Záhradkárska dilema - o akej sa mi ani nesnívalo

Po prvom jarnom dni:

Pod snehom ukryté

nesmelé stopy Jari

čakajú na slnko,

svoje prebudenie

Piesenka však čuší -

v hrdielkach vtákov drieme

Padá biele ticho - - -

Čo keď je nasnežené!

Po niekoľkých dňoch so zamračenou oblohou hľadám v každom kútiku svojej mysle

čarovný prútik a snujem zaklínaciu formulku, hoci nemám na čarovanie žiaden certifikát:

Nedočkavé prianie:

Hej, slnko, slniečko,

z mrakov vykúpené,

dotkni sa prstíkom

ľudí, stromov, zeme!

Pobozkaj každého

lúčikom zlatým -

Nech príde Jar,

nech sa teplo vráti!

Hurá, moje „veršíky – zaklínačky“ zabrali!!! Dnes popoludní konečne zasvietilo spomedzi mrakov slnko a hneď bol svet krajší. „Ideme na záhradu“ – vravím manželovi a o chvíľu už sadáme do auta. Neviem sa dočkať, ako bude v záhradke a celou cestou do nej si robím rýchly plán, čím začnem.

Otvárame bráničku – a – čudesný pozdrav na chodníku – po srnke. Už v čase, keď sa topil sneh, sme našli podobný pozdrav. Nebolo ľahké si ho vysvetliť, lebo naša záhradka má plot, je v členitom teréne a prístupová cestička je hore aj dolu zahradená ďalšími bráničkami aj plotmi. Lenže túto zimu nafúkalo vysokánske záveje, a tak sme objavili miesto, kade asi srnka prišla aj odišla. Bolo mi jej, chuderky, ľúto, a tak som jej aj prepáčila, že sa z hladu pustila do kmienka mladučkej čerešne.

Ale prečo teraz? A ako, keď sneh už zliezol a do záhradky naozaj nie je ľahký prístup. Kadiaľ, preboha, prišla aj odišla? Hrám sa na nezvyčajného pátrača (naozaj, prečo sa nepoužíva pomenovanie tejto profesie aj v ženskom rode?!) a moja čisto romantická predstava o srnčej návšteve dostáva vážne trhliny – dopoly poobhrýzaná tuja, listy tulipánov, krokusy aj šťavnaté listy ďalších skalničiek obžraté na polcentimeter nad zemou svedčia o predjarnej hostine.

Pravda, hosť (ktovie, či len jeden) aj riadne, hojne „zaplatil“ - - - bobečkami. Sú všade, ani jedna časť záhradky nie je bez nich. Veru, o takomto hnojive sme ani vo sne neuvažovali. Nemáme z tridsiatky predošlých rokov ani jednu podobnú skúsenosť...

Rozmýšľam, či je srnčím návštevám koniec. Časť mojej romantikou podfarbenej fantázie kreslí obraz záhradky aj so srnkami, ako sa uveličene pasú na našom neveľkom trávniku, ale väčšia – racionálna časť mojej mysle hovorí – Nie! Nechcem prísť o krásu kvitnúcich kvetov, nechcem poobhrýzaný vinič, nechcem, aby mi hrášok ešte pred kvetom pojedli nepozvaní hostia. Veru, o takejto dileme som ani nesnívala. Ani sa mi nedarí zosnovať ďalšiu pre tento prípad účinnú „zaklínačku“.