Koľko času má človek...
Koľko času má človek,
aby porozumel iným,
koľko má času,
aby sebe rozumel?
Veď život - to sú okamihy,
chvíle mámivé,
krásne, obyčajné, hojivé -
Hodiny pre iných
aj pre seba...
Preto -
Buď pochválený čas,
majster protichodných vôní!
Zázračný nápoj,
čo si namiešal,
dúškami pijeme,
pijeme z dlaní,
zo srdca pohára.
Hľa, detstvo cvála
na zelenom koni -
Mladosť? Tam
na loďke sa kolembá...
Dospelý život žijeme každodenne,
dúškami pijeme nápoj poznania.
Už sa neplašíme dažďa, slnka, zimy,
kde končí jedna cesta, iná sa otvára.
Tak život plynie a svet sa mení -
Taká je pravda odveká:
Kráčajúc denne po tejto zemi
človek chce stretnúť - človeka...
Stanice, staničky dávnych vlakov...
Stanice, staničky
dávnych vlakov -
Príbehy do koľají
zakliate
Skrývate v sebe
tep mnohých rokov,
osudy ľudí, strojov
časom odviate
Stretnutia, rozlúčky -
koľkože ich bolo
za celé dlhé
desaťročia?
Stanica pulzuje
svojím denným ruchom
Počíta odchody?
Nepočíta...
Hľa jeden vlak
sa práve pohol,
čochvíľa s diaľkou
splynie...
Už nový hlási
staničný amplión
A tak je to stále -
Tak je to stále
Odchodia vlaky,
prichodia vlaky
jedným aj opačným
smerom -
Skrývajú v sebe
volanie diaľok,
náručia stretnutí,
nostalgiu rozlúčok...
Stanice, koľaje, vlaky,
váš život je už taký!
Ľudský život
Je ako kríček ružový -
Z jari prudko rozvije sa do krásy -
a potom dlho, dlho púšťa vonné lupene
napospas vetru... To asi z radosti,
šťastia,
rozmaru -
pre sladkú leta chvíľu rozdáva svoju nádheru
pre každého a každému...
Hlbšie zapúšťa korene,
puky vyháňa nové -
pokým paletu pozdnej jesene
neskropí krvou šípok v tichej pokore...
Prehrmia búrky,
zimy kruté,
aj letá spaľujúce horúčavou -
Však kríček žije a staré jazvy
pohládza znova ružou vonnou.
Tak beží život: Za rokmi rok
a rok a ešte rok...
Koľko v nich bolo -
koľko len bolo,
semienok, zrniečok, spomienok?
Trhlina v asfalte
Trhlina v asfalte
Ten chodník roky počíta
V modernú rovnosť hmoty
krivka náhody zarytá
Puklina v asfalte
V nej púpava kvitne
a žiari! Posúďte,
koľká to sila
zlomila rovnosť
modernej hmoty?
Sila náhody?
Sila života -
Drobučkým stehom
v chodníku... vyšitá.
Mamka,
si moje slniečko,
keď ráno vstávam.
Si moja hviezdička,
keď večer usínam.
Mám Ťa veľmi rád
... chodievam po vnuka na jednu z račianskych základných škôl. Už pred týždňom sa vo vestibule tej školy objavila na nástenke výstavka pozdravov pre mamičky k ich blížiacemu sa sviatku. Milé veršíky, pekné kresbičky, venovania.
Čarovné vyznania detskej lásky mamám.
Jedno dokonca dvojjazyčné - v slovenčine aj vietnamčine ďakuje malý žiačik
mame zato, že mu dala život.
Z detských rokov sa mi vybavujú spomienky na oslavu Dňa matiek.
Pamätám si, že sme na ňom vystupovali aj my, prváci. Na pódiu bolo postavené veľké srdce, celé pokryté kvietkami. A na ručných prácach v škole sme pre mamky vyrábali darček. Už si presne nepamätám aký, lebo táto situácia sa opakovala aj neskôr. Len sa mi už potom spája skôr s oslavami MDŽ ako s Dňom matiek.
Potešila som sa, keď sa prinavrátila tradícia tohto pekného májového sviatku.
Možno aj preto, že mi život doprial prijať už nielen úlohu matky, ale aj starej mamy so všetkou krásou onoho človečenského stavu. Len mi býva smutno, že už o tom nemôžem porozprávať svojej mame, že jej už nemôžem vypovedať hĺbku svojej dcérskej lásky a vďaky. A tak veľmi rada by som to urobila. Veľa tajomstiev života aj lásky spoznávame až v hlboko dospelom veku a nie každý má to šťastie ísť za svojimi rodičmi aj s týmto svojím poznaním.
Sú chvíle, keď sa so svojou maminkou rozprávam... jej obraz, jej láska aj múdrosť idú so mnou ... ale blízkosť, živý dotyk jej rúk, mäkkosť aj prísnosť v hlase ... to už odišlo, stratilo sa v nenávratne.
Namiesto kvetov, lebo tie odnesiem na Slávičie údolie,
posielam pamiatke svojej maminky tieto verše:
Svojej mame
Bolí ma hlava -
mama pozná liek.
Som zvedavá -
ona pozná odpoveď...
Mama -
Ona veľa, veľa vie,
najlepšie mi ona rozumie.
V dave cudzích ľudí
som ju zbadala -
v dave cudzích ľudí
známa postava
a ešte milšia tvár...
Z nej úsmev ku mne letí -
Ponáhľaj sa,
moje Slniečko,
svet nad všetky svety!
Svätý...
Už idem, mamka -
Čaká ma - - -
A je to skutočne ten pravý?
Je. A ľúbi ma.
Tak choď a buď šťastná...
Ďakujem, mama -
a - zbohom...
Veď nelúčime sa, dcérka,
prídem občas k vám -
K tebe, ku zaťovi,
k vnúčatám..
A bolo. Skvitol život do krásy:
Dcéra sa stala mamou -
Nové ohlasy
kolíšu srdca zvonom...
Mamka, mamulienka,
kde sú Tvoje dlane?
Už len nezábudka
v mojom srdci planie,
už len nezábudka
cinká tichým hlasom:
Kde si, mamulienka?
Dcérka,
tu som,
tu som,
tu som...
Predvianočná
Do sveta, kde vládnu
toľké hrubé slová,
nehodí sa vôňa
Vianoc - vanilková -
A predsa prichádza,
vznáša sa vôkol nás.
Do sŕdc človečenských
zaznieva tichý hlas:
„Láska, buď tu s nami...“
ľuďmi tejto Zeme -
Zvoň na naše srdia,
aj keď zabudneme -
Aj keď to nechceme,
zvoň a prebuď v duši
tichučkú ozvenu -
Prosím, prosím, prosím
o takú premenu:
Nech cesta ku srdcu
zostane vanilková,
medová, vianočná,
škoricová!
Decembrová
Strieborných zvonkov hlas
z diaľky hlaholí,
voňavých Vianoc čas
náhli sa, prichodí -
A človek ako strom
chveje sa v tej vôni.
Mesiačik, pútnik večerný,
brodí sa spomienkami...
Zelenú dáva detským snom
po cestách bielych, kľukatých -
Keď zaznie v tichu Vianoc zvon,
srdce sa k srdcu navráti...
Vianočné návraty
Keď sa obzor halí
do sivých tónov zimy
a obloky hýria
sviečkami vianočnými,
pohne sa na dne srdca
zatíchnutý zvon -
A chvie sa piesňou detstva,
sladkým domovom
a dávno
stratenými snami...
Kto načúva mu,
kto sa pozastaví
na kľukatej ceste žitia,
objaví v sebe žriedlo,
prameň novej sily
v tom svete dávnom -
na maminej dlani...
Vianočná
Človeku sa žiada
kúsok zimy -
Tá tichá biela nádhera
zaznieva tónom
rozprávkovým,
až dávny domov privolá
z hlbiny srdca
na prah dnešných dverí -
Kým sa jej motív
v diaľke opäť stratí,
z dospelých razom
stávajú sa deti
šťastné a veselé - - -
Ach, chvíle mámivé!
- maják z rodných brehov
svieti a volá nás:
Domov, domov, domov...
Tichí hostia vianoční
Prichádzajú,
každý v inú chvíľu,
tí tichí hostia vianoční -
Nezasadnú
k prikrytému stolu,
hoci volaní,
hoci sviatoční.
Len tíško prejdú
bytom aj mysľou
tých, čo tu bez nich
zostali -
Pohladia dušu,
pošepnú slovko
a opäť miznú do dialí.
Do Tichej noci
zvončeky zvonia -
A v tom ich jasnom cinkote
počuje srdce ubolené
piesenku o niečom návrate.
Ak pre lásku žili sme,
žijeme,
tá pieseň v srdci bolí -
Nikdy sa z duše
nevytratí
ten, koho sme milovali...
Smutno za básnikom
Do závojov hmly
sa luna odela
v tú mrazivú noc
januára
Tíško sa za tmy
prikradla
k lôžku básnika
Zotrela z čela
trpkú vrásku,
nabrala sen do dlaní
a básnik umdlený
prehĺtal
zázračný nápoj
pomalými dúškami
Rozklenula sa dúha
v tú noc prostred zimy
až tam, do diaľky
bosých detských nôh...
Mamka chlapčeka
láska rukami
aj otec k nemu
prikľukol –
Vedú ho obaja
do dávnej izbietky,
kde vonia
čerstvý chlieb - - -
Ľudský život
sa naplnil –
Hľa, letí anjel!
Do večnosti odletel
Však múzy
v jeho veršoch ukryté,
zostali s nami,
svoje lýry ladia:
Otvor si knižku,
smutný čitateľ,
načri do studničky –
poznaním je plná.
Poznaním a krásou,
úctou k životu –
len čítaj, čítaj znova!
Posolstvo básnika
dnes aj tvoje je –
Prijmi ho ako dar
od Božieho stola
Štedrovečerná
Koľko len spomienok Vianoce taja!
Hmlička sa valí z rodného kraja -
A v srdci klinkajú spiežovce saní:
Klink, klink... Hľa, vločka na ľudskej dlani...
Mysľou sa túlajú koledy dávne -
A duša ožíva, a duša mladne,
náhli sa skrehnutá,
ku svojim, k rodine -
Ktože ju privíta?
Kto s láskou privinie?
Padá sneh za noci, do rána padá...
Srdce si ku srdcu chodníček hľadá,
srdce, hľa, ku srdcu s nádejou beží -
voňajú Vianoce... a vonku sneží...
V novom roku
Nech nám trochu
O radosti zvoní deň!
V každom oku
Objaviť chcem
Malú lásky pochodeň
Ruku podaj, dobrý človek,
Oporou buď inému -
Kto ocení tvoju lásku,
Uňho hľadaj dôveru!
V novom roku - šťastia trochu
- veľa netreba...
Aby ľuďom ľudsky bolo
- tak znie túžba nesmelá.
Prichádza jar
Prichádza jar ...
Tíško, nebadane
rozsieva svoju krásu.
Nastav dlane
a otvor oči dokorán!
Je opäť - jar!
Ach, ako - dobre!
Jarný pozdrav
Trávka jarná
a v nej sedmokrásky -
Strapaté hlavičky
drobnulinkých víl
Na stráni blyskáče,
zlatom žiaria -
Kto ich tam toľko
rozhodil?
Čerešne, višne -
V závojoch z mušelínu
hrajú sa na nevesty
láskou zmámené.
A vŕby? Vŕby
nad potokom
lovia svoj obraz
v náhliacej sa vode...
Povetrie vonia
fialkami. A túžbou
v srdci skrytou:
Ako len objať celý svet?
Ako sa dotknúť
jeho krásy, tajomstiev,
zaodieť dušu
do blankytu?
Jarná
V korunách jarných briez
vetrík sa pohojdáva,
piesenku o jari
veselo pobrnkáva.
Ševelí o muškách,
púpavách v tráve...
vetríček - nezbedník
A je ho všade -
Hrá sa mi vo vlasoch -
Lupene jabloní
vše pozve do tanca,
vše hodí do vody -
A potom odletí
v iné svety
vetríček - kamarát!
A jar k letu letí - - -
Sedmokrásky
Sedmokrásky, púpavy
posadali do trávy,
natriasajú sukničky.
Pijú z rannej rosičky
iba hĺtik. A či dva?
Kto len Jari odolá?
A tá letí po kraji -
Len chvíľku sa zastaví
na lúčinke za domom:
Ako, milé, chutilo?
Potom s rosným krčahom
ponáhľa sa svetom-letom
ku stromom aj lúčnym kvetom -
Do horičky, ku háju,
veď ju všade čakajú - - -
lepšej chuti neznajú...
Všetko volá: Je tu Jar!
Krásna, k nám sa ponáhľaj -
a rosičku? Nalievaj!
Púpavky
Rozkvitli púpavky -
drobné slniečka -
ponúkajú medík
hladným včeličkám.
Ponúkajú peľ a med -
svoju žltú krásu -
Jedného dňa lampášiky
potichučky zhasnú...
Impresia
Omrvinky rozsypané
po koberci z trávy -
Kvitli skromné sedmokrásky
už vo februári.
Zima ušla zahanbená
bez pláštika z ľadu -
Jar kraľuje od Mateja
lúkam, poliam, sadu.
Kdeže sa len, kdeže berú
toľké kvety voňavé?
V kvetných košoch čerešničiek
samé čvirik, spevavé.
Čvirik... Cukrúúú - na konári
- cvendžia vtáčie vohľady.
Po prste mi lienka lezie -
fŕnk - a zmizla do trávy...
Cestičky do leta
Cestičky do leta,
čakankou zdobené,
krútia sa od školy
veselé, tajomné...
Čakajú na deti
aj otcov, mamy -
cestičky do leta.
Vedú nás samy.
Kam vedú - nevedú?
Všade je dosť miesta -
od srdca ku srdcu
vedie tá ich cesta.
Tak poďme, ešte dnes!
Cestičky letných snov -
Hadia sa navôkol,
berúc nás so sebou....
Výpadovka
Výpadovka,
na nej ostrovček -
Asfalt a betón -
neživá hmota
modernej doby
V škáročke malej
semienko slnečnice
počalo život nový.
A rastie, vzmáha sa,
húževnato
rozvíja kvet
slnku podobný
Uháňajú autá
okolo -
Len občas sa
oko cestujúcich
zastaví
na tom živom
diele prírody
Výpadovka,
na nej ostrovček -
Byľ sa vo vetre chveje
Však žltá hlávka
slnečnice
len kvitne,
len sa smeje...
Tohtoročné leto
Tráva vyschlá
túžbou po vlahe
Len kde - tu
zelené steblo,
kvietky mrňavé...
Leto vládne
žezlom slnka
kruto, v páľave -
Však v potoku
ešte žblnká,
po kameňoch
skĺza vlnka -
predzvesť jesene...
Pieseň unaveného leta
Túlavé boty prázdnin
odkladám do botníka,
za oknom vyhráva
autobus - harmonika
pesničku unaveného leta.
Zajtra po známej ceste
postretám blízke tváre -
Spolu sa dohrnieme
ku školskej bráne
tí istí - a predsa iní...
Prázdniny nás - vytrápili!
Zatváram viečka. Ticho.
Spánok ma pohojdáva -
Moja hlava vystrihaná
do vankúša skladá
spomienky na leto, na Teba.
Tak mi treba! Tak mi treba!
Je ráno - budík - škola!
A Ty? Bola si, bola... Bola?
… venované vnukom - stredoškolákom a možno aj ich kamarátom ...
Lastovky na drôtoch
Lastovky na drôtoch
Čakanka kvitne znova
V ušiach nám ševelí
pesnička septembrová:
„Bolo leto - už ho nieto...“
Bolo leto - už ho nieto -
Kam sa podelo ?
S lastovkami po nebíčku
lieta veselo...
A na deti škola čaká
s prvým zvonením...
Či sa im chce ?
Či sa im chce a či nechce,
to sa nezmení...
Na úspešný školský rok
2007 - 2008 !
Jesenná
Okrová, lilavá, bordó -
farby jesene
na koberci trávy
Suché, skrútené
šuchoce lístie,
lístie jesenné -
Aj človek sa chúli,
halí do kabáta -
Jeseň - strohá pani
účty leta ráta...
Okrová, hrdzavá, bordó -
Kam sa tie farby
stratia?
Jesenná pieseň
Prichádza jeseň
Jej sladká pieseň
rozhojdá babie leto
v pavučinách
Vietor ho schytí,
upletie z nití
hojdačku listom
nedočkavým
Lietajú listy,
padajú listy,
v koberci trávy
usínajú -
Hmla na zem padá...
Či v tráve hľadá
od leta kľúčik zlatý?
Prichádza jeseň,
doznieva pieseň:
Leto sa v diaľke tratí...
Do babieho leta
Do babieho leta
slnko lúče vplieta -
A potom sa nebadane
ovíjajú kade-tade
tenké lanká pavúčie
Zbadáš iba
záblesk zlatý -
Objaví sa -
aj sa stratí
v beláskavej diaľave...
Pavučinky -
leta chvenie
Navráti sa?
Nikto nevie -
Nikto ani netuší...
Iba jeseň -
tklivá pani
od rána sa
do hmly halí -
Do siva sa babuší...
Smutno, clivo na duši...
Gaštanové pastorále
Cupocú gaštany,
keď vietor zafúka,
kotúľajú sa preč
z mestského chodníka
Kotúľajú sa preč
do mäkuškej trávy
Lístie ich prikryje,
postieľku im spraví
A tak až do jari
čušia v suchom lístí -
V holých vetvách
starých stromov
vietor píska, sviští
Príde zima, sniežik padne
Dobre spinkať v tráve
V starých stromoch
vietor hudie -
Gaštanové pastorále
Zimná etuda
Vzduch je plný
bielej krásy:
Drobné čipky
snehové
zvŕtajú sa
v tichom tanci
pôvabne -
aj zmätene...
Na oblohe
v hustej chmáre
iba lúčik
slncový
prštekami
odhŕňa
prvé zimné
záclony - - -
Zrazu zmena
ako v dráme:
Na javisku
prírody
žiari slnko
v plnej sile -
víťaz boja
jediný.
Svieti slnko -
Ale v žiare
poletujú
neustále
drobné čipky
snehové...
A topia sa -
zmätene...
Uzimená princezná
Posledná ruža v záhrade
zabudnutá na kríčku -
uzimená princezná
Hľadá črievičku?
Stratila ju po bále,
hľadá -
niet jej, niet!
Všade vôkol na chodníkoch
iba sneh a sneh...
Nenechám ťa v tejto zime,
malá princezná!
U mňa v izbe
zas rozkvitne
tvoja krása nevšedná ...
Za oblokom zima vládne,
A tu - leto voňavé -
Ruža spinká pri oblôčku
šťastná v svojom sne.
Sýkorky, švitorky
Sýkorky, švitorky, V čase tuhej zimy
naši zimní hostia, čakám ich každý deň -
od lesa priletia, Sypem žírne zrnká,
na zrnkách sa hostia. Chystám im poživeň.
Hostia sa, švitoria - Sýkorky - švitorky,
Tá ich vtáčia vrava uzlíčky života,
rozlieha sa dvorom, napriek krutej zime
do srdca sa vkráda. radosť z vás kolotá.
Do srdca vstupuje Sýkorky - švitorky,
ako jari pieseň, prilietajte znova,
zaháňa preč smútok kým sa nepominie
aj hmly sivú tieseň. bielo-sivá zima!
Švitoria sýkorky, Kým sa nerozvijú
semienka zobkajú - lesy, vinohrady,
Každý deň veselé kým sa nedočkáme
divadielko hrajú... novej sviežej jari.
Hostinku zahrajú,
frnk - a už ich niet!
Kedyže priletia?
K raňajkám? Na obed?
Ružičky, ruže...
Ružičky, ruže - v krinolínach
voňavé princezné parkov i záhrad,
kto vašu krásu vyspieva?
Škovránok? Slávik?
Fotograf, básnik -
a či len vánok zvečera?
Pamätá vánok aj divé krásky
len v košieľočkách odeté,
v chotári našom na každej stráni
v tej samej vôni zakliate.
Ruže - princezné, ruže - divožienky,
v jednom ste všetky rovnaké:
Za krásou vonnou skrývate ostne,
ráňate milenca, keď sa vás dotkne -
Žialite? Iba ak rosou voňavou
nad jeho hlavou boľavou ...
Ružičky, ruže...
0 comments:
Zverejnenie komentára