Nielen na zamyslenie

Ešte na nás, obyvateľov Rače aj na jej návštevníkov a turistov dýcha očité svedectvo minulých storočí. Len si ho zachovať! Nedovoliť, aby zmizlo pod novými fasádami alebo sa zošuchlo, rozrumilo ako onen vinohradnícky domček...

-         Čo píšeš? Akú úlohu – pýtam sa svojho vnuka, šiestaka. Sedí pri stole, okolo neho učebnice, zošity – školská príprava beží v plnom prúde.

-         Poznámky, z dejepisu – odpovedá a povzdychne si.

-         A čo preberáte – vyzvedám skoro s nadšením, lebo všetko školské je pre mňa ešte stále príťažlivé. Čo robiť? Profesijná deformácia funguje napriek viacerým rokom v dôchodku.

-         Neolit, babi.

-         Ale to je zaujímavá téma – a už hľadím ponad jeho plece do zošita aj roztvorenej učebnice.

Len čo vnuk dopísal poslednú vetu, putuje učebnica dejepisu do mojich rúk a on zatiaľ rieši matematické úkony so zátvorkami.

Šiestacky dejepis – začítam sa hneď do prvých strán a v duchu porovnávam, ako veľmi sa zmenila učebnica tohto predmetu za polstoročie. Nielen jej vzhľad, hlavne súbor poznatkov aj príslušná terminológia. Z mojich šiestackých čias bola učebnica dejepisu predovšetkým „najviacstránková“. S čierno-bielymi neveľkými fotografiami, za ktorými som si predstavovala veľký a vzdialený svet, dostupný len úzkemu kruhu zainteresovaných – archeológom, historikom, archivárom... Onen svet bol na „hony a tiež svetelné roky“ vzdialený od nás, žiakov, nielen vďaka odbornému štýlu textov v učebnici, ale aj výkladu nášho dejepisára. Ani raz, ani na chvíľu ho neposadil na Slovensko, tobôž na región, v ktorom som vyrastala. Ešte šťastie, že som od detstva rada čítala a čo mi v tejto oblasti nedala škola, dali mi knižky.

Vnukova súčasná učebnica dejepisu je celkom iná. Možno by som jej dopriala viac textu, ale prepojenie s regiónom a so Slovenskom v nej nechýba. Veď ak má dieťa – žiak prijať, pochopiť svet, musí najprv akceptovať sám seba, svoju rodinu, blízke okolie. „Od známeho k neznámemu“ – jednu zo základných Komenského didaktických zásad moderná pedagogika našťastie rešpektuje.

Prečo taký dlhý úvod? Prečo školský príklad?

Možno preto, že učenie, poznávanie patrí do celého života človeka. A patrí doň aj vplyv blízkeho prostredia, nech by sme sa tejto skutočnosti akokoľvek bránili. Tak ako voda obrusuje brehy potoka, v ktorom tečie, ale na druhej strane aj prispôsobuje silu svojho toku potočnému korytu, tak je to aj s nami, ľuďmi. Môžeme aktívne, hoci len do istej miery, vplývať na svoje životné, teda aj sociálne a kultúrne prostredie.

            Naším najbližším prostredím je Rača. Voľakedy rázovitá vinohradnícka obec, dnes súčasť veľkej Bratislavy. Stačí sa prejsť po jej uliciach a uličkách a máme, máte? práve tento dojem. Niekde sa nám javí naozaj ako mestská, ale má aj svoje čarovné vidiecke zákutia. Napríklad ulica Pri vinohradoch – už na nej nenájdeme dávnu Farkassianu, ale sochu sv. Floriána z r. 1721 áno. Sem-tam vidíme aj typické dlhé dvory a v nich vynovenú letnú kuchynku, z „medzúrek“ už k nám nevybehne rarach – povestná čierna kura, ale mačka možno predsa. Nenájdeme miesto, kde voľakedy stál vysoký drevený stojan na sušenie hasičských hadíc, ale Kaplnka sv. Anny z konca 17. storočia je pekná, vynovená. Nezničil ju „zub času“, hoci sa stále usiluje vylúpiť, zatratiť z mozaiky miestnej histórie ďalšie a ďalšie artefakty.

Napríklad neďaleko bývalej studne – čistiarne, po ktorej zostala ako pamiatka len povrchová betónová platňa, sa pomaly šúverí k zemi typický račišdorfský vinohradnícky domček. Chudáčik! Ešte vidno pred vchodovými dvierkami murované žudro a na streche privretý vchod do „húry“. Cez okienko, ak sa nebojíte, že vás privalí strecha, je vidieť popraskanú omietku vnútorného múru z nepálených tehál aj typické drevené hrady, držiace tak-tak priestrannú povalu (húru). Škoda domčeka. Viem si predstaviť, ako by sa v ňom alebo jemu podobnom dala zriadiť nielen pamätná izba, ale celé etnografické miestne múzeum. Ako by sa v ňom dobre zhováralo o svetlých aj ťažkých časoch starodávneho Račišdorfu.

Pravda, o histórii sa dá zhovárať na rôznych miestach. Ale pôsobenie genius loci dnes uznáva celý kultúrny svet. A vníma ho ako dôležité posolstvo pre mladé i budúce generácie občanov každej obyvateľskej lokality.

„Zub času“ – nedávno načisto rozrumil a len do historických análov odposlal našu Barónku. Už sa jej nedalo pomôcť. Našťastie sa zachránil aspoň honosný erb a nové priečelie obytného domu, nad ktorým sa vypína jeho verná kópia, v náznaku pripomína, že tam kedysi stál barokový kaštieľ priechodového typu z druhej polovice 18. storočia. V strede Rače máme ešte zopár historicky cenných budov. Ešte na nás, obyvateľov Rače aj na jej návštevníkov a turistov dýcha očité svedectvo minulých storočí. Len si ho zachovať! Nedovoliť, aby zmizlo pod novými fasádami alebo sa zošuchlo, rozrumilo ako onen vinohradnícky domček.

Máme vôbec takú možnosť?

O jednej konkrétnej vieme. A navrhujeme nielen pánu starostovi a poslaneckému zboru v našej mestskej časti, ale celej našej občianskej verejnosti prospešné riešenie. Ide o Koloničovskú kúriu, kde mal ešte nedávno svoje kancelárie Miestny úrad.

Do jej priestorov na poschodí by sa bez zbytočných stavebných zásahov dala presťahovať celá súčasná expozícia Račianskej pamätnej izby, dokonca sa ponúka reálne možnosť prebudovať ju na miestne etnografické múzeum. Malo by aj priestor na svoj depozitár, seminárnu miestnosť, tiež reprezentačný priestor na kultúrne podujatia menšieho rozsahu a umeleckú galériu. Vnútro kúrie má veľa zaujímavých architektonických prvkov, veď preto je celý objekt kvalifikovaný ako kultúrna pamiatka a je tak aj zapísaný v príslušnom zozname mesta Bratislavy pod ev. č. 697.

Kúria má naviac priestranný dvor a nad ním neveľký záhradný priestor – po renovácii by iste priťahovali domácich aj cudzích na príjemné posedenie v letnej cukrárni, kaviarničke aj čitárni. A čo pivnice kúrie? Veď sme vinárska „obec“!

 „To nejde! Len sa pozrite na strechu kúrie! Viete, čo by stála peňazí?!“

Áno, to sú závažné argumenty. Ale pridajme k nim aj tieto :

1. História vinárskej obce Račišdorf, siahajúca až do 13. storočia (a možno aj skôr) je nesmierne bohatá a rôznorodá. Má ju pohltiť „zub času“?!
2. Súčasnosť MČ Bratislava – Rača, do ktorej patrí aj Rendez = Východná stanica a sídlisko Krasňany svedčí o zaujímavom a netypickom pretváraní vinárskej obce na prímestskú štvrť moderného slovenského veľkomesta. Nemali by sme ju zmapovať a zdokumentovať?
3. MČ Bratislava – Rača potrebuje oživiť priestor svojho centra. Vdýchnuť mu plnokrvný život aj ponuku miest a možností na voľnočasové aktivity, relax a víkendový oddych.
4. Tradícia výborných račianskych vín, potvrdená storočiami, si zasluhuje dôstojnú reprezentáciu aj na domácej pôde skvalitnením podmienok ponuky, jej celoročnej prezentácie.
5. O zachovaní historických budov aj čas, jeho „neľútostné zubiská“. Na druhej strane však aj ochota kompetentných neodkladať problém, začať ho systémovo riešiť.

 Fotografie: Ľudovít Havlovič

Súvisiace články:

Račianske múzeum s galériou v Koloničovej kúrii