... AKO LET MOTÝĽA

Spomienky na detstvo v Rumanovej

Pár viet na úvod

„Buď pochválený, kto si namiešal
Zázračný nápoj protichodných vôní:
radosti, driny, krásy, trápenia...
Ty, moje detstvo na zelenom koni!“

Milan Rúfus

Zelený koník detstva – aká výpovedná metafora z dielne majstra slova! Hneď sa mi tlačí do predstáv viacero príkladov aj z môjho detstva a nielen predstáv, aj skutočných zážitkov. Dokonca so skutočnými koňmi aj protichodnými vôňami, aj mnohorakými zvukmi, so stovkami drobných príbehov, ktoré možno dať na spoločného menovateľa. Bolo by ním záhadné meno obce – Rumanová. Kde ju hľadať? Keď poviem, že neďaleko Bábu smerom na Rišňovce, stále ostane pre kdekoho záhada záhadou. Ale ak pridám indíciu – dopad meteoritu, už sa dá hľadať – googliť...

Lenže v rokoch môjho detstva sa o tejto záhade ešte nič nevedelo. „Moja Rumanová“ mala v polovici minulého storočia celkom iné čará, ktoré sa mi občas zvykli pripomenúť v sne alebo pri spomienkovom rozprávaní v rámci rodiny.

Do písmeniek som ich začala ukladať po jednom večere v širšom kruhu našich rodinných priateľov. Keď na ňom padla reč o podarených zážitkoch z detstva, ja som vyrukovala s jednou príhodou z Rumanovej. A – ako to už býva – našli sa medzi nami manželia, ktorí práve tam zdedili dom po starých rodičoch. Pochválili sa nielen výbornými orechmi a jablkami zo záhrady, ale aj miestnymi novinami z tejto obce. Aj mi ich onedlho požičali.

Vďaka novinám som sa dozvedela, že v Rumanovej ešte stále funguje ochotnícke divadlo, v ktorom sa voľakedy radi realizovali moji rodičia – miestni učitelia a medzi menami jeho protagonistov bolo uvedené priezvisko Bališ.

Hneď sa mi v mysli rozkrútila na spätný chod moja „spomienková kamera“ a bola som tam – v Rumanovej, na bališovskom dvore aj v humne, keď sa moržovala kukurica ... doslova ma opantali spomienky na jednu časť môjho detstva, ktorá mi dnes pripadá skoro ako z rozprávky.

Napísala som Bališovcom list, nasledovalo po krátkom čase aj stretnutie s Milanom Bališom (jeho mama bola žiačkou mojich rodičov) a keďže som mu pri káve a koláčiku porozprávala viacero príhod z rokov, keď on ešte nebol, ale Rumanová si žila svojím každodenným životom, poprosil ma, aby som svoje spomienky dala na papier. Vraj tým poteším generáciu jeho mamy a možno aj súčasným Rumanovčanom trochu priblížim dávnejšie roky v ich obci.

Najprv som napísala len spomienkový článok na uverejnenie v miestnych novinách. Ale ako vtesnať do niekoľkých viet zážitky z detstva, ktoré sa mi vynárali v hlave zrazu tak nástojčivo a farbisto. Doslova sa tlačili na papier...

A tak vznikla knižka – zrkadlenie môjho detského vnímania sveta, kde ma naplno objíma prostredie našej rodiny a neustále láka, prihovára sa mi aj udivuje farbisté a mnohorako pravdivé prostredie neveľkej dediny s tajomným názvom – Rumanová.

Rada si spomínam na stretnutie s Rumanovčanmi, spred 15 rokov, keď sme knižku „...ako let motýľa...“ spoločne vítali. Ešte sa našli žiaci mojich rodičov, ešte som od nich počula, ako ich mali radi, ako si pripomínajú aj mňa – všadebolku či môjho malého bračeka. Ako ich tešila výroba bábkového divadla, aj divadielka, čo hrávali, aj ...

Zelený koník detstva? Vždy ma poteší, keď sa mi v našej záhrade mihne pred očami skutočný lúčny koník. Z ničoho-nič vyskočí a hop-hop, ďalej! Koľko je v ňom života, energie! Radosť pozerať!

Koníky – spomienky! Tiež tak občas vyskočia – a človeku je zrazu ... sami viete ako ...

D. L., august 2024