Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1:40 PM
0
Vždy sa poteším, keď mi vnuk pošle zopár aktuálnych fotografií z miest, kde sa práve nachádza. Aj keď sú vzdialené od Rače, napr. táto by sa hodila aj k nej... A tak sa „virtuálne“ túlam a nechávam voľne bežať svoje myšlienky. Často sú v spomienkovom duchu, ale prežiarené, ako práve tieto:
 
Milujem chvíle, keď sa slnko mení
na vesmírny pomaranč
A guľká sa v plnom jase
po vzdialenom obzore –
 
čakám na jeho podvečerné finále –
 
na oranžové škvrnky, šmuhy, čiary,
roztrúsené po širokánskom priestore
Najprv sa až hmotne po zemi stelú
a potom po oblakoch, na oblohe...
 
Zdá sa mi, že jeho lúče
už-už len tak chytím do dlaní,
priam ich cítim ako bozky letkom –
mäkko ma šimrú po tvári...
 
Koľko len chvíľ mi pripomenú!
 
Návraty domov ešte pred večerou
Ustatý odpočinok po robote v záhrade
Pokojné vlny mora – ich chladivé hladkanie
 
Ale aj šuchot lyží a červené iskričky na snehu
Klepot kolies vlaku a klaviatúru
mihajúcich sa konárov stromov za oknom –
len tušenú podvečernú ouvertúru
 
Milujem hru slnečných lúčov a dlhých tieňov,
keď z minúty na minútu rastú tmavé chápadlá –
hľa, noc sa vynára spod obzoru
a svoj brokátový plášť s gráciu rozkladá ...
 
Zopne ho iba brošňou usmievavej luny,
alebo tenulinkým kosákom polmesiaca?
 
Ach, ako je staré toto vesmírne divadlo?!
 
Kto a kedy ho udivene vníma ako ja?
Kedy a kde bolo fatálnym mystériom?
A kedy, a kde, a pre koho len detskou hrou,
vkrádajúcou sa nenápadne do srdca?
 
Milujem čarovné chvíle, keď slnko vstáva
aj keď si líha za linku obzoru
Svojou krásou aj teplom sa mi prihovára
A tak s pokorou, vďakou, údivom v mysli
 
čerpám jeho neutíchajúcu životnú energiu.
 
D. L., marec 2024
 
Foto: Viliam Betecha


0 comments:

Zverejnenie komentára