Stretnutie – aj keď sprostredkované

Ľudské osudy – ohnivká nekonečnej reťaze

Z rôzneho kovu vykované

Rôznej hrúbky, rôznej veľkosti

Len tak zložené, skrútené, zamotané

v tmavej tajomnej kôlni osudu

Len sfúkni, zotri hrubý nános prachu

A zalesknú sa, sprítomnia

v dávnej podobe,

v nádhere ozdobných ohniviek

aj v trvácnosti hmoty kovu - času

Berieš ich do rúk – a hľa, držia spolu,

zapadajú pekne do seba

Môžeš ich preberať v prstoch

ako ruženec. Alebo rátať –

pospiatky preberať až k prvopočiatku

Nie sú, dávno nie sú ruky,

čo kedysi ohnivká vytvorili

Len ich tvar, len to dávne „spolu“

stále funguje a dáva zmysel:

Uchováva impulz – odkaz zrodu

Boli sme nedávno s vnukom na výstave v Inchebe. Nemohla som si nechať ujsť stretnutie – aj keď sprostredkované – s jedným silným podnetom, prečítaným aj doloženým mnohými fotografiami ešte zo študentských čias. Prvý podnet? Hodina dejepisu a výklad učiteľa o starovekom Egypte. Niekoľko zaujímavých rozhovorov s otcom, tiež učiteľom dejepisu. Potom nádherná kniha Afrika snov a skutočnosti od dvojice českých cestovateľov Zigmunda a Hanzelku. Kniha V. Zamarovského Jej veličenstvo – pyramídy a ďalšie zaujímavé publikácie, romány od rôznych autorov, náhodné články v časopisoch či dennej tlači. V jednom priečinku svojej pamäte, kde mám uchované zložky so začiatočným písmenom T, postupne – nie systematicky - náhodne sa ukladali informácie.

A teraz, konečne, som si ich mohla obohatiť o výnimočný zážitok a mnoho poznatkov naraz. Tak prečo nie?

Už máme s vnukom kúpené lístky, odložili sme si vetrovky, prevzali sme prístroj a slúchadlá elektronického sprievodcu (tzv. audioguide) a spolu s mnohými ďalšími návštevníkmi začíname pozoruhodný výlet. Kam? Predsa do starovekého Egypta – do Údolia kráľov – až k odkrytému otvoru do Tutanchamonovej hrobky – k roku 1922, ale aj až k rokom 1333-1323 pred n. l.

Skutočne to bol neuveriteľne silný zážitok. Aj keď mi bolo jasné, že neprechádzam okolo originálnych artefaktov, vizuálny dojem bol podmanivý a mnohostranný. Výpovedný, strhujúci. Umocňovaný celkovou choreografiou výstavy od osvetlenia počnúc, cez hovorenú aj písomne spracovanú legendu, ktorá sa dala regulovať vlastným tempom každého návštevníka aj jeho silou záujmu.

Potvrdila som si – ako už neraz predtým – že je iné čítať a iné „aj vidieť“. Niekedy môže byť človek z videného aj sklamaný, napríklad z filmovej adaptácie prečítanej a nedajbože, obľúbenej knihy. Ale teraz sa to nestalo. Teraz som bola naozaj podmanená silou videného. Napríklad rekonštrukciou štyroch skríň, v ktorých bol uložený sarkofág mladučkého faraóna. Alebo krásou a filigránskym majstrovstvom šperkárov, ktorí zhotovili faraónove náhrdelníky, nielen honosnosťou, ale aj akousi príťažlivou citovou intimitou výzdoby jeho vladárskych trónov od detského počnúc, veď začal vládnuť ako osemročný, až po ten preňho posledný a pre nás, divákov, asi najznámejší.

Naozaj mám z výstavy veľa dojmov – stále ich vo svojej mysli spracovávam. A spájam rôznymi nitkami s inými zážitkami aj poznatkami, myšlienkami. Chválim, ako mnoho iných – aj publikovaných – názorov, zvláštnu zhodu viacerých okolností, zvláštny prepletenec ľudských osudov, ktoré sa podieľali na tom, že môžeme nielen my dnes, ale aj ďalšie generácie po nás obdivovať tento odkrytý kúsok starovekého sveta vo veľmi výpovednej, komplexnej podobe. 

Svet mocných a svet všedných ľudí určitej doby. Po jedných zostávajú mená a veľakrát aj činy, ktoré menili, menia chod dejín ľudstva. Po druhých? Všedných? Nezostáva meno, ale zostáva dielo ich nespočetných rúk, umu, nadania, fortieľu. Každá myšlienka, ak sa má zapísať, ak má ostať v pamäti ľudstva, musí mať dostatočne silnú ozvenu. Tutanchamon bol vraj bezvýznamný faraón - vo svojej dobe pre krátkosť svojho života nedal a ani nestihol dať o sebe veľa vedieť – a predsa! Dnes dáva všetko, čím ho jeho súčasníci vypravili do sveta mŕtvych, bohatú výpoveď o jeho dobe, jeho prostredí, jeho „ľude“ a nakoniec aj o ňom samom. Dokonca aj v celkom intímnej nefaraónskej podobe.

Možno to zapríčiňuje malá známa epizóda z odkrývania jeho jednotlivých rakiev, ktorá sa uchovala ( na zabalzamovanom tele Tutanchamona v jeho poslednej rakve uvidel H. Carter a jeho pomocníci naokolo ležať rozpadnutú kytičku poľných kvetov) a možno to spôsobuje podmanivosť zlatej masky z jeho tváre, ktorá akoby chránila nielen jeho krásu, ale aj mladosť a akýsi zádumčivý smútok, že vnímam tohto mladého muža spred skoro troch tisícročí nielen ako faraóna, predstaviteľa dávneho starovekého mocného štátu, ale aj ako niekoho blízkeho, skutočného, človečenského. 

Foto: V. B.

Naozaj, v čom všetkom sme sa my, ľudia, za toľké roky zmenili? A v čom sme stále rovnakí – mocní, ale aj zraniteľní, závislí na sebe aj na dobe navzájom? Poučili sme sa, poúčame sa zo skúseností generácií pred nami??? – nekonečné množstvo otázok a iste aj odpovedí a možno aj výziev pre každého z nás.