Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

30.11.09
0
Spomienky na detstvo v Rumanovej

... vzdialená,
 a
predsa
blízka...
Rumanová
 
 
 
 
 
... ako let motýľa...
 
 
 
 
 
 
Cválajú koníky
 
 
Cválajú koníky našich dní,
ich zlatá hriva iskrí povetrím.
Spod kopýt plamienky túlavé
dohárajú ticho v temnej diaľave.
 
Kamže to cválajú,
kto im udal cestu
a kto bdie nad nimi
nocou, dňom?
                        Ten, čo ich stvoril
                        z rannej rosy,
                        je ich i naším
                        osudom.
                                    V rytme ich cvalu
                                    tlčie naše srdce,
                                    ich smädom, túžbou
                                    horia naše dni...
                                               Cválajú koníky
                                               opreteky s časom -
                                               A nik ich z cesty,
                                                nik ich nezmámi.
 
 
Veru tak, cválajú koníky našich dní... a jedného dňa to už nie je cval, iba chôdza a zastavenia, občas aj návraty späť na dobre známe miesta... Už nie je dôležitý rytmus strmých krokov, skôr zachytávame melódie, šepkané vetrom, či neďalekým potokom, dokonca aj let motýľa vnímame ako hudbu. Volanie diaľok prestáva byť nástojčivé... obzeráme sa okolo a potom ponoríme dlane do neveľkej stružky srdca a zmývame z tváre prach prejdených ciest. Zdá sa, že ich mapu nám život vkreslil do dlaní – preto sú samá vráska. Hladina studienky pohojdáva náš obraz – a keď sa ustáli, vidíme vo svojej tvári realitu dňa. Míľnik, ku ktorému sme dospeli. Je iný, ako by sme chceli. Ale je náš, vykúpený prežitými rokmi, skúsenosťami, prehrami aj ... víťazstvami.
 Na oblohe sa medzitým slnko predralo cez mraky a zalialo krajinu blahodárnym svetlom a teplom. Naša studnička srdca žiari jeho obrazom a odráža do priestoru ponúknuté svetlo. Mizne únava, mizne utajovaný smútok a v tom svetle a teple sa rodí melódia. Niečo v nás spieva, smeje sa, poskakuje...sme zrazu v kinosále spomienok a film, čo práve beží, je nám do detailov známy. Aj predbiehame jednotlivé sekvencie a tešíme sa, že sú presne také, ako sme očakávali...
Dnes stojím pred úlohou premietať jeden z mojich spomienkových filmov Vám, milí Rumanovčania! Viem, že je z mojich najstarších, a preto bude miestami asi dobre vyblednutý, prerušovaný a nadpájaný, ako to už len pri starých filmoch býva. Ale premietnem Vám ho rada, lebo patrí k mojim najobľúbenejším. Či sa mi moja snaha podarí – to zostáva len a len na Vás.
 
 
Cesta do neznáma
 

 
Rišňovce, Rumanová... tie slová prenikli do mojej detskej slovnej zásoby pomerne skoro.
Na začiatku mali príchuť horkosti sprevádzaný závanom smútku, ale aj  tušením veľkej diaľky. Tam totiž odchádzala moja mamička a neskôr aj otecko a ja som zostávala u starých rodičov. Bolo mi u nich dobre aj veselo, ale predsa mi len rodičia chýbali. Prichádzali občas, nakrátko, len v lete boli so mnou stále. Vtedy sa diaľky otvárali aj pre mňa – cestovali sme k mamičkinej rodine, k oteckovmu ženatému bratovi a potom zase späť k starým rodičom.
- Na jeseň už pôjdeš s nami – povedala mi jedného letného večera mamička po večernej rozprávke a ja som kvôli tej vete ani nevedela zaspať. Zrazu dostala pre mňa Rumanová celkom inú príchuť – bolo to očakávanie naplnené nespočetným množstvom zvedavých otázok. Vraj som nimi neustále prenasledovala oboch rodičov až do toho dňa, v polovici augusta, keď sme sa na nováckej stanici rozlúčili s mojimi starými rodičmi a nasadli do vlaku.
Bola to nekonečná cesta, s prestupovaniami, čakaním na ďalší prípoj a kontrolou, či našu početnú batožinu prekladajú do správnej vlakovej súpravy. Na cestovanie vlakom som už bola zvyknutá a bavilo ma sledovať, ako za oknom uháňa stále nová krajina. Zmizli z nej kopce, široko – ďaleko sa rozkladala iba rovina s pooranými poliami, chumáčikmi zelených hájov, malými dedinkami. Niektoré stanice mali také smiešne mená, napríklad – Zbehy. Ale potom už prišli Alekšince a po nich - Rišňovce.
- Vystupujeme. Dobruška, poď – mamička ma chytila za ruku a viedla ku dverám vagóna. Otecko zložil najprv batožinu a potom aj mňa a mamičku z vysokých schodíkov ako pierka. Pokročili sme k stanici obťažkaní batožinou.
- Vitajte, pani učiteľka, pán učiteľ – prihovoril sa nám usmiaty ujo so širákom na hlave. Ako sa vám cestovalo? A toto je tá vaša malá? Vitaj, princezná! Nechceš si zarajtovať na...   priznávam, meno toho koníka mi dávno vypadlo, ale jeho vzhľad ešte stále nosím v pamäti. Zavrtela som záporne hlavou a držala sa naďalej pevne mamičkinej ruky.
Pred stanicou stál koč. Bola to vzhľadom skôr brička, ale ten názov sa ocitol v mojom slovníku omnoho neskôr a ani sme ho v Rumanovej nepoužívali. Dva zapriahnuté koníky stáli pokojne, sem-tam odohnali chvostom dotieravé muchy. Vysadili ma vysoko na sedadlo koča. Držala som sa operadla a nevedela odtrhnúť oči od tých dvoch konských chrbtov a oháňajúcich sa chvostov predo mnou. Zakrátko sedela mamka pri mne a pretože nás obklopovala batožina, otecko si prisadol na sedadlo ku kočišovi.
- Hijó! - ozval sa rázny povel sprevádzaný podareným cmuknutím. Rozhýbali sa telá koní, niečo pod nami zaškripotalo a koč sa dal do pohybu. Tak zvláštne sa pohojdával, poskakoval, poškripával... bola to celkom iná spleť zvukov, ale aj rytmus pohybu v porovnaní s vlakom.
Nevedela som sa dosť vynačudovať. Hlavne tie dva kone vpredu ma fascinovali. Kone, zapriahnuté do voza, som už neraz videla na uliciach Zvolena, mamičkinho i môjho rodiska, ale to bol pohľad zboku a patričnej vzdialenosti. Toto bolo iné – tie koníky ťahali koč, v ktorom sme sedeli, a namáhali sa kvôli nám. Pozorovala som oje aj spleť postroja, hru svalov na konských nohách aj chrbte. Najviac sa mi páčila hriva oboch koníkov, ktorá sa pri ich chôdzi neustále vlnila a kĺzala po pohybujúcich sa šijách.
            Až neskôr, na mamičkino upozornenie, som začala vnímať okolitú krajinu. Práve sme prechádzali neveľkým hájom s listnatými stromami a potom sa pred nami roztvorila krajina s dedinou v pozadí. Zapadajúce slnko ju prebehlo purpurovým štetcom - vyzerala tajomne.
-         To už je Rumanová – vraví mamička. „Vidíš vežu kostolíka? Neďaleko od neho budeme bývať.“
 
 
Náš prvý byt
 
            Koč zastal pred väčším domom s vysokými dverami. Aj okná má vysoké, iné ako na domčeku starých rodičov. Pred dvermi stojí ujo v oteckovom veku, len o niečo vyšší a s bledými vlasmi.
            - Toto je ujo Martin, ináč pán Záhorský, riaditeľ školy. A toto je národná škola, tu budeme bývať... dozvedám sa od svojich rodičov a to už kráčame po dlhšej chodbe a do nosa mi udiera zvláštna vôňa... alebo pach?
            - Predvčerom sme napúšťali podlahy, ale ešte ich stále cítiť - podotkol ujo Martin a otvoril jedny dvere. „Dúfam, že sa vám tu bude dobre bývať. Aj keď miesta nie je veľa.“
            Náš prvý spoločný byt bol skutočne „učiteľský“. Pozostával z kuchyne, kde bola dlážka vyložená červenými tehlami, malej predsienky a komory, čo vraj bol predtým a aj potom kabinet pre školské pomôcky, a ešte jednej izby. V izbe tvorili podlahu dlhé dosky, ktoré sem-tam vŕzgali a prehýbali sa, ale iba pod oteckom, my s mamičkou sme boli vtedy „mušie váhy“. Dlážka bola napustená veselou žlto-pomarančovou farbou a čoskoro z väčšej časti pozakrývaná pestrými pásikovými doma tkanými pokrovčekmi. Okná mala obrátené do ulice a boli na nich pripevnené „špalety“. To slovo som dovtedy vôbec nepočula. Špalety sa dali pootvoriť aj otvoriť a vtedy sa prichytávali kovovými háčikmi, alebo sa dali úplne zavrieť. Ak sa tak stalo, rozhostila sa v izbe aj za bieleho dňa tma. Pravda, s tenulinkými pásikmi svetla, ktoré prenikali cez spoje dosák. Tento zaujímavý úkaz  som objavila až o niekoľko dní, keď som popoludní akosi nevedela zaspať.
Kuchynské okno viedlo do školského dvora. Často som pri ňom stávala, keď sa rozbehol školský rok a keď sa do dvoch tried rumanovskej malotriedky vrátili jej žiaci od prvého po piaty ročník.

            Ja som sa na dvore hrávala, keď tam žiaci neboli. Spoločníka mi robil Marián, syn pána riaditeľa Záhorského, pravda, najprv uja Martina, lebo tak mi ho v ten prvý deň rodičia predstavili.
 
 
Bývať v škole bolo celkom iné...
 
            Bývať v škole bolo celkom iné, ako bývať v domčeku mojich starých rodičov. Naplno som to pochopila, až keď začal školský rok. Zrazu bol priestor okolo školy aj samotná škola plné kriku, smiechu, ale aj nezvyčajnej pravidelnosti. Budila som sa na vravu detí pod našimi oknami a dupot topánok na schodoch pred hlavnými dvermi ako aj na školskej chodbe. Keď zazneli údery na „šínu“, časť koľajnice, zavesenej pri dverách školy, kroky náhle stíchli, bolo počuť buchnutie dvier na triedach a za nimi zborový pozdrav: Pochválen pán Ježiš Kristus! Po ňom sa väčšinou rozhostilo ticho, len sem-tam prerušované tlmenými hlasmi žiakov alebo pani učiteľky či pána riaditeľa.
Údery na šínu ohlasovali prestávky aj začiatky ďalších hodín, aj koniec vyučovania. Ticho sa striedalo s poriadnym huraviakom prestávok a koniec vyučovania mal svoje denné finále v spoločnom pozdrave odchádzajúcich žiakov: Spá-nom-bo-hom, ďakujeme za vyučování! Nasledoval poriadny buchot či cupot nôh po schodoch a veselý džavot detí sa čoskoro rozplynul do okolitých uličiek.
            Potom zostávala v triedach a na školskej chodbe len teta školníčka. Pokým upratovala, dovolila mi kresliť a čmárať po čiernych tabuliach. Veľmi sa mi páčilo veľké stojaté počítadlo v prvej triede a rôzne obrázky a tabuľky povešané po stenách.
V našom školskom byte sme mali v kuchyni sporák a v izbe kachle. V kuchyni stála neďaleko dverí vodová lavička, lebo po vodu sme chodievali ku studni. Aj v triedach boli kachle. Poriadne vysoké a v zime z nich sálalo príjemné teplo. Zišlo sa najmä po poriadnej guľovačke pred školou alebo na školskom dvore, lebo vtedajšie oblečenie detí dovolilo snehu zaliezť skoro všade...
 
 
Škola na majeri
 
Moji rodičia učili na meštianskej škole. Bola „na majeri“ a brali ma do nej len zriedka, keď tam mali nejakú povinnosť alebo prácu popoludní. Veľa si z nej nepamätám, iba ak poriadne blato, ktoré sa nedalo obísť, keď viacej dní pršalo. Prízemné budovy boli od seba vzdialené, triedy v nich priestranné, ale nie také pekné ako v našej národnej škole. Raz sa na dvore majera konala nejaká slávnosť. Okrem zborového spevu a ľudových tancov vystupovali veľkí chlapci aj v takom gymnastickom čísle – vytvárali rôzne útvary a nakoniec veľkú trojposchodovú pyramídu.
Niečo podobné som videla v lete, keď sme boli na návšteve u mamičkinej sestry vo Zvolene. Ale tú pyramídu robili chlapci na bicykloch. Neuveriteľné, že z nich nespadli!
            V zime bývalo v triedach na majeri veľmi chladno. Vraj tam rodičia zažili aj uhľové prázdniny, ale to viem len z ich neskoršieho spomínania.
 
 
Život plný prekvapení... a poznania
 

 
Poznávaš svet –
Denne niečo nové
            do jeho stredu
                       preniká - - -
Tak ako kvet,
čo má tisíc podôb,
            uchváti srdce
                       človeka.
 
Život v Rumanovej ma neustále prekvapoval. Prinášal neznáme udalosti, o akých sa mi u starých rodičov ani nesnívalo. Najprv som bývala len ich tichou pozorovateľkou, ale veľmi som túžila byť ich priamou účastníčkou. Spomeniem tie, ktoré sa dodnes nevytratili z mojej pamäte, hoci majú na sebe už iste patinu času...aj zabúdania...
 
 
Šúpačka
 
            Bola už poriadna jeseň, rána sa zobúdzali hmlisté, ale cez deň ešte príjemne svietilo slniečko. Na školskom dvore sa objavila veľká kopa vylámaných kukuričných kláskov. Cez prestávky stála pri nej pani školníčka a odháňala chlapcov, lebo by sa nedbali naháňať aj cez ňu. Po veľkej prestávke zostali starší žiaci na dvore a rozostavili sa okolo kopy. Pribudli k nim veľké prázdne koše – načo asi budú?
-         Veď uvidíš – odpovedala mi na otázku Marka, moja pestúnka.
A naozaj, čoskoro sa začalo diať niečo veľmi zaujímavé. Deti brali do rúk klásky a milé kukuričky vyzliekali. Až po žlté, žltučké zrnká. Zrazu vyzerali klásky celkom ináč ako s dlhou našuchorenou sukničkou. Vyzlečené klásky putovali do košov a plné koše chlapci niekam odnášali.
            Kopa sa pomaly zmenšovala. Vždy, keď sa pán riaditeľ niekam od žiakov vzdialil, ich činnosť dostávala celkom inú dimenziu. Menila sa na bojovú líniu a milé klásky na granáty, čo poletovali z jednej strany na druhú. Dievčatá pišťali, keď ich zasiahol niektorý „granát“ a chlapci sa chechotali a hádzali o to divšie. Ale stačilo, aby sa ozval zvučný hlas pána Záhorského a nad kopu kukurice sa vrátila príjemná pracovná atmosféra.
            O dve hodiny bolo po kukurici. Lepšie povedané – premiestnila sa. Dostala podobu veselých žltých viazaničiek, ktoré sa hojdali na dlhých tyčiach pod strechou. Takéto viazaničky som si potom všímala skoro v každom dvore a aj to, ako postupne cez zimu mizli. Ale to som už vedela aj čo je moržovačka a k čomu vlastne najviac slúžia kukuričné zrnká. Priznám sa, že mi bývalo veľmi ľúto husičiek, keď ich gazdiné nasilu štopali kukuricou. Vždy som si predstavovala, aké by to bolo, keby aj ľudí kŕmili takýmto spôsobom. Bŕŕ...!
            Šúpačku na školskom dvore som zažila aj ako žiačka a na vlastnej koži som si vyskúšala, ako nepríjemne ďobne „kukuričný granát“. Preto som sa snažila mieriť presne a rýchle sa uhýbať, keď niektorý mieril ku mne. Ale pamätám si aj veľkolepejšiu šúpačku! Odohrávala sa vo veľkej šope a mne sa zdá, že u Bališov. Bola som tam spolu s rodičmi.
Roztvorila sa pred nami šopa, plná kukuričných klasov, na jednej strane boli navŕšené až pod samú strechu. Domáci aj my, pozvaní, sedeli sme medzi kláskami a zbavovali ich šúpolia. Také obnažené sme ich hádzali smerom do stredu, kde z nich – už neviem kto, viazal viazaničky. Bolo veselo, dospelí si rozprávali rôzne príhody, prekárali sa, smiali. Mňa však najviac bavilo štverať sa až pod strechu po tej uhýbajúcej sa kukuričnej hore. Pripadala som si ako rytier v rozprávke, keď musí zdolať takú nepoddajnú výšku.
Domov sme sa vracali za tmy a otecko si niesol domov za plnú tašku kukuričného šúpolia. Vyrobil mi z neho dve krásne šúpoľové bábiky. Čo sa stalo s ostatným šúpolím, to si veru neviem spomenúť ani za svet.
 
 
Svetlonos
 
Celý podvečer sme strávili s mamičkou u tety Novosedlíkovej. Mala šijací stroj a mamička občas u nej niečo šila. Ani sme sa nenazdali a bola tma ako v rohu. Po ceste domov sme si svietili baterkou. V neďalekom dvore sa zrazu zamihotalo svetielko.
-         Mamička, pozri, obor a svietia mu oči! – vravím priduseným hlasom a držím sa mamkinej ruky ako kliešť.
-         Ale, Bobuľka, to je len taký žartovný lampáš - hovorí mamička a prebehne po tom čude svetlom z baterky.
-         Je to guľaté a má oči, nos, ústa! - šepocem, aby ma tá príšera nezačula. Mamička sa smeje a vysvetľuje mi, že sa takéto lampáše robia z veľkých dýň a to len na jeseň, keď sa dyne zozbierajú z poľa.
Pokým sme prišli domov, stihla mi o dyniach povedať viac a ja som sa už tešila, aká budem pred oteckom múdra. Na chodbe školy bola tma, len od nás presvitalo nepatrné svetielko. Dvere do malej chodbičky boli pootvorené a dvere do kuchyne roztvorené naplno. V kuchyni sa svietilo aj nesvietilo. Nebola to známa žiara z petrolejovej lampy, len akési nepokojné, poskakujúce svetielko. Zostali sme stáť a mne sa zdalo, že aj mamička váha, čo má spraviť.
-         Marka, si tam? – mamičkin hlas preletel chodbičkou.
-         Počuješ, ohlás sa! - cítim na pleciach mamičkine ruky.
-         Lacko, si doma? – posiela mamička otázku nielen ku kuchynským dverám, ale aj k zatvoreným dverám izby. Stále nič! Nikto sa neozýva, len to svetielko v kuchyni poskakuje.
-         Počkaj tu – mamička zrazu šepká a ja stojím vedľa nej a neviem, či mám byť len zvedavá, alebo či sa mám začať báť. Kráčame ku kuchyni jedna za druhou...
-         Ale, otecko, nás nenaplašíš – mamičkin hlas znie veselo a trošku aj víťazne a jej ruky ma tlačia dopredu.
V prítmí kuchyne vidím sedieť za kuchynským stolom zavalitú postavu a jej oči a ústa vysielajú okolo tancujúce svetielka.
      - Prosím ťa, rozsvieť – mamka sa obracia k ďalšej sediacej postave a ja v nej s úľavou rozpoznávam - otecka.
O chvíľu je v kuchyni viacej svetla a my s mamičkou obdivujeme oteckovo dielo. Svetlonos má za sebou vypchatý oteckov sveter, rukávy, položené na stole končia rukavičkami a skutočne „sedí“ na stoličke. Len nohy mu chýbajú – tie sa oteckovi nechcelo robiť.
-         Ale my sme sa vôbec nenaľakali – prekáram ho s hrdosťou víťazky v hlase. Až potom priznávame obidve, že keby sme neboli videli toho prvého svetlonosa v gazdovskom dvore, možno by sme ...
 
 
Drotár
 
Dáájte hrnce, misky drótovať! Ženičky, dáájte hrnce, misky drótovať! – zvučný mužský hlas letí dedinou a sprevádzajú ho veselé pokriky detí. Aj naša Marka zrazu prezerá kuchynský riad a strká mi do ruky obitý hrnček aj nejakú rajnicu.
-         Choď sa spýtať, Dobruška, koľko by to stálo!
-         Koho sa mám spýtať?
-         Predsa drotára. Pozri, sedí tam na rohu.
Skutočne, na rohu ulice sedí starší ujo a vedľa neho sa opiera o múr domu čudný drevený ani nie kufor, ani nie kôš, ani nie debna. Z každého možno trochu. Gazdiné mu nosia hrnce, pekáče, kotlíky a rozprávajú sa s ním. Kŕdeľ detí stojí obďaleč, poštuchávajú sa, krotia svoju zvedavosť občasnými otázkami, keď sa ujo práve nerozpráva s niekým dospelým.
            A popri rozhovore ruky toho zvláštneho človeka pracujú. Pripomínajú sa mi zručné ruky môjho starého otca, o ktorom stará mama neraz povedala, že si rozumie s každým klinčekom, hámrikom a kliešťami. Ale aj inými nástrojmi.

Dlho som si o ňom myslela, že dokáže opraviť a zmajstrovať všetko, o čo ho požiadame. Aj tento ujko mal zručné ruky. A šíril okolo seba taký zvláštny pokoj a múdrosť. Keď som mu podávala na opravu náš plechový hrnček, spýtal sa ma: „Ako sa voláš, dievčatko?“
-         Dobruška.
-         Zvláštne meno - pokýval hlavou a zvedavo zodvihol obočie. „Vieš ty, že sa voláš ako jedno mesto v severných Čechách? Bol som tam niekoľkokrát. Ale teraz už chodím len po Slovensku.“
-         Naozaj sa tak volá? – chcem sa uistiť, lebo také niečo som ešte nepočula.
-         Spýtaj sa rodičov. Čím je tvoj otec?
-         Učiteľom.
-         Tak to musí vedieť. Čudné meno ti dali.
-         Ja sa volám Dobroslava, Anna, ale iba mi hovoria Dobruška – vysvetľujem tomu zvláštnemu ujovi, ani neviem prečo.
-         Tu máš hrnček, Dobruška. A na to mesto sa otca opýtaj!
Aj som sa spýtala. Bola to otázka, ktorá ma napĺňala nedočkavosťou celý čas, pokým rodičia neprišli zo školy. Za ten čas ujo drotár prešiel na druhý koniec dediny a už som sa s ním nikdy nestretla.
 
 
Dušičky
 
            Pamätám si, že to bola neskorá jeseň – sychravá, zadaždená, chladná. Jedného odpoludnia, keď sa už pobrali domov aj starší žiaci z triedy pána Záhorského, objavili sa na chodbe veľkí žiaci, hlavne dievčatá, a s nimi aj koše plné konárov. Jedny ihličnaté, iné ešte so zeleným lístím. Konáriky s drobnými lístkami som poznala, veď krušpánové kríky rástli aj na našom školskom dvore. So záujmom som pozorovala, čo sa bude diať.
            Jedna skupinka dievčat aj s nejakou pani učiteľkou zväzovala vetvičky do zeleného pása aj do oválnych vencov. Druhé dievčence pod mamičkiným vedením strihali krepový papier na oválne lupienky a potom z nich formovali ružičky. Každú kytičku lupienkov pevne stiahli tenkým drôtikom, upravili
a položili na kopu. Ružičky potom putovali na zelené pásy a vence, takže z diaľky vyzerali skoro ako živé.
- Aj ja chcem pomáhať – tuľkám sa k mamičke a verím, že ma nesklame. Vždy mi dovolí zapájať sa do prác, ktoré robí ona. Aj teraz. Vysvetlí mi, ako mám nastrihané lupienky rozťahovať na širšom konci tak, aby sa nepretrhli, ale dostali mäkký, trochu oblý vzhľad. Nejaký čas „pomáham“, ale potom ma zaujme práca so zelenými vetvičkami a hlavne nožíky, ktorými sa vetvy upravujú do potrebnej dĺžky.
Viem, že nože mám ešte zakázané, ale nesmierne priťahujú moju zvedavosť. Pozorujem, ako ľahko s nimi narábajú väčšie ruky a chcem sa im vyrovnať. Už držím vetvičku aj nožík v rukách a šmyk, ... nožík sa zrazu zohol a zahryzol sa do môjho ukazováka...
            - Jááj, - cez slzy ani nevidím, čo robí mamička s mojím prstom. Iba cítim, že mi pevne drží ruku a vedie ma plačúcu k nám do kuchyne. Kvapká červená krvička, je okolo mňa rozruchu až-až...
            O niekoľko minút „pestujem bábo“ – pridŕžam si pravou rukou ľavú aj s poriadne oviazaným ukazovákom. Mamička mi ukazuje, aký nôž som si to vzala do ruky a prečo sa mi zatvoril. A pochopiteľne mi prízvukuje, že dospelých treba počúvať a hlavne po-slú-chať! Aj mne je to jasné, hoci ma najviac trápi, či a kedy sa mi prst zahojí.
 Zahojil sa, ale jazva na ňom mi dlhý čas pripomínala, že sa oplatí mamku poslúchať a že opatrnosti nikdy nie je dosť.
            Večer, len neviem, či toho istého dňa, som bola po prvý raz na rumanovskom cintoríne. Pamätám si z neho len skupinky sviečok na kopčekoch s pomníkmi a krížmi a jeden veľký kamenný kríž uprostred. Mamička položila na jeho podestu tri rozžaté sviečky tak, že najprv nakvapkala roztopený vosk, počkala a potom sviečky pekne prilepila do radu. Okolo horelo veľa sviečok – vyšších aj nižších, ich plamienky sa ohýbali, nakláňali, vrteli ako živé. Stekajúci vosk ich pretváral do čudesných tvarov, aj vôňa všade okolo bola zvláštna, sviečková. Mohutný kríž, ozdobený zelenou girlandou s našimi krepovými ružičkami, sa týčil do tmavej výšky. Po cintoríne „kvitlo“ množstvo kvetov, väčšinou bielych, a cintorín vyzeral, ako keby sa poukladalo naň nebo s hviezdičkami.
- Prečo si zapálila sviečky? Aj my tu máme taký kopček? – mamička mi celou cestou domov vysvetľovala, že tie kopčeky sú hroby, kde odpočívajú ľudia, ktorí už zomreli. A my sme dávali sviečky - ako spomienku na našich najbližších - na hlavný kríž preto, lebo sú ich hroby od Rumanovej ďaleko.
            Mamičkina tvár bola vážna, smutná. Keď sme prišli domov, rozsvietila ešte jednu sviečočku pri malom stojane s fotografiou. Boli na nej jej rodičia. Vedela som o nich, že „odišli do nebíčka“, keď som bola ešte celkom malá, ale až vtedy som si to akosi viac uvedomila. Tretia sviečka na kríži v cintoríne bola za mamičkinu najstaršiu sestru, ktorá sa stratila v chaose druhej svetovej vojny bez stopy.
            Keď sa blíži čas Dušičiek, vždy sa mi vybaví táto moja dávna skúsenosť. Na ľavom ukazováku už sotva vidím jazvičku po ostrí nožíka. Ale zvyk spomínať rozsvietenou sviečočkou na svojich drahých, ktorých už prijala do objatia večnosť, som si zachovala dodnes.
 
 
Čertovský kúsok
 
V sále u Mároňa je plno. A veselo. Sedím mamičke na kolenách a pozorujem, čo sa bude diať. Vystupujú žiaci rôznych tried, spievajú, tancujú, recitujú. Najviac sa mi páčili dievčence preoblečené za anjelikov. Mali v rukách metličky a zametali biely sneh spred nebeskej brány – aby padal na zem, aby pekne snežilo – o tom spievali svoju pesničku. Po ich vystúpení prišiel na javisko zvláštny sprievod. V jeho strede vykračoval sv. Mikuláš – mal krásnu bielu bradu, biele vlasy a v rukách vysokú zatočenú palicu (mamička mi pošepla, že je to berla, lebo sv. Mikuláš bol biskup). Okolo neho stáli anjeli a čerti. Jeden z anjelov mal v rukách veľkú knihu a čerti niesli kôš plný darčekov. Tí čerti sa stále medzi sebou podštuchovali a štrngali reťazami, až ich musel Mikuláš upozorniť, aby sa správali slušne.
            Práve Mikuláš číta z knihy mená rôznych dievčat a chlapcov, jedných chváli, druhých aj trochu napomína, ale hlavne rozdáva z koša darčeky. Niektoré darčeky, hlavne do posledných radov sály, odnášajú čerti a sem-tam niekoho pošiboria metlou alebo povyplácajú reťazou. Darčeky sú aj pre učiteľov a učiteľky, aj pre malé deti, skoro ako ja.
 
 
            Keď zaznelo moje meno, potešila som sa aj preľakla zároveň. Mamička ma zložila z kolien a postrčila dopredu: „Choď si po darček!“ Šla som, ale kolená sa mi trochu triasli a v hrdle som mala podivné sucho.
            - Povieš nám nejakú básničku alebo zaspievaš pesničku? - pýta sa ma Mikuláš a mne sa zdá, že ho iste poznám, tie oči pod hrubým bielym obočím som už iste videla. Spievam pesničku o kukulienke, lebo tá má najskôr napadla, a už aj držím v rukách svoj darček. Chcem si ho hneď rozbaliť, ... ale nieto kedy!
Po sále splašene poletuje vrabec. Vyletel z balíčka, ktorý práve niekto dostal a otvoril, a okolo, po celej sále je zrazu taká žiacka haravara, že v nej nepočuť vlastný hlas...
Zvláštne, neviem si spomenúť, ako sa skončila celá mikulášska besiedka a čo sa udialo s nešťastným vrabčekom... Pomaly som aj prestávala veriť svojej pamäti, či sa to naozaj stalo??? Ale pred pár rokmi do triedy, kde som učila slovenčinu, vletela otvoreným oknom lastovička. Tiež bola, chúďa, hrozne vyplašená a mňa stálo nemalé úsilie, aby som prinútila žiakov sedieť v laviciach a len pozorovať, kedy si to poplašené vtáča nájde cestu von cez všetky okná roztvorené dokorán. Po vyučovaní cestou domov, keď som si príhodu s lastovičkou opätovne premietala v pamäti, vynoril sa mi aj ten dávny zážitok z Rumanovej. Možno by mi ho vedel ešte niekto z dávnych rumanovských žiakov pripomenúť?
 
 
Dobrodružná cesta
 
             Po Mikuláši sa u nás čoraz viac hovorilo o Vianociach a o našej ceste k starým rodičom. Tešila som sa veľmi, lebo mi moji starkí čoraz viac chýbali. Často sme sa o nich s mamičkou rozprávali a boli to nádherné voňavé večery. Voňavé preto, lebo sa pieklo. Mamička večer, čo večer zamiesila nejaké cesto a potom sme spolu vykrajovali hviezdičky, kolieska, alebo gúľali sladké guľky, tvarovali malé rožteky...V kuchyni rozváňala vanilka, škorica, med a ja som sa cítila veľmi dôležitá, keď mi mamička dovolila vaľkať cesto, vykrajovať koláčiky, alebo ich už upečené a vychladnuté ukladať do škatúľ.
            - Ráno cestujeme – zaznelo jeden večer a ja som sa poslušne pobrala do postieľky, aby som sa pred cestou dobre vyspala. Prisnilo sa mi, ako so starou mamou vyberáme z kurína vajíčka, ako ma starý otec nosí na pleciach a Nora, pes mojich starých rodičov, poskakuje okolo...
            - Bobuľka, vstávaj – mamičkina ruka mi hladká čelo, strapatí vlasy. Preberám sa zo sna a až po chvíli si uvedomujem, že nám treba najprv k starým rodičom docestovať. Pri obliekaní rozprávam mamičke svoj sen a ona ma ubezpečuje, že do večera iste už budeme tam.
Za oknom zacvendžali zvončeky saní. Otecko vynáša našu batožinu, Marka drží v náručí škatule s koláčikmi a mňa mamka babuší nielen do zajačieho kožúška, ale vešia mi na krk aj šnúrku z mufu, zakladá kožušinovú čiapku a na to všetko zakladá vlniačik. Je mi teplo, chcem protestovať, ale už sme na schodoch pred hlavným vchodom do školy a mne je zrazu jasné, prečo toľké obliekanie. Vonku je tma, husto sneží a ostrý vietor len tak šibe zo strany na stranu.
 

            Rýchlo nastupujeme do saní, prikrývame sa až po bradu veľkou ťažkou dekou a kývame Marke na rozlúčku. Sane sa pohli a čoskoro zabočili na cestu smerom na Rišňovce.
Je mi ľúto, že ma nevidia moje kamarátky, ako sa veziem na veľkých saniach, ale tie určite ešte spia. Veď ešte ani nesvitá. Koníky sa brodia v čerstvo napadanom snehu, odfŕkajú, obletujú ich obláčiky pary. Aj ja „vyrábam“ paru – stačí našpúliť ústa a vydýchnuť. Veľké snehové vločky mi sadajú na líca aj nos, len keby vietor nebol taký štipľavý. Zošuchnem sa na sedadle tak, že mám aj nos pod dekou a opriem sa pohodlne o mamičku. Driemkám...
            Čo to? Čo to! Niečo zaškrípalo, sane sa naklonili a my s mamičkou sa valíme na otecka, kone sú poplašené, snažia sa vyhrabať z hlbokého snehu, ujo kočiš po nich kričí, cítim, ako ma chránia oteckove ruky a tlačia mamičku opačným smerom. Deka zrazu letí preč, je mi zima a mám strach... Po chvíli stojím vedľa mamičky v hlbokom snehu a celá sa trasiem. Otecko s ujom kočišom pomáhajú koníkom a saniam späť na pevnú cestu, potom ukladajú naspäť naše kufre, celé zasnežené, a mamička sa pýta, či našli aj škatule s koláčikmi...
            Vlak sme, napriek našej nehode, stihli – mal totiž viac ako hodinové meškanie. Keď sme konečne sedeli v ňom a pozorovali snehové vločky, letiace popri oknách vozňa, prišlo na mamičkine koláčiky. Rozviazala motúzik na jednej zo škatúľ a otvorila ju .
-         Panebože, taká škoda! – civeli sme na tie chúďatká, koláčiky, celé rozlámané a pomiešané.
-         Ale pekne voňajú – a ja som hladný ako vlk – vraví otecko a už má v ústach prvý úlomok z medvedej labky. Aj ja sa púšťam do sladkej pochúťky, veď kto by odolal? Len mamička smúti a skúma, či sú všetky koláčiky polámané.
Neboli!!! Medovníčky a zázvorníky vydržali. Pomohli zlepšiť mamičkinu náladu, dokonca sme sa nad celým ranným dobrodružstvom aj poriadne nasmiali. Najmä keď sme všetko prežité aspoň po desiaty krát rozprávali starým rodičom, celej blízkej rodine, známym aj susedom. Pravda, dalo sa na tej príhode smiať, lebo sa ani nám, ani koníkom, ani saniam nič zlé nestalo.
            Odniesli to iba koláčiky, ale aj tie sa s chuťou – možno ešte väčšou – zjedli.
 
 
Páračky
 
Čo to asi bude? Prečo mamička pečie poobede buchty a prečo otecko rozťahuje náš kuchynský stôl do jeho najširších rozmerov? Prečo prináša podvečer stoličky nielen z našej izby, ale aj z oboch tried cez chodbu školy?
 
 
             Celá domácnosť bola v stave očakávania. A potom sa vo dverách objavila tetka Novosedlíková, Kukučková a ešte ďalšie, ktoré som poznala z videnia, ale na ich mená si už veru nespomeniem. Posadali si okolo stola a v jeho strede sa zrazu objavila veľká biela kopa. Tety si z nej brali menšie kôpky pred seba a jednotlivé pierka dostávali v ich rukách novú podobu: jeden biely chumáčik, potom druhý a skrútená kostrnka nabok. Väčším pierkam ponechali tetky hlavičku a ukladali ich k sebe.
Neskoršie z nich – už ani neviem, ktorá – vytvorila malé uviazané „metličky“, vraj – pierka, mamička ich potom používala na mastenie plechov, ale aj potieranie buchiet a iných koláčikov rozšľahaným vajíčkom. Pri tej páračkovej zábave sa čoskoro rozbehlo zaujímavé rozprávanie. Mlčala som ako pena a počúvala so zatajeným dychom nezvyčajné príhody. Ale keď sa mi zdali čoraz zaujímavejšie, brala ma mamička z kuchyne preč, vraj treba ísť spať.
            Nepáčilo sa mi to, ale mamička bola neoblomná. „Treba spať a hotovo!“ Jedného večera však bola moja zvedavosť omnoho silnejšia ako akákoľvek dávka detskej poslušnosti. Vstala som z postieľky a potichučky sa prikradla ku pootvoreným dverám kuchyne. Práve včas. Jedna zo žien so stíšeným hlasom, plným napätia, rozprávala o súdnom dni – ako budú z neba padať ohnivé reťaze a ako sa celý svet rozčesne na dvoje a zlí budú zatratení –
            - Aj deti? – roztvorila som dvere a vkročila do kuchyne . Pierka sa roztancovali po stole, nad stolom, všetky oči sa upreli na mňa.
            - Dobruška, čo to má znamenať? – mamička vyskočila zo stoličky a okolo nej poletuje perie. „Prečo nespíš?“
            Ale ja naliehavo potrebujem odpoveď. Moje zdesenie nad ohnivými reťazami, ktoré by mali padať z neba, je omnoho silnejšie ako mamkino káranie. „Naozaj sa to stane?“ Plač mám na krajíčku a strach ma objíma studenou rukou.
            - Neboj sa, Bobuľka, to sú len také rozprávky – berie ma otecko na ruky a odnáša do izby. Vraj mu dlho trvalo v ten večer, kým ma upokojil. A pamätám si, že sa mi počas môjho detstva nie raz prisnil desivý sen s ohnivými reťazami. Keď sa to stalo a ja som vykrikovala zo sna a prebudila sa celá vystrašená, moja mamička mi vždy pripomenula, že je to len preto, že som ju vtedy neposlúchla a počúvala za dverami. Nuž ale detská zvedavosť je detská zvedavosť a tá je nástojčivá a veľakrát omnoho mocnejšia,  ako akýkoľvek zákaz. Nemám pravdu?
 
 
Dáva sa na známosť
 

 
- Bum-ta-ra-sa, bum-ta-ra-sa, bum-ta-ra-sa, bum – ostré zvuky sa šíria priestorom, naliehavo, čoraz hlasnejšie. Potom stíchnu a po nich sa ozve hlas: „Vážení občania, dáva sa na známosť...“
Pozorne si prezerám uja, ktorý „dáva na známosť...“ a hlavne ma zaujíma bubon, ako ho má prevesený cez plece na šiji. Za remienkami má zastrčené dve paličky, ktoré ešte pred chvíľou odušu poskakovali v jeho rukách a ostro udierali do vrchnej časti bubna. Keď odznela posledná správa, opäť vzal paličky do rúk a hlasným bum-bum-bum ukončil svoje vystúpenie. Dospelí vždy komentovali vypočuté správy a rozchádzali sa po svojom. Neraz sa mi zdalo, že tie správy neboli príliš veselé, lebo som počula šomranie, tiché aj hlasné nadávky. Nás, deti, však zaujímalo to bubnovanie. Sprevádzali sme bubeníka k druhému i tretiemu stanovišťu. Chlapci ho aj napodobňovali: Tram-ta-ram-ta, tram-ta-ram-ta, tram-ta-ram-ta, bum!
 
 
Oblievačka
 
            Bolo to po prvýkrát, čo som si uvedomovala Veľkú noc a tradície, k nej patriace. Najviac ma zaujalo maľovanie vajíčok, lebo oteckovi sa v tejto činnosti mimoriadne darilo. Mne však ani trochu. Dva „vydúchance“ sa mi podarilo rozpučiť, ďalší mi spadol na podlahu v kuchyni a pukol, len ten štvrtý som s oteckovou pomocou ako-tak vymaľovala.
            Tvorba „vydúchancov“ však bola mimoriadne zaujímavá – líca vyduchujúceho pripomínali lopty – len-len prasknúť a z dolnej dieročky na vajíčku liezol najprv len taký lenivý červíček a zrazu – frc! obsah vajíčka bol vonku v hrnčeku. Osud vydúchnutých vajíčok bol jednoduchý : niektoré zmizli v ceste na koláče, z iných bola chutná praženica. Pri pečení koláčov som smela pomáhať a tá činnosť ma veľmi bavila.
            Zabudla som pripomenúť, že Veľkej noci predchádzalo veľké upratovanie a mne sa najviac rátalo umývanie okien. Šmydlikala som po umytých sklách novinovým papierom, až pokým neboli suché a lesklé z jednej aj druhej strany. Mne boli pridelené len tie najnižšie tabuľky na oknách, tie vyššie poumývala a vyleštila Marka.
Ako prebiehala celá Veľká noc, to by som nedokázala opísať, bojím sa, že by sa mi do nej miešali aj zážitky a spomienky z nasledujúcich rokov. Avšak tamten Veľkonočný pondelok – ten je v mojej pamäti zafixovaný asi navždy.
Nie pre kúpačov, ktorých bolo z radov mamičkiných žiakov dosť – tí sa správali veľmi spôsobne, veď boli na návšteve u svojej pani učiteľky. Šlo o mládencov, ktorí prišli vyoblievať našu Marku.
Vytiahli ju von na školský dvor a rovno pod studňu. Píšťala, výskala – a ja som pri okne plakala. Bála som sa o ňu. Pripadalo mi to kúpanie veľmi kruté!!! Vôbec som nechápala, prečo sa z neho Marka smeje a ponúka mládencom koláče.

            A to ešte nebol koniec. Už bolo tesne pre obedom, v kuchyni sme boli iba Marka, otecko a ja. Marka sa krútila okolo sporáka, otecko si pri stole niečo čítal a ja som sa hrala s korálkami. Marka stále podpichovala otecka, že on ju nepooblieval a ani mňa, ani pani učiteľku, teda moju mamičku. Keď jej doberanie nepomohlo, vzala hrnček s vodou, ktorý vždy stál pri vedrách na vodovej lavičke, a zopár kvapiek vyšustla na môjho otecka. Ten vstal, pokročil k vodovej lavičke, schytil vedro s vodou a šust na Marku! Zjačala, voda zasyčala na sporáku, rozliala sa po stole aj dlážke. V okamihu sa Marka podobala na vodníčku a ja na soľný stĺp. Po kuchyni sa kudolila para zo sporáka ako z rušňa na stanici.
-         Máš, čo si chcela – povedal otecko pokojne a pobral sa preč z kuchyne.
-         Marka, bolo ti to treba? Choď sa prezliecť – zavelila odo dverí mamička so smiechom v hlase.
Rozosmiali sme sa všetci a smiali sme sa aj pri utieraní dlážky, aj potom pri obede.
            Neraz sme si túto príhodu pripomínali aj neskôr a mne bolo jasné, že otecka netreba na Veľkonočný pondelok príliš provokovať. Čo ak by si takú oblievačku zopakoval???
 
 
Hody
 
Podľa rozprávania mojich rodičov boli hody novinkou aj pre nich. Obaja pochádzali zo stredoslovenských mestečiek, kde sa skôr držala tradícia výročných jarmokov a iných slávností... Hody, to bolo niečo nové. Ale neprikladali im väčšiu pozornosť.
            Ja som sa o hodoch dozvedela od našej Marky, ale aj deti si o nich rozprávali s nadšením už pár týždňov dopredu a tešili sa hlavne na komediantov a kolotoče. Marka sa tešila hlavne na hodovú zábavu.
      -    Čo sú to hody? - pýtam sa mamičky možno sto a prvý raz.
-         Veď uvidíš, odpovedá a odvedie reč na inú tému. 
Aj som uvidela! Už v piatok sa na voľnom priestranstve neďaleko hostinca „U Baláža“ objavili neveľké domčeky na kolesách. Chlapi začali vedľa nich montovať zvláštne konštrukcie.
Keď skončili, mohla som obdivovať malý aj veľký kolotoč a lodičkové hojdačky. Dva domčeky mali jednu stenu na otváranie a keď prišla nedeľa, zmenili sa na obchodíky, v ktorých sa dali kúpiť alebo vystreliť nielen papierové ruže, ale aj malé skákajúce lopty a opičky na gumičkách, prstienky, korálky... všeličo možné.

Mňa však lákali hojdačky a hlavne kolotoč. Hojdačky som vyskúšala a bolo to fajn. Ale kolotoč? Nekrútil sa veľmi rýchlo, lebo boli doň „zapriahnutí“ iba niekoľkí väčší chlapci, medzi nimi aj žiaci mojich rodičov, ktorých som poznala a ktorých som sa tak trochu hanbila.
Sedadlá kolotoča sa počas jazdy hojdali, krútili, dobiehali navzájom a zase vzďaľovali, deti na nich pišťali, smiali sa, výskali. Bolo to lákavé divadlo, ale aj trochu...mala som v žalúdku divný pocit...
            - Poď, Dobruška, lákala ma mamička a pridŕžala jedno sedadlo kolotoča. Viselo na retiazkach a pohojdávalo sa vo výške môjho drieku. Viaceré sedadlá už boli zase obsadené, niektoré deti sa krútili okolo ich osi, zapletali retiazky, hojdali sa z boka na bok, nevedeli sa dočkať ďalšej jazdy, iné práve naskakovali. Mamička ma vysadila na sedadlo a zapla bezpečnostnú retiazku. Prikázala mi pridŕžať sa reťazí a nepozerať na zem. Chlapci sa zapreli do oporných tyčí, kolotoč sa rozkrútil. Sedadlo sa so mnou hojdalo a stále viac sa poddávalo hlavnému krúživému pohybu. Mamička sa odo mňa vzdialila a ja som „letela“ vzduchom. Nebol to príjemný pocit – môj žalúdok sa bránil. Aj moje podvedomie. Na hojdačkách som bola strojkyňou pohybu, na kolotoči len jeho trpiteľkou.
            - Dajte ma dolu, nechcem...- volala som a naťahovala ruky k rodičom. Hanba, nehanba, mamička musela poprosiť chlapcov, aby zastali a mňa, plačúcu, zložiť z kolotoča dolu. Až neskôr mi došlo, že som sa pripravila o najkrajší hodový zážitok. Aspoň podľa rozprávania iných detí. A bolo mi ľúto, že kolotoče po hodoch hneď odišli niekam inam. A tak mi zostal iba kolotoč, ktorý mi občas urobil otecko, keď ma roztočil okolo svojej osi.
Ešte na margo zábav nielen hodových – vraj sa za dobrú zábavu považovala taká, keď sa mládenci pobili tak, že domáci vyhrali. Rumanovčania v Rumanovej, Bábania v Bábe. Obyčajne kvôli dievčatám. Otecko z jednej zábavy, keď bol kontrolovať, či tam nie sú školopovinní - nechcem písať deti ani výrastkovia, lebo oni sa už považovali za mládencov a devy - priniesol zvláštnu zbraň. Volala sa boxer, bola z kovu a navliekala sa na ruku k hánkam. Úder s ním bol iste účinnejší a pre obeť bolestivejší ako obyčajnou mládeneckou päsťou. Ani si to nechcem predstaviť.
 
 
Svadba ide !!!
 
            Stávalo sa to iba v sobotu popoludní a mne sa zdá, že len koncom jari a začiatkom jesene – zrazu sa z niektorého konca dediny začala ozývať hudba a veselé výskanie.
-         Uvidíš, pôjde svadba – povedala Marka a bežala von, na ulicu. A ja za ňou.
 

Svadbu som už v rodine zažila, veď som bola za družičku oteckovej sestre aj mamičkinmu bratovi. Ale toto bola iná svadba. Sprievod vyobliekaných ľudí prechádzal za hudby a spevu dedinou až ku kostolíku a nejakí ľudia z toho sprievodu rozhadzovali medzi nás, prizerajúcich sa, koláče. Kto si uchytil, mohol sa tešiť...chlapci boli v tom chytaní náramne úspešní!
            My, dievčence, sme skôr čakali na tú chvíľu, keď vyjdú svadobčania z kostola. Aby sme videli nevestu. Väčšinou bývala oblečená v kroji s krásnou partou na hlave.
            Pamätám si aj jednu dvojsvadbu. Vraj sa naraz vydávali dve sestry. Aj tie boli oblečené v krojoch a na pleciach mali prehodené pekné vyšívané štóly. Alebo plachietky? Nazývam tú časť nevestinho kroja po svojom, lebo som sa nikdy nedozvedela, ako sa správne volá.
            Obyčajne sme odprevadili svadbu až k domu, kde sa konala svadobná hostina a potom sme sa rozbehli za svojimi zábavkami.
            Na svadbu sme sa hrávali aj v našej materskej škôlke, o nej ešte bude samostatná reč. Bola to jedna z našich najobľúbenejších hier. Rozdali sme si úlohy, doplnili oblečenie hlavných svadobčanov, aspoň o pierka a u nevesty o venček a kyticu, pripravili hostinu podľa vzoru „akože“ a hra mohla začať. Pekne odobierkou, potom požehnanie, obrad v kostole aj svadobná hostina. Niekedy sme sa dostali až k tancu, ale to sa už chlapci hrali na takých „rozveselených“ svadobčanov, že sa naša hra rýchlo skončila.
 
 
Peňaženka na body
 
            Toto nie je čisto rumanovská spomienka, skôr pripomína niečo z tej doby a celoštátne.
Roky po vojne iste neboli ľahké – dozvedela som sa o nich dosť až neskôr, keď som mohla chápať ich zložitosť a rozporuplnosť. Ja som však vtedy, v tom svojom detskom svete, len okrajovo pribrala do svojho slovníka slová „prídel a body“. Ale viem, že to bolo vážne, lebo mamička sedávala pri stole veľmi sústredená, keď strihala pestrofarebné hárky s bodmi, počítala ich a triedila do jednotlivých prepážok veľkej hnedastej peňaženky. Na osobitný hárok papiera niečo písala a potom sčitovala čísla a nakoniec sa večer rozprávali s oteckom o tom, čo si môžeme a čo nemôžeme dovoliť kúpiť.
 
            Mňa však bavilo, keď sme išli do obchodu a mamička mi dovolila vybrať z niektorej priehradky body a odpočítať z nich určený počet. Mamička k nim pridávala zo svojej menšej peňaženky aj nejaké peniaze a až potom sme si niesli nákup domov.
            Občas ma poslala samú do obchodu, ale vtedy mi presne odpočítala drobné mince a nezabudla pripomenúť, aby som ich cestou nestratila. Ponáhľala som sa do obchodu a polohlasne si opakovala, čo mám kúpiť. Vraj sa mi stalo, že som v obchode pýtala raždie namiesto droždia, ale týmto oteckovým prekáračkám som nikdy celkom neverila.
           
 
Chlieb nad všetky chleby
 
            Vôňa chleba – pamätám si ju ako niečo, čo sa už nikdy nevráti späť. Lebo k tej vôni patrí aj zopár detailov, ktoré sa síce dajú pripomenúť, ale nedajú sa žiadnym činom znovu privolať.

Prvým je fakt, že sa cesto na chlieb, teda najprv kvások zarábali doma a bola to mamičkina práca. Len čo sa kvások zarobil, zavoňalo po kuchyni kvasnicami. Ale ten kvások musel poriadne vykysnúť! Stále som chcela vedieť, ako to tie kvasinky robia? Mamička ich prirovnávala ku snehu z vaječného bielka, ale ten bolo treba šľahať – a kvasinky nie – tým stačilo iba primerané teplo. Oveľa neskôr bolo treba zamiesiť cesto v drevenom oválnom korýtku. Z cesta sa vytvaroval bochníček – neveľký, posypaný múkou. A zas len čakať!
            Druhý jav? Z bochníčka sa v priebehu niekoľkých hodín stal bocheň! Bolo ho plné korýtko. Mamka z neho odobrala menší kúsok, premiesila a vložila do malej ošatky. Prostriedkom cesto krížom prekrojila a posypala oddelené štvťky hrubou soľou a rascou. Väčšiu časť cesta vložila po premiesení do veľkej slamienky, prikryla čistým obrúskom a mohli sme ísť. Kam?
Predsa k pánu pekárovi. Jeho domček aj s veľkou pekárskou pecou stál skoro na kraji dediny smerom na Báb. Zdá sa mi, že tá pec mala dosť vysoký komín, čím sa pekárov dom odlišoval od všetkých okolitých.
Pán pekár každý budúci chlebík pekne vybral z ošatky či košíka, pohladkal veľkými pomúčenými rukami a označil. Potom vzal okrúhlu plochú drevenú lopatu s dlhou rúčkou a sádzal chlebík za chlebíkom do vyhriatej pece.
            Predtým však poschraňoval z pece žeravé uhlíky ohreblom a každému sádzanému chlebíku podaroval rukou krížik. A ešte ho aj omyl vodou.
            Za pekného počasia sme na upečené chleby čakali vonku a hrali sme sa hlavne na naháňačku a skrývačku. Keď bolo škaredo, zostávali sme sedieť, kto len chcel, v pekárni a viedli sa debaty o všeličom možnom. Pán pekár nás aj skúšal z násobilky, básničiek, prvouky... Len čo sa priestor neveľmi osvetlenej pekárne presýtil chlebovou vôňou, otvoril dvierka na peci a skúmal, či sú chlebíky upečené. Ten môj – neveľký – býval upečený najskôr, ale bolo treba čakať aj na ten väčší. Prv, ako sme si mohli chleby odniesť, ujo pekár ich ešte raz omyl vodou a nechal trochu vychladnúť. Boli krásne, červenohnedé a leskli sa ako gaštany práve vylúpnuté zo zelenej pichľavej šupky.
            Niesť domov takýto čerstvo upečený chlieb z pekárne – to je, ako niesť zakázané ovocie z rajskej záhrady. Neustále bojujete s pokušením odlomiť si z chrumkavej voňavej kôrky. Ak to urobíte, nezostane len pri jednom odlúpnutí! Pokušenie je také veľké a také chutné, že odlomíte aj druhý, tretí krát a domov donesiete chlebík, ktorý pripomína otrhanca. Doma potom viac ako určite „vyfasujete“ bitku alebo iný trest zato, že ste neodolali. Ak odoláte a donesiete domov chlebík „bez poškvrny“, stihne vás skoro kráľovská odmena a možno ešte väčšia. Mamka vám odkrojí krajec toho voňajúceho a ešte trochu teplého chlebíka, posype ho soľou a vy môžete utíšiť svoj hlad, ktorý vás iste moril celou cestou domov. Niekedy namiesto soli to bol hrubý kryštálový cukor a úplnú báseň predstavoval chlebík natretý masťou a posypaný pokrájanou cibuľou, dobre posolený, alebo natretý čiernym slivkovým lekvárom, na ktorom sa ako čerstvo napadaný sneh leskli kryštáliky cukru.
            Podľa toho, pre ktorú časť dediny práve pán pekár piekol, objavovali sme sa my, deti, s takouto pochúťkou na ulici a predháňali sa, koho krajec je väčší a chutnejší. Občas sme sa aj vzájomne ponúkli, ako sa to na spoločenstvo kamarátov patrí.
            Pri tejto príležitosti sa mi žiada spomenúť ešte dve „pochúťky“, ktoré patria do tamtých stratených rokov: okrušteky chleba alebo okrajky cesta na rezance, teda slíže, opečené nasucho na sporáku a potom potreté husacou masťou alebo voňavým maslom, alebo hustou kyslou smotanou... Zbierajú sa vám slinky v ústach? Mne veru hej.

A bolo svetlo
 
            Petrolejka, baterka, sviečky..., za ten svet sa neviem rozpamätať, ako to bolo so svietením u starých rodičov prv, ako som prišla bývať s rodičmi do Rumanovej. Petrolejka bývala naším večerným spoločníkom veľmi často aj keď sme už bývali v kaštieli, kde bola elektrina zavedená, lebo sa mi z pamäte vynára obraz mojej mamičky, ako sedí v kuchyni za stolom a opravuje nejaké žiacke písomky. Ležím vo svojej postieľke a pozorujem jej sklonenú hlavu s prísnou kolmou vrásočkou na čele. Mäkké, trošku roztancované svetlo petrolejky osvetľuje stôl, operadlá stoličiek aj tú hŕbku žiackych zošitov... Rozpomínam sa na holú žiarovku, ktorá svietievala v kaštieľskej pivnici, keď sme tam šli po uhlie alebo zeleninu uskladnenú v piesku... Aké lustre alebo lampy boli v kaštieli, to si, žiaľ, vôbec nepamätám.
            Baterky ma fascinovali. Najmä také štvorcové s vysúvacími sklíčkami, ktoré umožňovali svietiť baterke na červeno, zeleno, žlto-bielo aj modro. Slovo elektrina bolo pre mňa ako zaklínadlo z rozprávky. Len som za ten svet nevedela pochopiť, ako môžu tí malí trpaslíčkovia – elektróny pochodovať v drôte? A čo vlastne jedia a kde bývajú a prečo sa zrazu sťahujú na iné miesto a ako môžu svietiť v malej hruške z tenučkého skla? Aj v takej celkom maličkej? Určite som bola nesmierne otravná svojimi otázkami na túto tému. A keď som sa dozvedela, že aj blesk je elektrický výboj – otázok len pribúdalo. Ale aj rešpektu pred elektrinou.
Bola to téma nielen pre mňa. Keď sa v Rumanovej začali naplno osádzať elektrické stĺpy a montovať z nich rozvody do domov, kde mali o elektrinu záujem, bola to v obci téma číslo jeden.
            Napriek tomu, že už Rumanovčania mali skúsenosť s elektrinou, stávalo sa, že mamička na ulici vysvetľovala niektorej tetuške alebo babičke, že sa elektriny netreba báť, keď ju zavedú odborne a bezpečne, a že určite znamená pokrok a výhodu. Nás, deti, najviac fascinovali cudzí robotníci, ktorí bez obáv liezli na vztýčené stĺpy a upevňovali k nim elektrické drôty pomocou bielych keramických mištičiek a klobúčikov. Mali zvláštnu obuv s kovovými kosákmi, ktorými sa prichytávali na stĺpy. Už neboli len na hlavnej ulici. Ich retiazka pospájala celú dedinu.

            Istého podvečera bolo v obci neobyčajne rušno, lebo sa mala po prvý raz „spustiť celá sieť“. Zvečerilo sa, tma si líhala na dedinu, ako mala zvykom oddávna. Zrazu sa z jedného konca dediny rozbehlo svetlo..., rozsvietila sa prvá, druhá, ... desiata pouličná lampa, pripevnená na stĺpe, a po uliciach Rumanovej, ale aj po jednotlivých dvoroch a domoch, sa rozlialo jasné bielo-žltkasté svetlo. Ľudia híkali, smiali sa, rozprávali... Elektrina prestala byť výsadou len v poniektorých domoch a stavbách. Bola všade.
            Petrolejové lampy však v domoch zostali. Dnes, ak je náhodou výpadok elektrického prúdu, cítime sa úplne vykoľajení. Ale v tých rokoch to bývalo bežné. Brali sme to ako samozrejmosť, s ktorou bolo treba počítať a prispôsobiť sa.
 
 
Zabíjačka a fašiangy
 
            Ešte bola poriadna zima, každé ráno som sa zobúdzala na píšťanie dievčat a víťazný smiech a pokriky chlapcov. Jasné, guľovačka! Horšie bolo umývanie snehom – že to chlapcov neprestávalo baviť? Občas ich pán riaditeľ Záhorský vyhrešil, ale oni skúšali vždy nanovo. Chúďatá – dievčatá! Ani som si nechcela predstaviť, že to raz čaká aj na mňa. Ale ja chcem o inom.
            V jedno také zimné ráno ma zobudil príšerný zvuk. Dievčenské pišťanie bolo proti nemu nič. Posadila som sa na postieľke, aj mamička na svojej. Zvuk sa však nezopakoval. Ale o pár dní sa to stalo opäť a potom opäť, len niekedy bol ten zvuk slabší, niekedy silnejší, niekedy krátky, niekedy sa aj viackrát zopakoval. To som sa už dozvedela dôvod – vraj zabíjačka.
Vykŕmené prasiatka sa menili na jaterničky, krvavničky, žobrácku kašu, oškvarky... V tej podobe zablúdili občas aj k nám – ako výslužka – a boli to celkom chutné jedlá. Len to zabíjanie ma neprestávalo desiť – aj keď som nebola jeho svedkom.
            Ale iba do času! Raz v sobotu som sa zobudila nato, že ešte za tmy stojí moja mamička pri dverách izby, opiera sa o ne a drží si ruky na ušiach. Vzápätí sa ozvalo to príslovečné ryčanie prasaťa celkom blízko. Rozbehla som sa k nej. Čupla si, objala ma - a tak sme prečkali ešte jedno zaryčanie.
-         Pospi si ešte, povedala a odviedla ma k postieľke. „Ja musím ísť, mám prácu.“
Bolo mi čudné, že vstala tak skoro. Aj sa mi zdalo, že je okolo akosi viac hluku, nuž som si obula papučky a poďho do kuchyne. Čoskoro mi bolo všetko jasné – zabíjačka sa konala priamo pri nás...
            Bola som svedkom jednotlivých fáz zabíjačky, avšak len tých, ktoré sa týkali spracovania mäsových produktov. Moja mamička ma uchránila pre tými drastickejšími. Zato som videla, ako sa vo velikánskom hrnci postupne menia biele veľké kocky slaniny na škvariacu sa masť, pozorovala som, ako sa do kolies ukladá dlhý had jaterníc a ako ho potom nejaký ujo v zástere delí na pravidelné kúsky ukončené drievkami... Ale videla som aj veľkú hlavu prasaťa uloženú v drevenom korýtku a vedľa nej vyumývané paprčky a ďalšie kusy mäsa...
Výsledkom zabíjačky, ktorá vraj bola spoločná aj pre rodinu Záhorských, boli geletky, plné chutnej voňavej masti, spracované upečené mäsko zaliate v mäsových pohároch, vyúdené pôlty slaninky, chutné oškvarky..., ale to už nebolo pre mňa až také dôležité.
Z neskoršieho rozprávania svojich rodičov viem, že roky po vojne neboli vôbec jednoduché v zabezpečovaní potravinových článkov. A zo svojho dnešného pohľadu a skúseností si tuším ani neviem predstaviť, aké to muselo byť náročné. Napríklad bez chladničky a mrazničky...   
A opäť musím dať na prvé miesto zvukový zážitok, keď sa chcem dostať k fašiangom. Neviem, aký to bol deň, len som spozornela pri nejakej svojej hre kvôli muzike, treskotu a veselým pokrikom, ktoré sa ozývali z ulice.
- Poď, poď sa pozrieť na maškary, volala ma Marka a rýchlo ma babušila do vlniačika, obúvala mi kapce.
Vybehli sme von pred školu a práve dobre. Smerom k nám sa poberal čudesný sprievod.
 

            Chytila som sa Markinej ruky, lebo v tom sprievode poskakovali samé príšery: jedna bola celá omotaná do skrútenej slamy, iná mala zvieraciu srsť a strašne začiernenú tvár, ďalšia
bola celkom ako čert aj s reťazami, bola tam aj veľmi tučná tetka s namaľovanými červenými lícami, ale aj s fúzami... ani som nestačila sledovať každú z tých „maškár“... jedna dokonca pripomínala koňa, ale to mi bolo jasné, že pod dekou je skrytý ďalší človek, keď mal ten kôň všetky štyri nohy obuté v čižmách.
Maškary sprevádzala muzika, skoro ako pri svadbách, len pesničky boli iné... no a tento sprievod nerozhadzoval koláče. Naopak, zbieral do takého veľkého koša zabíjačkové dobroty.
            Viem, že k fašiangom patria aj šišky a fánky. Fánky mamička robievala a vždy sme pri nich spomínali na časy v Rumanovej. Boli to iste aj pre mojich rodičov roky plné nezabudnuteľných zážitkov, pravda z iného pohľadu, ako bol ten môj.
 
Naše zajačiky
 
            Podrobnosti, kedy sa rodičia rozhodli pre chov zajacov, moja pamäť neuchovala. A len matne si spomínam, ako otecko majstroval klietky. Ale keď sa do nich nasťahovali prvé zajačiky, to už bolo pre mňa poriadne zaujímavé. Rada som sa podieľala na príprave krmiva pre ne aj na ich kŕmení. Bavilo ma sledovať, ako v mlsnej zajačej papuľke s ježatými fúzami po obidvoch stranách mizne steblo trávy, alebo čerstvý chrumkavý list púpavy, slnečnice, kapusty...
            Jeden čas sme chovali aj angorské zajace – bolo mi ich ľúto, keď im mamička vždy po určitom čase strihala nádhernú mäkuškú srsť. Zrazu sa zmenili na čudesných chudých ošklbancov. Však po čase im srsť dorástla a boli opäť guľatučké, snehobiele, s červenými očami. Angorskú vlnu mamička niekam posielala a po čase sa jej vrátili späť mäkulinké pradená priadze, ktorá hriala, len čo ste ju chvíľku držali v rukách. Mala som z nej upletený biely svetrík – ľahučký a veľmi teplý. Mamička biele pradená aj farbila a potom z nich plietla svetre s „nórskymi vzormi“ až neskutočne krásne.
            Príhoda, ktorú chcem porozprávať, začala raz ráno. Otecko sa vrátil z ranného kŕmenia zajacov celý rozrušený, niečo povedal mamičke a aj ona zostala ako omráčená. Rýchlo prehodila na seba kabát a obaja sa pobrali von.
-         Čo sa stalo? - pýtam sa Marky.
-         Nešťastie. K zajacom sa dostal tchor alebo lasica. Vraj k tým maličkým - vravela Marka a miešala niečo v rajničke na sporáku.
Rodičia sa vrátili a bolo vidieť, že riešia vážny problém, lebo ma spočiatku vôbec nebrali na vedomie. Neskoršie som sa stala svedkyňou neuveriteľnej situácie. Do kuchyne pribudla veľká drevená debnička a v nej „zajačí domček“.

Tak sme volali malú drevenú búdku, ktorá bývala v klietke mamky – zajačice, keď sa „okotila“. Vedela som, že sú v nej malé zajačiky, ešte vraj slepé a holé, a vždy som netrpezlivo čakávala, kedy už začnú z „domčeka“ vyliezať. Bývali také zlatučké.
Zrazu bola zajačia klietka plná ich veselého hopkania, naháňačiek, ale aj sladkého oddychu, keď sa im chcelo podriemkavať.
            Skutočnosť toho dňa bola hrozná: zajačicu smrteľne poranil tchor alebo lasica, ale hniezdo svojich malých si ubránila. Teraz boli v našej kuchyni a moji rodičia riešili problém – ako ich udržať pri živote, chúďatká maličké. Čím a ako ich kŕmiť? Podrobnosti si nepamätám, ale mám stále utkvelý obraz toho aj nasledujúcich dní: moja mamička sedí na stolčeku pri zajačom domčeku a na kolenách v mäkkej starej čiapke drží holúšatko. Strká mu do drobného pyšteka tenkú gumenú trubičku primontovanú na väčšiu gumenú hrušku. A to holúšatko cmuká, pije. Po ňom druhé, tretie, štvrté... vraj sa im podarilo zachrániť všetkých osem zajačikov, hoci s jedným – a to si tiež pamätám – to bolo prvý deň veľmi nahnuté. Za ten svet nechcelo piť, mamička plakala nad ním, prihovárala sa mu... nakoniec mu vraj iba tak kvapkala mliečko do malinkej papuľky. Nebolo to obyčajné mliečko, rodičia si z nejakej knižky prečítali, že to musí byť mlieko riedené čajom.
            Mala som ja ďalšie dni zábavku! Sedávala som pri zajačikoch a pozorovala ich – ako spia, ako sa zobúdzajú, aké sú nemotorné... ale potom aj ako im rastie jemnulinká srsť, ako sa im prerezávajú očká. Najkrajšie obdobie bolo, keď im už prestala stačiť drevená debna a ony – hop, a už sa aj preháňali po našej kuchyni. Len som musela dávať pozor, aby niektorý zajačik nevybehol na školskú chodbu, keď šla Marka ku studni po vodu.
            Čoskoro skončil školský rok a my s mamičkou sme odcestovali k jej sestrám do Zvolena. Ťažko sme sa lúčili so zajačikmi, lebo boli ako súčasť našej rodiny, ale bolo rozhodnuté, že ich otecko po našom odchode rozdá známym. Bolo nám totiž jasné, že žiaden z týchto zajačikov sa nemôže v našej rodine „dostať na pekáč“, ale ani nemôžu bývať ďalej v našom školskom byte.
            Keď prišiel otecko za nami, ešte nám rozprával o tom, aké boli tie posledné dni pred veľkou rozlúčkou. Nakoľko už bola škola prázdna, dovolil otecko milým zajkom hopkať po veľkej školskej chodbe. Stačilo však iba zacmukať ústami a už boli všetky pri ňom a hop, hop, do našej kuchyne. Keď si otecko popoludní zdriemol na divániku v kuchyni, milé zajačiky sa upelešili okolo neho a podriemkali s ním.
            Táto príhoda mala po nejakom čase aj zvláštnu „reprízu“ v našej rodine. V obdobnej situácii chovateľa zajačikov sa ocitol môj krstný otec, oteckov mladší brat. A zachoval sa rovnako. Tie zajačiky potom doviezol – už odchované - ku starej mame, kde som sa mohla o ne, aspoň počas prázdnin, starať aj ja.
            Keď sme sa presťahovali po niekoľkých rokoch do mestského dvojizbového bytu, zdalo sa, že už nebudú v našej domácnosti žiadne zvieratká. A predsa - objavilo sa akvárium.
Najprv malé, potom aj väčšie. Ale to už nepatrí k mojim rumanovským spomienkam.
 
 
Do kaštieľa
 
            Bolo to veselé sťahovanie! Pamätám si, že som sa ešte len prebúdzala, keď začali veľkí chlapci odnášať z našej izby pripravené krabice, kufre, balíky.
            - Pani učiteľka, odnesieme ju aj s postieľkou, načo by ste postieľku rozoberali – tak ma mamička len rýchlo obliekla a už ma aj niesli – trochu ako princeznú a trochu ako opičku v klietke. Myslím, že sa mi to páčilo aj nepáčilo, ale mamička nebola nablízku, plakať alebo krikom protestovať som sa hanbila, a tak som tú zvláštnu cestu absolvovala so zmiešanými pocitmi. Však výsledok bol nad moje očakávanie :
            Najprv nás vítala velikánska roztvorená brána, potom balkónom prekryté vysoké dvere, zvláštne sa rozliehajúca ozvena krokov a hlasov vo veľkej chodbe, jedny presklené dvere, potom ďalšie a už som aj s postieľkou v kuchyni, ktorá je aspoň dvakrát taká veľká ako tá naša v národnej škole.
- Poď, ukážem ti kúpeľňu – otecko ma berie z postieľky, mojich dočasných „nosidiel“ a mieri so mnou k bielym dverám.
Bola za nimi kúpeľňa a za ňou priestranná pekná izba. To bol náš nový byt v kaštieli, kde bola presťahovaná aj celá meštianska škola. Treba ešte pridať malú úzku komoru vedľa kuchyne a obrovitánsku pivnicu, s ktorými som sa zoznámila trochu neskôr.

            Okná z našej izby smerovali do parku aj na ulicu s kostolíkom v úzadí. Omnoho bližšie bol obchod u pána Mároňa, stačilo len prebehnúť cez ulicu.
            Všetko okolo mňa bolo zrazu veľké, rozľahlé, tajuplne neznáme. Pravda, bola som neraz v parku aj predtým, ale iba na prechádzke s mamičkou alebo oteckom – odteraz to všetko okolo predstavovalo zrazu môj domov, moje územie poznávania aj hier.
            Prvou blízkou v parku sa mi stala hlavná cestička, ktorá sa zvažovala od dvora až k lavičke nad potokom. Lemovali ju, hlavne po pravej strane, veľké kríky, ktoré na jar nádherne kvitli – jedny na bielo, ďalšie na sýtoružovo a za nimi kvitol a voňal orgován. Za orgovánovou húštinou sa dalo prejsť k veľkej záhrade so skleníkom. Skleník bol opustený, s rozbitými sklami, ale záhrada bola vzorne udržiavaná. Jednu časť sme mali pridelenú my, ďalšiu pán riaditeľ Milo a kto ešte, už veru neviem. Vráťme sa však ku spomínanej cestičke – strážili ju veľké zvieratá z kameňa a to bolo niečo pre mňa. Ľahko sa dalo na ne vyštverať a ...cítila som sa ako odvážna jazdkyňa, ktorá uháňa niekoho zachrániť alebo pred niekým uniká. To podľa rozprávky, ktorú som si práve predstavovala.
            Naľavo od cestičky sa otvárala celá šírka a krása parku s rôznymi skupinkami stromov,  exotickými kríkmi, mäkkou trávou a neďaleko vysokých tehlových múrov aj s vysokánskou burinou alebo húštinou kríčia. Iste si viete predstaviť tie schovávačky, čo sme sa tam hrávali. Hovorím v množnom čísle, lebo mi čoskoro pribudli kamaráti a kamarátky, neskôr moji spolužiaci.
            Za mostíkom cez potok viedla cestička ku kúpalisku a rybníku, neďaleko bolo aj volejbalové ihrisko. Chodníky v parku aj na dvore kaštieľa boli vysypané šedým štrkom – nebolo príjemné potknúť sa a padnúť naň. Vždy to bolestivo odniesli niečie, aj moje kolená. Niečie hovorím preto, lebo na chytačku sa hrávali občas aj veľkí žiaci. Celkom ako národniari na malej škole.
            V jeseni sa cestičky pokryli pestrofarebným lístím a v zime zapadli snehom. V parku sa odrazu rozhostilo mäkké tajomné ticho. Pripadal mi ako zakliaty. Bavilo ma vydupávať v snehu prvé stupaje a potom kráčať späť ku kaštieľu presne po nich. Keď bol chodník dostatočne udupaný, sánky po ňom leteli rýchlo a ľahučko.
 
 
Ešte trochu o parku a kaštieli
 
            Na rozľahlom dvore pred kaštieľom dominovala kvetinová výzdoba. Veľký kruh v strede dvora bol vysadený rôznofarebnými kvetmi a lemovaný tehlami, ktoré boli našikmo zapustené do zeme. V strede kruhu kraľovalo od jari do jesene statné agáve zasadené do veľkého dreveného kvetináča. Keď sa jeseň dostala do chladnejšej a hmlistej fázy, preniesli veľkí žiaci agáve do dolnej ústrednej chodby kaštieľa, kde v pokoji prečkalo celú zimu. Pamätám si, že jednu zimu, keď boli poriadne mraziská, obalili milé agáve slamou a starou velikánskou záclonou, aby nezmrzlo.
            Z dvora viedli dve velikánske kovové brány s umeleckým mrežovaním. Jednou sa vychádzalo do ulice, druhá, uzamknutá, viedla na hospodársky dvor majera. Rástol neďaleko nej velikánsky strom, mne sa zdá, že lipa, ale neviem to presne. Pod stromom stála lavička – naše obľúbené miesto na oddych. Na bočných trávnatých plochách rástlo niekoľko exotických kríkov, voňavých aj zvláštne páchnucich. Ale najzaujímavejší bol strom neďaleko hlavného vchodu do kaštieľa. Kmeňom pripomínal starého zohnutého deduška, ale jemnými ružovo-zelenými konárikmi skôr vílu v závoji, ako sa nakláňa, aby zodvihla z chodníka kamienok pre šťastie. Dnes viem, že to bola tamariška a obdiv k nej ma neopustil doteraz.
            Ďalší nádherný strom – smutná vŕba – rástla v strede rybníčka na malom ostrove. Ostrov mal pravidelný tvar štvorca a v jeho uhloch rástli štíhle tuje. Ich sýtozelené ihlanové koruny nádherne kontrastovali s bledozelenou hrivou vŕby. Len si predstavte, že fúka vietor a vŕba halí raz jedny a raz druhé tuje do svojho zelenkavého a v zime okrovo-hnedkastého závoja. Celé divadlo sa matne odráža v hladine rybníčka. Nie vždy, lebo občas za slnečných dní je rybník ako veľké lesklé zrkadlo a v zime naopak sa utají pod deku z ľadu alebo huňatú snehovú perinu.
            Veľakrát som túžila dostať sa na ten tajomný ostrovček. Predstavovala som si, že by tam mohli bývať víly alebo vodník so svojou rodinou. Keď v lete nastali obrovské suchá, voda z rybníka klesala a klesala, až nakoniec celkom zmizla. Zostalo iba čierno-hnedo-zelené bahno. Aj to postupne vyschýnalo a bledlo. Nakoniec začalo pripomínať pancier obrovskej korytnačky, lebo sa rozdelilo do nepravidelných šúplat pooddeľovaných od seba najprv plytkými a tenkými ryhami, neskôr boli čoraz hlbšie a širšie. Cesta na ostrovček bola voľná!

Preskackala som po tých šúplatách a vyštverala sa po strmom brehu ostrovčeka až pod konáre vŕby. Neboli zelenkavé, skôr žlté, jesenné. Pôda naokolo bola plná popadaného lístia, sem- tam spod neho vytŕčali hrubé korene stromu ako staré unavené hady. Panovalo tam také zvláštne ticho a polotma, v ktorej sa neustále rozsvecovali a zhasínali svetielka podľa toho, kade sa cez spleť listov predralo slnečné svetlo. Dotkla som sa vráskavej kôry kmeňa a moja fantázia splietala prvý rozprávkový príbeh... Keď sa rybníček opäť naplnil vodou, bolo po mojich tajných výpravách.
            A čo kaštieľ? Vedľa nášho bytu boli dve - či tri? - prázdne miestnosti, do ktorých nasťahovali materskú školu. Aké jednoduché! Stačilo mi prejsť cez chodbičku a už som bola v škôlke alebo naopak, doma. Z našej izby dokonca viedli do škôlky veľké biele dvere, pochopiteľne zamknuté.  Zariadenie miestností škôlky si veru neviem vybaviť, zato mi pamäť pripomína dva alebo tri? hojdacie kone, ktoré tam asi zostali po bývalých majiteľoch kaštieľa. Ej, bola že to hračka! Chlapci nás na ne nie a nie pustiť. Už sa nepamätám, čím sme ich uplácali, aby sme sa mohli hojdať aj my, dievčatá. Zato si dobre pamätám, že sme sa v škôlke radi a často hrávali na svadbu alebo krstiny a v parku aj na pohreb, keď sme našli uhynutú lastovičku alebo iného operenca. Naša sestrička, či učiteľka alebo teta – neviem, ako sme ju oslovovali - mala nádherné vrkoče až niže pása a milý úsmev aj hlas.
            Z dolnej chodby viedli na prvé poschodie pohodlné kamenné schody, lemované zábradlím, po ktorom sa dalo šmýkať. Všetky dvere boli vysoké, biele, s vyleštenými kľučkami. Dobre sa dalo kĺzať aj po vykladanej dlažbe a parketách. Pamätám si, že z riaditeľne pána Milu sa dalo vyjsť priamo na balkón a opačne – inými dverami bolo možné vstúpiť do riaditeľského bytu. Na zariadenie tried si veľmi nepamätám, zato sa mi veľmi presne vybavuje široký priestor pred nimi, kde bol rozložený ping-pongový stôl. Každú prestávku a aj po vyučovaní mal kto hrať túto zaujímavú hru. Hrával aj môj otecko a často aj bábsky pán farár. Len si trochu viac podkasal sutanu a už bol v tom – skutočne mu to šlo veľmi dobre.
            Do kaštieľa sa dalo vstúpiť aj bočným vchodom. Vlastne, nebol bočný, lebo aj doň sa vstupovalo priamo z dvora. Bol však menší a viedol do kuchyne, jedálne a komôr. Mamička tam občas učievala varenie a ručné práce... páčilo sa mi, keď mali dievčatá opásané zásterky a na hlave uviazané ručníky.
Škoda, že sa už nemám koho spýtať na viac podrobností – moja pamäť je v tomto smere veľmi skúpa.

Ale predsa! Keď som už bola školáčka, asi v roku 1950 alebo 1951 bola v týchto priestoroch nainštalovaná výstava kníh. Pre žiakov aj verejnosť. Nakoľko sa dali knihy aj kúpiť, vybrala som si okrem knižky Zlatá jabloň aj tenkú knižočku s názvom Dievčatko z tundry. Asi preto, že som nevedela, čo slovo tundra znamená.
Z priestorov kaštieľa sa mi presne vybavuje pivnica. Viedli do nej z našej chodby neveľké dvere a strmšie schody. Vanulo z nej vlhko, chlad a strašila tma. Tá sa dala trochu rozohnať tromi žiarovkami, visiacimi z klenutého, tehlami vykladaného stropu. Chodba pivnice priliehala na schodište v pravom uhle, bola širšia a mierne sa zvažovala smerom dolu. Na jej konci bola väčšia kruhová miestnosť s jedným vysokým okienkom. Zhadzovávalo sa cezeň do pivnice uhlie – na jeseň ho bývala riadna kopa. Ale cez to okienko presvitalo aj svetlo v úzkom šikmom páse a vytváralo podľa svojej intenzity raz väčšie a raz menšie tiene na okolitých predmetoch. Stál tam klát na rúbanie dreva, kôň na pílenie, na hákoch boli povešané rôzne nástroje, koše, ani neviem, čo ešte. Popri múre sme zvykli ukladať drevo, prichystané na kúrenie. V chodbe pri vonkajšom múre býval navŕšený piesok na skladovanie a zazimovanie zeleniny. Bavilo ma pomáhať mamičke, keď do piesku schovávala mrkvu, petržlen, kaleráb... Ale keď ma naša Marka a neskôr Milka poslali po drevo alebo uhlie a šla som do pivnice sama, ... to bolo niečo iné. Strach mi sedel na krku a nech som ho odháňala, ako chcela, vždy tam bol so mnou. Vraj sa v tej pivnici kedysi dávno niekto obesil... vypočula som z jedného rozhovoru dospelých, a to už potom detská fantázia nepozná medze. Neraz som po schodoch vyletela ako strela!
A pritom toto bola iste len menšia pivnica. Veď niekde inde bývalo uskladnené uhlie pre celú školu? Štôsiky úhľadných klátov na kúrenie bývali naskladané na rozmedzí medzi dvorom a parkom. Občas sme sa medzi nimi hrávali na skrývačku.
 
 
Do školy
 
            Nadišiel prvý september 1949 – som prváčka. Neviem sa dočkať chvíle, keď vstúpim do triedy nie preto, že som učiteľská dcéra, ale preto, že budem žiačka. Vraj som – celkom klasicky, ako sa to stáva aj iným čerstvým prvákom – buntošila rodičov už o štvrtej, potom o piatej, aby sme nezaspali v ten slávny deň.
            Mám na sebe nové matrózky, bielu zásterku z organtínu a presne takú istú dvojmašľu vo vlasoch - pani učiteľka, však vám tá dcérka uletí ako motýľ - na chrbte mi hompáľa poloprázdna nová školská taška a v rukách objímam veľkú kyticu kvetov.
            Mamička ma vyprevadila ku hlavnej bráne kaštieľa, ešte raz mi zopakovala, že odteraz je pre mňa teta Záhorská mojou pani učiteľkou a už kráčam ulicou smerom ku kostolíku. Pri kostolíku zabáčam doprava na užšiu kľukatú uličku a viem, že zakrátko budem pred školou.
            A sme v triede. Rad lavíc pri okne patrí nám, prvákom, ďalší rad zaujali tretiaci. Neďaleko mňa sedí Vierka Gábrišová, v prvej lavici Olinka Mároňová, škoda, že ostatné mená spolužiakov odvial z mojej pamäte čas. Naša pani učiteľka, teda doteraz teta Záhorská, má na sebe nádherné kvetované šaty a milo sa nám prihovára. Na tabuli je nakreslený neuveriteľne pekný obrázok a k nemu rozpráva pani učiteľka príbeh. Potom si ho opakujeme na otázky a počúvame aj potrebné pokyny k našej každodennej práci. Tretiaci medzitým píšu do zošitov. Namáčajú perá do kalamárov, sem-tam si niečo medzi sebou šuškajú...
Veru, bola zvláštna a veľmi pôvabná tá naša prvá trieda. Najprv nám na nácvik písma stačili iba malé čierne tabuľky a gríflik. Neskôr pribudli zošity a šlabikár. Každé písmenko malo svoj deň a k nemu pekný obrázok na tabuli – vôbec som predtým netušila, že teta Záhorská nielenže fantasticky varí a pečie, ale aj krásne kreslí, pekne spieva a pútavo rozpráva rozprávky.
A vie byť aj poriadne prísna, hlavne na tretiakov, ktorí si na nás, prvákov, občas dovoľovali rôzne, aj nepríjemné kúsky. Ale čítali zaujímavé články z čítanky, kým my, prváci, len samé i-í, u-ú... Neskôr prišli na rad spoluhlásky a klasické prvácke sla-bi-ko-va-nie. Počty boli zaujímavejšie, hlavne keď sme sa hrávali na obchod. 
Rada spomínam aj na prestávky a slobodu počas nich. Patril nám celý školský dvor a od druhého alebo tretieho ročníka aj blízke „fundiščo“. Nepamätám si, že by na nás dohliadal niekto dospelý. Len čo sme vybehli na školský dvor, hneď sa rozkrútilo koleso našich hier.

  
My, dievčatá, sme sa rady hrávali „škôlku“. Boli vlastne dve „škôlky“ – jedna s loptou a tá druhá sa najprv nakreslila na zem. Dodnes vídať po chodníkoch a ihriskách kriedou pokreslené dvojité T. Najprv bolo treba správne hodiť sklíčko alebo kamienok a potom skákať na jednej nohe do nakreslených políčok...asi ani netreba vysvetľovať, ako sa tá hra hrá - páči sa mi táto kombinácia nepravých homoným – podstatného mena a slovesa. Ale ešte sa vrátim ku „škôlke s loptou“. K nej bolo potrebné voľné miesto pri múre školy, lebo loptu, s desiatimi rôznymi nadhodmi, bolo potrebné odraziť od neho a správne chytiť. Preto sme sa „pretekali“, kto si také miesto uchytí. Spoluhráčky sa hneď prihlásili a bolo o zábavu postarané.
 
            V prvej triede sme sa rady vracali aj k našim milým hrám s pesničkami zo škôlky. Mali výhodu, že sme sa mohli hrať pekne spolu a hocikde na školskom dvore. Najlepšie si pamätám Zlatú bránu a Elišku :
 
Eliška, Eliška, nebola pyšná,
 ona k nám v nedeľu na hody prišla.
 Eliška, Eliška, poskoč si trošku,
 vyber si z kolečka najkrajšiu družku.
 
            Hop, panenky, z kola ven, z kola ven, z kola ven,
zajtra bude krásny deň, krásny deň.
            Hop, panenky, do kola, do kola, do kola,
            zhorela nám stodola, stodolička.
 
Spolu s chlapcami sme sa hrávali aj Na peška, Šarkana a pravdaže na chytačku. Pod vedením pani učiteľky mávala úspech hra Húsky, húsky, poďte domov, lebo ona vždy určila, kto bude gazdiná a kto prvý vlk. Sami sme sa obyčajne dlho dohadovali o týchto prioritách. Chlapci mali v obľube aj guličky a blchu, ale predovšetkým hrávali na fundišči futbal.
Občas nám dovolili hrať s nimi – bolo to pre nás, niektoré dievčatá, veľké vyznamenanie.
            Keď napadol sneh, mali sme, dievčatá, po chlebe! Chlapci na nás doslova striehli, aby nás mohli „vyumývať snehom“. Nebolo to príjemné, lebo keď sme sa bránili a chlapcov bolo viac, nezostalo len pri umývaní tváre. Občas sme dobehli do školy ako pravé snehuliačky. Ešte že nám pani učiteľka dovolila sušiť sa blízko pri kachliach. A tak sme počas zimy veľakrát radšej zvolili okružnú cestu ku škole, ako našu obľúbenú skratku oproti kostolíku, len aby sme sa vyhli chlapčenským kúskom. Guľovačka bola lepšia. Tam sme sa mohli účinne brániť, ak sme vedeli dobre zamieriť a pochopiteľne aj dohodiť, teda trafiť – lapajov!
            S príchodom jari stratili chlapci o nás záujem. Nebolo čím guľovať ani umývať, a tak im zostali len guličky, blcha, kovové obruče z kolies, ale aj lopty, väčšinou ušité z handier. A ešte ich pasovačky – bitky. Tie ma však nezaujímali.
            My, dievčatá, sme mali svoje hry, ale aj svoje tajomstvá. Preberali sme ich od starších dievčat a snažili sme sa čím skôr sa im vyrovnať. Aj vo všelijakých „hádačkách“, napríklad – „kto koho ľúbi“ a pod.
 
Kakao áno, rybí tuk...nie
 
            Aj dnes, keď raz za čas chystám môjmu prostrednému vnukovi kakao, preletí mi hlavou príjemná „rumanovská“ spomienka. Kakao – jeho vôňa a chuť sa pre mňa spája s predstavou velikánskeho hrnca mlieka, ako sa zohrieva na sporáku v našej kuchyni, a teta školníčka doň primiešava kakao. Mlieko, vďaka obrovskej vareche, ktorá v ňom krúži a krúži, mení postupne svoju farbu a kuchyňou sa roznáša dosiaľ nepoznaná vôňa. Podávam tete školníčke plechový hrnček a ona mi veľkou naberačkou pozorne nalieva lahodný fialkovo-hnedastý nápoj.
            Vôňa sa stáva známou a veľmi obľúbenou. Stačí, aby sa roztancovala po našej kuchyni a mne sa už zbiehajú slinky, hoci som len prednedávnom raňajkovala.
Pred začiatkom veľkej prestávky putuje hrniec na chodbu školy, aby cez prestávku začala „hrnčeková“ desiata. Rad detí s hrnčekmi v rukách sa rozchádza až tesne pred zvonením, a to je už veľký hrniec prázdny. Pani školníčka sa smeje a menuje chlapcov, ktorí sa stihli aj trikrát postaviť do radu na túto nezvyčajnú lahôdku.
            Po kakaovej „akcii“, neviem, s akým dlhým časovým rozpätím, prišla do škôl ďalšia ozdravovacia kúra vojnových detských ročníkov. Podával sa, lepšie povedané – nalieval sa na polievkové lyžice rybí tuk. To bola veru celkom iná vôňa aj chuť, aj keď účinok na podvyživený detský organizmus bol iste blahodárny. Patrila som k deťom, ktoré si nevedeli zvyknúť na túto výživovú kúru. Snažila som sa byť nenápadná ako myška, aby si pani učiteľka nevšimla moju absenciu v rade s lyžicami. Alebo som sa vyhovárala nato, že som si lyžicu zabudla doma.
-         Nevadí, mám náhradné lyžice. Ale už aj sa postavte do radu! - prikazovala pani učiteľka prísne a vyberala z čistej utierky rezervné lyžice.
-         Brŕ, prehltla som rybí tuk, až ma striaslo. Za ten svet som nevedela pochopiť tých chlapcov, ktorí si dávali aj po dve - tri lyžice. Dokonca urobili stávku, kto viac znesie.
-         Počkajte, vy, neposlušníci! Nebudete zdraví! Každá choroba sa vás chytí – hrešila nás pani učiteľka.
Aj doma bol krik kvôli môjmu „protirybotukovému“ odporu. Nepomohlo vysvetľovanie o jeho blahodárnej účinnosti na môj organizmus. Jednoducho som ne-moh-la!
Ale moji rodičia sa vynašli. Kúpili v  mestskej lekárni sirup s celkom príjemnou vôňou aj chuťou. Bol veľmi hustý, pripomínal ovocný džem, ale na jeho vinetke sa smiala na mňa podarená rybka, chytená do siete.

Trošku som v tom sirupe cítila rybí tuk, ale to sa dalo vydržať. Užívala som ho aj s kalciovými pilulkami -„aby som bola zdravá“.
            Ešte sa vrátim ku kakau tých čias. V lete sme boli s mamičkou na prázdninách vo Zvolene u jej sestry. Keď nám prišla chuť na kakao, vzali sme konvičku a šli sme si ho kúpiť do najlepšej mestskej cukrárne. Veru, kávička sa vtedy málo popíjala, v cukrárni podávali vtáčie mlieko, kakao, rôzne druhy limonád a fantastické koláčiky. Škoda, že je ten čas tak ďaleko! Ani nie kvôli tým príťažlivým vôňam a chutiam, skôr kvôli mojim najbližším...Viem, že mi rozumiete, načo práve myslím.
 
Zlý začiatok – dobrý koniec 
 
            Nie, ešte sa nechystám končiť s mojím spomínaním, to je len charakteristika jedného prváckeho obdobia, ktoré veľmi súvisí s Rumanovou a jej divadelnými tradíciami. Ale poďme pekne po poriadku.
            Bolo pred Mikulášom a naša pani učiteľka nacvičovala s nami krásny anjelikovský tanček na pripravovanú besiedku. Mali sme mať nielen biele sukničky z krepového papiera, ale aj ozajstné krídla. Pôvodom boli husacie, ale dômyselne uchytené drôtenou konštrukciou skutočne budili dojem, akoby námvyrastali z chrbátika. Veľmi, veľmi som sa tešila, ani mi nevadilo, že ma mamička morí ešte nejakou inou básničkou, ktorú som mala recitovať sama. Bola o veveričke, ako si aj ona chystá Vianoce. Avšak stalo sa, že som sa tešila príliš a mne sa v takýchto situáciách lepí smola na päty. Aj vtedy – deň pred besiedkou ma už v škole poriadne bolela hlava a keď som prišla domov, pribudli aj črevné potiaže.

Do večera mi vyskočila teplota na 39 a vôbec nemienila klesnúť. Pre mňa stále nebolo podstatné, že sa cítim dosť zle, trápilo ma, či pôjdem ráno do školy a hlavne, či vydržím
zatancovať anjelikovský tanček na besiedke, keď sa mi chvíľami krúti hlava a telo lomcuje triaška. Bola to pre rodičov asi krutá noc, ale nadránom sa mi podarilo lepšie zaspať, zdalo sa, že je zlo zažehnané. Len čo som sa prebudila, začala som s mamičkou vyjednávať, aby ma pustila do školy. Bola však neoblomná – nútila ma piť teplý čaj a potiť sa pod tučnou perinou. Bolo mi jasné, že sa môj „anjelikovský“ sen rozplýva do nenávratna. Tak veľmi som bola nahnevaná na rodičov a svoju chorobu, že som – práve keď neďaleko mňa obedovali – povedala pamätnú vetu, ktorá mi čoskoro pripadala ako zaklínadlo.
            - Radšej by som išla sama do sveta, ako sa tu dusiť pod tou hnusnou perinou!!! Veta odznela, zabzučala našou kuchyňou ako rozhnevaná osa. Otecko, môj pokojný, usmievavý otecko zrazu vstal, pokročil k postieľke, zodvihol perinu a šup mi jednu, poriadne štipľavú, na zadok.
            - Čo to má znamenať? My sa staráme, nespíme v noci, a ty takto? Len čo sa vyliečiš, môžeš ísť do toho tvojho sveta!
            Bola som tak prekvapená oteckovou reakciou, že som sa aj zabudla rozplakať...ale hnev nepovoľoval, hundrala som si ešte niečo ticho do periny – a zaspala som. Snívalo sa mi, že utekám oblečená vo svojom úchvatnom kostýme do sály U Mároňa, ale tam už nikto nie je, iba prázdna sála. Vyjdem z nej von a niet nášho kaštieľa, týči sa predo mnou len vysokánsky holý kopec...
Prebrala som sa na nejaký cudzí hlas nado mnou. Pán doktor si ma prehliada, potom mi na odokrytom brušku urobí tvrdým nechtom svojho ukazováka kríž a po chvíľke povie:
            - Je to šarlach, pani Koričanská. A vyzerá to vážne. Ja by som neriskoval domáce liečenie.
O nedlhú chvíľu ma rodičia vedú zababušenú von. Nasadáme do auta pána Mároňa.
            - Bože, ako som len túžila viezť sa v ňom! Ale nie takto, v noci, a keď sa cítim nekonečne zle a slabo... Vezieme sa... Vo vzduchu poletuje čoraz častejšie slovo nemocnica a Trnava. Túlim sa k mamičke – a som plná obáv...
            Veru, tak som sa – proti svojej vôli – vybrala do sveta! Rodičia ma museli nechať v trnavskej nemocnici, kde som sa asi desať dní trápila nielen so šarlachom, ale aj cudzím, prísnym a neosobným nemocničným prostredím. Zostal mi iba šlabikár a jeden zošit s ceruzkou, ktorý mi pripomínal stratený domáci svet...Pobyt v nemocnici – to by bola celá kapitolka spomienok, ale tie sa Rumanovej netýkajú, preto ho obídem. 
            Môj návrat domov – zase Mároňových autom – bol nesmierne radostný. Už sa mi veru poriadne prejedlo cudzieho sveta, a tak som doma poslušne znášala mamičkine príkazy, súvisiace s mojím doliečovaním. Bolo nakoniec veľmi príjemné, že sme všetci traja doma – vraj kvôli karanténe. Bol to krásny čas hier, rozprávok aj spoločných príprav na Vianoce. V predošlé roky sme bývali na Vianoce u starých rodičov, teraz to kvôli epidémii šarlachu nebolo možné.

            Konečne! Je Štedrý večer a ja sa neviem dočkať stromčeka a darčekov.
Keď sme konečne v izbe, pod stromčekom stojí...a čaká iba na mňa...bábkové divadlo! Tmavočervená zamatová opona je zatiahnutá, ale nad divadielkom sa vznáša svetlo, akoby vychádzalo z jeho stredu. Otecko pokročí dopredu, čiahne rukou za priečelie divadla a už sa opona rozdeľuje a ustupuje doprava aj doľava. Kľačím na kolenách, nespúšťam oči z javiska, na ktorom stojí domček so záhradkou. Pred domčekom na lavičke sedí malá mamička z dreva. Pred ňou stoja dve deti a trochu ďalej aj otecko. Práve sa vyberajú do lesa...Rodičia mi zahrali celú rozprávku O perníkovej chalúpke a potom sme ju hrali ešte raz aj za mojej účasti. Bolo to neuveriteľne krásne.
            Dotýkala som sa bábok, skúšala, čo všetko dokážu – aj sa mi pomotali vodiace nitky – nevedela som prestať.
            Zrazu sa za oknami ozval spev. Koledníci – mamičkini a oteckovi žiaci - nám spievali pod oknami. Mamička roztvorila oblok a podala im za plný tanier koláčikov.
-         Pani učiteľka, kedy prídete do školy?
-         Hneď po Novom roku, už máme po karanténe. A myslím, že šarlach celkovo ustupuje.
Bolo tak. Po prvom januári sa život vrátil do starých koľají. Pravda, nie celkom. Rodičia mi museli kúpiť nový šlabikár, lebo môj zostal v nemocnici ako obeť prísnych hygienických protiepidemiologických opatrení. No a, pribudlo nám bábkové divadlo – naša nová veľká záľuba. Otecko neustále stružlikal hlavy, ruky a nohy bábok, neskôr viac opravoval tie, ktoré v škole  popoludní vystružlikali žiaci. Mamička šila šatočky. Vyberali aj hru, ktorú začnú so žiakmi nacvičovať...
            Tešilo ma motať sa v tomto tvorivom prostredí, ale aj pozývať kamarátky k nám, aby sme si zahrali nejaké svoje divadielko.
            Bábkové divadlo v škole – to bolo niečo! Nebola som svedkom všetkých fáz jeho tvorby – veď som mala aj svoje „prvácke povinnosti“ a svoj kruh kamarátov, ale viem si – so skúsenosťou dospelého človeka a učiteľky k tomu – predstaviť, ako to zaujalo a oslovilo mojich rodičov. Výsledok bol fantastický – vznikla tradícia bábkárskeho súboru, ktorý úspešne zahral viacero rozprávkových predstavení nielen v Rumanovej, ale aj v okolitých obciach.
            Mne zostala v pamäti najmä Aladinova zázračná lampa, lebo počas jej prípravy sa zbehli v našej rodine udalosti, ktoré sa ma priamo dotkli. Naša kuchyňa sa v tom čase vôbec nepodobala na seba samú, viac pripomínala akúsi dielňu. Otecko dorábal bábky, potom maľoval kulisy, mamička šila kostýmy. Dosť často som v ich reči počula slovo Džin a k nemu sa pridávali aj slová lampa a fľaša. A potom v jedno ráno ma čakal v kuchyni šok. Bola som zvyknutá, že ma tam vždy ráno privítajú nejaké dohotovené bábky, ako sa hompáľajú na kuchynskej poličke primontované na svojich „lietadielkach“, ale toto bolo niečo iné! Malo to veľkú hlavu so zlovestnými očami, fúziská a – a – a – a telo ako sivý oblak.
-         To je ten Džin? – pýtam sa a dvíham jeho ruku – paprču, prišitú o tenký tyl.
-         Áno. Je to vlastne duch, ktorého Aladin vyvolá, keď pošúcha lampu – vysvetľuje mi otecko.
-         Je škaredý - hovorím a stále si ho obzerám, lebo ma na ňom niečo dráždi, ale sama neviem, čo.
-         Poď, Bobuľka, raňajky máš na stole – volá ma mamička.
Raňajkujem a poškuľujem na Džina. Čo je na ňom divné ? ? ? Zrazu sa ma zmocní čudná predtucha. Vstanem a utekám do izby. Ku mojej skrinke s hračkami. Nie je tam! Ani pri mojej posteli nie je! Ani na kresle. Vbehnem do kuchyne, pristúpim k Džinovi - - - a všetko je jasné!
            - Ako si to mohol urobiť? – obraciam hlavu k oteckovi a žasnem, až mi slová pohlcuje veľká tučná hrča, ktorá sa mi tlačí do hrdla. Oči mám plné sĺz a srdce plné smútku. Ani nie smútku, skôr zhrozenia nad tým, čo sa stalo...
            Mala som bábiku. Prvú bábiku s krásnou kaučukovou hlavou, prišitou na mäkkom telíčku z textilu. Nemala kučeravé skutočné vlásky ako bábika Olinky Mároňovej, ale aj tak bola krásna. A zrazu bol z nej – Džin! Odporný, hrozný. Pravda, do hry o Aladinovi sa nesmierne hodil a aj mal veľký úspech. Len mi mali o tom moji rodičia povedať! Až neskôr som pripustila, že keby boli povedali, bolo by sĺz a vyjednávania iste omnoho viac. A možno by museli Džina zmajstrovať aj celkom ináč. Nakoniec mala táto udalosť pre mňa dve výhody – po prvé, mohla som si vo veľkom divadielku zahrať s veľkými žiakmi a po druhé k siedmym narodeninám som dostala od rodičov novú bábiku – celú z kaučuku.
            A vlastne, bolo aj po tretie: v roku 1950, keď som začala chodiť do druhej triedy, narodil sa mi braček Lacko – moja vytúžená živá bábika a neskôr najlepší kamarát na celý život.
 
 
Divadlo, divadielko
 
            Mnoho jesenných a zimných večerov malo rovnaký priebeh. My s mamičkou sme trávili čas doma a otecko – na nácviku. Stávalo sa, že išla aj mamička a ja som zostávala doma s Markou, neskôr s Milkou. Len zriedka ma rodičia vzali so sebou, lebo „bolo pred premiérou“, alebo sa práve konala. Nespomeniem si na názov hry, len na svoje počudovanie, keď som videla svojho otecka na javisku a bol celkom iný ako doma. Veľká sála U Mároňových bola zaplnená lavicami a stoličkami a všetky miesta boli obsadené Rumanovčanmi. Známymi aj neznámymi. V sále panovalo zvláštne napätie, ale aj povznesená nálada – ako keby bol sviatok. Všetci sa usadili, spoza zatiahnutej opony sa občas ozvalo nejaké buchnutie alebo kroky či pobehovanie, v sále šumel hovor, smiech, hrkotanie stoličiek a lavíc. Keď sa ozval gong, sála stíchla. Pozhasínali svetlá. Do prítmia sa len ojedinele zabodlo tlmené zakašľanie či škripot stoličky. Občas sa ozval aj krátky potlesk nedočkavcov... druhý gong... tretí...

            Opona sa rozostupuje a pred nami, divákmi, sa roztvára iný svet...
            Pamäť mi poskytuje aspoň názvy odohraných divadelných hier : Marína Havranová, Kamenný chodníček, Kubo... ale aj príbeh celej rozprávky o Radúzovi a Mahuliene. Tá sa mi páčila zo všetkých hier najviac – asi preto, že som jej deju porozumela, ale aj preto, že tam hrali viacerí obľúbení žiaci a žiačky mojich rodičov, ktorých som dobre poznala. Pamätám si Mahulienine dlhé vlasy, družičkové šaty až po zem a tiež strom, do ktorého bola zakliata. Dlho som sa potom hrávala v parku nato, že hľadám „Mahulienin strom“ a že ju odkľajem do nového života.
            Éru divadla postupne vystriedalo nadšenie pre bábkohry. Zdá sa, že to nadšenie nebolo typické len pre Rumanovú. Aspoň v spomínaní mojich a manželových rovesníkov sa dosť často objavujú zážitky s týmto divadelným fenoménom. A ja som nemierne rada, že mám na tento druh detských hier aj svoje osobné a veľmi pekné spomienky.
           
Leto v Rumanovej
 
            Nikdy som ho nezažila celé, lebo skôr, či neskôr sme si pobalili poriadne veľké kufre a vydali sa po rodinných návštevách. Ale žatvu a mlatbu si pamätám. Prekvapilo ma, že sa na uliciach zrazu objavili vozy do vysokánska naložené snopmi alebo vymlátenou slamou. A keď sa na tej prevysokej kolísajúcej sa hore vyvaľoval alebo sedel niektorý zo známych chlapcov, nevychádzala som z údivu. Ako sa tam môže udržať? Ako sa tam vôbec dostal? Nebojí sa, že spadne?
            Po naložených fúrach zostávala na cestách roztrúsená slama i klásky. Plné klásky deti čoskoro pozbierali, slamu koncom týždňa – v sobotu podvečer – pozmetali gazdiné alebo veľké dievčence prútenými metlami. Na nedeľu musela byť celá Rumanová krásne vyzametaná.
            K tejto časti leta patril aj veľmi zvláštny zvuk - niesol sa dedinou od skorého rána do neskorého večera pravidelne a vytrvalo: Ta-ta-ta, ta-ta-ta, ta-ta-ta... Okolo obeda asi na hodinku - dve stíchol, ale potom sa znovu rozospieval.
            - To je mláťačka – odpovedá mamička na moju zvedavú otázku a aj mi podrobnejšie vylíči ako je to s obilím až po jeho možnú premenu na chlieb.
            Keď sa „mláťačková pesnička“ priblížila až k našej škole, išli sme sa na ňu pozrieť. Veľká červená opacha mala na boku upevnené koleso, ktoré poháňal pás remeňa smerujúci v uzavretom okruhu k ďalšiemu stroju. Ten vzdychal a pufkal ako živý tvor. Na vrchnej plošinke mláťačky usilovne pracovalo zopár ľudí – podávali si snopy s obilím, rozväzovali ich a potom milé náruče klasov mizli v zložitom súkolí. Raz som sa dozvedela takú hroznú vec, že mláťačka môže oskalpovať ženu, ak by sa jej medzi klasy zamotali vrkoče. V tom čase veľa žien nosilo vrkoče, napríklad naša učiteľka, či sestrička? z materskej škôlky. Mala krásne vrkoče až niže pása. Preto mávali ženy a dievčence šatky na hlavách, keď pracovali na mláťačke. Aj chlapi mali čiapky, najčastejšie rádionky, najskôr proti úpalu. 
Z bočnej papule mláťačky nepretržite frčali chuchvalce slamy, obilie sa sypalo do uchytených mechov na jej dolnej bočnej časti a pod touto fučiacou a ta-ta-júcou opachou i vedľa nej rástla postupne kopa pliev. Všade okolo sa vznášal jemnučký, sotva viditeľný prach a usádzal sa na tvárach ľudí, v ich nosoch aj v hrdle, ak boli takí reční, ako v tom čase ja. Ale videla som aj inú formu mlátenia obilia. Bolo to na ktoromsi sedliackom dvore, kde mlátili obilie cepami. Aj tie majú svoju rytmiku a závisí od toho, koľko mlatcov je v kole.

Mňa skôr zaujímalo, či si netrepnú po hlave, keď stoja tak pekne dokola. Ale nedočkala som sa. A ja sama som to radšej neskúšala.
Keď sme už bývali v kaštieli a ja som si užívala, neviem, či prvé a či druhé školské prázdniny, musel ísť k mláťačke aj môj otecko. Vraj všetci učitelia. Mamička nie, lebo jej bývalo od veľkého slniečka špatne. Nosievali sme oteckovi ku mláťačke obed. Aj on mával na hlave rádionku a tvár uprášenú a spotenú. Raz som ho uprosila, že aj ja chcem pomáhať, a tak ma postavil ku kope pliev, aby som ich odhrabávala spod mláťačky ďalej.
Pustila som sa do práce s veľkým nadšením, až tak lietali milé plevy okolo. Nechápala som, prečo sa mi ostatní smejú a prečo mi otecko niekoľkokrát vysvetľuje, že plevy nemajú lietať. A nech si lietajú! – myslela som si. No po príchode domov som všetkému porozumela. Kto vie, čo sú plevy a ako mi bolo, keď som sa doma, lepšie povedané, keď ma mamička umývala, iste sa teraz usmieva. A ja tiež. Nie je nad vlastnú skúsenosť – však?
 
 
Cukor pre bociana
 
            Vierka, moja najlepšia kamarátka, má sestričku! Nevedela som sa od Gábrišových pobrať domov. Bábätko bolo nádherné – keď spinkalo aj keď otvorilo očká, keď našpúlilo ústočka na plač, aj keď ho teta Gábrišová prebaľovala... Vierka mi dovolila pohojdávať kočík, keď malá Dagmarienka zaspávala a ja som si predstavovala, aké by to bolo, keby to bola moja sestrička.
-         Prečo nemáme bábätko? Všetky moje spolužiačky majú súrodencov, len ja nie – vypytujem sa mamičky denne niekoľkokrát.
-         Aj Olinka Mároňová je sama – odbíja ma mamička.
-         Ale budú mať. Povedala mi to – hovorím a za ten svet neviem pochopiť, prečo je to tak. Prečo musím byť jedináčik, keď nechcem?
-         Daj do obloka cukor! - radí mi naša Milka.
-         Prečo?
-         No predsa pre bociana. Nevieš? Bociany nosia bábätká.

 
Nezdalo sa mi to. Bociana som videla v lete na Sliači, ale v Rumanovej – ani jedného. A ako sa mu zmestí bábo do zobáka? Nevypadne mu, keď letí? A ako bude vedieť, kde je naše okno?
Ako donesie bábätko, keď sú v našich oknách mreže? – v hlave sa mi rodili stále nové a nové otázky, ale cukor som do okna predsa len dala. Veď, čo ak je to pravda?
            Dlhší čas zostával cukor v našom izbovom okne nedotknutý. A môj smútok aj veľká túžba po súrodencovi rástli. Myslím, že to bola najčastejšia téma mojich otázok. Až do dňa, keď ma otecko poprosil, aby som mu pomohla starať sa o mamičku, lebo - čaká bábätko! Vysvetlil mi aj veľa dovtedy neznámych vecí, ako je to vlastne s detičkami a prečo bude mamičke rásť bruško. A ono skutočne rástlo a ja som sa zrazu cítila ako to najšťastnejšie dieťa na svete.
Začiatkom septembra roku 1950 sa môj veľký sen splnil – v trnavskej nemocnici sa mamičke narodil Lacko, môj dlho očakávaný braček. Už som nebola jedináčik! S veľkou hrdosťou som vozíkala po cestičkách v parku hlboký prútený kočík. 

V ňom spalo naše vytúžené bábätko. Som zaň svojim rodičom nekonečne vďačná.
 
 
Ako a prečo sme chodievali do Bábu
 
Náboženstvo - rozmýšľam, či sme ho mali aj v prvej triede, alebo až v druhej? Pamätám si, že ma v knižke s rovnomenným názvom upútali predovšetkým obrázky. Viaceré biblické príbehy mi boli známe už z predškolských rokov hlavne z rozprávania mojej starej mamy, aj modlitbičky ma ona naučila. Pán farár mi pripadal dosť prísny a veľa nás skúšal z jednotlivých kapitol katechizmu.
Prvá spoveď, prvé prijímanie – brala som jedno aj druhé veľmi vážne, hoci pochopenie, prečo je to tak, rozhodne prišlo až omnoho neskôr.

            Potom sa objavilo slovo birmovka a že sa jej máme zúčastniť aj my, malí. Povinné hodiny náboženského vyučovania sa však už nekonali v škole, ale vo veľkom bábskom kostole. Chodievali sme tam popoludní asi dvakrát v týždni a veľmi sa nám, malým, rátalo, že ideme spolu s meštiankarmi. Cesta do Bábu aj potom späť domov, bývala veselá a zaujímavá. Šli sme v menších, väčších hlúčikoch, dievčatá si občas aj zaspievali, chlapci viedli rôzne, často vášnivé debaty, chvíľami sa dievčatá aj chlapci medzi sebou prekárali. Ale nerobili nám, malým, zle. Dokonca evidovali, či im stačíme. V strede vzdialenosti medzi Rumanovou a Bábom stál veľký kamenný kríž obklopený vysokými statnými stromami. Tam sme si robili zastávku. Občas veľké dievčatá položili k päte kríža čerstvo nazbierané poľné kvety a pokračovali sme v ceste.
            Náš pochod do Bábu bol vždy rýchlejší ako cesta späť. Na spiatočnej ceste sme boli roztrúsenejší aj roztopašnejší. Staršie dievčatá sa občas pochytali vzadu za chrbtami krížom za ruky a šli po ceste takým smiešnym šikmo miereným krokom. Jasné, že sme ich napodobňovali a chlapci občas im aj nám podrážali nohy. Niekedy chlapci kopali pred sebou nejakú skalku alebo škatuľku od zápaliek a prihrávali si ju ako loptu pri futbale. Tesne pred Rumanovou hry aj prekáračky skončili. Vybavuje sa mi, že sme to niekoľkokrát stihli presne k večernému zvoneniu – a to bol pre nás signál, že by sme už mali byť doma.
            Krátko pred birmovkou som sa začala učiť uvítanku pre pána biskupa – asi preto, že sa pán farár stretával s mojimi rodičmi v tom istom učiteľskom zbore a naviac zvykol hrávať s mojím oteckom ping-pong. Nerobilo mi problém učiť sa texty spamäti a ani som nebývala v spoločnosti dospelých ostýchavá. Ale pred mamičkinými žiakmi som veru mávala poriadnu trému. Pravdaže sa hovorilo aj o nových bielych šatách a venčeku na túto príležitosť. Túžila som po dlhých bielych šatách, aby som vyzerala ako princezná, ale mamička sa rozhodla pre krátke. A tak aj bolo.
            Birmovka bola veľkolepá. Bábsky kostol ani nestačil pojať všetkých, ktorí prišli na slávnostnú omšu. Privítanku som povedala bez chyby a potom som sa zaradila na svoje miesto asi v strede kostola. Horiace sviece umocňovali slávnostnosť tých chvíľ, celý priestor kostola bol naplnený vôňou kvetov, dychom aj spevmi veriacich, blkotom sviec. V jednom okamihu sa mi celý ten veľkolepý obraz vnútra kostola rozhojdal a potom roztancoval pred očami...prebrala som sa na mamičkin hlas pred dvermi kostola, pocítila som, ako mi mokrou vreckovkou pretiera tvár.
            Ceremoniál birmovky aj ostatné udalosti toho dňa pomaly zastiera závoj zabúdania. Vraj som po celý deň bojovala so silnou bolesťou hlavy, pokým ma mamička na návrh mojej starej mamy nepoumývala v čistci. Zaspala som - a potom už bolo dobre. Zvláštne, nik z mojich spolužiakov, ktorí boli tiež účastní na birmovke, sa mi pre moje mdloby neposmieval.
 
 
Náš malý Ježiško
 
            Je nádherné mať brata. Živú bábiku, ktorá denne prekvapuje niečím novým. Napríklad neplače rovnako. Niekedy len mrnká, občas sa rozreve, občas plače ľútostivo a občas iba výska. Mamička vraví, že si trénuje hlas.
            So mnou sa začal rozprávať najskôr z celej rodiny. Možno preto, že som odpozorovala jeho reč, a tak sme sa spolu „rozprávali“, ako vedeli. Mamička mi dovolila dohliadať na to, ako sa na sporáku varí preň ryžový odvar a potom ho presne odmerať a pridať k sušenému mlieku. Mohla som skladať plienky, ukladať košieľky a reklíky, ale najkrajšie bolo vozíkať brata v kočíku. Po chodníkoch v parku, po stíchnutej chodbe školy, ale aj po našej veľkej kuchyni.
Blížili sa Vianoce. Už mi ako školáčke bolo jasné, ako je to s darčekmi od Ježiška, ale nevadila mi strata, či lepšie, poznanie tohto vianočného tajomstva. Skôr naopak – Ježiškov príbeh sa mi prihováral omnoho viac. Často som sa mamičky vypytovala na rôzne podrobnosti o malých deťoch, o svojich malých sesterniciach a bratancoch, ktorých z roka na rok pribúdalo, ale aj o jej detstve a súrodencoch.
Rodina sa stala pre mňa tým najdôležitejším pojmom, ale aj rozvíjajúcou sa skúsenosťou.

          
            Vianoce 1950. Boli skutočne čarovné, lebo som mala pri stromčeku aj svojho vytúženého bračeka. V našej izbe v kaštieli stál vysokánsky stromček, krásne vyzdobený, a blikali na ňom živé sviečky, prskali prskavky. Keď ma mamička ukladala do postele, ozval sa pod oknami nádherný spev. To mamičkini a otcovi žiaci spievali koledy. Trojhlasne, raz tíško a raz hlasnejšie...myslím, že to boli najkrajšie koledy môjho života.
 
 
Vianočné návraty
 
Keď sa obzor halí
do sivých tónov zimy
a obloky hýria
sviečkami vianočnými,
pohne sa na dne srdca
zatíchnutý zvon –
A chvie sa piesňou detstva,
sladkým domovom
a dávno
stratenými snami...
Kto načúva mu,
kto sa pozastaví
na kľukatej ceste žitia,
objaví v sebe žriedlo,
prameň novej sily
v tom svete dávnom –
na maminej dlani...
 
 
Hodiny spevu s pánom Záhorským
 
            Mala som ich rada a myslím, že nielen ja. Prichádzal do triedy s harmonikou a obyčajne aj s dobrou náladou. Harmoniku som dovtedy nemala možnosť vidieť, poznala som z domu iba mamičkine husličky, od dedinského bubeníka bubon a z kostola organ. Zdalo sa mi, že iba harmonika vzbudzuje veselosť a volá k tancu či roztopaši. Často sme s pánom riaditeľom vyspevovali pesničky a pri nich si tlieskali, alebo podupávali nohami, alebo vyťukávali takt opačnou stranou ceruzky na školských laviciach. Niekedy bolo toho dupania či ťukania toľko, až sa pod nimi strácal náš spev. Vtedy pán riaditeľ zložil harmoniku a zavelil: „Ticho, zahráme sa na kukučky!“
            Možno si ešte spomeniete, ako sa to hrá. Najprv ide jeden žiak alebo žiačka za dvere, potom sa určujú kukučky – päť až sedem. Zaznie povel: „Hlavy na lavice!“ – a už sme ukladali svoje hlávky na ruky, položené na laviciach, a v triede sa rozhostilo ticho. Nato sa vrátil žiak spoza dverí a o chvíľu letel ponad sklonené hlavy jeho príkaz: „Kukučka číslo jeden, zakukaj!“ Napätá chvíľa ticha a potom:„Ku – ku!“... z ktorejsi lavice zaznelo občas vysoko a niekedy nízko, ticho aj hlasno očakávané kukučie volanie. Neraz bolo doprevádzané tlmeným chichotom sklonených hláv, občas sa ozvalo aj zdvojené ku – ku, keď sa niektorá z „kukučiek“ pomýlila v poradí, občas sa stalo, že sa ku – ku ozvalo po dlhšej chvíli... Hra trvala dovtedy, pokým vybraný vyvolávač neidentifikoval všetky utajené kukučky.
            Pri mojich domácich predstaveniach s bábkovým divadlom som si odskúšala, ako sa mi darí meniť hlas – mohol znieť piskľavo, že by to ani pipíška nedokázala lepšie a mohol brumkať skoro ako medveď v malinčí. Bavilo ma, keď som náhodou bola kukučka, vydávať svoje ku – ku rôznou výškou aj farbou hlasu. Veru, bývala to podarená školská hra!

Raz popoludní bežala taká typická hodina spevu a my, deti, sme ani nepostrehli, čo sa zatiaľ deje vonku. Práve znelo triedou: „Kukučka číslo 3, zakukaj,“ keď sa zablyslo a tresol taký hrom, že sme až povyskočili z lavíc. Hneď bolo po kukaní.
Pán riaditeľ sa rozbehol k otvoreným oknám triedy a náhlivo ich zatváral. Za oknami vystrájala búrka. Plieskalo, trieskalo, lejačisko bičovalo povetrie. Civeli sme na okná triedy. Prírodné divadlo vonku fascinovalo svojou desivou krásou. Po niekoľkých minútach šumenie lejaka prešlo do inej tóniny, aj blesky a hromy spomalili svoju produkciu.
- Tak čo, dáme si nejaké pesničky navyše? – pýta sa pán riaditeľ a vešia si na plecia remene od harmoniky. „Predsa nepôjdete domov za dažďa. Poďte, dáme si Prší, prší,...“ Spievame prvú slohu a z chodby zaznieva školníčkino bim – bom na šínu. Mal by byť koniec vyučovania, ale čo keď je búrka? Zostávame v laviciach a vyspevujeme:„...milá má, duša má, nezatváraj pred nama...“
- A teraz to skúsime v kánone – hovorí pán Záhorský a skladá harmoniku. „Spievajte opäť prvú slohu a ja vám ukážem (to sa prihovára žiakom v druhom rade lavíc), kedy začnete prvú slohu vy...“ Prvý pokus nebol celkom úspešný, ale čoskoro sme pochopili, čo a ako, a pesnička poletovala nad našimi hlavami ako kučeravý dym. Prepletala sa, zapletala a znela neobyčajne pekne a veselo. Ani sme si nevšimli, kedy vonku prestalo pršať, len sa zrazu po celej triede rozliali popoludňajšie slnečné lúče.
- Už môžete ísť domov – hovorí pán riaditeľ. Hupkom sme brali tašky a bežali ku dverám.
 
 
Po búrke, ako po búrke
 
Pohľad na uličku pred školou bol neuveriteľný! Všade mláky, medzi nimi poskakujú a žiaria na slnku tenučké jarčeky vody. Vzduch, naplnený vyumývanou vlahou, nás oblápa a šteklí v nose. „Spánombohom...“ druhá časť pozdravu sa rozsýpa na všetky strany a bosé nohy mojich spolužiakov plieskajú po blate a mlákach.
Stojím na schodíkoch školy a zvažujem, čo si počať? Je mi jasné, že ak zostúpim zo schodíkov a pohnem sa na cestu domov, moje sandálky a biele podkolienky utŕžia poriadny prídel blatovej nádielky. Neuchránim ich, iba ak by som letela.
-   Ty nejdeš domov?
- Poď, ponáhľaj sa – volajú na mňa kamarátky a podupávajú po blate. Je rozhodnuté. Rýchlo vyzúvam sandále, sťahujem z nôh podkolienky a už som pri nich. Zvláštne – niektoré kaluže sú chladnejšie, iné teplejšie, blatko sa miestami kĺže, miestami sa doň nohy zabárajú a vytvárajú odtlačky nôh. Tie sa plnia vodou. Sem-tam pri chôdzi vystrekne voda vyššie, chladí na lýtku. Chlapcov to láka, behajú po mlákach a striekajú vodu širinou-dolinou.

V zákrute uličky, kde sú hlbšie koľaje po sedliackych vozoch, sa blato najviac kĺže. Až treba dávať pozor, aby človek neskončil v blate celý, rozpleštený ako žaba. Už sme pri kostole, a tým aj na hlavnej ceste. Blato sa drží len na jej krajoch, pramienky vody skackajú stredom cesty, niektoré mieria do bočných jarkov. Cupoceme po ceste a smejeme sa.
- Aha, Dobruša, mama ťa čaká – povie ktorési z dievčat a už ju vidím aj ja. Stojí pred bránou do parku, ruky zložené na prsiach, prísna kolmá vrásočka na čele. Pobehnem k nej a otŕčam suché sandálky.
- Pozri, mamička, nezablatili sa!
- Čo ti to zišlo na um, vyzuť sa? Chceš prechladnúť?
- Ale blato nie je studené. Môžeš skúsiť – presviedčam svoju rozhnevanú mamu a pochodujem za ňou. Po kamennom štrku, ktorým sú vysypané kaštieľske chodníky, to nie je bohviečo! Stúpam ako po horúcom uhlí. Aj by som si obula sandálky, ale nohy mám samé blato. Pri hlavnom vchode do kaštieľa stojí Milka. Utiera mi nohy mokrou a potom suchou handrou. Navliekam si sandále a bežím za mamkou do kuchyne.
Chcem ju presvedčiť o svojej pravde, vyrozprávať jej, aká to bola vzrušujúca cesta, ale s maminkou nie je reč. Prísne nariaďuje: Žiadne vyzúvanie kvôli blatu! Zo školy sa dá ísť aj po hlavnej ceste a vyhýbať sa blatu aj mlákam. Treba sa chrániť pred prechladnutím, a  basta!
            Trvalo roky, pokým sme si s mamičkou vyjasnili svoje vtedajšie postoje. Môj – že všetky deti šli po blate bosé, keď bolo teplo, a mamičkin – že mala hrôzu z mojich prechladnutí. Zostali mi totiž následky po prekonanom čiernom kašli a lekár mamičku upozornil, aby ma čo najviac chránila pred kašľom a teplotami.
            Príhoda s blatom – nebola jediná. Ešte párkrát som šla uličkou s ostatnými deťmi bosá – nemohla som sa predsa od nich odlišovať. Len som si potom v jarku opláchla nohy a obula sa. Domov som prišla, ako chcela mamička – obutá. Viem, bolo to klamstvo, aj ma mrzelo, ale nevládala som ináč. Chvalabohu, veľké dažde a búrky nebývali mimo prázdnin veľmi často a v ďalšom ročníku sme už na jar bývali v inej dedine.
 
Putovné kino
 
            Bol to neuveriteľný zážitok! Odohral sa v jednej triede meštianskej školy a poriadne ma na pár dní vykoľajil.
            - Poď so mnou, niečo uvidíš – povedala mi mamička s nádychom tajuplna hneď, ako som si stihla napísať úlohy. Vyšli sme na prvé poschodie a zamierili do jednej z tried. Keď sme otvorili dvere, museli sme sa pretlačiť pomedzi žiakov, aby sme si našli voľné miesto. V triede bola tma, ktorá menila svoju intenzitu a rozliehal sa v nej zvláštny zvuk. Ako keby zo všetkých strán hralo rádio. Na veľkej osvetlenej ploche, tam, kde obyčajne býva tabuľa, objavovali a strácali sa živé obrázky. Skôr obrazy, obraziská, ibaže nemali farbu. Boli iba čierno-šedo-biele. Viedol k nim rozširujúci sa prúd svetla, ktorý vychádzal z rozžiareného malého kruhu, za ktorým sa dalo viac tušiť ako vidieť roztočené koleso. Vlastne dve kolesá. Ten prúdik svetla nebol jednoliaty, pripomínal divne sa vlniaceho hada, čo sa od chvosta k hlave nápadne rozširuje.
V triede sedelo a stálo množstvo žiakov, dvaja nám uvoľnili stoličky, aby sme si mohli sadnúť. Vzduch v miestnosti bol naplnený dychom toho početného diváctva, ale aj nedefinovateľnou mierou zvedavosti, obdivu a nedočkavosti.
            Snažila som sa porozumieť, o čom je zvláštne plynúci príbeh, ale nešlo to – vyrušovalo ma poznávanie toho všetkého, čo tento „technický zázrak“ sprevádzalo.
            Vtom niečo puklo, obraz sa z danej plochy rozplynul na dve strany a zanechal po sebe iba mliečne svetlo, ale aj to sa rýchlo strácalo. Niečo vzadu za nami pukotalo čoraz pomalšie a pomalšie...
Postrehla som zvláštny vzdych v tom pravidelnom sprievodnom zvuku, ktorý doteraz vychádzal zozadu, z miesta, odkiaľ sa vlnil môj pomyselný had, meniaci sa na množstvo obrázkov.
Celá trieda zašumela, zavlnila sa desiatkami hlasov, vyjadrujúc svoju nevôľu.
            - Rozsvieťte svetlo!- triedou preletel príkaz pána riaditeľa Mila a vzápätí sa rozsvietili všetky lampy. Vyskočím zo stoličky a pozerám dozadu. Konečne vidím, odkiaľ vybiehali všetky tie obrázky. Môj otecko a ešte nejaký pán montujú niečo na zvláštnom prístroji. Mňa na ňom najviac zaujímajú dve veľké kolesá, čiastočne plné smerom do stredu a na okrajoch skoro prázdne. Nie sú také veľké, ako napríklad spodné koleso na šijacom stroji, ale ani také malé, ako to horné, čo mamička občas poháňa rukou. A zdá sa, že sú aj z iného materiálu. Odvíja sa z nich tenký pásik, s ktorým práve teraz robí čosi onen cudzí pán.
            - Je to film – počujem za sebou hlas a viem, že keď toto zvláštne predstavenie skončí, dozviem sa od mamičky veľa nových vecí.
            Bolo tak. Čoskoro som prijala film, hlavne jeho konečný produkt do svojho zásobníka poznania. Z dnešného pohľadu bolo nesmierne zábavné sledovať, ako sa zakladá film do premietacieho prístroja, ako ho treba po premietnutí opäť pretočiť späť, ako je dôležité ho správne nasadiť, aby nešiel hore nohami a od konca, lebo sa aj to stávalo...V takých situáciách bol najsmiešnejší zvuk, odvíjajúci sa v nezvyčajne grotesknej podobe. Je to možno čudné, ale z filmov, čo som vtedy mala možnosť vidieť, sa mi pripamätúva len jeden, jediný. Možno pre jeho drastickosť, pre poznanie vojny, v čase ktorej som sa narodila, ale o ktorej mi moji rodičia radšej nerozprávali. Bol to film Mladá garda a kto náhodou pozná rovnomennú knihu, vie, o čom hovorím... 

 
Keď mamička zistila, že som tajne, bez jej dovolenia, vošla do triedy, aby som si pozrela film, ktorý práve premietali, trest ma veru neminul. Ale najhoršie bolo, že sa mi sekvencie z toho filmu vracali v snoch a strašili ma svojou krutosťou. Ale, tak mi treba, za všetko sa platí, aj za prílišnú detskú zvedavosť.
 
 
Ako sa dostal Štiavnický Nácko do Rumanovej
 
            „Škola v prírode“ – opäť niečo nové, neznáme. Nielen pre mňa, ale aj pre Rumanovčanov. Veď ešte nikto z Rumanovej na takej škole nebol. Z našej rodiny mal ísť iba otecko, nuž som ho neustále prenasledovala otázkami. Vďaka nim som sa dozvedela, že pôjdu učitelia aj žiaci, že sa ide na tri týždne, konkrétne do Banskej Štiavnice. Vraj sa nad týmto starobylým mestom vypína vrch Sitno, opradený mnohými povesťami, a neďaleko je krásne prírodné jazero Počúvadlo. V tej škole sa budú iba trošku učiť a veľa poznávať. A dýchať iný vzduch, športovať, hrať sa, oddychovať...
            Prišlo ráno očakávaného odchodu. Ešte len svitalo, keď naskakovali na korbu pristaveného nákladného auta žiaci a žiačky, veselí a nedočkaví. Trúsili sa zo všetkých koncov dediny, niesli kufre alebo sa im na chrbtoch hompáľali batohy.
-         Sme všetci? – spytuje sa niekto a otecko pozerá do zoznamu, čo má v rukách, mamička mu naň svieti baterkou.
Pamätám si, že jeden žiak chýbal, len si už nepamätám jeho meno. Dobehol na poslednú chvíľu, keď už auto štartovalo, a vyslúžil si od ostatných žiakov poriadne štuchance aj smiech. Auto sa rozbehlo a predrannou ulicou sa niesli desiatky hlasných pozdravov: „Šťastnú cestú-ú!“
Viezli sa len na stanicu do Rišňoviec, odkiaľ už potom vlakom cestovali do vybájeného a očakávaného neznáma.
O pár dní sme dostali od otecka list, potom ešte dva-tri a aj peknú pohľadnicu. Najprv sa dni v našej zmenšenej domácnosti vliekli ako ospalý slimák, ale potom sme si zvykli a hlavne sme odpočítavali dni, kedy sa otecko vráti.
Pricestovali po troch týždňoch a rozprávaniu nebolo konca-kraja.

O ubytovaní, strave, zaujímavých výletoch, ale aj o člnkovaní na jazere a rôznych súťažiach. O tom, akí sú žiaci iní, keď sú takto mimo rodiny, vo veľkom kolektíve svojich rovesníkov. Myslím, že som aj trochu závidela meštiankarom, že mali takú možnosť.
            Prešlo zopár dní a mamička ma vzala na podarené stretnutie. Tí, čo boli v škole v prírode, rozprávali o nej ostatným svojim spolužiakom. A nielen rozprávali. Predvádzali im rôzne scénky, zborovo spievali nacvičené piesne. Mňa z celého programu najviac upútal Štiavnický Nácko. Bol to čudný malý chlapec, ktorý mal naopak oblečený kabát a sedel priamo na učiteľskom stole. Rozprával rôzne veselé príhody a pritom neustále hýbal rukami aj nohami. Zdalo sa mi neslušné, že si na stôl vykladá nohy v topánkach a prekvapovalo ma, že je taký malý. Až neskôr som si všimla, ako to vlastne je – že sa Nácko skladá z dvoch chlapcov. Z príhod, ktoré rozprával, a na ktorých sa všetci smiali, si trochu pamätám iba tú, ako Náckova mama ťahala štrúdľu na veľkých dverách... od záchoda. Tak sa mi zdá, že tých Náckových vystúpení v Rumanovej bolo niekoľko a iste prežitá škola v prírode dlho rezonovala medzi jej účastníkmi. Aj otecko na ňu rád spomínal.
 
 
Budete učiť ruštinu
 
            O zákulisí tohto rozhodnutia pred začiatkom školského roku viem z neskoršieho mamičkinho rozprávania. Vraj vznikol na porade učiteľov problém, kto bude učiť povinnú ruštinu, keď ju nikto nemá vo svojej aprobácii a nová učiteľská sila určite nepríde. Vtedy sa mamička priznala, že sa azbuku učili na gymnáziu v rámci učiva o staroslovienčine a že si ešte čo-to pamätá. Ostatní si vydýchli a mamičke bolo jasné, že ju čaká ťažký učiteľský rok.
Ja som celú situáciu vnímala ináč. Bavilo ma pozorovať mamičku, ako sa po večeroch „učí“ čítať ruské texty, precvičuje si ozdobné tvary ruskej abecedy - azbuky.
            Mala aj taký zvláštny zošit s veľkým množstvom uzučkých linajok, z ktorých niektoré boli vytlačené hrubšou stopou. Aj ja som skúšala písať písmenká, ktoré si mamička precvičovala.
            Niekedy vzala do rúk husličky a lúskala melódiu ruskej piesne. Pospevovala si pritom a ja som sa učila pesničku spolu s ňou. Napríklad Suliko, Volga, Volga aj pieseň o partizánoch. Zopár večerov sa mamička učila vymenovať ruské rieky – ja ich viem v tom poradí dodnes.
Nielen ruština, všeličo zvláštne o tej vzdialenej krajine prenikalo do môjho vedomia. A iste nielen do môjho. Veď bola taká doba.

            Ruské piesne sa objavovali v kultúrnych vystúpeniach žiakov pri rôznych príležitostiach, premietali sa sovietske filmy...
            Bol to iba jeden školský rok. Mamičkinou doménou bola matematika a fyzika, ale občas sa jej pritrafilo, že musela učiť aj niektorý iný predmet. Napríklad chémiu. Ale to je už iná kapitola.
 
 
Nie sú tiene ako tiene
 
            Nemám rada čierne spomienky. Prinášajú so sebou smútok alebo nepríjemný pocit krivdy – naozaj ich nemám rada. Avšak kvôli pravde sa zastavím aj pri nich.
 
            Už som spomínala, že sme mali v parku pridelenú záhradu. Bolo to v tých dobách skoro nevyhnutné, lebo v miestnych obchodoch sa ovocie a zelenina nepredávali, ale variť bez nich sa skutočne nedalo. A kupovať všetko od gazdov? Myslím, že by to učiteľské platy mojich rodičov asi sotva uniesli.
            Teda záhrada. Bola súčasťou parku, iba oddelená stienkou z vysokých kríkov. Uprostred záhrady stál veľký skleník, ale väčšinu sklených tabúľ mal rozbitých. Od neho až k potoku – to bola naša záhrada. Vzorne sme sa o ňu starali a pestovali v nej všetko možné. Napríklad jahody. Stávalo sa, že zelené jahody veštili dobrú úrodu a už sme sa na ne tešili...ale len tešili. Obral ich niekto celkom iný. Aj prvé klásky kukurice nepočkali na nás. Našťastie zelenina rástla aj dorástla bez problémov.
            Raz v lete sme išli s mamičkou oberať hrášok na polievku a ja som si všimla, že na okraji záhrady je pod marhuľou plno popadaného ovocia. Milovci boli niekde na prázdninách, tak nemal kto marhule pooberať. Zrelé popadali a teraz sa na nich hostili len osy. Skúsila som jednu, dve marhuľky, boli sladké ako med. Aj mamička sa pustila do zbierania a už sme si robili chuť na dobrý ovocný koláč.
-         Ale, ale, pani učiteľka, kradnete, kradnete? – ozvalo sa pri nás. Dvaja chlapi zastali blízko nás a z tvárí im srší nevôľa. „Toto už nie je vaša záhrada. Nestačí, čo máte pridelené? Keby to tak videli vaši žiaci! Čo by povedali?“
-         Nič. Veď zbierame len zo zeme – mamičke sa trasie hlas, obidve sa cítime nepríjemne.
-         A pán riaditeľ? Čo povie, keď mu to oznámime?
-         Nebude sa čudovať. On sám nám navrhol už minulý rok zbierať popadané ovocie. Ak sa nám zíde – vysvetľuje mamička.
-         To si overíme! Ale veľmi tomu neverím - strmo hovorí starší z mužov.
-         Tak nech to tu zhnije! – vraví moja mama a vysýpa marhuľky pod strom. „Poď, Dobruška, ideme! – berie ma za ruku a vykročí na chodník. Ja tiež, hoci nechápem, prečo tie marhule vysypala? Veď tam iba pohnijú...
Kráčame rýchlym krokom po chodníku vysypanom sivým lámaným štrkom. Škrípe nám pod nohami a vo mne škrípe nemá otázka: Prečo sme si tie marhule nemohli vziať? Prečo sa mamka s nimi nepohádala? Veď mala pravdu!
            Doma sa rodičia rozprávali o tej príhode bezo mňa. Až neskôr, už ako dospelá som sa dozvedela, o koho išlo a prečo sa s nimi mamička radšej nehádala. Aj keď mala pravdu.
 
Kontingenty– aj to bolo príznačné slovo tej doby. Mali zabezpečiť väčšiu plynulosť aj dostatok zásobovania obyvateľstva v povojnových rokoch a zabrániť nekalým praktikám obchodovania,  možno aj - alebo iste? - úžery. Podľa veľkosti hospodárstva mali gazdovské rodiny vymerané dávky na odovzdávanie poľnohospodárskych produktov do spoločného. Výmera kontingentu sa viazala na popis stavu hospodárstva, či majetku?, tej ktorej rodiny.
A kto ten popis musel robiť? Učitelia! Pamätám si, že to bola pre mamičku veľmi nepríjemná situácia. Brávala ma so sebou možno aj preto, aby jej gazdiné toľko nenadávali za niečo, za čo ona sama nemohla. Možno si myslela, že sa budú pred deckom viac ostýchať... Bývali to zvláštne návštevy. V niektorých domoch nás privítali celkom pekne, aj ma ponúkli jabĺčkom alebo iným ovocím, porozprávali sa s mamičkou o všeličom.
Niekde nás však ani nechceli pustiť do dvora a nadávaniu nebolo konca-kraja. A niekde to bolo aj tak, že sa nám ospravedlňovali zato, že skoro nič nemajú... alebo vyjadrili pochopenie, že to pani učiteľka nerobí z vlastnej vôle, a tak jej to ani nezazlievajú...
            Keď sme po takýchto pochôdzkach prišli domov, mamička sa zavrela do izby a onedlho sme odtiaľ počuli tklivý hlas husličiek. Vždy na ne hrávala, keď jej bolo smutno. Inokedy sa pobrala do kúpeľne a začala pripravovať bielizeň na pranie. Najlepšie bolo, keď sa ma spýtala, čo ušijeme pre bábiku? Vedela som, že nasledujúca hodinka bude len pre nás dve a bude pekná.
            A ešte taký smiešny – horor! Naši kúpili od niektorej tetky kohúta na polievku. Zarezaného. Ležal, chudák, vo väčšom vajlingu, len nohy s ostrohami mu trčali von. Milka naň vyliala horúcu vodu, lebo sa potom ľahšie šklbe zo zarezanej hydiny perie.
            A vtom milý kohút zatrepotal krídlami a vyletel z nádoby. Lietal, behal splašený po kuchyni, kvapkala z neho krv, hlava sa mu kolembala na podrezanom krku. Vrieskali sme všetky tri, Milka s mamičkou naháňali kohúta po kuchyni a ja som sa tlačila do kúta vedľa kredenca. Keď ho konečne dolapili, bolo po všetkom. Srdce mi búchalo ako zvon, nevedela som, čo si mám o tom myslieť. Chcela som, aby mu prišili hlavu naspäť, ale mamička mi vysvetlila, že to nemá zmysel. A že mu niet pomoci.
            Z kohúta nakoniec bola polievka, aj dodatočný smiech z celej grotesknej situácie, aj vysvetľovanie, prečo nastala. Len mäsko z toho nešťastníka nebolo bohvieaké. Vraj to bolo poriadne staré kohútisko!
            - Vidíš, do kostola ide. Vôbec ju netrápi, čo nám predala – hovorí mamka oteckovi, stojac pri izbovom okne. Po ulici idú ženy do kostola. Je medzi nimi aj tá, ktorá dobre predala starigáňa – kohúta učiteľom na polievku. No a čo?
 
 
Decku ťažko vysvetlíš

September 1951 – som tretiačka. V prvej triede ma učila pani Záhorská, v druhej pán riaditeľ Záhorský a v tretej? Som v pomykove, ako to bolo, lebo moje školské zážitky sa posúvajú k fenoménu, ktorý čiastočne prekryl už známu školskú atmosféru a spôsobil, že som si ho natrvalo zapamätala.
            Bol to – Pionier – organizácia, ktorá sa v tých časoch zavádzala v celom povinnom školskom systéme v súlade s vtedy platnými ideálmi ľudovo-demokratického štátu. Bol pre nás, deti, príťažlivý, lebo doniesol do nášho školského života nové prvky – napríklad možnosť zostať popoludní v škole nie ako „poškole“, ale preto, aby sme sa spoločne hrali, nacvičovali programy, súťažili. Dokonca chcel od nás, aby sme si z očí do očí povedali, kto zo spolužiakov robí iným zle, ale aby sme si aj vzájomne pomáhali. Pomáhať sme mohli aj vo veľkom, napríklad zberom papiera, liečivých rastlín, ale aj chrústov - kvôli chinínu v ich krovkách. No a kto je taký naozaj správny – ten sa stane pionierom.
            Viem, dnes sa mnohí iba vysmievajú z tej doby a hľadajú na nej všetko to, čo bolo nesprávne. Ale je to zjednodušený pohľad. My sme v tej dobe vyrastali a boli sme deti. Deti, čo zvedavo a s plným nasadením – ako to len deti vedia – prijímajú zo svojho okolia podnety a spracovávajú ich v rámci svojich možností, ale aj v túžbe tušeného rozletu vlastnej, ešte neskúsenej osobnosti. Chceli sme byť pionieri – myslím, že deti vždy rady idú skôr za ideálom dobra ako zla a nám v tej dobe bol Pionier predstavovaný ako ideál dobra a ešte, v tom čase veľmi citlivo vnímaný ideál mieru. Len pred pár mesiacmi sme sa kvôli ideálu dobra a viery pripravovali na birmovku – často sme od dospelých počúvali, ako veľmi je treba medzi ľuďmi dobro, porozumenie, mier. Ako sme zodpovední zato, aby sa tak v budúcnosti stalo. A že je to len a len na nás.
            Chcela som byť pionierkou. Aj sme sa : tretiaci, štvrtáci, piataci na sľub pripravovali. Učili sme sa text sľubu, robili dobré skutky, nacvičovali program na slávnosť. Dozvedeli sme sa, že musíme mať biele blúzky alebo košele a tmavomodré sukne či nohavice, aby sme mali pioniersku uniformu. K nim mala pribudnúť po sľube červená pionierska šatka.
            A zrazu prišlo niečo, čo ma zaskočilo. Jedného dňa nám súdružka učiteľka a súčasne skupinová vedúca vysvetlila, že pioniersky sľub nebude skladať každý. Nebudú ho skladať zlí žiaci v prospechu či správaní – to sa nám zdalo správne – nech sa polepšia!!! Ale nemôžu ho skladať ani tí, čo ešte nemajú deväť rokov. A hneď prečítala niekoľko mien nás, tretiakov, aj mňa medzi nimi. Doteraz mi nikdy nevadil môj vek a ani mi nikto nepripomínal, že patrím k najmladším v triede. Až teraz! A ešte v takejto situácii! Bola som nesmierne smutná a považovala som to za vrchol nespravodlivosti. Ale nedalo sa nič robiť. Vraj sú to predpisy – a hotovo!
            Prvý pioniersky sľub na národnej škole v Rumanovej bol slávnostný. V triede sedeli rodičia, predviedli sme im dlhý kultúrny program a konal sa aj sľub. V programe som vystupovala aj ja, ale potom som si sadla k mamičke a s patričnou dávkou závisti aj rozčarovania som prežívala chvíle, keď mnohým mojim spolužiakom a spolužiačkam uväzovala skupinová vedúca a ešte niekto - neviem, kto - červené šatky. Môj rozum, s rodičovskou podporou a vysvetlením, síce chápal, že to musí byť tak, ale moja detská duša odolávala a cítila sa nesmierne sklamaná.
 Zvláštne, v tom školskom roku sme sa presťahovali do Majcichova a tam som zložila pioniersky sľub spolu s mojimi novými spolužiakmi bez problémov. Iný výklad stanov, alebo iný prístup k detskej psychike??? Neviem, a už to ani nerozoberám...
 
 
Oteckov obraz
 
            Boli prvé dni prázdnin. Kaštieľ stíchol, dvor aj park tiež. Mamička mala plné ruky práce so zaváraním ovocia aj s prípravami na naše prázdninové cesty k rodine.
-         Bobuľka, chrobáčik, choď zavolať ocka! Je v hornej krajnej triede. Povedz, že máme obed na stole.
Zaberám schody pekne po dvoch a už som pri dverách do triedy. Otecko má pri oknách, ktoré sa pozerajú na uličku smerom ku kostolu, rozložený maliarsky stojan. Prikročím bližšie a vidím, ako sa na plátne črtá rumanovský kostolík aj s priliehajúcou uličkou.

Všetko zachytávajú čiary ceruzkou, len obloha už hrá farbami. Odovzdám odkaz, otecko odkladá paletu a utiera zababranou handričkou štetce.
-         Čo hovoríš? Pozdáva sa ti? – pýta sa a jeho modré oči skrývajú sotva badateľný smiešok.
-         Pekné. Môžem skúsiť aj ja?
-         Ak sa ti bude chcieť? Nedbám, môžeš sa pridať.
Popoludní ma zavolali kamarátky von a na svoje „maliarske“ plány som celkom zabudla. Spomenula som si až podvečer, keď ma mamička opäť posielala po otecka. Tentokrát s pozvaním na večeru.
            Trieda, kde otecko maľoval, bola celá zaliata červenkastým svitom zapadajúceho slnka. Z plátna obrazu už zmizli ceruzkové čiary, spokojne sa tam usalašila celá ulička, dokonca s húskami v popredí a v strede stojí kostolík. Skutočnosť spoza okna svieti zmenšená, ale nesmierne živá na oteckovom obraze.
-         To je ako naozaj! Otecko, ako sa ti to tak podarilo? 
-         Ani sám neviem, ale snažil som sa... Poď, som hladný ako vlk.
Obrázok sa naozaj vydaril a dodnes ho opatrujem. Otecko namaľoval v priebehu nasledujúcich rokov veľa pekných obrazov. Bola to jeho celoživotná záľuba. Len škoda, že v tých časoch, čo sme bývali v Rumanovej, neprišlo mu na um namaľovať aj kaštieľ v celej jeho vtedajšej kráse. Takto si ho musím iba predstavovať, pokým mi to len moja pamäť dovolí...
 
 
Zbohom, Rumanová!
 
Sťahujeme sa! Prišlo to ako blesk z jasného neba – otecko dostal ponuku zastávať miesto riaditeľa na škole v inej dedine. A on tú ponuku prijal.
-         Neboj sa, zvykneš si – uspokojovali ma rodičia, keď som rozoberala detaily neodvratnej zmeny, ktorá na mňa čakala a desila ma.
-         Ale tam nebudú moje kamarátky! Nebude tam kaštieľ, park...mám slzy na krajíčku a cítim sa ako stratené psíča, hľadajúce poláskanie.
-         Bude tam niečo iné a možno ešte zaujímavejšie ako tu...
Nedalo sa nič robiť. Rozhodnutie bolo nezvratné. Čoskoro sa celá naša domácnosť ukrývala do balíkov, košov, kufrov ...

            Aj počasie v tie dni bolo pochmúrne. Slnko sa skrývalo v sivých chmárach, parkom neleteli vtáčie pesničky, iba biele mokré ticho plakalo spolu so mnou.
Spomenula som si na veselú sťahovačku do kaštieľa pred pár rokmi a bolo mi jasné, že práve končí jeden z mojich detských snov.
            Sedím v kabínke nákladného auta, túlim sa k mamičke. Má na kolenách môjho malého bračeka a zdá sa mi, že aj ona je smutná. Za oknom mi práve preplával domček mojej kamarátky. Čoskoro auto zabáča doľava  mieri do Bábu. Cítim v hrdle obrovskú hrču utajovaného smútku. V duchu si sľubujem, že sa sem budem vracať, že na svoju Rumanovú nikdy nezabudnem, že ...

Skutočne som doteraz nezabudla. Práve naopak. Opätovne sa mi čoraz viac vynára pred očami a je ako krásny – farebný a voňavý - sen. Je kapitolou môjho detstva, za ktoré zostanem navždy vďačná predovšetkým mojim rodičom, ale aj Tebe – vzdialená, a predsa blízka – Rumanová.
 
 
Ľudský život –
 
 
je ako kríček ružový –
            Z jari prudko rozvije sa do krásy –
                        a potom dlho, dlho púšťa vonné lupene
                        napospas vetru...
 To asi z radosti,
                                                           šťastia,
                                                                    rozmaru –
              pre sladkú leta chvíľu rozdáva svoju nádheru
                                   pre každého a každému...
Hlbšie zapúšťa korene,
                        puky vyháňa nové –
                        pokým paletu pozdnej jesene
                        neskropí krvou šípok v tichej pokore...
Prehrmia búrky,
                                    zimy kruté,
                        aj letá spaľujúce horúčavou-
Však kríček žije a staré jazvy
 pohládza znova ružou vonnou. 
Tak beží život : Za rokmi rok
                                    a rok, a ešte rok...
Koľko len v nich bolo –
                                   koľko bolo,
                        semienok, zrniečok, spomienok ?
 

 
(Spomienky na roky, kedy moji rodičia, Mária a Ladislav Koričanskí, pôsobili ako učitelia v Rumanovej, 
vydala Divadelná spoločnosť Meteorit Rumanová v roku 2009, zodpovedný redaktor Ing. Milan Bališ, 
ISB 978-80-970188-5-6)
 

0 comments:

Zverejnenie komentára