VALENTÍN – čoraz rozšírenejší a obľúbenejší sviatok

... aj u nás, hoci iste nemá korene v stredoeurópskom priestore.

Však láska – milenecká či manželská – má tuhé korene aj v našej tradícii – historickej i ľudovej. Ani nechoďme ďaleko, ostaňme len tu, v Rači, či lepšie v staršom Račišdorfe a jeho folklóre:

V staršej publikácii od J. Podoláka a kol. „Rača“ sú uvedené viaceré ľudové ľúbostné piesne, ktoré interpretovala pani Štefánia Pajdlhauserová, napr.: Sivá holubienka..., Nad zelenú horu lecí ftáček..., no k valentínskej téme sa možno najviac hodí pieseň:

Kdyš sem šel jednou...

Kdyš sem šel jednou g milenki mojej,
mjesíček svícil, hvjezdi spanilé,
milenka moja ešče ňespala,
v háji na mňa čekala.

Sedli sme si tam pod strom zelený,
nikto nás nevidzel, len mjesíc bledý.
Ten mluvit neví a ja nepovím,
že sem tu byua s milým.

Jak sme tam chvilku spolu sedzeli,
vyprávjali sme si o milování.
Kukučka z buku volala: Ku-ku,
volala na nás: Ku-ku.

Proč ty, kukučko, tak smutne kukáš?
Snád sa mej lásky ty tak posmívaš?
Ja milú líbam len raz za týden
a ty kukáš každý den.

Túto pieseň, ale aj ďalšie a nielen z našej obce zvykli spievať sólovo aj v zbore – pekne dvoj- i trojhlasne členovia súboru Račan. Ich aktívna činnosť patrí do 60. – 70. rokov minulého storočia.

Pekné ľúbostné verše nám zanechal vo svojej básnickej zbierke „Zrodený do smútku“(Vydavateľstvo FB, Bratislava 2007) náš račiansky rodák pán Vladimír Ivanič (nar. 7. 2. 1927). Bol viac známy pod familiárnym oslovením „Miro, Mirko“, ale hlavne bol uznávaný v našej MČ pre svoju kultúrno-organizačne-osvetovú činnosť. Pôsobil v MO MS od r. 1960, bol členom predstavenstva PPD a v jednom volebnom období na prelome 20. a 21. stor. zastával funkciu zástupcu starostu MÚ Rača. Jeho zásluhou vyšiel v r. 2004 zborník básní niekoľkých račianskych amatérskych poetov venovaný rodnej Rači pod názvom „Čriepky z domoviny“. Kým v tomto zborníku dominujú motívy lásky a obdivu k rodnej Rači, rodine, domovine a pravdaže aj k račianskej vinohradníckej a vinárskej tradícii, vo svojej vlastnej zbierke pán V. Ivanič, verný svojmu obdivu k tvorbe veľkého slovenského básnika Jána Smreka, necháva hlavné slovo, hlavný motív veršom o láske. Uvádza ich už samotné motto zbierky :

„Ľudským šťastím nie je iba vypiť vína čašu,
ani v oddanosti ľúbiť svoju vlasť,
ale, i keď iba čas od času
v objatí ženy nájsť všetku žitia slasť...“

Obidve básnické zbierky ilustroval akad. maliar František Blaško.

 

Ale vráťme sa späť k ľudovej tvorbe – k povestiam. Jedna z nich v zbierke pribratislavských povestí a historiek od Igora Janotu, rozpráva o tom, ako sa pri studničke Zbojníčka schádzal istý miestny pytliak (či zbojník?) so svojou milou. Ich láska bola vraj taká mocná, že sa zbojník dal nakoniec milovanou dievčinou presvedčiť – vzdal sa svojho pochybného „remesla“ a vrátil sa po jej boku ku poctivému a bohabojnému životu.

Na záver ešte zopár zrniek miestnej ľudovej múdrosti:

♥ Zamilovaní aj blchu od svéj mileňki zje...

♥ Kdo sa žeňí, srccu radost, huave starost robí...

☺ Kdo má mrcha ženu, netreba mu chrenu!

☺ Akí šeu, takú našeu!

♥ Vísvuška mauá, ale pocťivá, jak tá panna, kerá ju posíua

☺ Fidli, fidli, tupí núž, jaká žena, takí muž...

♥ Staré víno, muadé ženi, na svjece ňic lepší neňí!

Z dostupných zdrojov pripravila
D. Luknárová