sa neviem dočkať, kedy lesík skončí, keď vtom – klop – klop, klop – klop... už je to tu zas! Až sa mi kolená podlomili. Pridala som, ako som len vládala, ponáhľam sa, bežím. Aj to „klopkanie“ beží so mnou –

Keby sa dalo detské napätie merať, možno by sme s bratom zlomili v ten večer slovenský, či svetový?! rekord. Dýchali sme vôbec?

- Už som von z lesa! Po hmle ani stopy, na oblohe presvecuje cez oblaky mesiac. V diaľke vidím domček starkých, vysvietené priedomie aj dvor a počujem štekot našej Nory. Aj ju vidím, ako sa rúti smerom ku mne. Za ňou vykračujú dve postavy – vysoká, mocná a maličká. Starý otec a ty.

- Bola som od strachu a námahy v koncoch. Hučalo mi v ušiach, podlamovali sa mi kolená, ale srdcom sa prelieval záblesk radosti: Som pri svojich! Už mi nič nehrozí – ten, čo ma prenasledoval, už si na mňa netrúfne ...

- Ale kto to bol? Chytili ho? Dali do väzenia? Keby som tam ja bol, ja by som ťa obránil. Vzal by som pušku a – braček rieši situáciu „chlapsky“ a gavaliersky. Len ... proti komu? To je ešte stále záhada.

Nezostala nadlho, lebo maminka celé rozprávanie ukončila rýchlo a vecne. Vraj keď si u starkých na chodbe zložila kabát a chcela si vyzuť zimné topánky, pochopila, čo sa vlastne stalo. Vo vlaku jej bolo dosť teplo, tak si na vysokých šnurovacích topánkach povolila pracky a potom už nezapla. Zabudla na ne. Ako sa ponáhľala po chodníku, pracky klopkali o kovový uzáver, a to bol zvuk, čo ju vystrašil. Čím rýchlejšia bola chôdza, tým rýchlejší bol klopot. Pokým šla po dedine, zvukov naokolo bolo dosť, hlavne štekot psov, tak si „klopkanie“ neuvedomovala. Až potom v lese – v tme a tichu, veď strach má naozaj veľké oči.

Vraj sa na tom zážitku a jeho rozuzlení poriadne všetci nasmiali. A nie iba jeden krát...

- No, mohol to byť aj zbojník, alebo - - - lupič - nedal sa brat. Tuším ho trochu sklamalo jednoduché rozuzlenie?

- Máš pravdu, synček. Mohol to byť nejaký zlý človek - pritakala mu mamka. „Uvedomili sme si to so starkými ešte v ten večer, keď som sa im priznala so svojím, hoci zbytočným strachom. Odvtedy ma vždy niekto z rodiny čakával na stanici. Aj vyprevádzal späť... Ale teraz už spinkať. Dobrú nôcku a pekné sníčky!“

Som doma. Varím, upratujem. A ešte stále poletuje okolo mňa maminkin hlas. Aj dávna atmosféra onoho večera, keď nám rozpovedala „klopkavú“ príhodu po prvý raz. Predstavujem si mamku – mladú, drobnú, ako kráča, ponáhľa sa tmavým lesom ku mne, svojej malej dcérke. Pripomínam si jej láskavé ruky, ktoré nás s bratom toľkokrát objímali...

Chválim číru náhodu dnešného predpoludnia. Vďaka nej mám v rukách podarené zaklínadlo: Stačí si rozopnúť golier na koženej bunde a zrýchliť krok. Určite sa čoskoro ozve – klop – nič, klop – nič, klop - - - a ja budem opäť niekde poriadne ďaleko: V detských topánkach, v našom starom byte - celkom blízko, blizučko k svojim rodičom. A k detstvu...

Dušičkám

2011-10-31T23:00:00.001+01:00

Tiché kroky po chodníkoch v cintoríne. Všade záplava kvetov... obrovské kríčky chryzantén, venčeky, ikebany... čudesná smutná krása. Zdobíš hrobček – tak po svojom – a viem, radšej by si pristal mať čarovnú moc a vrátiť čas o odpočítaný dlhý počet dní aj rokov do chvíľ, keď tu boli ešte s nami, keď ešte nemal čas čiernu pásku rozlúčenia.

Možno by bolo ináč, možno by bola príležitosť všeličo dopovedať, vysvetliť, viac sa tešiť, viac byť jednoducho spolu... Práve sa rozhorela sviečka, kahanček – posol našich vnútorných odkazov – im, jej, jemu - ale aj životu – živým – sebe... tam, týmto smerom ešte máme príležitosť aj možnosti ...

Vo večernom tichu

plamienky ožívajú,

svetlušky spomienok

sŕdc sa dotýkajú -

Otvárajú dvierka,

všednosťou zapreté

Zobúdzajú smútok

v sivastom habite

Vyplavia slzu,

pozdnú sestru lásky,

pohladia teplou vlnou

zadumanú tvár...

Sviečočky – svetlušky,

pomôžte mi, prosím,

prekonať trpkosť,

zmierniť žiaľ

Človek roky privyká

na hru osudu –

Nepýtať sa,

prečo je to tak?

Však straty bolia,

nehoja sa rany –

Nezaplníš miesta

po blízkych, drahých,

keď si ich mal rád,

naozaj rád - - -

Jedinečný sviatok

2011-10-27T10:37:00.001+02:00

Krasňany – šesťdesiate roky minulého storočia – doslova nádherná „plienková kolónia“: nové úhľadné bytovky a okolo nich aj na neveľkých balkónoch vyvešané plienky. Po nedávno vydláždených chodníkoch sa prechádzajú mladé rodinky. Všade naokolo - deti, deti, deti...

Ako by im mohla stačiť jedna škola? Najprv JSŠ Hubeného 21, neskôr aj ZDŠ na Kadnárovej ulici doslova „praskajú vo švíkoch“. Pomaly nestačí dvojsmennosť prevádzky. Družinárske oddelenia sú vysunuté mimo priestorov vlastných školských budov. Treba ešte jednu školu! A perspektívne aj strednú školu pre takú bohatú populáciu.

A tak na Hubeného ulici vyrastá ako z vody doslova školský komplex. Rodičia s nádejou hľadia na jeho rastúce múry, pochvaľujú zaujímavú architektúru.

Nová škola – krásna, pohodlná – na tichej, ľahko dostupnej ulici. Neďaleko má priestory aj Miestna ľudová knižnica, zdravotné stredisko, dve materské školy aj jasle. Všetko blízko – na dohodenie kameňom...

Plynie čas – školské roky – desaťročia. Aj novšia škola na Hubeného ulici už dávno vypustila svojich prvých žiakov. „Zabývala sa“, stala sa súčasťou jednej z pekných a pohodlných štvrtí mesta. Pomaly a isto si buduje svoju tradíciu. Sú v nej zapísané mená riaditeľov i riaditeliek školy, výborných učiteliek a učiteľov, ale aj úspešné roky existencie vyspelého speváckeho zboru, ktorý pod vedením uč. U. Ulmanna zožal mnohé ocenenia na speváckych súťažiach. Možno pridať aj športové úspechy žiakov, nejedno cenné umiestnenie v slovenských súťažiach mladých zdravotníkov, vo vedomostných olympiádach, umeleckých súťažiach.

Otváram si webovú stránku tejto školy a z jej úvodnej stránky preberám text :

Svoju históriu začala písať 22. februára 1971, keď po prvýkrát zasadlo do lavíc novootvorenej školy 663 žiakov, ktorí prišli zo ZDŠ na Kadnárovej ul. a zo ZDŠ na Hubeného ul. 21. V 26 triedach vyučovalo 30 učiteľov a súčasne začala svoju činnosť školská družina so 6 oddeleniami.

Zatiaľ čo vo vedúcich funkciách sa vystriedalo 7 riaditeľov a 7 zástupcov, bránu školy už 40 rokov otvára ten istý pán školník. Spolu so svojou manželkou od prvého dňa zabezpečovali prevádzku školy a starajú sa o ňu dodnes.

Veru, plynie čas, prináša so sebou zmeny. Krasňany dávno nie sú plienkovou kolóniou. Veľa učiteľov, ktorí na škole pôsobili, odišlo do dôchodku, stovky bývalých žiakov už stihli zapísať do „svojej“ školy svoje školopovinné deti. Dnes škola „nepraská vo švíkoch“, hoci je v Krasňanoch jediná – základná, dokonca k sebe prijala aj oddelenia materskej školy.

Pekne si žije plnohodnotným školským životom, postupne sa preoblieka do obnoveného, modernejšieho šatu.

Dnes, 27. októbra 2011, má táto škola svoj veľký slávnostný deň – prijíma pomenovanie, ktoré bude iste veľkým záväzkom pre jej pedagogických pracovníkov aj žiakov.

Stáva sa

Základnou školou s materskou školou Jána Amosa Komenského.

Rok plný zmien

2011-10-25T22:27:00.002+02:00

...rastie ako z vody... známa a obľúbená metafora. Často ju vravíme o deťoch, lebo v istom veku je pre ne príslovečné, že čo im z oblečenia kúpite na jar, je im už v jeseni malé, kúpite v jeseni a po zime, na jar (dávno bol zvyk, že k Veľkej noci) už sú im krátke nohavice aj rukávy.

Ale reč tentokrát nebude o deťoch. Bude o Barónke.

Ešte donedávna šlo o historickú budovu v schátralom stave, dnes by ste ju zbytočne hľadali na vyšnom konci Alstrovej ulice. Namiesto nej zapĺňa pôvodný priestor novostavba – skutočne vyrástla „ako z vody“ za krátky čas. (Na jar zaplnili obrovskú jamu základy, dnes stoja na nich nielen múry, ale hotová budova aj so strechou, dokonca končia s jej zatepľovaním.) Priečelie obytného komplexu pripomína pôvodnú budovu a krátko pred slávnosťou račianskeho vinobrania dostala budova aj svoju príslovečnú „korunku“ – erb.

Nie tento pôvodný – bol veru v úbohom stave.

Na budove bola osadená jeho verná kópia. A spolu s ňou sa v občasníku Račan objavil zaujímavý článok. Dozvedáme sa z neho, že podľa vyjadrenia reštaurátora, známeho umeleckého remeselníka Ludevíta Tokarčíka z Malých Krštenian pri Partizánskom, nejde o pálffyovský erb. Viaceré prvky v jeho výzdobe napovedajú, že sa pravdepodobne jedná už o erb rodu Néveryovcov.

Hľa, aká cenná korunka! Ako dobre, že si novostavba obytného komplexu podala ruku s históriou a rešpektovala ju aspoň v najmenšej ešte možnej miere. Svedčí to o dobrej snahe, o úcte k tradíciám, ktorú skutočne potrebuje naša doba. Veď život sa ako veľká rieka rúti dopredu, ale jeho pramene, jeho riečište zachováva stopy dávnych čias.

Dobre robíme, ak ich rešpektujeme, skúmame, zachovávame ako naše cenné človečenské dedičstvo.

Foto: Ľudovít Havlovič

Mám k našej jubilantke blízky vzťah...

2011-10-17T12:32:00.000+02:00

... a som rada, veľmi rada, že sa v jej učebniach opätovne rozbehol nový školský rok.

Tie moje školské roky v nej, ale aj v jej mladšej sestre sa viažu k rokom 1965 – 1974. Plných deväť školských rokov som sa od septembra do konca júna náhlila ráno sem, aby som načas prišla na prvú hodinu. Ale aj na iné v dennom rozvrhu hodín, lebo sme my, učitelia 2. stupňa, z hodiny na hodinu „pendlovali“ z jednej budovy do druhej (počas slnečných predpoludní to bolo celkom fajn – prebehnúť z jednej budovy do druhej – horšie bolo, keď sa spustilo poriadne lejačisko alebo v zime fujavica. Občas sme si pripadali ako niekde na lazoch, pravda, len v minimálnej podobe, ak beriem do úvahy vzdialenosť. Nie však intenzitu zážitku...) Dokonca v niektorom školskom roku, keď sa dostavovala ZDŠ Plickova, sme mali triedy umiestnené aj v malej prístavbe, kde donedávna fungovali iba školské dielne (teraz možno??? školská jedáleň).

Prvé školské roky majú nielen pre žiaka, ale aj pre učiteľa zvláštnu príchuť aj vôňu, zvláštnu príťažlivosť. Možno preto, že sú vo veľkej miere poznačené hľadaním – malými výhrami aj prehrami. Zdá sa, že všetko „prvé“ má obdobnú diagnózu... Volá aj zastrašuje zároveň. Zastrašuje, ale aj nečakane víťazí, blaží na srdci, keď sa podarí. V období, keď som prišla na ZDŠ Čachtická, prišlo nás viac mladých. Poznali sme sa zo študentských rokov v Trnave, a tak nám nebolo cudzo. A nebolo nám cudzo aj preto, že nás dobre prijali staršie kolegyne, kolegovia. Niektorí z nich majú dnes už láskavý titul račianskych školských legiend, lebo ich učiteľovanie v Rači presiahlo niekoľko desaťročí. Napríklad zlatá pani učiteľka Fedorová, ale aj Anička Šníderová (mala nielen nádherné ruky, ale aj krásny kaligrafický rukopis a k nemu akurátnosť v učiteľskej práci aj v ľudských vzťahoch), Pavlínka Hečková, Maňa Bieleková, Vierka Smatušíková, Vlastička Beladičová, M. Ďurinová, na prvom stupni tri Jojky (dve Lednárové a jedna Vachajová), Olinka Lišková, ale aj prísny Rudo Zámečník a otcovský Jožko Lopašovský, manželia Miklošovci...

Škola, to sú v obraznom ponímaní dve „tajomné“ záhrady a ešte by sa dalo povedať, že dve záhrady na druhú, vzájomne prepojené tajnými aj viditeľnými dvierkami (len k nim nájsť kľúč a potom ho nestratiť), chodníkmi, cestičkami, kde sa stále niečo deje – zjavné aj neviditeľné, podliehajúce nielen zvyčajným školským zákonitostiam, ale aj hnutiam mysle a citov každého, kto tam patrí, teda žiakov, učiteľov, správnych zamestnancov, dokonca z povzdiali aj rodičov. Dnes nosím vo svojej pamäti veru poriadne hrubú kroniku zážitkov, ktoré ma spájajú s touto školou. Len tak letkom v nej listujem :

Súdruh riaditeľ Martinik ma privítal slovami : „Čo tu robíte, kolegyňa? V Bratislave s Vašou kombináciou (Sj + Rj) ulice posýpajú ...“ a zakrátko som sa na pedagogickej rade dozvedela, že budem učiť aj zemepis a dejepis, dokonca hudobnú výchovu v šiestom ročníku, v siedmom ruštinu a iba v jednej ôsmej triede slovenčinu. Bolo to ako výzva do boja, ale nakoniec sa mi hodiny zemepisu a dejepisu v šesťke naozaj zapáčili. Možno to bolo aj kvôli žiakom, ktorých som tam učila. Dodnes si na viacerých veľmi rada spomínam.

Moja prvá „vlastná trieda“ – dostala som ju až o rok, keď odišla na inú školu kolegyňa Kocková a ja som po nej prebrala triednictvo v 8.D. Poznala som ich z hodín ruského jazyka a pridali mi k nim aj slovenčinu. Neviem, ako oni, moji dávni žiaci, ale ja na nich rada spomínam - aj na spoločný vianočný večierok, aj na koncoročný výlet, ale aj nato, ako sa doťahovali kvôli nástenke, ako nechceli sedieť chlapci s dievčatami a potom už áno...

Stalo sa mi, keď som sa opäť vrátila učiť na račiansku školu (ale už Tbiliskú), že som učila deti týchto svojich prvých žiakov – pravda, Vladko, Vilko, Marienka, Katka...? Je to zvláštny pocit – taký svojský dotyk s Časom. Stretnutie dvoch časových pásiem – v jednom aj druhom nastal posun, ale niečo zostáva stabilné – škola a v nej vzťah učiteľ a žiak. Drobné aj veľké prežité vtedy dostáva nové väzby, nové zážitky. Veru, nie vždy rovnaké. Veď ani jeden žiak sa nezopakuje. A aj samotný učiteľ je každý rok trochu iný –

Pozorovala som to aj na sebe. Skúsenosť je naozaj najlepší učiteľ... aj riaditeľ či inšpektor. Viaceré svoje učiteľské požiadavky som postupne korigovala podľa pribúdajúcich vlastných skúseností v roli matky školopovinných detí. Možno čiastočne aj to, čo je skutočne dôležité a čo nepresadzovať za každú cenu.

Trochu odbočím – pridám veselú drobnôstku – Mali sme kolegyňu výtvarníčku. Maľovala krásne portréty aj zátišia, ale bola – ako väčšina výtvarníkov – aj dosť svojská v správaní. Na jednej hodine v prvej učebni na prízemí školy jej počas úvodného výkladu prebehla popod nohy vystrašená myška. Milá Inka bola vraj v tom momente na školskej katedre a pišťala odušu: Myš, myš, zabite ju!!! Odmietla v tej učebni učiť, vymohla si zásah deratizérov aj s písomnou správou, že objekt poriadne skontrolovali. Prešiel rok. Pripravujeme sa na začiatok školského roka, triedime materiály, učebnice, školské pomôcky. Skriňu na chodbe, kde boli uložené výkresy, preberá mladá kolegyňa. Zrazu sa ozve hysterický krik, vybehneme z učební a naše učiteľské „mláďatko“ beží po chodbe a jačí : Mýýýš!!! Lenže nie jedna! V skrini bolo celé hniezdočko myšiek – dobre im tam bolo cez leto. A možno ani nie len cez leto? Ktovie, či naša Inka chodievala do tej skrine po pomôcky? Alebo radšej nie ?

Mali sme po rokoch pekné učiteľské stretnutie. Prišla aj Inka a jej príhoda s myškou zaznela opäť v celej svojej dramatickosti, sprevádzaná naším smiechom. Hoci, ktovie, ako by to bolo v triede, keď by sa to stalo hociktorej z nás?!

Počas deviatich školských rokov som zažila trojnásobnú výmenu vo vedení školy – najprv riaditeľ J. Martinik, potom J. Hedera a po ňom J. Fáber, zo zástupkýň si rada spomínam aj na M. Bielekovú (bola veľmi prísna) , A. Ševčovičovú, ale najviac na pani O. Poláčekovú, s ktorou som mala možnosť stretávať sa aj neskôr na rôznych kultúrnych podujatiach vždy s hlúčikom detí –žiakov okolo seba.

Mala som aj triedu, ktorú som si vyviedla od šiesteho až po deviaty ročník. Keď sa mi občas podarí stretnúť sa aspoň s niekým z tej triedy, je to ako stretnúť blízku rodinu. Lenže svet je veľký, všelikde odvial mojich milých žiakov, a tak omnoho častejšie sa stretávam s ich rodičmi. Počúvam, ako sa postupne stávajú už aj starými rodičmi, lebo Čas robí svoje – odpočítava roky nielen mne, ale aj im.

Moji žiaci v rokoch 1969 – 1973

Nedávno som bola na stretávke. S týmito žiakmi už po druhý raz. Nebola som im triedna, ale učila som ich slovenčinu, ruštinu aj výtvarnú a to boli väzby naozaj mnohostranné. Naviac sme sa s viacerými schádzali aj na hodinách tanečného krúžku. Tak veru, bolo na stretávke načo spomínať, smiať sa, pripomínať si, vysvetľovať... aj sa pousmiať nad stopami Času, ktoré na nás zanechal. Pravda, Gabika, Jarka, Alenka, Julka...?

Česká beseda aj Maľovaný džbánek – kroje k vystúpeniu sme šili svojpomocne

Práve títo žiaci boli účastníkmi slávnosti, keď sa pripomínalo 40. výročie školy. Viazalo sa k dostavbe školskej budovy na Čachtickej ulici a k vytvoreniu školy pod spoločnou správou jedného riaditeľstva. Pamätám si, že sme sa na slávnosť dôkladne pripravovali. Inštalovali sme výstavu žiackych prác, ale aj starých školských učebníc a zošitov, učebných pomôcok a fotografií, uskutočnila sa veľkolepá školská akadémia. Moderovala ju Mirka Šebelová, tuším žiačka 9. ročníka??? a „moji z krúžku“ mali nielen tanečné, ale aj gymnastické vystúpenie. V tom čase chodila na našu školu aj Janka Nagyová, neskôr úspešná herečka, možno deťom najbližšia ako princezná Arabela v úspešnom českom rozprávkovom seriáli.

Hlavná moderátorka Mirka Šebelová... ale meno mladšieho dievčatka??? veru neviem -

Gymnastické vystúpenie vzbudilo veľkú pozornosť – veď aj malo prečo – však ?

Školské akadémie sa v tom čase konali v Kultúrnom dome (dnešnom obnovenom Nemeckom kultúrnom dome) a boli bohato navštevované rodičmi a ďalšími rodinnými príbuznými. Sála bývala plná a programy pestré, pekné. Ako dobre, že sa táto tradícia možno opäť vracia.

Tak veru, škola, školička! Keď idem popri Tebe, prípadne sa veziem v električke, keď sa opäť ocitám v Tvojich premenených, vynovených priestoroch, lebo som prišla niečo vybaviť pre Miestny odbor MS, je mi teplo okolo srdca. A zaplavujú ma spomienky. Na všetko pekné, čo ma s Tebou spája.

Povedzte, aký je ten učiteľský svet, učiteľský život, napriek všetkému (čo sa v ňom práve teraz deje...) pekný a bohatý (nie v materiálnej rovine, hoci tá sa neustále mení, modernizuje, myslím po vnútornej stránke ľudského prežívania, pre ktorú nie je potrebná ani len školská tabuľa. Je to otázka vzťahu, úprimnosti, odovzdania ...) A to isté platí aj na školu ako je táto – naša.

Školička, škola –
známa neznáma
Školička, škola -
brána poznania
Prečo si Ťa človek,
prečo pamätá?
          Si jeho súčasťou
          prológom života
Škola, školička –
svojský svet malý :
Niečo býva naozaj...
Niečo sme len hrali?
Veru, každá škola
roky počíta...
          S jednými sa lúči,
          iných privíta...
Tak je to, tak to býva
rok čo rok -
nuž chvíľu listujme
v knihe spomienok...
Listujme, čítajme
od prvej strany –
          Školička, škola
          veď si tu, s nami!