Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

20.4.09
0
Spomienky na rané detstvo



Spomienky


Zvláštne - spomienky na detstvo majú nielen svoj dej, ale aj svoje farby, zvuky, dokonca aj svoje vône a chuť. Sprevádzajú človeka životom a obohacujú ho.

Čím sme ďalej od detstva, tým sú možno ružovejšie a naivnejšie - stávajú sa možno fikciou, ale človek ich pociťuje ako svoje najvlastnejšie „ja“ a podľa seba súdiac, má ich rád.

Sú možno tou trinástou komnatou z rozprávky, od ktorej je len jeden kľúč a do ktorej nemôže vstúpiť každý. Tam pozývame len tých - srdcu najbližších a aj my sami do nej vstupujeme len zriedka, keď to veľmi potrebujeme alebo chceme.

V tej „komnate spomienok“ je iste veľa zázračných vecí: dúhová guľôčka, živá voda, lietajúci koberec i čarovná píšťalka. V mojom prípade aj bábkové divadlo, spievajúci luster, biela postieľka so slamníkom, kolobežka, sánky a bábika Darinka. A obrovský starý album plný fotografií...

Rokmi vraj stále viacej zabúdame.

Snáď pre tento fakt, ale iste aj pre veľa ďalších, som jedného dňa, skoro na polstoročie od svojho detstva, začala zapisovať svoje spomienky naň. Iste mi pomáhala aj fantázia - ale je to chyba? Veď nepoznáme hranice medzi skúsenosťou a fantáziou.

Moji milovaní, pozývam Vás k sebe.

Ste v mojich spomienkach, ste - napriek svojim vlastným životným osudom i napriek svojmu odchodu za bránu večnosti - kúskom mňa samej. Aspoň ja to tak, s nesmiernou vďakou v srdci, cítim.




Ráno


Nad Slávkinou postieľkou sa skláňajú dve tmavovlasé hlavy.

- Pozri, ako spinká...
- Stále rovnako. Päste pri hlavičke...

Drobná ruka ženy sa zľahka dotkla dcérinho čielka,
posunula plavý pramienok vlasov.

- Ako podrástla. Pozri, je jej plná postieľka.

Spod perinky trčí smiešna bucľatá nôžka. Mladý muž neodolá, zohne sa a pobozká na nej palček. Fúzy pošimrali jemnú pokožku - nôžka sa pohla. Za ňou pästičky. Prišuchli sa k očiam. Tvárou preletel úsmev. Dievčatko pootvorilo očká a vzápätí vystrelo ruky.

- Mamička, si to ty? Prišla si - rúčky objali sklonenú ženinu hlavu.
- Prišla si! Budeme sa spolu hrať?

Ale spánok je mocný pán.
Dievčatku sa opäť zavreli oči, pomrvilo sa v postieľke a ešte zaspalo.

- Deti, poďte sa naraňajkovať - nazrela do izby stará mama. „Nechajte malú ešte spať...“
- Ako sa vám cestovalo? - pýta sa ich po chvíli, keď sa v kuchyni usadili k raňajkám.
- Dobre. Vo vlaku nebolo veľa ľudí. Len to čakanie v Zbehoch keby nebolo -
  hovorí medzi jedlom syn.
- Aká bola Slávka? pýta sa starkej nevesta. „Poslúcha vás?“
- Pravdaže. Najväčší kamaráti sú so starým otcom a s Norou. Veď sami uvidíte...
- Býva mi za ňou smutno. Keby sme už mali byt...
- Aj to bude, neboj sa. A veď u nás je jej dobre. Ani chorá už nebýva. A jesť jej chutí -
  jedna radosť.

Zatiaľ na Slávkinu postieľku dopadol ranný lúč slnka.
Chvíľu sa chvel na perinke a potom skĺzol na tvár.
Dievčatko sa zobudilo. Na nočnom stolčeku zbadalo klobúk.

- Mamička! Taký klobúk má len ona, maminečka!

Posadilo sa, natiahlo papučky na nohy a už aj beží.
Dupoce po drevených schodíkoch, zastane v kuchynských dverách -

Ocko s mamkou sedia pri stole!




Pred rozlúčkou


Z povaly doniesol ocko veľké kufre. Mamička do nich balí veci - svoje aj ockove.

- Prečo musíš ísť preč? - pýta sa Slávka a tváričku má smutnú.
  „Veď aj tu je škola, Vlado mi to povedal.“
- Ale nemajú na nej miesto, ani pre ocka, ani pre mňa.
- A musíš ísť do školy? Zostaň doma.
- Nemôžem. Musíme zarobiť korunky. A žiakov treba učiť, aby neboli hlúpi.
- Tak ma zober so sebou, aj ja pôjdem do školy.
- Nemôžeš ešte. Si maličká. Ale ak si zoženieme byt, hneď si ťa prídeme zobrať.
- A kedy to bude?
- Neviem, Slávka - mama je bezradná.

Nevie dcérke klamať. A každá ďalšia veta len prehlbuje smútok.

- A prídeš ma pozrieť?
- Prídem. Raz ocko a raz ja. Každý mesiac.
- Mesiac je koľko prštekov?

Mama zaváha a potom povie: „Trikrát všetky na rukách...“

- To je dlho, strašne dlho - vzdychá Slávka a pozerá na pršteky oboch rúk.
  Slzy má na krajíčku.
- Marienka, knihy som už pobalil. Mám ti s niečím pomôcť? - nazrel do izby ocko.
- A čo ste tu tak ticho, dievčence? Všimol si schúlenú postavičku dcérky:
- Poď, Slávka, pohojdám ťa.
- Nechcem, radšej mi kresli.
- Dobre, poďme do kuchyne. Tu je málo svetla.
- Vieš čo - hovorí jej na schodoch - nakreslím ti obrázky a ty ich vymaľuješ.
  Nechám ti svoje farbičky.

Slávka maľuje veľmi rada. Ocko jej vysvetlil, ako sa miešajú farby, ako dostane sýtu aj slabú farbu, prečo musí nechať medzi mokrými farbami tenulinkú bielu cestičku. Kde sa cestička stratí, spraví sa farebné jazierko. Roztiahnu sa v ňom krivoľaké konáriky. Najkrajšie konáriky sa urobia vtedy, ak papier zodvihneme a jedna farba tečie do druhej. Alebo keď sa fúka do farby - spraví sa napríklad prskavka alebo púpava, alebo stromček. Všeličo.

- Nakreslíš mi Zlatovlásku aj draka? Aj tri motýliky z rozprávky?

Na stole pribúdajú obrázky. Už ich je sedem.

- Vieš čo, Slávka? Označím ti na obrázkoch rožky. Každý deň jeden odstrihni.
  Keď zmiznú na obrázkoch všetky rožky, prídem ti nakresliť nové obrázky.
  Dobre?
- Uhm - kyvká natešene hlavou a prezerá si obrázky. „Neboj sa, ocko, dám pozor
  na farby. Neumažem ich, ani trošinku.“
- Íha, vy tu máte hotovú kresliarsku dielňu - starý otec prezerá hotové obrázky.
- Budem ich maľovať. Ocko mi tu nechá svoje farby. Aj rožky budem strihať. Keď všetky
  odstrihnem,
  ocko mi príde nakresliť nové.
- Ale každý večer smieš odstrihnúť len jeden rožtek. Nezabudni, Slávka! - opakuje ocko
  a starému otcovi je tiež všetko jasné. Vyberie zo zásuvky veľké nožnice a kladie ich
  k svojej fajke.
- Aby sme nezabudli, Slávka. Vždy večer, keď si vezmem fajku, odstrihneme jeden rožtek.
  To sa iste nepomýlime...
A rožky ako? Môžeme odhodiť? - obracia sa na syna.
- Nie, neodhadzujte ich! Slávka, dám ti malú škatuľku, tam ich odkladaj. Keď prídem, zahráme sa s nimi.

Slávka pozerá na otca prekvapene. Ako sa chce hrať s rožkami?
Pozná ocka, že vymýšľa všelijaké hry, ale takúto sa ešte nehrali.
- Môžem to povedať Vladovi? - spomenie si na kamaráta.

A už beží na dvor k pieskovisku, kde Vlada iste nájde.




Večer


Slávka sa večer poumýva, prezlečie si nočnú košieľku a uvelebí sa na diváne. Je mäkký, kto si naň sadne, hneď sa na diváne urobí jamka. Smiešne je, keď si sadne starý otec. Vtedy sa urobí taká preliačina, až to Slávku pregúľa k nemu, ak sedí blízko, a on si ju hneď k sebe pritúli a poťahá ju žartom za uško. Ak sedí Slávka pri kraji divána, div sa neskotúľa na zem.

No starý otec býva večer zriedka doma.

Buď je v bani na šichte, alebo vezme pušku a ide do lesa na postriežku, alebo len tak s Norou na prechádzku. Pokým Slávka sedí na diváne, poumýva sa stará mama a prezlečie si namiesto šiat nočnú košeľu a kabátik.

Tie kabátiky má vnučka veľmi rada. Sú nazberkané, povyšívané, s čipôčkami. Stará mama v nich vyzerá ako kráľovná alebo dobrá víla. Sadne si na stoličku a odopne sponky aj hrebienok z vlasov. Dlhý vrkoč skĺzne na plecia a po operadle stoličky až po sedadlo.

- Gitka, poď mi pomôcť - zaprosí nejeden večer dcéru, keď ju viacej omína chrbát.

Zakloní hlavu a Gitka rozpletá vrkoč, celý postriebrený šedinami, roztrasie pradená a kosteným hrebeňom, čo pripomína hrabličky, prečesáva ten jemný vodopád. Robí to rada. Nežne nadvihuje prstami vlasy, rozprestiera ich a nechá skĺzať.

- Stará mama, nezaspi - pomrví sa Slávka na diváne, keď vidí, že starkej klipkajú oči.
Nechce prísť o svoju večernú rozprávku.
- Neboj sa, nezaspím. Na rozprávku si spomínam - otvorí stará mama oči,
  vejárikmi vrások sa usmeje na vnučku.

Gitka zatiaľ zaplietla vlasy len tak navoľno do vrkoča a prehodila ho mamke cez plece.

- Ďakujem, Gitka, a dobrú noc! Nebuď dlho hore. Zajtra nás čaká pranie - lúči sa s dcérou a zo zvyku, hoci je Gitka už dospelá, urobí jej na čelo krížik. Potom natiahne ruku a žmurkne na Slávku.

- No, poď, Bobuľka, nech rozprávka nečaká.




Schody


Schody u starej mamy vŕzgajú. Aj u tety Katky, mamičkinej sestry, sú schody, ale kamenné a studené. Najstudenšie sú tie, čo vedú do pivnice. Keď ide Slávka s mamičkou po fľašu medokýšu, zo schodov aj z pivnice vanie chlad a je tam tma.

U starej mamy vedú do podkrovia drevené schody, ktoré sa v prostriedku stáčajú a majú pekne vyrezávané zábradlie. Tu nikdy nie je celkom tma. Keď svieti Gitka vo svojej izbe, na schody padá žltkavé svetlo zvrchu. Keď dole otvorí niekto dvere do chodby, po schodoch sa rozleje biele svetlo, ak je deň, a žlté, ak je večer.

Alebo sa stlačí vypínač a vtedy sa nad schodmi rozsvieti lampa, čo vyzerá ako zvonček. Taký biely a zo skla. No Slávka ešte na vypínač nedosiahne. Ani keď sa postaví na špičky. Najkrajšie svetlo je však na schodoch vtedy, keď sa dvere otvoria iba trošičku a po stene aj po schodoch tancuje celkom uzulinký svetlý pásik.

- Poď, ukážem ti, ako tancujú trpaslíci - povedala raz Slávka ockovi a zaviedla ho
  na schody.

Skoro celkom privrela dvere, nechala len svietiaci pásik. Natiahla pršteky cez štrbinu dverí a na pásiku vznikli tmavé škvrnky. Vsunula pršteky, škvrnky sa pohli, pomaly, pomaličky, potom rýchlejšie.

- Vidíš, to sú moji trpaslíci - vraví stíšeným hlasom. „Pravda, pekne tancujú?“
  šepká ockovi.
- Krásne. To som ani nevedel, že tu schovávaš rozprávku - pokrútil ocko hlavou.

A o mesiac, keď prišiel opäť za Slávkou, hneď pri bráničke jej šepol do ucha:
- Priniesol som ti rozprávku. Farebnú.

Slávke sa od zvedavosti zaokrúhlili oči a nevedela sa dočkať, kedy sa ocko zvíta so všetkými a vyberie tú farebnú rozprávku z kufra.
Najprv to bola len taká obyčajná plechová škatuľka so skleným okom.

- Čo je to? - pýta sa a ukazovákom sa dotkne čiernej škatuľky a priesvitného oka.
- Baterka - vraví ocko.
- Ale starý otec má inšiu.
- Viem. Táto je farebná. Pozri - ocko stlačí vypínač na boku škatuľky a oko sa
  zrazu rozsvieti.

Potom potlačí dohora malý čierny gombík. Do oka sa posúva červené sklíčko a o chvíľu svieti baterka na červeno. Keď potlačil druhý gombík, baterka svietila na zeleno a tretí gombík z nej spravil žltučkú púpavu.

- Ocko, a keď potlačíš všetky? - vypytuje sa Slávka.

Ocko zatiahne červené, zelené aj žlté skielko a baterka už skoro nesvieti.
Celé oko má modro-fialovo-čierne a len v prostriedku je malá hviezdička.

- Vidíš, to je princezná a je zakliata - hovorí Slávka a stišuje hlas.
- Príde princ, pobije sa so zeleným drakom - ocko stiahne zelené skielko - a potom
  s červeným, a nakoniec so žltým, a princezná je...
- Slobodná a žiari ako, ako slnko - dokončieva rozprávku Slávka a zhlboka si vydýchne.
- Poď, na schodoch to bude krajšie - vezme Slávku za ruku a idú na schody.

Privrú dvere a ocko rozsvieti baterku. V tme sa objaví kužeľ svetla a na schodoch vykreslí koliesko. Keď je baterka blízko, koliesko je maličké, ak zamieri ocko svetlo na stenu, spraví sa väčší kruh, ale už nesvieti tak jasne. Zamieri svetlo na schody a ono sa po nich roztečie a už vôbec nepripomína slniečko, skôr je to svetelný had.

- Počkaj, spravím ti kolotoč, aha - žmurkne na dcéru a posúva farebné sklíčka, ale nie
  celkom, ba trochu, trošku a trošičku. Baterka svieti aj žlto, aj pomarančovo, aj
  fialovo.
- A už sa točíme - vraví ocko a robí baterkou kruhy.

Najprv pomaly a potom rýchlo. Najprv svetlo skáče len po stene, ale potom aj po schodoch, po povale. Beží rýchlo, rýchlejšie, rýchlejšie - hotový kolotoč.
- Ocko, hlava sa mi točí - volá Slávka.
Zem sa jej točí pod nohami, ako vtedy, keď ju na dvore Gitka vzala pod pazuchy a točila sa s ňou, až sa Slávke zdalo, že sedí na ozajskom kolotoči.

Kruhy sa spomaľujú, svetielka už nebežia, lezú po stene, až sa zastavia na poslednom schodíku. Ocko sa zohne, vezme dievčatko na ruky a šepká jej do uška: „A teraz príde rozprávka.“ Nesie dcéru, stúpa pomaly po schodoch a pred nimi poskakuje zo schoda na schod svetielko. Schody vŕzgajú ako keby šiel po nich starý otec...

Slávka sa ďalší deň chváli Vladovi, len čo vybehne na dvor:
- Ocko prišiel!
- Videl som - zavráti ju Vlado.
- Ale mi doniesol...
- Čo? - nerozumie Vlado.
- Poď, ukážem ti - volá kamaráta a o chvíľu začína na schodoch nová svetielková
  rozprávka.



Kamaráti


Keď vŕzgajú schody pomaly a veľmi, ide po nich starý otec. Keď vŕzgajú pomaly a tichšie a trošku šuchocú, ide po nich stará mama. Keď ide Gitka, schody nevŕzgajú, ale dupocú, ak beží Gitka hore, a klopkajú, ak ide Gitka dolu a má na nohách opätky. Vlastne lodičky s opätkami, ale také meno sa Slávke nepáči. Lodička je predsa papierová alebo drevená a púšťajú si ju s Vladom na potoku. Teda Gitka nosí topánky, alebo - opätky. A basta!

Teraz vŕzgajú schody pomaly a ťažko. Dievčatko načúva. Ak zavŕzgajú len tri-štyrikrát a na schodoch sa rozsvieti svetlo, už aj vyskakuje z postieľky. Starý otec sa vrátil z nočnej zmeny. Vtedy raňajkuje veľmi skoro a na schodoch. V kuchyni sa stará mama umýva, češe, oblieka.

Starý otec sedí na schodoch, na kolenách má položenú drevenú doštičku. Vreckovým nožíkom ukrajuje malé kúsky chleba a slaninky, vedľa na schode sa z pollitrového hrnka parí meltová káva. Slávke sa až slinky zbehli. Pritúli sa k nemu, bradu oprie o starootcovo plece a šepká mu do ucha:

- Starý otec, pravda sme kamaráti?

Pootočí hlavu, veľké sivé oko sa usmeje spod huňatého obočia na vnučku.
Starý otec odkrojí malú kocôčku chleba, položí na ňu tenulinký lupienok slaninky a podá Slávke.

- Pravdaže sme kamaráti. Vyhladla si? To znamená, že si dobre spala.

Pomkne sa na schodíku, malá si prisadne.
Veľká žilnatá ruka rozvážne ukrajuje kúsky chleba a lupienky slaniny.

- Chceš? - Mrkne okom na svoju spoločníčku a chytí do ruky hrnček s meltou.

Slávka iba kývnutím prisvedčí, lebo má plné ústa chlebíka a slaninky. Oblapí oboma rukami obrovský hrnček a napije sa. Hrnček zohrieva dlane a do nosa udiera horkastá vôňa. Melta je aj horká, aj trošku sladká, je iná, celkom iná ako mliečko. A ráno máva Slávka hlad - ako vlk!

Už dojedajú posledné kúsky, keď vyzrie z kuchyne stará mama.

- Apa, nemáš rozum - hreší starého otca - také ťažké jedlo decku na ráno?!
- Stará mama, to nie je ťažké, to je dobré - ohradí sa Slávka.
- Chcem byť mocná a veľká ako starý otec.

Uprie oči na svojho veľkého kamaráta. Keď sa starý otec postaví, Slávka mu sotva siaha po vrecká na nohaviciach. Z výšky hľadia na ňu dobrácke oči, zo žartu sa mykne raz pravý a raz ľavý fúz.

Nikto v dome nie je taký vysoký ako starý otec - ani Slávkin ocko, ani ujo Anti, čo chodí za Gitkou. Keď vezme starý otec Slávku na plecia, dočiahne rukou skoro až povalu.
A ruky má starý otec suché a drapľavé a veľmi, veľmi mocné.
Zatne sekerou do polienka - hneď je na dvoje.

- Neboj sa, nič sa jej nestane. Čo dieťaťu chutí, to mu neuškodí - povie žene s úsmevom.
- Ponáhľaj sa, Slávka, ideme dreva narúbať - súri vnučku do obliekania.

Pomôže jej obuť teplé kapčeky, okrúti okolo drieku vlniačik a už sú na dvore.
Nora, veľká nádherná vlčica radostne poštekáva, rinčí reťazou.




Čert


Ššuch, ššuch, šumst, šrumst, ššuch -
Slávka sa na tie zvuky načisto zobudila.
Obzerá sa po izbe, kto to toľko šramoce? Nikde - nikoho!
Starej mamina posteľ je prázdna.

Zase to šramoce! Veľmi!
Je to v komíne - zistí miesto, odkiaľ sa šramot ozýva.
Čo to len môže byť???

Dievčatko vie, že v zime ujúka a plače v komíne Meluzína. Je to zlá snehová žena, čo odohnala svoje detičky, keď bola mladá a pekná. A teraz, keď je stará, hľadá ich po všetkých domoch. Stará mama jej to povedala ešte vlani, keď bol sneh. Vtedy bolo počuť Meluzínu každý deň a veľakrát aj v noci. Niekedy len trošku vzlykala alebo jojkala, ale inokedy plakala tak hlasno, že Slávka nie a nie zaspať. Klopkala na komín a volala na ňu:

- Choď preč, choď preč! Tuto nebývajú tvoje deti. Tu som iba ja, Slávka! A ja mám mamičku,
  počuješ? Choď preč!!!

Slávka bola naozaj rada, že má svoju mamu, aj keď prichádza len raz do mesiaca. Jej mamička je pekná a dobrá. Má krásne čierne vlasy a mäkké teplé ruky. Keď bola Slávka chorá, mamička stále sedela pri nej a rozprávala jej rozprávky. Alebo sa hrali s bábikou, vystrihovali si z papiera hviezdičky, kvietky...

Šramot neprestával. Ba ozvalo sa aj pískanie. Ale nie také meluzínske. Celkom pekné - ako pesnička. Tak si píska Vladov otec, keď ide domov z roboty, alebo keď niečo stružliká.

- Spýtam sa starkej, čo to šramoce - rozhodla sa Slávka a už beží do kuchyne.
- Dobré ráno, stará mama! Prečo šramoce v komíne?
- Zavolali sme kominára. Treba komíny vyčistiť. Poď sa umyť a poobliekať.

Šramot sa ozýval aj v kuchynskom sporáku. Ale len chvíľku, potom už bolo ticho. Do kuchyne nazrel - čert! Celkom čierny, len oči a zuby mu svietili nabielo. Na hlave mal smiešnu čiapočku a okolo krku uviazanú bielu, ale dosť umazanú šatku. Len rožky mu nebolo vidno! Možno ich má pod čiapkou?

- Kuk, princezná - prihovoril sa dievčatku. „Nepodáš mi ruku?“

Slávka schovala rýchlo obe ruky do vrecák na zásterke a sedela za stolom ako pripečená.

- Vari sa ma nebojíš? - smial sa. Žmurkne na starú mamu:
- Gazdiná, skúste ťah. Vymietol som vám komíny ako izbičku!

Stará mama otvorila sporák, strčila doň papier a podpálila ho. Rozhorel sa jasným plameňom. Položila naň tri-štyri fakličky, len tak zapraskali. Priložila polienko a dvierka privrela. Oheň veselo blkotal. Usmiala sa na čerta: „Ďakujem vám, pán majster. Už sme to veľmi potrebovali. Minule sa mi buchty nie a nie upiecť, taký bol zlý ťah.“

- Tak, to je kominár - svitlo Slávke v hlave, lebo stará mama už týždeň pripomínala
  starému otcovi, aby ho zavolal.
- Poďte si trošku zajesť - pozývala gazdiná pána majstra ku stolu.

Na stoličku prestrela noviny, do lavóra naliala čistej vody. Čierny ujo si poumýval ruky a tvár. Keď sa poutieral, bol z neho celkom pekný mladý ujo, len mu už oči a zuby tak nežiarili. Prisadol si k stolu a spýtal sa Slávky: „A či vieš básničku o kominárovi?“

- Taká nie je - pokrútila Slávka hlavou.
- A veru je! Povedz starkej, nech ťa ju naučí. Ďakujem vám, gazdiná - obrátil sa k starej
  mame, ktorá postavila pred neho tanier s praženicou a hrnček čiernej kávy.

- Dobrú chuť, ujo - prihovára sa už kamarátsky Slávka.
- Ja som si najprv myslela, že si čert.
- Aký, rozprávkový alebo fašiangový? - zodvihne obočie ujo kominár.
- Ozajský. Z pekla.
- A kde je peklo?
- Neviem, ale Vladova mama hovorila, že Vlado pôjde do pekla, ak ju bude stále hnevať.
  A že ho tam čerti usmažia!
- Ja si myslím, že ho mohla radšej hneď varechou vylátať, ak bol zlý - hovorí ujo kominár
&a nbsp; kúskom chleba vytiera z taniera zbytky praženice: „A ty čo? Poslúchaš starú mamu?“

Slávka horlivo prikyvuje, ale aj stará mama hovorí od sporáka:
- Dobrá je, máme z nej radosť. Všetci.

Keď kominár odišiel, naučila sa Slávka od starej mamy novú básničku:

                                    Kom-kom-kominár,
                                            kedy si sa umýval?
                                                    Včera večer, v sobotu,
                                                            keď som nemal robotu.




Janíčko


Janíčko je Slávkin bratanec. Je o štyri roky starší.
Pricestoval spolu s rodičmi a staršou sestrou Ditou.

Dita sa so Slávkou nehrá.
Sedí pred starej maminým trojitým zrkadlom a skúša si mamin a tetin klobúk, starej mamine šaty, korálky, rukavice, šály. Najviac sa vykrúca v maminej nočnej košeli a myslí si, že je princezná.

Janko, to je kamarát! Priniesol si veľké drevené auto - budú sa hrať na šoférov.
- Naložte doplna - zavelí a Slávka lopatkou naberá piesok.

S plnou vlečkou vrčí auto na stavbu.

- Vyklopiť! Tuto, pán šofér - ukazuje Vlado, kam treba piesok vysypať.
- Ešte dovezte skaly - zavelí. Ale skál na dvore niet!
- Na ceste je štrk. Odtiaľ vezmeme - rozhodne Vlado a už otvára bránku.

Od búdy zaštekala Nora, nemá rada otvorenú bránku.
Skalky sa lopatkou zle nakladajú. Lepšie rukami. Auto hrkoce ta a späť.
Pri piesku je už pekná hŕbka štrku.

- Deti, čo to robíte? - čuduje sa Vladova mama. „Štrk patrí na cestu.“
- My ho odvezieme, keď sa dohráme - ubezpečuje mamu Vlado.
- Bude fajront! - rozhodne Janko. „Treba umyť auto, premazať.“
- Ako umyť? V lavóri? - pýta sa Slávka.
- Čo si malá? Auto v lavóri? Na potoku - hovorí Janko a už aj mieri k neďalekej lávke
  nad potokom.

Vlado a Slávka idú za ním.
Postavia auto na lávku a skúšajú nabrať dlaňami vodu.
Ale auto je riadne špinavé. Voda z dlaní nestačí.

- Namočme ho celé - velí Janko a už aj spúšťa auto do vody.
Voda sa valí, auto odnáša pod lávku.
- Pomôž - hovorí Janko Vladovi.

Obaja ťahajú motúz, dvíhajú auto z vody.
Slávka chce tiež pomôcť. Chlapci si čupnú, naťahujú ruky, chcú zachytiť predok auta.
Už-už ho Janko drží. Prudko vstane a...

Nad Slávkou sa zavrela voda, pocítila úder do chrbta.
Voda je všade, má jej plné ústa, plný nos. Hrabe rukami, nohami, chce sa postaviť.
Ale voda je mocná. Ťahá ju, dvíha nohy. Konečne sa jej podarilo postaviť.
Otvorí oči, lávka je neďaleko a na nej chlapci.

- Poď sem, vytiahneme ťa - volajú.

Slávka pokročí, ale prúd vody jej podrazil nohy a je vo vode zas, teraz po bruchu.
Glgla si riadne vody, kašle, bojí sa. Postaví sa na nohy, bojuje s prúdom.

- Poď, poď - volajú chlapci, naťahujú ruky. Ešte kúsok - a je pri nich.

Obaja ju ťahajú ako mača.
Len čo stojí na lávke, zagáni na nich a rozplače sa.
Zima ju drgľuje. Uteká domov:

- Starááá mamaaa,staráá maamaa!
- Preboha, deti, čo ste to porobili?! - starej mame vypadla vareška z ruky.
- Zhodili ma do vody - Slávke drkocú zuby.

Stará mama s Gitkou ju rýchlo vyzliekajú, drhnú uterákom.

- Dones veľký uterák a vlniak - káže stará mama dcére.
- Prečo ste ju zhodili? Čo ste robili na potoku? - hnevá sa stará mama na chlapcov.
- Je malá, prečo nedávate pozor?
- U-u-u-mývali s-s-sme a-a-a-a-u-to-to-to-to. Ja-ja-ja som ho chce-e-e-la
  ť-ť-ť-ť-ťahať-ť-ť-ť - plače Slávka, trasie sa od zimy.

Zazerá na chlapcov, stále nechápe, prečo ju zhodili do vody.
Stará mama ju babuší do uteráka a vlniaka, posadí na stolček ku sporáku.

- Napi sa teplej kávy - prikladá jej k ústam plný hrnček teplej melty teta Gitka.

Káva je teplá, sladká, bruškom sa rozlieva slastný pocit.
Zuby už nedrkocú, Slávka si uľahčene vydýchne. Očkom mrkne na chlapcov.
Ešte stále stoja pri dverách.

- Kde je auto? - opýta sa už bez hnevu.

Naozaj, auto!?! Chlapci vybehnú k potoku.
Na auto celkom zabudli. Na lávke nie je... ani na brehu!...

- Poďme po prúde! - prikáže Janko.

Až kde sa potok stáča k dedine, našli auto uviaznuté pri koreňoch starej vŕby.
Vytiahli ho na breh. Miestami malo otlčenú farbu, ale bolo celé!

- Tak, kto si to poplietol sobotu s Veľkonočným pondelkom? - pýta sa prísne starý otec,
  keď prišli s autom na dvor. Povedali, čo sa stalo.
- Dúfajme, že malá neochorie. Voda je už poriadne studená. To by nás teta Marienka
  veru nepochválila. Viete, ako sa bojí o Slávkino zdravie... Tak, chlapci, dohodnime sa!
  Auto budeme umývať vždy podvečer, keď už budem doma. Jasné? - zodvihol obočie
  aj fúzy, prísne hľadí na oboch.
- Jasné - odpovedajú jednohlasne a sú vďační starému otcovi, že je taký spravodlivý.
- Choďte sa zohriať, veď máte nosy celkom červené - posiela ich do kuchyne.

Slávka sa už na chlapcov nehnevá. Volá ich ku stolu:

- Poďte, stará mama navarila čaj s citrónom a medom... Ako sa ideme hrať???




Družička


Bude zabíjačka a Vianoce a, a potom - Gitkina svadba. Pre Slávku sú to samé novoty. O zabíjačke jej Vlado všeličo porozprával, veď aj minulý rok sa zabíjalo. Ale svadbu nezažil ani on.

- Ako je to svadba? - vypytuje sa Slávka raz starej mamy
  a raz tety Gitky.
- Veď uvidíš - smeje sa teta Gitka a stará mama len vzdychá:
- Tebe sa ľahko smeje, ale ako to všetko zvládzeme?
- Nebojte sa, mamka! Prídu chlapci. Marienka a Dušana
  pomôžu piecť. A teta Anička, tá už tých svadieb robila!
- Aj ja pomôžem - hlási sa Slávka.
- Vidíte, pomocníčok bude - a Gitky už niet. Sedí iste vo svojej izbe a šije.

Slávke sa veľmi páčia šaty, čo si Gitka šije.
Samý volánik, dlhé, široké, širokánske.

- Aj mne uši také - istaké - prosí a objíma ju okolo krku.
- Nemôžem. Ty budeš mať ružové. Mamička sľúbila, že ti donesie.
- A budú dlhé? Ako tvoje?

A naozaj boli dlhé a mali volániky aj malé mašličky.
Mamička ich vybrala z kufra, len čo prišla.

- Poď sem, ty moja malá družička! Či som ti uhádla mieru?

Keď jej zaviazala v páse veľkú mašľu, nazrel do izby ujo Anti. To bude Gitkin ženích.
Slávka ho má veľmi rada, lebo stále žartuje a nosí ju na pleciach po kuchyni.

- Fíha, ty si ale krásna! Tuším si teba vezmem za nevestu - smeje sa a žmurká na Gitku:
- Poďme, Gitka, ideme doniesť riady a kotlinu. A ty sa - brnkne Slávke po nošteku -
  dobre vyspinkaj! Zajtra nás čaká toľko roboty!

Večer ešte pricestoval ujo Leo s tetou Dušanou a starou tetou Aničkou.
Doniesli veľké koše koláčov.

- Toto je pre teba - zavolala Slávku k sebe teta Anička a podáva jej vrecúško plné
  malých praclíkov.

Dom usínal neskoro. Kým stará mama všetkých uložila, bolo i smiechu, i rečí...
Ale to už Slávka putovala po krajine snov. Po mamkinej rozprávke zaspala - ako dudok.

Čosi zakvičalo! Strašné! Slávka sa posadila na postieľke, pozrela na okno. Ešte je skoro tma. Kto to stojí pri dverách? Aha, mamička, a pritláča si dlane na uši. Ale už nič nekvičí, len počuť dole rozprávať chlapov. Slávka pobehla k mame a potiahla ju za rukáv.

- Čo to bolo, mamička?
- Zabíjali prasa. Na mäso a na slaninku.
- To naše? Veľké?
- To. Joj, nedokážem sa na to pozerať - hovorí mama a Slávke sa zdá, že sa trošku
  chveje.
- Je ti zima? - pýta sa.
- Nie. Choď si ešte lažkať, Slávka. Je skoro, veľmi skoro.
- Poď ku mne, mamička, poď, zohrejem ťa - ťahá dcérka mamu ku svojej posteli.

Ľahne si k dcérke, hladká drobnú rúčku. Malá sa pritúli a o chvíľu už pravidelne odfukuje. Matka vychutnáva slastný dotyk a teplo dcérinho telíčka, pozoruje tváričku a je nekonečne šťastná.



Keď sa Slávka celkom zobudila, v kuchyni bolo plno práce. Všade stáli samé veľké hrnce, vynášali ich na dvor, prinášali nové. Mamka ju teplo obliekla, na nohy natiahla kapčeky.

- Dávaj si pozor! Nič nechytaj, do ničoho nestúp - nakazovala jej.

Slávke sa zabíjačka nepáči. Nikto nemá na ňu čas.
Stále len:
- Dávaj si pozor! Počkaj, ustúp trošku!
- Poďme sa sánkovať - volá ju Vlado.

Dovolili im ísť na kopec, veď len zavadzali.
Po sánkovačke bola hostina. Všetci jedli pečené jaternice a krvavničky a chválili tetu Aničku a starého otca.

- Poď so mnou rozvážať výslužky - volá Slávku ujo Anti.

Až tak podskočila od radosti. Ujo ju vyložil k sebe do kabínky. Šiel s nimi aj ujo Leo. Cesta nákladiačikom bola veselá. Slávka sa rada vozí ujovým autom. Natriasa na ceste a občas nechce naštartovať. Vtedy vezme ujo veľkú kľuku a točí ňou tak smiešne, až auto podskakuje.

Keď sa vrátili domov, bol už večer. Na dvore ešte stále pracoval starý otec, ujo Janko a Slávkin ocko. Ale v domku sa už šírili lepšie vône. Vanilka, oriešky, med. Mamička mala opásanú starej maminu zásteru a vykrajovala srdiečka z medového cesta.

- Poď sa najesť, Slávka, dnes musíš ísť skoro spinkať.
- A povieš mi rozprávku? - pýta sa nástojčivo.
- Pravdaže. Veď som ti sľúbila jednu každý večer.

Len čo Slávka, zaspala, začali sa diať v dolnej izbe čudné veci. Čosi tam najprv šuchotalo, potom cinkotalo. A všade sa k príjemným vôňam koláčov a zákuskov pridala ešte jedna - ihličnatá...

- Prečo nemôžem ísť do izby? - čuduje sa zrána Slávka.
- Starý otec, ty si zamkol izbu?
- Sú tam koláče, pojedli by ich - hovorí starý otec a len sa usmieva popod fúzy.
- Ale ja nebudem. Môžem sa ísť na ne pozrieť? Aspoň trošku, trošíčku - žobroní vnučka,
  ale starký ani tak nedovolí, lebo vraj teta Anička zakázala.

Tety Aničky sa Slávka trochu bojí. Je veľká, mocná, hovorí hlasnejšie ako stará mama. Má celkom biele vlasy a veľmi čierne obočie. Smeje sa a rada spieva. Ale je aj prísna. Všetci ju počúvajú - aj starý otec, aj stará mama.

A tak sa do izby nejde! To vie Slávka celkom presne. V kuchyni je však veselo. Slávka pomáha raz mamičke, potom tete Dušane, chvíľu starej mame. Najzaujímavejšie je to vtedy, keď mamička zdobí tortu. Veľkú, trojposchodovú. Robí na nej kvietky a také kučierky. Na kvietky kladie višne a robí im smiešne malé čiapočky z krému. V každej miske je niečo dobré.

- Odlížeš si prštek - hrozí Slávke žartom teta Dušana a potlačí jej prstom nos.

Popoludní dali dievčatko spať. Keď ju mamička prikrývala perinou, spýtala sa:

- Čo by si chcela pod stromček, dcérenka?
- Taký domček, ako má Betka - vraví Slávka a mama sa len usmeje.


Večer je Štedrý večer.

Pre starého otca a starú mamu krásny, lebo sa pod rodnú strechu zlietli skoro všetky deti. Už pár rokov neboli takto spolu: najstarší syn Janko prišiel so svojou Aničkou a deťmi Ditou a Jankom, Laco a Leo sú tu s nevestami, neskoršie príde za Gitkou aj Anti. Len Ferko bude chýbať...

V dolnej izbe je prestretý stôl a v kúte žiari jedlička až po povalu. A pod jedličkou - domček. Ozajstný. Má kuchynku, komoru, dve izbičky aj kúpeľňu. Stačí podvihnúť strechu a vidieť jednotlivé miestnosti aj nábytok v nich. K domčeku dostala Slávka aj bábiku. Najprv s ňou v kuchynke varí večeru, potom ju umýva v kúpeľni.

- A teraz pôjdeš spať - hovorí a oblieka jej bodkovanú nočnú košieľku.

Aj mamička má takú. Položí Darinku do postieľky, prikryje paplónom.

- Môžeš si trochu čítať, zažnem ti lampu - prihovára sa jej.

A lampička naozaj svieti. Slávka si obzerá znovu a znovu celý domček.
Na okienkach visia záclonky, okná a dvere sa dajú otvoriť.
Skoro všetko je ako naozaj.

- Už musíš spať - povie bábike a zhasne lampu.
- Janko, pomôž mi dať strechu - obracia sa k bratancovi, ktorý sa ešte stále hrá s novým
  autíčkom.

Položia spolu strechu, domček spí.
A za oknami, ale tými ozajstnými, zaznieva pieseň:

            Do hory, do lesa, valasi!
            či horí v tom našom salaši...

- Anti prišiel - Gitka odbehne od stola a o chvíľu dovedie do izby svojho ženícha.

Kabát má samý sneh, tvár vyštípanú od mrazu.

- Šťastlivé a veselé Vianoce prajem...
- Aj my, aj my, vitaj, Anti - podávajú si ruky, zrazu je v izbe toľko rečí.
- Postavme si zámok - spomenie si Janko na nové kocky.
- Ale poďme na schody, tu nie je miesto - súhlasí Slávka.

Stavajú na odpočívadle mocný hrad so štyrmi vežami aj s bránou a mostom.

- Pustíte ma hore, páni strážcovia? - pýta sa teta Gitka.
- Nepustíme. Zaplaťte mýto - hovorí vážne Janíčko.
- Ale ja som princezná. A mám hore v izbe svoje svadobné šaty - vžije sa do hry teta
  Gitka.
- Ale toto je zakliaty zámok. A žije v ňom zlý čarodejník - hovorí Slávka a gúľa očami,
  aby sa teta bála.
- Nevadí. Mám čarovný prstienok, stanem sa neviditeľnou - smeje sa Gitka a ukazuje
  chce, prstienok s malým bielym očkom.
- Naozaj? - čuduje sa Slávka.
- Naozaj. Zavri oči! Vidíš ma? - pýta sa Gitka.
- Nevidím, keď mám oči zavreté.
- To je dobre. Janíčko, zavri oči aj ty a počítaj do sto!

Janko vie, že je to hra. Ale počíta: desať, dvadsať...
Nechce pokaziť Slávke radosť. Keď bolo sto a Slávka otvorila oči, Gitky už nebolo.

- Išla do izby a potom dolu. Vôbec nezmizla - povedala Slávka bratancovi ako najväčšie
  tajomstvo.
- To sa zmizne len v naozajskej rozprávke - dodala ešte.


O tri či štyri dni začalo byť u starých rodičov naozaj ako v rozprávke.

Z dolných izieb zmizol nábytok, doniesli tam dlhé stoly a veľa stoličiek. Slávka pomáhala mamičke skladať obrúsky. Nie tak obyčajne - na trojuholník, ale celkom ináč. Najprv urobila Slávka z obrúska harmoniku a mamička ju vložila do pohára, roztiahla obidva konce a harmonika sa zmenila na motýľa, čo akoby sedel na pohári.

Pokým dokončili všetky obrúsky, už bolo na stoloch prestreté.
Ocko kládol na každý tanier malú kartičku. Boli na nich namaľované holubičky alebo kvietky a napísané meno.

- Ktorá je moja? - pýta sa Slávka ocka.
Ten poprehŕňa kartičky a podáva dcérke takú, čo je na nej kvietok a lienka.
- Táto je tvoja. Sem ju položíme vedľa mojej a mamičkinej.

Na jednej vidí malá srdiečko a dve holubičky, na druhej je tiež srdce, ale drží ho na dlani fúzatý trpaslík. Celkom sa podobá na ocka, len je taký malý ako Slávkin palec. Obuté má obrovitánske topánky.

- Aký je smiešny, ocko - chichoce sa dievčatko.
- Ako ja - a ocko strúhne takú grimasu a začne kývať ušami, že sa obidve -
  Slávka aj mamka - idú popučiť od smiechu.
- Len nemáš také topánky - povie, keď sa konečne dosmeje.

Už je prestreté, treba sa ísť obliekať. V Gitkinej izbe visia na skriniach vyhladené svadobné šaty: biele - Gitkine, ružové - Slávkine aj Ditine, bodkované sú tety Dušany a tmavomodré s bielym golierikom a mašľou si oblečie Slávkina mama.

- Poď, niečo ti ukážem - volá Janko sesterničku.

Otvorí dvere na spálni starých rodičov a ukazuje na postele.

- Čo tam je? - pýta sa Slávka. Periny sú uložené navysoko, nevidí na ne.
- Postav sa sem - ukazuje Janko na stoličku.
- To je rezančekov - čuduje sa Slávka.

Na oboch posteliach je rozprestretá plachta a na nej veľa, veľa rezancov, tenulinkých skoro ako vlas.
- Kto to všetko poje? - myslí si.
Natiahne ruku a zopár rezancov si vloží do úst.

- Slávka, kde si? - volá ju po chodbe mamička.
- Videla som rezančoke. Je ich plná posteľ aj starej mamina, aj starootcova.
- Rezančoke, rezančoke - smeje sa mama - hovoríš celkom ako starká. Poď, oblečiem ťa.


Na to sa Slávka veľmi tešila, keď jej oblečú družičkové šaty.

Stála poslušne, nechala sa poobliekať. Pozerala pritom na tetu Gitku. Aká je krásna! Teta Dušana jej učesala vlasy a položila na hlavu venček s dlhokánskym závojom. Janíčkova mama jej vyrovnáva na sukni kvietky a volániky.

- Môžem? - nakukne do dverí ujo Anti s kyticou.
- Môžeš, už som hotová - hovorí teta Gitka.
- Si krásna, Gituška - nevie sa ujo vynadívať. Podáva jej do rúk kyticu.
- A ja? - pýta sa Slávka. Postaví sa vedľa Gitky celá ružová.
- No, ty si ako ružička. Hotová Ruženka z rozprávky.
- Deti, poďte už - volá zdola starý otec.

Gitka vyjde z izby, závoj sa tichučko plazí za ňou, šaty zašuchocú.
Anti podchytí závoj, zodvihne Gitku na ruky a znáša ju dole po schodoch.

- Aj mňa - volá Slávka - aj ja mám dlhé šaty!

Anti vybehne po schodoch a už nesie dolu aj svoju malú ružovú družičku.
Všetci sa smejú, sú veselí. Janíčko má také pierko ako všetci ujovia a Slávke dali do rúk malú ružovú kytičku.

Najťažšie to bolo, keď niesli Gitkin závoj.
Dita a ešte jeden chlapec išli skôr, lebo boli vyšší, Slávka a Janíčko niesli jeho koniec.
Slávka sa bála, že sa potkne a trošku ju aj boleli ruky. Ale vydržala. Ani raz sa závoj neošuchol o zem.

Potom sa fotografovali. Ujo fotograf povedal:

- Pozri sa sem, vyletí vtáčik!

Ale vtáčik ani raz nevyletel. Len čosi šťuklo - a bolo to.
A veru dobre, že vtáčiky nevyleteli. Kam by ich ujo fotograf dával, keď sa toľko fotografovali?

Keď sa vrátili domov, Vladova mama a teta Anička ich už čakali. Teta hodila na zem tanier, ale vôbec sa pritom nehnevala. Ujo Anti rýchlo črepy pozametal a až potom išli ku stolom. Slávka si rýchlo našla svoj lístoček s lienkou a sadla si.

Na stoloch stáli krásne torty a misy koláčov. Pred tetou Gitkou a Antim stála torta, čo vyzerala ako veľká podkova. Oproti Slávke sedel na tanieri čokoládový baranček. Na krku mal uviazanú bielu mašličku s malým zvončekom.

Najviac chutila Slávke svadobná polievka.
Bolo v nej toľko rezančekov, ako ešte nikdy. Zjedla za tanier, pýtala si ešte trošku.

- Nebudeš vládať iné - hovorí jej mama.
- Nechcem iné. Som ustatá. Mamička, chce sa mi spať.

Družičkové šaty zavesila mamička na skriňu a uložila dcérku do postieľky.
- Len trošku si pospím - hovorí dievčatko a už sa mu očká zatvárajú.
Zdola počuť vravu, smiech, potom spev. Ale Slávka spí.

O čom sa sníva malej ružovej družičke?




Holokrčka


Stará mama má päť sliepok a jedného kohúta. Sliepky sú dve biele, dve červené a jedna - taká smiešna - s holým krkom. Aj sa tak volá - Holokrkaňa, ale Slávka ju volá Holokrčka.

Keď sliepky kotkodákajú, zniesli vajíčko, ale kohút kikiríka len tak, bez príčiny.
Stará mama povedala, že ho majú na okrasu a tiež, aby ráno kury zobúdzal.

Kohút je skutočne pekný.
Pyšne trasie červeným hrebeňom, na krku sa mu vlnia a niekedy ježia jemné pierka. Keď roztiahne krídla a zatrepoce nimi, má na nich farebné pásy malých a stále väčších pierok. Aj chvost má veľmi pekný. Nie taký veľký ako páv u tety Anky, ale zato pestrý. Slávke sa najviac páčia také pierka, čo vyzerajú ako čierne, ale keď sa na ne pozrieš zboku, alebo ak svieti slnko, lesknú sa do zelena, modra alebo fialova.

Kohút je strašne pyšný.
Chodí po dvore a len pozerá, kde sliepky hrabú.
Keď si nájdu červíka, hneď im ho uchmatne.

Sliepky znášajú vajíčka vo svojom domčeku do košíka so slamou.
Na spanie nemajú postieľky, iba takú palicu, ktorá sa volá bidlo. Slávka sa vždy čuduje, že z toho bidla nespadnú. Domček sa volá kurín a ide sa doň po takom smiešnom rebríku. Je to vlastne dlhá doska, na nej sú pribité malé doštičky.

Stará mama chodí nerada do kurína, lebo sú na ňom nízke dvierka.
Preto chodí po vajíčka so Slávkou. Vnučka sa ľahko prestrčí cez dvierka a už aj vyberá ich zo slamy.

- Toto je ešte teplé, stará mama - podáva vajíčko s hnedastou škrupinou.
- Je celkom čerstvé, teraz znesené. Slávka, pozri sa všade, naozaj tam už nie je
  ďalšie vajíčko? - krúti hlavou starká a pozerá na štyri vajíčka v zásterke.
- Nie je, stará mama. Všade som pozrela - a Slávka vylieza z kurína.
- Čo sa robí s Holokrkaňou? - starostí sa gazdiná, krúti hlavou.
- Už týždeň žiadne vajíčko. Slávka, dozri mi na ňu, či kotkodáka? Zdá sa mi, že začína
  kvokať.

Slávke viacej nebolo treba.
Vyložila si na dvor stolček, sadla naň a začala dávať pozor.


Pozerá na Holokrčku chvíľku, potom ešte chvíľku, potom ešte trošku a ešte trošku, ale tá nič. Len zobká, potom si pri plote vyhrabe jamku a uvelebí sa v nej. Holú hlávku na bok a už spí. Spí a spí.

Slávka vzdychá, hlavu si pästičkami podopiera, pozerá na sliepky.
Nič, nič. Celkom nič sa nedeje. Už ju aj chrbát omína.

- Starká, mňa to nebaví - prišla si posťažovať do kuchyne.
- Čo?
- No strážiť Holokrčku. Veď stále len spí - rozhorčuje sa strážkyňa.
- Ale veď ju sleduj len jedným očkom a pritom sa môžeš hrať - poradí jej stará mama.

Slávka sa potešila a už je v piesku.
Pečie pieskové tortičky a predáva ich v „cukrárni“:

- Prajete si na tanierik, alebo zabaliť? - hrá sa na tetu s malou bielou zásterkou a čelenkou zo zvolenskej cukrárne, kam s maminkou chodili skoro denne. Niekedy šla s nimi aj teta Katka s Betkou, alebo sa stretli s tetou Valikou...

V ten deň sa s Holokrčkou neudialo nič mimoriadne.

Až na druhý deň, práve keď si Slávka odbehla po chlebík na desiatu, Holokrčka - zmizla!

- Stará mama, Holokrčka sa stratila - uteká celá vzrušená do kuchyne.
- Ale, dobre si pozerala? - nechce starká veriť.
- Dobre. Nie je medzi sliepkami, ani inde - hovorí malá presvedčivo.
- Tak sa poďme pozrieť - vyjdú na dvor obidve a naozaj nemôžu sliepočku nájsť.
- Hm, hm, kam sa len podela? Veď si na ňu počkáme - zastrája sa starká.

Odstaví v kuchyni polievku zo sporáka, aby nevykypela a potom sa posadí na priedomie. Slávka sedí vedľa nej a jastrí očami na všetky strany. Kde len tá Holokrčka môže byť???

- Starká, pozri - chytí starú mať za lakeť, hovorí celkom potichu a ukazuje ku plotu.

Holokrkaňa sa prestrčila pomedzi latky plotu a už je na dvore.
Otrasie sa a začne zobkať zrnká, akoby nič. Taká tajnostkárka!

- Čo tá robila v záhrade? - čuduje sa gazdiná.
- Poď, Slávka, pozrieme sa na to! Ty choď tadiaľto popri plote a ja pôjdem tadeto.
- A čo mám pozerať?
- Hľadaj, či si niekde Holokrkaňa neukladá vajíčka.

Ide Slávka popri plote. Pozerá pod každú ríbezľu, pod každý egreš.
Kríčky rastú jeden vedľa druhého, treba rozhŕňať konáriky.
Aha! Tu je to! Pod jedným kríčkom zbadá jamku - a v nej vajíčka.

Ležia pekne v tieni, túlia sa k sebe.


- Stará mama, stará mama, našla som ich, našla - vyskočí od
  radosti, volá na plné hrdlo, vôbec jej nevadí, že ju jeden konár
  poškriabal po tvári.
- Ejha, veď si ona hniezdo robí - pokyvkáva hlavou stará mama.
- Nuž čo, necháme ju sedieť - rozhodne.
- Poď, Slávka, pripravíme jej hniezdočko - vezme vnučku za ruku a idú
  zo záhrady.

Z veľkej komory vyberú zvláštny košík. Keď ho postavia, pripomína domček s oblou strechou.
Stará mama ho poriadne pooblieva vodou, vydrhne kefou a nechá na slnku dobre vysušiť. Potom zoberie suchú voňavú slamu a urobí z nej v košíku hniezdo. Do neho poukladajú všetky Holokrčkine vajíčka a ešte starká aj niekoľko pridá z komory. Košík postavia do kúta čistého prázdneho chlievika a večer na ňom otvoria dvierka.

- Poď, zaženieme Holokrkaňu do chlievika - volá starká vnučku na pomoc, keď končí večerné
  kŕmenie.

Nechali kohúta aj ostatné sliepky vojsť do kurína.
Holokrčka sa pobrala tiež, ale tú starká podurila späť.

- Náá, pipka, náá - vo!á na ňu a vedie ju ku chlieviku.

Pohodila doň za hrsť zrna a sliepočka len trochu zaváhala.
Hop, a už je dnu! Privreli za ňou dvierka, zahasprovali.

- Nebude jej smutno? - vyzvedá sa dievčatko.
- Uvidíme zajtra ráno. Poď, Slávka, treba nám ísť večerať. Dnes sme mali veľa práce.

Na druhý deň našla Slávka Holokrčku sedieť na vajíčkach. Vyzerala veľmi spokojne. Podriemkavala, len občas mrkla očkom a pohniezdila sa.

- Daj jej do mištičky čerstvej vody - prikazuje stará mať.
- Dlho bude sedieť? - vypytuje sa vnučka.
- Dlho, nedlho. Presne toľko, koľko treba. Poď, v kalendári ti ukážem, koľko - zodvihla
  listy na trhacom kalendári, čo visí v kuchyni vedľa kredenca a ukazuje Slávke deň,
  kde je niečo napísané.
- Čo si tam napísala?
- Kuriatka.
- Vtedy sa narodia?
- Nie, nenarodia. Kuriatka sa liahnu. Z vajíčok.
- Narastú im krídla aj nožičky?
- Ony sa vytvoria už vo vajíčku. A keď zmocnejú, zobáčikom rozbijú škrupinku. Uvidíš,
  aké budú krásne žltučké.
- A ona tam musí stále sedieť?
- Veru musí. Treba vajíčka zohrievať. Inak by sa kuriatka nevyliahli.
- Ja sa tak teším na kuriatka. Budú maličké?
- Veď uvidíš - usmiala sa starká a spustila naspäť lístky z kalendára.




Nora


- Ideme na maliny - hovorí stará mama Slávke a vyberá
  z kredenca veľkú belasú a malú červenú konvičku.
- A kam? - modré očká spýtavo pozerajú na starkú.
- Do lesa. Poď, oblečiem ti tepláčky.
- Prečo, stará mama? Veď je teplo - čuduje sa vnučka.
- To kvôli hadom, aby ťa nepoštípali.
- Had je ako komár?
- Nie, ako veľký červík.
- A bude ich tam veľa?
- Možno ani jeden...
- To som rada. Červíky sa mi nepáčia... - pokrčila noštekom.

Slávka bude mať čoskoro štyri roky a je najmladšou vnučkou starého otca a starej mamy, ktorí žijú v osamelom domčeku pri starej bani.

Donedávna bývala s nimi aj Gitka - najmladšia Slávkina teta, ockova sestra. Ale už býva u uja Antiho... Na dvore - vo veľkej búde - býva ešte vlčica Nora. Starý otec doniesol Noru z lesa, keď bola ešte celkom malé vĺčatko, ale to bolo už pred dvoma rokmi.

Odvtedy Nora vyrástla a zo všetkých domácich najviac poslúcha starého otca a najviac miluje svoju malú kamarátku - Slávku. Len čo sa vráti starý otec zo šichty v bani, odopne Noru z reťaze, aby sa prebehla. Slávka jej hádže papeky a Nora ich v zuboch prináša späť. Alebo ju nosí na chrbte ako malý koník.

Slávka jediná môže vlčicu potiahnuť za chvost alebo za ucho. Nikomu inému to Nora nedovolí. Je hrdá a veľmi prísna na ľudí. Nikoho cudzieho napríklad nepustí bližšie ako po bráničku. Hneď začne brechať a tvári sa tak zúrivo, že ľudia radšej počkajú, kým vyzrie von niekto domáci a upokojí ju. Ale z rodiny si pamätá každého celkom presne. Slávkini rodičia prichádzajú do domčeka na bani len raz do mesiaca, ale Nora ich hneď spozná a pustí do dvora bez brechania. Ešte aj chvostom začne krútiť od radosti a len kňučí a kňučí - teší sa.

Slávka sa na les veľmi teší - od jari tam nebola. Aj keď les nie je ďaleko, tam sami dvaja - so susedovie Vladom - nesmú. Stará mama postavila konvičky na zem, primkla dvere a odopla Noru z reťaze. Tá sa celá rozradostená rozbehla k bránke. Prednou labou ju otvorila a už sa preháňa po ceste. Starká podala Slávke konvičku, privrela bránku a vykročili k lesu.

Vlčica s radosťou behá okolo nich. Stále ich predbieha.
- Nora, počkaj ma - kričí za ňou Slávka.
Aj pobehne kúsok, ale vlčica sa len ženie a ženie k lesu.

- Je mi teplo, stará mama.
- Ukáž, vyzlečiem ti tričko. Veď ti stačí len zásterka.

Slnko pripeká. Posledné dni je nebo bez jediného, jedinkého mráčka.

- V lese bude lepšie. Nie tak sparno - pochvaľuje si dopredu stará mama.
- Pod lesom je studnička. Uvidíš, aká je v nej dobrá voda - hovorí vnučke a rožkom
  zástery si utiera spotené čelo.


Naozaj, pod horou je medzi kameňmi malá studnička.
Voda je v nej čistá, slabučko sa čerí. Tenký potôčik sa čoskoro stráca vo vysokej tráve.

Napili sa vody a vkročili do lesa. Vysokánske stromy tienili na chodník, rozdrobili slnečné svetlo na farebné poskakujúce škvrnky.

- Čo to vonia? - pokrčí Slávka noštekom ako gombička.
- To živica. Och, ako mám rada takúto horu - stará mama si
  zhlboka vydýchne, zloží šatku z hlavy, zakloní sa a s úsmevom na
  tvári sleduje konáre borovíc, ich štíhle ryšavkasté kmene.

Nora sa prehnala okolo nich. Zastala pri krtinci, oňuchala ho, pobehla ďalej.
Zrazu začala hrabať, len sa jej tak mihajú predné labky.

- Nora, nechaj! - zakričala stará mama. „Počuješ, nechaj! Nechaj!“
- Prečo má nechať? Čo to hrabe?
- Vyplaší krtka alebo iné lesné zvieratko.

Nora poslúchla, pritrela sa gazdinej o sukňu a už zase uteká, teraz obháňa motýľa s hnedastými krídlami.
Chodník ich vedie hlbšie do hory, prekročili potôčik a pred nimi sa dvíha strmá stráň. A na nej - malinisko.

- Pozri, koľko malín - odtrhla prvú a ochutnala.
- Mňam, sladké - Slávka oberá oboma rukami a malina za malinou mizne v ústach.
- Akože, malinčiarka? Takto nenaplníš konvičku ani do večera - smeje sa stará mama.
- Keď sú také dobré...

Na malinovom kríku visia červené plody ako lampičky. Niekde po jednej, inde ich je celá kytička. Niektoré samy padajú do ruky, len čo sa ich dotkneš. Tie sú najsladšie. Červená šťava z nich vyteká, farbí prsty.

Pre dievčatko je to hotový malinový les. Naťahuje ruky za vrchnými plodmi, lebo tie sú najchutnejšie. Občas jej zrelá malina cupne na tvár...

- Začnem zbierať do konvičky - umieni si.

Usilovne zbiera, púšťa maliny do širokého hrdla.
Aké sú na dne malé! Ani ich nepribúda...

Zrazu zbadala na liste veľkého motýľa. Rozprestrel si na slnku obe krídla. Hnedé so svetlými okami ako páv, čo má teta Anka. Slávka chce pohladiť krídlo, no len čo pohne rukou, motýľ zakmitá krídlami a letí preč.

- Prečo letíš? Nechcela som ťa polámať - Slávka vzápätí zabúda na motýľa, lebo na tenkej nitke sa hojdá pavúčik. Taký malý, so zelenkastým bruškom. Nitka sa predlžuje, predlžuje, až je pavúčik na ďalšom liste...

Konvička starej mamy je už skoro plná. Usilovné ruky opatrne oberajú šťavnaté tmavé plody.

- Také maliny bývali u nás. Na Starých Horách. Ako je to dávno, čo som tam vyrastala.
  Keď sme šli s Mariškou, spievali sme na celú báň. Vraj aby sa medvede báli - úsmev sa
  mihne po tvári a celkom tichučko zaznie pieseň:

Keď mi srdce choré...


Ešte hrsť a konva je plná po hrdlo. Tu by sa ľahko aj za vedro nazbieralo.
Veru, poviem Gitke, pôjdeme spolu.
Tu sa stará mama zháči:

- Kde je Slávka? - obzerá sa vôkol, malej nikde.
- Slávka! Sláááávkáááá! - volá, otáča sa na všetky strany.

Načúva, či sa vnučka neozve.
Srdce sa jej rozbúcha ako zvon.
Malej niet!

Všade okolo vidieť len malinčie... Zašuchotalo v ňom, dobehla Nora.
Starkej odľahlo. Vybrala Slávkino tričko, dáva ho oňuchať vlčici.
Ruky sa jej trasú, po chrbte steká pot.

- Nora, hľadaj! Hľadaj Slávku! Hľadaj...

Nora pozerá po gazdinej, pozrie na tričko, ďobne doň pyskom, akoby sa chcela hrať a potom zrazu pochopí. Skloní hlavu, ňuchá, hľadá stopu.

Chvíľu je bezradná, ale potom sa rozbehne.
Starej mame búši srdce, do oči sa tlačia slzy, v hrdle cíti obrovskú hrču.

- Že som nedávala pozor! Veď len teraz bola pri mne.

Podľa toho, kde sa chveje malinčie, pozoruje Noru.
Snaží sa rozpomenúť, na ktorom mieste odpovedala ešte Slávke na otázky...

Zelený pavúčik spadol do trávy. Slávka ho nevie nájsť.
No po topánke jej lezie mravec. Veľký, hnedočervený.

- Nelez po mne! Ja nie som tvoj domček! - posunie ho prstom na zem.

Pohľadom zavadí o konvičku.

- Aha, maliny! - ešte ich málo nazbierala. Veľmi málo - začne zbierať a teraz skutočne
  padá skoro každá malina do širokého hrdla.

Tu sa z malinčia vystrčí Nora. Zabreše, olíže dievčatku tvár.
Potom chytí papuľou lem zásterky a pomyká.

- Čo to robíš, Nora? - čuduje sa Slávka. „Pusti ma, roztrhneš mi zásterku. Stará mama,
  stará mama“ - volá starkú na pomoc. Obzerá sa, no nevidí ju. Nora opäť mykne
  zásterku a ťahá dievčatko preč.
- Slááávkáá! Kdéé síí? - hlas starej mamy počuť celkom slabo.

Zbadá konvičku, zodvihne ju a poslušne sa pustí za Norou.
Idú cez malinový les a hlas starej mamy je čoraz bližšie.

- Stará mama, Nora mi trhala zásterku. Bol tam taký zelený pavúčik. Ale spadol
  do trávy...

Vnučka nechápe, prečo ju starká objíma a prečo plače?

- Neplač, stará mama! Ja tie maliny nazbieram, už aj hneď...
- Spolu nazbierame! Ty moja malá tuláčka! Či som sa len naľakala...
- Koho si sa zľakla? - nechápe Slávka.        
- Že ťa niet. O teba som sa bála. Veď si sa mi stratila...
- Naozaj som sa stratila? Ale iba trošku, pravda?
- Iba trošku - stará mama si uľahčene vydýchne a vďačne hladká Noru po šiji:
- Poď, rýchlo dooberáme a pôjdeme domov. Starý otec príde z roboty.

Čoskoro je aj Slávkina konvička plná sladkých, voňavých malín...

- Ja som sa trochu stratila - chváli sa Slávka starému otcovi, len čo ho zazrela
  na priedomí.
- A kde si sa stratila? - pýta sa starý otec.
- V malinovom lese - hrdo sa priznáva. „Bolo tam toľko malín, aj mravec a taký
  veľký motýľ...“
- Nora ju našla - pridáva vysvetlenie stará mama:
- To malinčie je také vysoké. Len jej zrazu nebolo. Myslela som, že sa pominiem...

A starká má opäť plné oči sĺz.

- Ale som sa našla! Neplač, stará mama, neplač! - túli sa s láskou do starej maminej
  sukne a cíti, ako sa starkej trasú kolená.
- No, ešte že sa všetko dobre skončilo - pohundre starý otec a potľapká Noru po šiji.

Nežne ju poťahá za mäkkú srsť. Nora sa mu obtrie okolo nôh.
Potom sa slastne popreťahuje a uvelebí do tieňa. Hlavu položí na predné laby a prižmúri oči.
Ktovie, o čom sa jej prisnije?

No v Slávkinej rodine sa týmto činom stala navždy hrdinkou.




Ešte pár slov


Rada rozprávam rozprávky. Teraz najčastejšie najmladšiemu vnukovi. Končí rozprávkový príbeh a ja rozmýšľam, kde v ňom nájsť miesto pre onen rozprávkový zvonec - aby bol rozprávočke koniec?

K tejto rozprávke však, plnej spomienok na detstvo, sa mi žiada dotknúť sa - ako po mnohokrát, keď som sa ocitla v starej maminej spálni a obdivovala nádhernú zväčšeninu ich svadobnej fotografie - tenulinkých priesvitných tyčiek skleneného lustra.

Pohladíš ich prstami a ony sa rozospievajú. Vždy inakšie a vlastne vždy rovnako. V tej spleti tónov rozoznávam toľko známych hlasov, krásnych tichých rán, keď som sa prebúdzala, nedospatých nocí, keď som priam hltala romány životných právd, ktoré som si, vďaka tomu domu a v ňom žijúcich ľudí, osvojila.

V skutočnom svete domy menia svojich majiteľov, blednú rokmi fotografie, matnú zrkadlá, trhajú sa jemnulinké čipky. V krajine srdca platí opačný zákon - čo máme radi, čo je pre nás drahé a vzácne - to zostáva a rokmi ešte viacej svieti, viacej hreje a ľúbeznejšie spieva.

Ako dobre, že je tomu tak.





© Dobroslava Luknárová, akvarely © Ladislav Koričanský (1915 - 1999)


0 comments:

Zverejnenie komentára