JESENNÉ NOKTURNO

Koniec októbra – aký mám rada – vlhké, hmlisté rána a popoludní mäkké slnečné lúče. Šmýkajú sa po pestrofarebných korunách stromov a príjemne hrejú počas prechádzky. Pod nohami šuchocú popadané listy na chodníkoch a keď zafúka vietor, roztancujú sa. A ešte – šarkany! Páči sa mi ich let, čím vyššie a vyššie navzdory lanku, ktorým sú pripútané k svojmu majiteľovi. Možno ho zdvihnú do výšky a polietajú si spolu?! V detských túžbach je všetko možné.

Lenže detstvo už dávno prešlo a dnes zo všetkých jesenných artefaktov mám najobľúbenejšie: gaštany, chryzantémy a babie leto. Čím som staršia, tým viac sa mi prihovárajú. Neviem presne určiť čas, kedy sa to stalo, kedy sa mi do hierarchie pocitov a myšlienok vkradlo toľko sivastých odtieňov a melancholických tónov – ale sú tam. Sú ako šál – človek si ho rád prehodí na plecia, keď je mu zrazu chladno ... chlad po chvíli ustane a opäť je všetko v pohode ... nevadí, že už v inej –

Gaštany – koľko figúrok mi z nich a zápaliek či špajličiek zmajstroval otecko! Dalo sa s nimi rozohrať rozprávkový príbeh priamo na stole. Alebo si urobiť výstavku na podobločnici. Keď bol vyhlásený zber gaštanov v škole, pretekali sme sa, kto ich viac prinesie.

Pečené gaštany? Pravdaže jedlé – dávnejšie viac patrili ku koloritu jesennej Bratislavy. Kupovávali sme si ich čerstvo upečené v malých mestských kioskoch a hneď aj lúskali. Vrecúško s nimi príjemne hrialo skrehnuté prsty a upečené jadierka? Rýchlo som ich prijala medzi svoje obľúbené maškrty. O to viac, že boli aj obľúbenou pochúťkou mojej maminky. Neraz spomínala, že keď študovala v Bratislave na učiteľskom ústave a bývala na priváte v Mariánskej ulici, rada si ich podvečer kupovala na námestí pred tržnicou. Tiež si najprv od vrecúška pozohrievala ruky a až potom prišlo na lúskanie. Najradšej v trojici – so spolužiačkami, ale neskôr aj vo dvojici so svojou študentskou láskou.

Chryzantémy? Rôzna veľkosť kvetov aj farebnosť, počet i tvar okvetných lupienkov. Už iba ony oživujú záhradku, park, najviac cintoríny. Pietny priestor je vďaka nim zrazu pestrý a prívetivý. Ich charakteristická vôňa spolu s vôňou horiacich sviečok vzbudzuje v človeku zvláštny až mysteriózny pocit.

A babie leto? Keď nás z ničoho nič pohladká či pošimre po tvári? Ako keby našlo a privialo zatúlané spomienky. Až celkom ďaleko do detstva, keď som ten názov počula po prvý krát a veľmi som si priala vidieť šikovného letca a nielen cítiť na tvári dotyk jeho jemnej pavučinky. Dodnes vo mne prebúdza myšlienky o živote, maľuje portréty mojich blízkych, ktorí sa už pobrali za hranicu reálneho sveta. Ale aj našepkáva, ako sa tešiť hoci len z malých reálnych drobností, ktoré hladkajú telo a ešte viac srdce človeka.

Mám rada spomienky a som vďačná pamäti, že mi ich stále uchováva. Žiaľ, v ostatné roky čoraz viac do nej pribúdajú nové a nové stránky –

Ticho, tíško odlietajú anjeli
Tratia sa dobrí ľudia z nášho kruhu
Rozdávali radosť, lásku, úsmevy
a zrazu – cesta k nebu...

Berie si, berie ... nikoho sa nepýta –
Život človeka – hľa – sa naplnil
Čaša osudu? Ach, do dna vypitá!
Zostali len stopy – tenučká ryha
v každom z blízkych – načrtnutá, vyrytá...

Hmatáš ju na svojom srdci,
hladkáš v nemom žiali,
pripomínaš si drobné detaily –
Zo všednosti vylúpnutý obraz
naďalej teplom, vľúdnosťou žiari –

Život človeka – pestrá mozaika -
Retiazka skutkov, krokov, citov –
jej ohnivká ostávajú, neberie ich čas,
keď ich chráni láska. Sú naďalej – v nás.

Vždy, keď stojím pri hrobe svojich rodičov, odpočítavam roky, odkedy odišli. Hlavne maminka – už je to skoro polstoročie – ale jej obraz má stále živé farby. Len mať tak čarovný prútik a oživiť ho! Mať možnosť ...

Nikdy nie sme dostatočne pripravení na chvíľu života, keď od nás spolu s rodičmi odchádza aj naše detstvo. A my sme zrazu načisto dospelí. Jedna veľmi dôležitá kapitola života, kde vládlo toľko slnka, poznania, lásky, je zrazu – spomienka.

Ako dobre, že sa dá ďalej niesť a pestovať! Robím tak už mnoho rokov. A v mojom tichom dialógu s nimi je stále viac poznania, pochopenia a hlbokej vďaky.

Ak rodičia doprajú svojmu dieťaťu dostatok lásky, nikdy sa s ním vlastne nerozlúčia. Fyzicky áno – to je zákon života, ale v rovine srdca vlastne nikdy – lebo to je krásne tajomstvo lásky.

K Dušičkám 2024 D. L.