Dávno? Nikdy nie je dávno –

na margo spomienok pána Wenzla na deň 26. 3. 1945

Narodila som sa v čase druhej svetovej. Bola som príliš malá na zážitky z dní priameho ohrozenia. A predsa občas mávam sen: Vidím sa v bielej postieľke s ohrádkou. Niečo duní a ja plačem. Niečie ruky ma berú do náručia a utekáme, potom schádzame po schodoch. Viem, že ma drží v náručí ktosi blízky, počujem údery jeho srdca – splašené, hlasné. Cítim na tvári jeho dych, vnímam blízkosť čohosi  osudového – mám strach. Ale cítim aj teplo bezpečia... rozporuplný pocit -

Pýtala som sa na onen sen maminky, lebo sa mi v detstve a rokoch dospievania vracal – pohladila ma po vlasoch a povedala: Bože, ako dobre, že sa nám nič nestalo. Veľmi som sa bála... Už nikdy viac vojnu...

Dávno? Nikdy nie je dávno

na chvíle strachu, prežité vo vojne

Keď sa nebo triaslo

zlovestným hučaním –

A potom apokalypsa

v priamom prenose...

Vracajú sa do sna,

ktovie, čím vyvolané?

Sú v našich postojoch

so životom späté

Hrozia aj po rokoch

rany - jazvy vyhojené

Dnes? Nejeden z filmov

vojnu, boj na nás valí

z pokojnej obrazovky v obývačke

Vzdialený obraz vzdialenej hrôzy –

prikradne sa do sna

Nanovo čpie, hrmí, bolí

Kto zažil, nedáva na ľahkú váhu

chvíle ohrozenia

vojnou spôsobené

Navždy je vďačný

náhode, osudu,

že zostal žiť. Aj dnes v mieri žije