Narodila sa 27. júla 1943 vo Zvolene. Pochádza z učiteľskej rodiny, sama venovala pedagogickému povolaniu 40 rokov. Od roku 1965 pracuje a žije v Rači. Ako učiteľka slovenského jazyka a literatúry pôsobila v Rači v rokoch 1965-1974 a 1989-2003.V učiteľskej praxi venovala veľkú pozornosť rozvoju žiackych talentov literárneho a výtvarného zamerania.
Pod jej vedením vychádzal na ZŠ Tbiliská sedem školských rokov žiacky časopis Otáznik.
Pôsobila ako riaditeľka Správy školských budov a zariadení pri Miestnom úrade v Rači.
Aktívne pracuje v Miestnom odbore Matice slovenskej v Rači, podieľa sa na organizácii kultúrnych podujatí, recitačných, literárnych a čitateľských súťaží pre žiakov ZŠ v račianskom regióne.
V rokoch 1979-89 bola aktívnou prispievateľkou a členkou redakčnej rady časopisu Rodina a škola. Príležitostne uverejňovala články a verše v mesačníku Račiansky výber.
Pár viet na úvod
Denne od nás čosi odchádza
a prenecháva miesto novému,
čo príde -
Ach, chvíľa!
Chvíle?
... chvíle!
Aké ste ktoré?
Chvíľa?!
Oj, nie je rokom
prostý súčet chvíľ!
Iba ich extrakt
nám v srdci drieme -
A vrství zásobu - bohatstvo
drahocenné
pre nový, rodiaci sa deň
aj pre rok celý –
pre život náš
každodenný...
Tieto verše som si zapísala
do svojho zápisníčka v lete roku 1985, v čase jednej dôležitej zmeny
v mojom živote. Od tých čias sa udialo u mňa i okolo mňa viacero a rôznych,
a často rovnako zlomových chvíľ, ktorých dosah bol vždy posunom ... aj
rozmýšľam, ako široké je pomyselné „koľajisko“ ľudského života? Koľko dráh
koľajníc postupne slepne a človek je nútený „prešibovať sa“, alebo ho
okolnosti prevelia na novú priechodnú, perspektívnu koľaj...
Nie vždy bol čas
prehodnocovať či hlbšie domyslieť jednotlivé zmeny. Robím to občas až teraz,
keď ma život opäť posunul a dráha, po ktorej sa môj osud – vláčik - poberá
dopredu, už patrí medzi vzácnejšie, zriedkavejšie.
Keď som bola dieťa, veľa
sme s rodičmi cestovali vlakom. Dodnes mám rada zvuk kovových kolies, ako
pri svojom pohybe narážajú na kov koľajníc. Najčastejšie mi ho pripomínajú
električky, a tak stačí nastúpiť napr. na trojku a viezť sa do centra
Bratislavy, aby sa mi začal v hlave odvíjať niektorý zo starých obľúbených
osobných filmov.
Obdobným spomienkovým
prepínačom sú aj stretnutia. Napr. jedno z nedávnych – dve moje milované
sesternice – dvojičky - oslavovali na Petra a Pavla 75-ku.
Dali sme si
v neveľkom rodinnom krúžku spoločný obed – a pri ňom sa spomínalo,
spomínalo, spomínalo...V noci sa mi s nimi aj prisnilo a hlavne
s ich maminkou, mojou milovanou tetou Gitkou a tiež s našimi
spoločnými starými rodičmi, ale aj s mojimi rodičmi a ... niekoľko ďalších
dní doslova zurčala okolo mňa bystrina veselých spomienok na moje vlastné
detstvo –
Aké bolo, ako naň rada
spomínam, som dávno, dávno ukryla v „písmenkách“. Bolo to krátko po smrti mojej
maminky, keď som si, hoci nie po prvý krát, ale nesmierne bolestivo
uvedomila, koľko pekných slov, koľko úprimných dcérskych poďakovaní som jej
nestihla povedať...
Pomaly sa blíži
polstoročie, čo som písala toto svoje rozprávanie. Ale v mojej mysli,
mojom srdci žije každý z uvedených príbehov dodnes.
D. L., júl 2024
