ZA EDITOU GRUBEROVOU – s úctou

Posolstvo krásy nezničí smútok

Ďaleko od rodného kraja
utíchlo srdce slávika
Do jesennej hmly obliekol sa smútok,
len piesenka dávna ako lúč slnka
tichučko ku nám preniká

Sivá holubienka, gdes byla ?
Sivá holubienka, gdes byla ?
Gde si svoje popelavé perí,
gde si svoje popelavé perí,
stratila...

Ako to bolo dávno, dávno,
keď zvonivý hlások Editky
pesničku svadobnú spieval!
Mnohým sa páčil, tlieskali mu -
Však len kde – tu niekto
jej budúcu slávu predvídal

Však sláva prišla -
s rokmi učenia, práce, cestovania,
s ťažkými skúškami života
Silná žena všetko, všetko zvládla,
s darom zázračného hlasu,
ako ona vravievala: „od Pána Boha“

Koľko len sŕdc svojím spevom potešila!
Koľko slávy sa jej po svete dostalo!
Ona stále s úsmevom a dobrou mysľou
snúbila sa s krásnou hudbou
a nestrácala, nachádzala priateľov

Jej celé srdce životu, spevu sa rozdalo -
Dotĺklo ustaté v jednej osudovej chvíli
Unavený slávik tíško sklonil hlavu
a mäkké tóny piesne
s nebeskou láskou ho objali

Bude sa nám vracať jeho skvostný hlas
do mnohých nosičov zakliaty ...

Posolstvo krásy nezničí neúprosný čas
Je ako zlato – vzácny, čistý, brilantný.

 

S obdivom, vďakou a smútkom

Dobroslava Luknárová
18. októbra 2021