-
Ježiško chodí večer! Ve-čer!
-
K nám príde o druhej, mama povedala.
-
Ako o druhej? Však to je ešte deň.
-
On chodí večer! Ve-čer! Keď je tma.
-
Lebo to je Štedrý večer! Nie „štedrý“ obed!
Rozumieš?
-
Ale k nám príde poobede. Aj minulý rok
prišiel poobede...
-
Čo si sprostý? Pani učiteľka povedala –
-
A to som už musela zasiahnuť. Moji rozhádaní žiačikovia stáli
v hlúčku pred tabuľou a nemienili len tak prestať. Dvojičky Peter
a Martin sa držali svojho, ale ostatné deti obhajovali svoju, teda aj moju
pravdu. Veď som im tak krásne a na viackrát približovala zvyky Štedrého
večera v rodinách. Lenže pri pohľade na tých dvoch som si uvedomila ...
Tlieskam rukami a posielam žiakov na miesto. Veď ani nepočuli pri
tej hádke zvuk školského zvončeka.
-
Žiaci, šup, šup! Na miesta! Je matematika! Ako
to, že nemáte vyložené zošity? – káram očistom práve tých, čo sa pred chvíľkou
najviac hádali.
Hneď prvý príklad mal byť o cestujúcich v dvoch autobusoch,
ale ja som dala do príkladu cestujúcich vo vlaku, lebo Peťov a Martinov
otec je rušňovodičom. Až pri hádke detí som si uvedomila, že mohol ísť do
služby práve na Štedrý večer. Ďalší príklad som dala o pekárni s trojzmennou
prevádzkou a tretí o sestričkách v nemocnici. Deti sa sústredili
na sčitovanie s prechodom cez desiatky, zdalo sa, že je predošlá hádka už
mimo nich. Ale nie mimo mňa – chcela som posunúť vzniknutý problém do správnych
koľají.
-
Dobre. Pekne ste počítali. Myslím, že na túto
hodinu stačí. Zatvorte zošity a ide sa – beriem do ruky zvonček
a moji milí druháčikovia hneď vedia, čo bude nasledovať. Už dobré tri
týždne nacvičujeme vianočný program na besiedku a vtedy ich krotím iba
zvončekom, lebo má – ako sme si hneď na začiatku nácviku povedali - načisto
vianočný zvuk.
Zabral aj teraz - v momente zmizli zo všetkých lavíc matematické
zošity a deti si vyložili výkresy s namaľovanými hviezdami,
snehuliakmi, snehovými vločkami aj darčekmi. Sú to naše rekvizity
k pesničkám, a tak môžeme začať. Tichšie trikrát zazvoním a už
znie po triede vianočná koleda. Pekne, nie veľmi nahlas, lebo tak to chceme
spievať aj na besiedke.
-
Počkajte, deti, niečo sa vás chcem spýtať –
prerušila som našu skúšku programu hneď po prvom čísle. „Viete ako sa volám
krstným menom?“
-
Eva! – vykríklo zopár najpohotovejších detí, ale
vidím na celej triede, že sa čuduje mojej otázke. Veď čo má spoločné
s naším vianočným programom?
-
A viete prečo? – kladiem ďalšiu otázku.
-
Lebo ... sype sa na mňa viacero pohotových
žiackych odpovedí, ale ani jedna pravá. A tak napovedám: „Viete, kedy majú
Evy meniny?“
-
Na Adama! – vykríkol Adamko Strižiak prv, ako
ktokoľvek iný. „Aj moja mama je Eva a máme naraz meniny.“
-
Ešte povedz kedy – obraciam sa priamo naňho.
-
No na Štedrý deň!
-
Lenže ja – prikladám si k ústam ukazovák,
aby som mojich rozkričaných žiačikov utíšila – ja v ten deň, a to vám
hovorím svoje súkromné tajomstvo - - - oslavujem aj narodeniny - - -
V triede chvíľku panuje šum a prekvapená vrava, deti
spracovávajú toto moje súkromné tajomstvo a aj to, že som im ho
prezradila. Keď sa utíšia, pokračujem: „Viete, moja mamka mi to každé Vianoce
pripomína. Ako musel náš tatino vyprážať kapra pre seba aj mojich dvoch
bratov a ako som sa maminke narodila na Štedrý večer presne
o šiestej. Preto mi dali meno Eva. Vraj sa v tú noc narodili
v našej pôrodnici ešte tri ďalšie bábätká.“
Keď sa medzi deťmi začne debata o narodení, vždy sa z ich
stredu zodvihne zvláštny šum. Ako keby sa na chvíľu vracal čas naspäť. Deti
rady rozprávajú, rady si pripomínajú chvíle svojho príchodu na svet, ako ho
poznajú z rozprávania svojich najbližších. Veď sú to nádherné intímne
chvíle, hodné spomínania.
Tak bolo i teraz. Musela som počkať pár minút, kým som ich
mohla previesť na svoju „naplánovanú“ debatu. Vlastne nenaplánovanú, ale
potrebnú. Že ma to samú predtým nenapadlo?!
-
Čo myslíte, deti, koľko lekárov
a sestričiek bolo vtedy v nemocnici, keď som sa narodila?
-
Osem, desať, tridsať, ... najrýchlejší
z triedy vykrikujú svoje tipy.
-
Ale ja to presne neviem... Len viem, že
v nemocnici musí byť vždy taký počet lekárov a sestričiek, vlastne aj
iného personálu, koľko je potrebné. Bez ohľadu nato, či je sviatok alebo všedný
deň. Aj v noci musia byť. Stále. Dokonca aj v nemocničnej kuchyni. A
čo poviete, deti, platí to len pre nemocnice? Vedeli by ste povedať, na ktorých
pracoviskách sa nikdy neoddychuje? Kde musia byť ľudia stále
v pohotovosti? Kde sa stále pracuje?
Bola to veľmi živá beseda. Moji všeteční žiaci pospomínali veľa
povolaní, ale aj svojich rodinných príslušníkov, ktorí zvyknú slúžiť na
pracovných miestach i počas sviatkov. Teda aj na Štedrý večer, či Silvester.
Všimla som si, ako sa vrátila spokojnosť na tváre dvojičiek Petra a Martina,
ale aj ďalších troch mojich žiakov, ktorých otcovia aj mamky pracujú na
železnici.
Záhada rozbaľovania darčekov pri vianočnom stromčeku sa v mojej
triede rozlúskla priam zázračne. Uzavrela ju „hláška“ Dušana, práve toho, čo sa
na konci minulej prestávky tak vášnivo hádal s dvojičkami. Zahlásil:
„Avšak je to jedno. Len nech sú darčeky. A aj pre maminu, tatina. Ja ich
rozdávam a rozbaľujem pre všetkých,“ a bolo naozaj v mojej
triede po probléme.
Zo spomienok jednej
pani učiteľky
0 comments:
Zverejnenie komentára