Na mikulášsku tému

„Martin“ a „Katarína“, tradičné dni aj s ich pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce.

Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale - u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy tamtých Vianoc... zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov. Z knihy o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným obyčajam v našej obci venovaná rozsiahla kapitola, si práve pripomínam:

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode. (Ktovie, či to ešte platí aj v našej dobe?)

Na 6. decembra pripadá deň sv. Mikuláša, k nemu sa v Rači - ako iste aj v iných obciach a mestách - viazali (a vlastne do dnešných dní viažu), zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky. Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V ruke mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou, anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne. (Tento zvyk si dobre pamätám zo svojho detstva, hoci sme nebývali v Rači, a zaviedli sme ho aj v našej rodine, keď boli dcérky malé. Vlastne, funguje do dnešných čias...)

 A čo „školský“ Mikuláš? Mám naň žiacke aj učiteľské spomienky (tuším tých učiteľských je viac). Ak pripadol (pripadá) Mikuláš na všedný deň, chcú ho mať žiaci hlavne bez skúšania a písomiek. Najčastejšie sa na tabuli v triede objaví táto alebo obdobná básnička (nezriedka aj s nevyspytateľnými?! pravopisnými chybami):

Na svätého Mikuláša

neučí a neskúša sa,

každá päťka odpúšťa sa -

To je odkaz Mikuláša!

Pokúšala som sa neraz nakriatnuť svojich žiakov aj na inú, ich vlastnú veršovanku na tému Mikuláša, ale veľmi som nepochodila. O rok sa na 100% objavila zase táto, „rokmi odskúšaná“. Ale bývalo občas v triede veľmi pekne – spomínam si na jednu svoju triedu, kde si žiaci pripravili pekný program – len tak sami od seba – a predviedli ho nielen mne, ako triednej, ale aj iným pani učiteľkám. Dokonca v jednej triede skrsol nápad urobiť Mikuláša mladším ročníkom a poprosili ma o pomoc. Zveršovali sme príhovor pre Mikuláša, čertov aj anjelov, dohodli sme sa na oblečení, vyžiadali si dovolenie od pani riaditeľky. Neviem, či si dnes už dospelí „aktéri toho Mikuláša“ ešte spomenú na svoje školské predstavenie, ale ja naň rada spomínam.

Mikuláš – sú ho plné obchody! Myslím tej mikulášskej ponuky. Miešajú sa tradície Mikuláša, Santa Klausa aj Deda Mráza... Možno až príliš. A mne sa pritom, alebo možno práve preto, žiada vysloviť, poslať do priestoru jedno tiché prianie: Nech sa napriek zásahom modernej doby nevytráca zo sviatku Mikuláša to základné, ľudské, prečo vlastne oná tradícia vznikla. Pošepkám to aj vo veršíkoch:

Na svätého Mikuláša,

keď sa zvečerí,

tichá radosť k oknu kráča,

vchádza do dverí.

Oslovuje všetky deti

dobrotivým slovom:

váži skutky, predsavzatia

po dobrom, či po zlom -

Že lepšieho viacej bolo?

To vás, deti, chváli -

Mikuláš vám do oblôčka

kladie sladké dary.

Som hlboko presvedčená, že aj dnešné deti potrebujú tradície, ich etické posolstvo. Ale to nemožno kúpiť v obchodoch. Žije v nás, ľuďoch...