Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

15.12.12
0
Padá a padá hustý sneh. Na tretí deň je Račišdorf ako z cukru. Na Martina ešte vládla jeseň, ale po Kataríne v najbližšiu noc prituhlo a do rána aj nasnežilo. A sneh sa sypal, a sypal ako z velikánskej pánbičkovej duchny.
Zrazu je dedina samý bílý kopeček – strecha - kopec, komín - kopček, medzi úzkym chodníkom, čo stihli gazdovci poodmetať, a koľajami od saní na ceste tiež kopce nahrnutého snehu. Vŕzga pod nohami. Biele vločky bez prestania tancujú v povetrí. Usádzajú sa na vlniačikoch, čiapkach, kabaničkách. Ale aj na obočí, nose, mihalniciach. Len niektoré sa strácajú v drobných obláčikoch pary, čo vydychuje náhliaci sa človek. Človiečik – školáčik.
            Cesta do školy je zrazu dvakrát taká dlhá. Kde-tu šmýkačka, treba ju dva-trikrát oskúšáááať! Napadaný neodhrnutý sneh – treba ho prvou hlbokou stopou prebrodiť. A guľovačka? Dostaneš, aj keď sa nepridáš! Tak radšej boj na jednej i druhej strane. A ešte – vyumývať dzifčence! Aha, čučia chlapčiská v medzúrke medzi domáma a čekajú. Len čo prejde konškoláčka popred nich, už sú vonku. Dvaja pištiacu, metajúcu sa obeť držia a dvaja – traja ďalší ju plnými hrsťami snehu umývajú. Ach-jaj, nešťastnica má sneh pod vlniakom, vo vlasoch, za golierom, v rukávoch, občas aj pod sukňami. Preto sa dievčence radšej čakajú. Jedna druhú, tretiu. Guľovačka je potom spravodlivá – ujde sa prídelom jednej i druhej strane – bez umývania!!!
            A tak sú zimné rána, ešte plné bielej tmy, rozvibrované pišťaním, smiechom, hlasnou vravou. Občas aj zlostným štekotom psov a karhavými pokrikmi gazdov, hundraním gazdín: „Bláznivé dzecká! Oštoby jedny! Málo ich pán rechtor trstenicú...“
- A čo? Ani my sme nebyli inačí – preletí hlavou dospelých tichučká spomienka a je po rannom hneve.

Aj detský hurhaj stíchol. V triede obecnej školy je príjemne teplo. Okolo horúcich kachlí sa sušia vlniačiky, kabaničky, čiapky aj boty, čižmy, baganče. Už len červeň na lícach a noštekoch detí, ich mokré štice a sem-tam výhražné pohľady – šak dočkaj po učení! – svedčia o rannej snehobitke.
Ale detí – žiakov je na vyučovaní menej, odkedy začalo snežiť. Zimné boty a teplé oblečenie sú v mnohých rodinách vzácnosť. Hoci Račišdorf nie je chudobná obec. Známy je on po celom Uhorsku výborným vínom. Lenže nebýva úrodný každý rok. A bohatých vinárov je iba zopár. Ostatní často žijú z ruky do úst. S tvrdou robotou–lopotou a mnohými starosťami na krku prežívajú posledné roky pred vstupom do nového storočia. Keď nasneží a primrzne, chodia do školy len tí zo súrodencov, na ktorých sa ušlo – obuv aj ošatenie. Veď doma ostatným povedia. A keď nepovedia, nič sa nestane. Dedinskému človeku stačí vedieť čítať, písať a základné počty: „Aby sa ve velkém svjece nestraciu aj aby ho neošmekli.“

Pre Ondreja, syna obecného pastiera, nastal so snehom dobrý čas. Konečne môže každý deň do školy. Kým vyháňali na pašu obecné stádo, musel pomáhať otcovi. Kdeže škola?! Ani pomyslenie na ňu. Hoci by sa rád pridal každé ráno k mladšej sestre Tinke a šiel ako mnohí jeho rovesníci smerom ku kostolu - do školy. Veru, odkedy dedo Štefan nevládali, prešla povinnosť na neho. Ešte za úsvitu zapráskali otec a syn na Dolnom konci bičiskami a už sa zberalo obecné stádo jedno po druhom. Ku Hornému mlynu a potom dolu Výhonom až na obecnú lúku pri železnici. Takto od jari až do Martina. A toho roku ešte dlhšie. Skoro po Katarínu. Každé ráno chudáčisko vyzeral, či nezačalo snežiť.
Konečne! So snehom začala aj mladému pastierovi škola. Otec a dedo vystačia opatriť obecné býky a drevo môže nakálať aj podvečer. Potom sa usadí ku stolu k sestre Kristíne a dobieha zameškané.

Učí sa Ondrej v škole už druhý týždeň. Pán rechtor František Kubu ho zatiaľ nevyvolávajú k tabuli, neskúšajú, nech si pozdný školák najprv privykne. Dobehne, čo sa dá. A on aj dobieha, snaží sa. Hneď po ceste domov aj večer pri stole molestuje sestru otázkami. Nechce byť v škole za sprostého.
V utorok po veľkej prestávke zasadli pán rechtor k harmóniu.
-         Bude spev, bude spev – šuškajú si dievčence, hniezdia sa v laviciach, tešia sa. Lepšia hodina spevu ako počty. Ani chlapci nie sú proti, hoci spev – ach, jaj – komu ako!?
-         Žiaci, precvičíme si dnes koledy aj vypýtanku. Veď viete, čo vás tento týždeň čaká. Myslím, vás starších. Miništrantov.
Hneď nastal medzi školákmi ruch. Jasné! Je december. A s ním výslužková pochôdzka. Aby mali pani rechtorka s čeho pécit oplátky. Vypýtajú oni od gazdín z katolíckych rodín výslužku – do putničiek múku, do košíkov vajcia, orechy, maslo. Prajné gazdiné pridajú aj groš, dva – na prilepšeňí. Všetko sa zapíše na papier, aby pani rechtorka vedeli, do ktorej rodiny potom koľko oblátok. A tak všetci školáci – speváci spoločne prespevujú:
„Prišiel čas, bi sme vás
 naščívili zas,
 rozmilí kresťania f ten vánočňí čas.
 Keby ste nás obdarili
 a nás hojňe odmenili
 abi sme sa s Pánem Bohem poďakovali.“ Starší chlapci aj mrkajú po sebe – kto s kým pôjde do partie.
-         Ešte skúsme koledu – vravia pán rechtor a predohrávajú melódiu najznámejšej vianočnej piesne. Zahrali celú, odpočítali: „Raz – dva – tri!“
Pásli ofce pastieri
 pri betlemském majeri, majeri.
Anďel sa im ukázal
do Betlema im skázal, im skázal...
Učebňou sa nesú zvuky harmónia a detský spev. Lež prečo po niekoľkých tónoch aj šepot a tichý smiech? Štuchance? Ondrej si až po niekoľkých taktoch uvedomil, ako odlišne od ostatných znie jeho hlas. Vonku, pri statku, to bolo iné. Musel naplno. V triede? Jeho hlas hrmel, zvučal v hlbokej tónine, nepodobný ostatným. Začervenal sa, stíchol. Ale chlapčiskám stačilo - zadúšajú sa od smiechu. Aj dievčence sa tíško chichocú, štuchajú jedna druhú, otáčajú sa k poslednej lavici.
            Iba Tinka nie. A ešte Pavlínka z kopaníc. Obzrela sa smerom k nemu, priložila ruku na ústa. Akoby mu vravela: „Čit, Ondrík, potichšie...“
-         Jak obecní Bulo! – vyšľahlo z úst Cyrila. Pyšný gazdovský syn „z rádu“ často zadrapoval do každého. Teraz si trúfol na Ondreja. Síce o hlavu vyššieho, ale iba – od obecného pastiera!
-         Huhňe jak starý medveď – pridáva sa Kubo.
-         Bulo – trulo – huhňoš!
-         Dosť! Prestaňte! – udiera rechtor trstenicou o prednú lavicu. Razom tíchne smiech aj detské posmešky. „Čo to má znamenať? Nehanbíte sa, posmešníci?! Každému Pán Boh iný hlas nadelil. Veď aj vám mnohým sa ešte hlas zmení. Uvidíte! Spievajme ešte raz! A ty, Ondrej, potichšie!“
Znie triedou koleda. Potom druhá, tretia. Privoláva do detských hláv, do ich sŕdc vianočné posolstvo. O narodení Ježiška. O radosti, láske. Dievčence sem-tam zatiahnu druhý hlas, melódia piesne potom zaznieva ľúbivejšie, plnšie. Ale bez Ondrejovho hlasu. On sedí ešte stále celý červený v zadnej lavici so sklonenou hlavou a zovretými päsťami. Najradšej by bol niekde tam, na obecnej lúke. Kde sa mu nemá kto posmievať. Zapráskal by bičom – jeden, druhý-krát! - a hneď by ho prešla zlá vôľa - - -

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

            Ach, posmešky! Tuhé, štipľavé korenie. Ako ľudská zloba. Aj ako detská závisť. Tobôž chlapčenská. Nejeden z gazdovských chlapcov závidel Ondrovi, že vie plieskať bičom ako dospelý, že nemusí celé mesiace do školy, že ho chlapi neodháňajú od seba ani v maštali s býkom, keď tam dovedú jalovičku. Teraz mu to zrátajú! Len čo začala prestávka, už ho majú na pretrase:
-         Hulo – Bulo – hučí hrubo! – hneď majú naporúdzi posmešný veršík.
-         Húka ako Bulo – bude z neho Bulóóó- - - Kto by nepoznal v Račišdorfe meno najobávanejšieho obecného býka? Teraz jeho menom častujú posmešníci Ondreja. Za nič. Iba pre jeho hlas.
Nezdržal sa ani on. Udrel, bránil sa. O chvíľu sa strhla na školskom dvore tuhá bitka. Ako občas v krčme na zábave. Privolaný pán rechtor mali čo robiť, aby bitkárov rozohnali. Potrestali. V každom kúte triedy kľačia dvaja - namosúrení, strapatí, rozgajdaní.

Iba Ondrej nie. Posledná lavica, kde sedáva spolu so sestrou, je po speve prázdna. Aj popoludní, aj na ďalší deň. Hlavným posmievačom pán rechtor ani nedovolili chodiť po domoch o výslužku. „Nech sa dobre zamyslia nad svojím správaním!“
Lenže Ondrej neprišiel do školy ani po nedeli. Tinka sama sedela v zadnej lavici. Po poslednej hodine, keď starší žiaci kládli na katedru zošity s napísaným slohom, pristavil ju nespokojný učiteľ otázkou:
-         Čo je s bratom, Tinka? Prečo neprišiel?
-         Povedal, že už nepríde, pán rechtor – v očiach dievčaťa sa zračí smútok - „že mu školu netreba.“
-         Ech, tvrdohlavec jeden! Práve, že treba! Veľmi treba. Povedz mu to, Tinka! Povedz, že som sa naňho pýtal a volám ho späť do školy!
-         Poviem – pokýva dievča hlavou, pokrčí plecami a poberie sa ku dverám. „Spánombohom, pán rechtor!“ Vyšla z učebne potichu ako myška. Bolo jej smutno i nepríjemne na duši.

Tak bolo aj nespokojnému rechtorovi. Za roky, čo žije a vyučuje v Račišdorfe, sa všeličo dozvedel, všeličo pochopil o jeho obyvateľoch. O zložitej hierarchii vzájomných vzťahov, o navonok drsnom správaní sa dospelých i detí voči sebe. Za mnohé iste môže ťažká vinohradnícka robota. Odkázanosť množstva a kvality úrody hrozna a potom aj vína od vrtochov počasia. Tí, čo majú vinohrady aj hospodárstvo, sú na tom lepšie - lebo grunt je grunt – predsa len zábezpeka. Ale v obci žije aj veľa chudobnejších rodín, ktoré živí iba slabo platená remeselná či námedzná práca. Alebo robotnícka v Prešporku a ešte pri železnici. Veru tak, z ruky do úst.
Učiteľovi bolo ľúto Ondrejovho rozhodnutia, ale chápal ho. Chápal urazenú mládenčekovu hrdosť. Ale vzdať sa vzdelania? Taká otvorená hlava!? Veď Ondrej doteraz vždy dokázal dobehnúť zameškané. Hlavne z počtov. Nemusel by byť celý život iba pastierom.
Treba chlapčisku pomôcť. Otvoriť mu hlavu. Nájsť riešenie.
-         Mohol by mi pomôcť pri oblátkach. Narúbať drevo, udržiavať dobrý oheň. Možno sa skôr rozhovorí v kuchyni ako medzi deťmi... keď mu tak ublížili. Aj si nechá čo-to vysvetliť – navrhuje mužovi „pani rechtorka“. Všetci ju tak volajú, hoci neučí. Ale o žiakoch, o škole aj mužových povinnostiach račišdorfského organistu a výborníka v každom miestnom spolku vie skoro všetko. Často pri obede alebo večeri preberajú školské problémy. Nie s učením, tam je jej mužovi asi všetko jasné, ale v správaní školákov. Neraz je ženská intuícia citlivejší, pravdivejší barometer ľudských vzťahov. A detských tobôž. Aj teraz možno našla riešenie?

Nebolo ťažké nájsť podvečer Ondreja. Sedel na drevenom stolčeku v neveľkom pitvore, priliehajúcom k rozľahlej stajni. Boli v ňom uskladnené otepy slamy na podstieľku, na múre bez okien viseli pastierske biče, vedľa nich zopár prútov-marciňákov aj rôzne iné potrebné náradie. Chlapec sedel chrbtom ku dverám a čosi stružlikal. Petrolejka nad jeho hlavou, zavesená na vybielenom múre medzi dvomi malými zamrežovanými okienkami, šírila okolo seba pokojné svetlo. Pri otvorení vrát zažmurkala, ale čoskoro sa jej svit opäť upokojil.
-         Povedal som, že nepôjdem. Tina, daj mi pokoj! – hovorí podráždene, ani sa neobrátil smerom ku vrátam.
-         Ale ja nie som Tina – rechtorov hlas znie mäkko, veselo.
-         Ja, ja – Ondrej vstal, zhodil stolček. Roztržito ho dvíha a pritom hľadá slová. Stojí skoro v pozore, prekvapene pozerá na prichodiaceho. „Vinšujem dobrý večer, pán rechtor!“ nevie, čo má robiť. Vari tu, v maštali ma ponúknuť hosťa, aby sa posadil? Alebo –
-         Chcem sa s tebou pozhovárať, Ondrej. Vlastne, prišiel som ťa poprosiť – a už si sadá nezvyčajný večerný hosť na otep slamy, skladá z hlavy baranicu, striasa z nej sneh. Aj zimný kabát si rozopína, skladá vedľa baranice pletený šál. Vidno, nie je mu naponáhlo.
-         Sadni si aj ty, nestoj! – posmelí prekvapeného. Chce odbúrať napätie, čo iste vyvolal u chlapca svojím príchodom. „Čo to stružlikáš?“
-         Ja len tak. Zo zábavy – trochu nerád, s ostychom, podáva Ondro rechtorovi opracovávané drievko. Hľa, črtá sa z neho hlava psíka! Aj línia chrbta s chvostom. Len partia nôh a brucha je ešte kompaktná.
-         Pekné...nevedel som, že si taký zručný. Máš aj iné figúrky?
-         Iba tieto – zjavne potešený záujmom človeka, ktorého si vážil nielen on, iste celá dedina a ktorý je tu teraz s ním a pre neho, vyberá Ondro z drevenej debničky pri nohách svoje skryté poklady – dve neveľké figúrky. Ovečky – jednu so sklonenou hlávkou, akoby sa práve chystala utrhnúť si šťavnatý chumáč trávy a druhú s hlavou pootočenou doprava. Kým si ich rechtor s tichým obdivom prezerá, vyťahuje mladý rezbár ešte postavičku pastiera v halene a ďalšiu kľačiacu so zopnutými rukami.
-         Kto ťa to naučil? A takto pekne?
-         Dedo Michal. Od mamky otec. Ten, čo minulý rok umreli. Chceli vyrezať celý Betlehem, ale nestihli.
-         Naozaj pekná práca. Ondro, si šikovný mladý človek. Aj v učení dobrý. Viem to z minulých rokov. Prečo sa nechceš učiť? – rechtor na jeden dúšok vysypal zo seba hlavný dôvod svojej návštevy. Keď si však všimol, ako sa zamračila mládencova tvár, ako sa mu pery stiahli do prísnej čiarky a stmavli zreničky očí, bolo mu jasné, že mal ešte počkať. Nemal tak zhurta.
-         Nie, nemôžem. Nechcem, aby sa mi posmievali – vysypal Ondro jedným dychom.
-         Ale veď sú to iba chlapčiská! Síce rovnako starí ako ty, ale skúsenosťami sa ti nevyrovnajú. Ty vieš o živote, práci, povinnostiach oveľa viac ako oni –
-         Smiali sa mi aj mladší. Všetci sa mi smiali – v chlapcovom hlase zaznieva viac smútok ako hnev. „Ja, nechcel som sa biť, pán rechtor. Nechcel,...ale urážať sa nedám“ - - -
Mládenčekove rozhodné slová preleteli stajňou, odrazili sa od jej múrov skoro zhmotnenou ozvenou, rozkmitali plamienok petrolejky. Jeden z býkov tiahlo múkol, zašuchotala slama pod býčími nohami a potom sa po celom uzavretom priestore rozhostilo ticho. Zrazu ani býky nepočuť fučať. Akoby sa zľakli rozhodnutia svojho mladého gazdu. Poznajú jeho hlas veľmi dobre. Aj starostlivé ruky, ktoré vždy vedia, čo treba, rozhodnú chôdzu. Zdá sa, že je nahnevaný. Ale nie na nich. Na niečo, čo presahuje ich svet, v čom ho nemôžu poslúchnuť, ani mu porozumieť - - -
-         Máš pravdu, Ondrej! Nemali sa ti smiať... Ale školu by si mal dokončiť...

Obaja – muž aj chlapec, učiteľ a žiak, hľadajú slová, ako pokračovať v rozhovore. Ako obhajovať svoju pravdu a nezraňovať pritom toho druhého. Rešpekt a úcta – cítia ju obaja. Hoci v rôznych rovinách. Avšak dospelý býva v takýchto prípadoch pohotovejší. Tobôž učiteľ. Jeho myseľ, jeho skúsenosť vykračujú dopredu, v ústrety menej skúsenému. Vidia možné perspektívy a chcú, túžia pre ne získať mladú, nerozhodnú alebo prekážkami zmätenú bytosť. Svojho žiaka. Lebo dobrému učiteľovi záleží na každom svojom žiakovi. Nevidí len jeho prítomnosť, ale aj možnosti, cesty, žiaľ aj úskalia budúceho života. „Musí Ondreja presvedčiť! Musí ho získať! Možno ženou navrhnutá šanca zaberie?“
-          Vieš, čo? Mám pre teba návrh – rechtorove slová vyznievajú ako priateľsky podávaná ruka. Ako požiadanie, nie návrh, tobôž nie príkaz: „Zajtra ráno príď k nám! Počkaj, vysvetlím – gestom ruky bráni rechtor chlapcovmu oponovaniu: „Prídeš nie do školy, ale k nám, domov. A pomôžeš mojej žene a tetke Agneše s oblátkami. Pravda, nie piecť, iba udržiavať v sporáku príhodný oheň. Aj narúbať drevo, keď bude treba. Ja akosi nestačím... A po vyučovaní, keď prídem na obed, pustíme sa spolu do učenia. Vysvetlím ti, čo treba, dám knižky na čítanie. Veď po večeroch máš čas. Či nie? – učiteľ s vnútornou radosťou vníma, že sa mení Ondrejova tvár aj celé držanie tela. Miznú stopy hnevu, skoro dospelého, chlapského a v očiach sa mu rozhárajú ohníčky chlapčenského záujmu.
-         Tak čo? Prídeš? – načiahol sa po čiapke a vstal.
-         Môžem skôr? Prv, ako – v chlapcovom hlase ešte stále zaznievajú obavy. Aj váhanie.
-         Keď stihneš? Veru, triesok už nemáme veľa. Zíde sa ich naštiepať – povzbudí ho v rozhodnutí. „Ale čo Tinka? Bude sa jej chcieť tak skoro? – dokladá s úsmevom a zberá sa na odchod. Zdá sa, že jeho misia mala zmysel.
-         Ak nevstane ako ja, pôjde sama. Ale ona iste vstane. Kvôli guľovačke – usmeje sa pri spomienke na ranné „snehové boje“ – „aby som ju bránil.“ Obom - učiteľovi aj chlapcovi sa vybaví každodenný ranný obraz a je im zrazu celkom veselo. Tak bielo, snehovo.
-         Dobrú noc, Ondrík. Som rád, že nám pomôžeš s oblátkami.
-         Dobrú noc, pán rechtor. Ráno prídem.

Cesta od pastýrňi na Dolňím konci Račišdorfa až po bývalú Zichyovskú kúriu, kde už pekných pár rokov sídli obecná škola, je veru poriadne dlhá. Ale rechtorovi jej dĺžka v ten večer vôbec nevadí. Medzičasom, čo sa rozprávali s Ondrejom, prestalo snežiť. Na temnomodrej oblohe jasne svieti mesiac. Ani lampáš netreba rozsvietiť, udupaná cestička popred gazdovské domky sa črtá pred osamelým chodcom celkom zreteľne.
 Z dvorov kde-tu doliehajú na ulic hlasy domácich i detí, občas sa rozbrechá pes. Komíny tíško bafkajú kučeravým dymom, voňajúcim po dreve. Muž zastane, zodvihne hlavu k tmavej oblohe. Ľahko nájde medzi žmurkajúcimi hviezdami Severku. Jeho myseľ, jeho srdce sú zrazu plné pokoja a nových plánov. Plné rovnako žiarivých bodov, blikajúcich, volajúcich, ako obloha nad ním. Celou cestou domov, do neveľkého domku pri katolíckej fare, kde vraj predtým bola račišdorfská škola, rozmýšľa, čo ho ešte čaká do Vianoc. Nielen učenie, nielen oblátky – o tie sa jeho milovaná iste dobre postará aj s tetkou Agnešou a snáď aj s Ondrejom. Jeho hlavne drží nácvik Rybovej Vianočnej omše s cirkevným zborom.
- Ondrejov hlas! Až teraz, v zajatí nočného ticha a svojich myšlienok, zachytil nápad, čo mu vzklíčil v hlave, len čo začal skúšať so žiakmi koledy. Tam v triede ho prekvapil chlapcov zamatový hlas. Úplne iný ako pred rokom. Keďže ho prvé týždne nevyvolával, nemal to ako zistiť. Lenže vtedy v škole bolo treba riešiť detský smiech a výsmech. Bitku na dvore –
            Celkom zabudol na svoj rodiaci sa nápad: Veď Ondrej by mohol spievať Jozefa! Lepšie ako hocikto iný. Keď ho presvedčí, keď sa mu bude venovať - - - Až po dvere svojho rechtorského bytu preberal v mysli réžiu slávnostnej spievanej omše: ktoré pasáže treba viac cvičiť, čo docvičiť s hudobníkmi, čo so spevákmi...

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

            V kuchyni u rechtorovcov je teplo a voňavo. Pri sporáku sa od skorého rána zvŕtajú dve ženy – mladšia z nich – pani rechtorka drží za dlhé rukoväte, končiace drevenými násadkami, pekáč na oblátky. Vyzerá ako veľké kliešte, lenže nie s ostrými čeľusťami. Namiesto nich končia ramená dvomi okrúhlymi platňami. Práve tie podrží zručná gazdiná nad otvoreným ohňom – stačilo vybrať zo širokej platne sporáka jedno z troch viečok – a potom ich na okraji sporáka rýchlo roztvorí. Staršia zo žien – gazdiná pána farára Agneša – naleje do stredu spodnej platne neveľmi husté, ale ani nie riedke cestíčko. Obe platne sa zaklapnú, cesto jemnučko zasyčí a pečie sa. Sedem, šesť, päť,... jedna! Už sú podivuhodné čeľuste opäť roztvorené a z nich putuje na drevený lopárik okrúhla, do ružovkasta upečená oblátka. Na líci ju zdobí obrázok Ježiška v jasličkách v ozdobnom ráme, na rube symbol Najsvätejšej Trojice. Obidva obrázky sú načrtnuté iba tenulinkými zhrubnutými linkami, presne podľa vrúbkov na vnútorných stranách kovových platní.
            Opäť ohriať pekáč nad ohňom, roztvoriť, naliať cestíčko, zavrieť, odpočítať dobu pečenia, vybrať oblátku, preložiť k ostatným. Presné úkony, presná práca. Obidve ženy majú rozhorúčené tváre, rukávy na blúzkach vyhrnuté nad lakte. Veselo sa popri práci rozprávajú, vidno, rady sú spolu. Zhovárajú sa aj s Ondrejom, ktorého už ráno žartovne povýšili na „pána kuriča“. Veď správny oheň, to je základ pekárskeho úspechu!
            K obedu je celý kuchynský stôl založený kôpkami krehkých oblátok. V kuchyni pribudlo pracovitých rúk aj veselej vravy. Tinka, Pavlínka a ešte dve ďalšie dievčence dobehli do rechtorovcov celé nedočkavé, vedomé si dôležitosti svojej práce. Aj vyznamenania, že práve ony. Prekvapilo ich, keď uvideli pri sporáku Ondreja, veselo sa s ním pozdravili. Zuzka, najzvedavejšia z nich, hneď má na jazyku otázku – prečo nebol v škole – ale predstihla ju pani rechtorka.
            Dáva pomocníčkam jasné inštrukcie. A tie podľa nich počítajú oblátky a podľa zoznamu pána rechtora ich zväzujú do balíčkov – po desať, dvadsať, tridsať. Presne podľa objednávok od gazdín. Preväzujú krehkú dobrotu hodvábnymi stužkami a pridávajú menovku. Aby sa nič nepoplietlo. Ešte opatrne položiť balíčky do košíkov, pripraviť na roznášku.
            Aj Ondrej pomáha. Podáva prázdne košíky, opatrne odnáša do izby plné. Tak ľahko, veselo mu je. Stratili, odplašili sa chmáry nedávnych dní. Je rád, že sa ho spolužiačky nepýtajú na nič, čo sa týka školy. Možno im sestra povedala?...
            Popoludní sa pečie ďalšia dávka oblátok a na druhý deň dopoludnia ešte jedna. Pani rechtorke prišla na pomoc tetka Anna, kostolníkova žena. A s ňou aj iné reči, iné príhody. Pre mladého kuriča nezvyčajná škola račišdorfského miestopisu. Veru, Horný a Dolný koniec dediny nie je to isté. Každý má svoje – smutné, veselé, výnimočné...

            Stmieva sa. Ešte pred chvíľou sa niesli priestormi školy krásne vianočné koledy: Narodzil sa Kristus Pán..., Do Betléma cesta..., Pásli ofce valasi...,ale jednu sa naučili pán rechtor až tu, v Račišdorfe:
            Pana Marija kašu varí
            a svatí Józef pri ňí stojí.
            Varte tu kašičku
            mauému Ježíšku,
            nech sa nají...
            Posledné precvičenie speváčikov – koledníkov pred zajtrajším večerom. Miešala sa doň, spájala do pomyselného voňavého koláča, blízka predzvesť Vianoc. Putovala s rechtorom Kubuom až do kostola. Ku organu. Medzi dospelých spevákov a hudobníkov. Veď zajtra o polnoci bude chvíľa pre nich.

-         Ondro, Ondreju, vstaň! Mosíš mi pomocit – otcov chrapľavý hlas preniká do synovho sna. Prebúdza ho, otvára novému dňu.
-         Co je tato? – aj synov hlas znie chripľavo. Zimomravo si pritiahne na plecia duchnu, len ťažko odháňa z očí ranný sen.
-         Mosíme poschraňovat sňach ze strechy. Aj s maštali. V noci ho nahrnulo,...ach –
Otcovi nie je do reči a syn takú situáciu pozná. Dobre pozná. Čím menej otec hovorí, tým je situácia vážnejšia. Nekľaje, nehreší, radšej urobí, čo treba. Aj teraz už je oblečený, obutý a berie sa von. Syn čoskoro beží za ním. Brodí sa v čerstvo pripadnutom snehu smerom k šope.
            V rannom úsvite vidí okolo seba len biely priestor. Iba neveľké biele hrebene a kopce dávajú tušiť, čo je v dvore pod nimi – plot, maštale, šopa. Z vahadlovej studne pred pastierňou trčí iba dlhá žrď a na nej vrstvička snehu ako cukrová poleva na sviatočnom koláči. Priehlbiny po včerajších odmetených cestičkách vyjamkoval otec čerstvými stupajami. Ondro presne do nich kladie nohy vo vysokých čižmiskách, do ktorých si ešte večer povkladal dobre presušenú slamu, a v duchu dumá, koľko času bude potrebovať na dnešné odmetanie.
-         Na! – podáva mu otec ramovnicu s nadstavenou rúčkou. „Tu začneme!“
Sťahujú huňatú sypkú snehovú prikrývku zo strechy šopy, potom maštale, nakoniec aj samotného domku. Nehodno pokúšať osud. Ak by sa toľký sneh začal topiť alebo by, nedajbože, pripadol ďalší, mokrý, krovy by nevydržali. Hneď by mali domáci, či hoviadka na pleciach pohromu.

            Mamka s Tinkou majú inú prácu. Pečú, varia k ščedréj večeri. A Tinka aj zdobí malý stromček – krispán. Ondrej ho iba zavesil do kúta izby, prizdobeného vyrezávanými fogášmi. Sú pamiatkou na zručné ruky deda Michala a maľované taniere, vyložené na nich, zase pripomínajú výročné púte do Mariatálu. Aj martinské jarmoky v Prešporku. Dievčina vešia na pichľavé huňaté vetvičky drobné červené jabúčka aj orechy v škarúpkach. Zručne k nim priväzuje hodvábne stužtičky – darček, odmenu od pani rechtorky za Ondrovu kuričskú výpomoc.
            Každý z rodiny robí v ten deň to, čo prikazujú staré zvyky. Dedo Štefan uložil pod stôl neveľkú otiepku sena. Nie hocijakého. On ešte koncom leta myslel na tento vianočný zvyk. K steblám vysokej trávy pridal aj suché byľky komindla, hluchavky, repíka, čistca, za hrsť obilných kláskov aj brezový a vŕbový prútik.
            Mamka prestrela na stôl biely vyšívaný obrus – pamiatku po svojej matke, babke Malčine. Vajnoráčky sú známe výšivkami a babka sa narodili aj vyróstli ve Vajnoroch. Pod obrus do stredu stola položila vačší kovový peňíz – „Ech, ako by sa nám viac zišlo takých! Deti rastú, budú potrebovať“ – pomyslela si s povzdychom. Priniesla z komory hlbokú hlinenú misku. Prešla prstami po výraznom farebnom dekore – až jej srdce stislo bôľnou spomienkovou na rodičov: „Skoro sa mi, chudáci moji, skoro pominuli!“ a obrátila sa k dcére:
-         Tinka, toto nechám na teba. Veď vieš!
-         Viem, mamka, urobím. Môžem pridať aj sušené šípky a lieskovce? – dcéra vie, že do misky treba položiť všetky druhy ovocia a zeleniny, aké by nemali chýbať v dome počas roka. Ale niektoré nebývajú celý rok.
-         Daj, daj! Však sa zídu, keď sú.


Večerali pekne spolu – celá rodina. Zapálená hrubá sviečka uprostred stola, pripomínala nielen deda Michala, ale aj ďalších z rodiny, ktorých už Pán Boh k sebe povolal. Pomodlili sa, zaspievali koledu. Kyslá šošovicová chutila všetkým, veď sa celý deň postili. Aj ostatné jedlo chutilo celkom ináč, ako po iné dni. Hlavne Ondrejovi a Kristíne. Nebýva ľahké zdržať sa celý deň od jedla, najmä pri robote – a tej mali deti aj dospelí ešte viac ako po iné dni. Ale aj lákadiel – pri mletí maku, orechov. Keď mamka vybrali z rúry horúci voňavý makovník a potom orechovník, zbehla sa v ústach celá studnička sliniek. Len ich čím skôr zahnať. Pomohol hrnček vody aj nesladeného čaju, ale iba na chvíľu. Zopár bobuliek hrozna, ščípka z jablka či hrušky, potajomky odchytená z misky, dve-tri polovičky z rozlúsknutého orecha - - - „a je po zuatém prasátku!!!“ Ani v tento Štedrý večer ho súrodenci neuvidia. Hoci, snažili sa veľmi... a dlho... ale hlad v mladom tele, potvora, je sto ráz mocnejší ako ľudská zvedavosť. Opäť zvíťazil.
Ešče dárky. Od Ježíška. Skromné, ale pre každého člena Matejovej rodiny. Kristínke nový vlniačik, veď už je skoro dzífka, Ondrejovi astrigánka, lebo stará mu aj lóni byua mauá, dedovi Štefanovi teplá košeľa. Ale aj vyrezávaná bakuľa „na potpíraní“ od Ondreja. A pre rodičov Svätovojtešský kalendár. Pán rechtor ich v škole predávali hneď po martinskom jarmoku. Kristína s Ondrejom sa ani nepotrebovali radiť – hneď vedeli, že to bude rodičom od nich - ako od Ježiška.



Blíži sa deviata hodina a Štedrý večer sa pomaly otvára svojmu ďalšiemu dejstvu. Volá školské deti von. Zo dvora do dvora. Z Dolného i Horného konca. Aj odrastené deti z pastierne sa poberajú z domu. Idú koledovať. Ako väčšina ich konškolákov. Najprv ku kmotrovcom, potom? Ešte pri balení oblátok sa dohodli, kto a kam pôjdu.
-         Ondrík, kde si? Poď už – súri sestra brata: „Bože, čo tam snoríš, v maštali?“ Dievčina stojí na priedomí pastierne, podupkáva nohami. Zababušená v teplom vlniačiku pripomína vranku, lenže s pestrou hlávkou. Kvietkovaný kašmírový ručník dostala po martinskom jarmoku od otca. Vraj za usilovnosť. Za nazbierané šípky, trnky, ostružiny. Oplatilo sa jej snažiť, lebo ručník – bože, jaký je len pjekný! Tinka videla v malom zrkadielku, zavesenom v komôrke neďaleko jej postele, že jej naozaj svedčí. Možno sa bude páčiť – len si pomyslela na meno chlapca, ktorý sa jej zo spolužiakov najviac páči. Len či aj ona jemu?
-         Tu som. Bral som lampáš – vysvetľuje brat a už aj dupocú obaja popod okná domku, von z bránky a po odmetenom chodníku povedľa vahadlovej studne smerom ku soche sv. Floriána. Blízko nej bývajú ich krstní. Tam začnú koledovať.

Onedlho vyšiel zo dvora i pastier Matej. Ťahal za sebou sánky s košinou. Budú treba na výslužku. Pred rokom ťahal sánky syn Ondrej. Pýšil sa, hrdil, že chodí s otcom a práskajú po dedine bičom. Len tak – bez stáda. Kvôli tomu, aby gazdiné vedeli, že sú pri nich a že sa patrí dať obecnému pastierovi výslužku. Za starosť o ich hoviadka od jari až do jesene.
Tieto Vianoce Ondro nechcel ísť. Ech, mení sa chlapčisko! Robotu urobí, ale veľa nenahovorí. Ktovie, čo mu letí hlavou?!
Pri kaplnke sv. Anny už čakal na Mateja Gabriel, hofer od Máťušov, aj s malým Imriškom. Nedávno, po schôdzi hasičského spolku, sa dohodli. Statku býva veľa, dobrý bude ďalší pastier. Nech si Ondrej chodí do školy, keď tak veľmi chce. Imriško sa teší, že ide s dvomi chlapmi. Strýca Mateja obdivuje nielen za velikánske bičisko, čo plieska silno cez pol dediny, ale aj za mocné býky, ktorých sa všetci boja.
-         Sadaj, pohonič, na sánky, kým sú prázdne – ponúkne Matej okaté chlapčiatko. Veru aj ich Maťko bol taký - spomenie si na prvorodeného synčeka. Prekliata choroba, dve deti im vzala. Nasmútili sa so ženou, kým sa nenarodil Ondrej a do roka Tinka. Chvalabohu, že obaja rastú, dospievajú. Veď v kom inom, iba v deťoch sa vidí robotný človek.
Pomaly sa blíži polnoc. Štípe mráz, je jasno. Vo vianočnom Račišdorfe je sviatočne. Rušno. Počuť plieskanie pastierskeho biča aj hlásnikovo trúbenie. Raz pod jednými oknami, raz pod druhými zobudí sa, zavlní v mrazivom povetrí koleda. Koľko ich len deti vedia! A ako pekne spievajú – aj druhý hlas. „Dobre ich náš rechtor podučili...“
Na poodmetaných chodníkoch pribúda chodcov. Aj vravy, smiechu, pozdravov. Celé rodiny vychádzajú z dvorov a smerujú k vysvieteným kostolom. Katolíci ku katolíckemu, evanjelici k evanjelickému. Z kostolnej veže udrie zvon. Aj druhý: Bim-bam-bam, bim-bam-bam. „Poďte, poďte, všetci, do chrámu Božieho! Poďte, poďte, na polnočnú!“

Najstarší žiaci sú už v kostole. Na choruse okolo organu sa schádzajú speváci. Dospelí rôzneho veku aj najstarší školáci. Sviatočná pohoda sa mieša so skrývanou trémou, predpremiérovým vzrušením. Rechtor a súčasne organista aj dirigent usmerňuje sólistov i zborových spevákov – každý má určené svoje miesto, svoj part. Aj nacvičené.
Rybova vianočná omša – už pár rokov patrí k polnočnej vianočnej pobožnosti. Znejú jej tóny, napĺňajú vnútro kostola. „Keby nás tak počul dôstojný pán farár Alster! Akú by mal radosť! Koľko sa ma len napresviedčal ten prvý krát, že to dokážeme. Aj s neškolenými hudobníkmi a spevákmi“ – rechtorova myseľ sa vracia aspoň na chvíľu k človeku, ktorému je za veľa vďačný. A nielen on, iste väčšina domácich farníkov. „Uvidíš, pôjde to! Len musíš veriť – sebe aj druhým. Františku, ja viem, že sa to podarí“- akoby počul Alstrov hlas v spleti slávnostných tónov, akoby cítil jeho prítomnosť, láskavé povzbudenie. Podľa partitúry dáva pokyn zboru na jeho druhý vstup.
Medzi spevákmi stojí aj Ondrej. Nie, nebude spievať sólo, Jozefov part. Hanbil by sa. A čo ak by mu hlas preskočil, slová by poplietol?! Pán rechtor radšej nenaliehal. Veď aj o rok – ak dožijeme – budú Vianoce. Nech len chlapec dospeje, získa zem pod nohami...

Dozneli záverečné slová piesne, utíchli píšťaly organu. Veriaci sa rozchádzajú domov. K pripravenému jedlu, do útulného tepla svojich domovov.
-         Pavlínka, počkaj! Niečo pre teba mám – Ondrej vraví polohlasne, nechce, aby iní počuli. Dievčina zastane, obráti sa ku kamarátovi. Líca jej zružoveli od teplého ovzdušia v kostole, oči pozerajú so záujmom, povzbudivo. Presne ako vtedy v triede, Ústa má pootvorené, akoby sa chcela pýtať. Ale nepýta sa. Čaká, čo povie on. Vytiahol z vrecka otcovho kabáta – veru je mu konc dobrý – čosi neveľké a vkladá do dievčenských rúk.
-         Ovečka! Aká pekná! Ako živá. Kde si ju kúpil, Ondrík?
-         Nekúpil. Vyrezal. Pre teba –

Ondro ešte nikdy nikomu nič nedaroval. Toto je jeho prvý dar. Rozhodol sa preň iba včera, lebo odkedy sa mu Pavlínka v škole nevysmievala, začal si ju všímať. Porovnával so svojou sestrou Tinkou, s inými dievčatami, čo sa v nedávne dni motkali okolo oblátok v rechtorových kuchyni. Zdala sa mu iná. Krajšia? Ani by nepovedal. Veselšia? Ani nie. Šikovná? To áno, ale aj ostatné boli šikovné. Len sa mu nepáčili. Necítil pri nich to nezvyčajné teplo, ktoré ho zaplavilo iba vtedy, keď sa ona naňho pozrela, keď prehodili spolu dve-tri vety, keď začul jej hlas či smiech. Ale teraz, keď uprela naňho obdivný pohľad a v očiach sa jej rozsvietili hviezdičky radosti, zdá sa krásna, najkrajšia zo všetkých.
-         Čo vy dvaja? Primrzli ste? Nechce sa vám domov? – Tinkin hlas razom spretŕhal neviditeľnú pavučinu vzájomného spoznávania, čo sa omotávala okolo jej brata a kamarátky v ten večer. Je zvláštne, ako môže plynúť čas – pre nich dvoch sa v jednej jedinej sekunde spomalil, aby pochopili jeden druhého, aby pocítili, ako sú si navzájom dôležití. A blízki. Hoci bol svet okolo nich vďaka Tinkinej výzve opäť skutočný, sviatočný – vianočný, podobný všetkým predošlým - obaja tušili, že sa niečo zmenilo. Niečo podstatné. Niečo, skryté hlboko v srdci, v podvedomí človeka. Ako semienko v zemi. Možno vzklíči, ak bude mať vhodné podmienky. A možno zostane navždy zapúzdrené, neprebudené...
-         Šak ideme, čekaj! – obaja pobehnú, pridajú sa k ostatným. Dospelým aj deťom. Hlad ich síce durká domov, ale pohoda, vládnuca medzi nimi v túto tichú vianočnú noc, spomaľuje ich kroky.

Pri vyšnom mlyne sa skupina ľudí trhá, rozdrobuje. Jedni mieria na kopanice, ostatní na Dolný koniec. Pavlínkina početná rodina sa brodí snehom k malému domku nad prvým radom vinohradov. Kraj okolo nich má storaké odtiene starého striebra. Od bielosivého až po oceľovošedé až šedočierne. Na najbližších závejoch snehu ožívajú a vzápätí hasnú drobné jasnostrieborné hviezdičky.
Poniže nad radom striech v dedine plávajú a rozplývajú sa v černi noci obláčiky aj dlhšie pruhy dymu. Nad nimi aj nad vinohradmi, zapadnutými hlbokým snehom, nad celým okolitým krajom kraľuje vo hviezdnom plášti noc. Tichá noc.

„Otec mi dovolili. Len čo skončím školu, môžem do učenia. Ku stolárovi – rezbárovi“ – Pavlínka si znova a znova pripomína kamarátove slová. Vraj je to zatiaľ jeho tajomstvo. Ich tajomstvo. Pripomína si Ondrejovu tvár, jeho hlas. Vety, ktorými sa jej zdôveril: „Možno budem taký dobrý, ako dedo Michal. Potom vyrežem do nášho kostola parádne lavice. Také, ako sú v kostole v Mariatáli...“

Vo vrecku krátkeho kožúška zohrieva dievčina dlaňou malú drevenú ovečku. Na celý život možno najkrajší vianočný darček.

0 comments:

Zverejnenie komentára