Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
V podaktorý májový deň som stála na zastávke električky. Stojím, stojím a v mysli skladám svoj denný program. Kulisa všedných zvukov veľkomesta neruší moje myšlienky. Dostala som sa až k náplni neskorého popoludnia, keď ...

Čo je to za rachot?! Od križovatky, kde sa rozvetvuje dvojdráha električiek na dve ďalšie strany, zaznel intenzívny zvuk. Iný, nie všedný, každodenný. A predsa – moje podvedomie ho zaraďuje ku známym, aj keď dávno nepočutým. Obraciam hlavu tým smerom –

Jasné! Od križovatky hrmoce ku mne stará električka. Uprataná, „vyblýskaná“, s vlajočkou na čele a s dvomi sprievodcami niekde v strede vozňa. Sú v typických uniformách aj so slušivými čiapkami na hlavách.

Škoda, že neberie bežných pasažierov! Iste je objednaná možno na jednu z posledných predprázdninových školských túlačiek ...

Keby tak zastala! „Poďte, poďte, milá pani! Berieme všetkých, aj dávno školopovinných. Len nastúpte...nasadnite...“

Šla by som. Posadila by sa na drevenú lavičku. Prižmúrila oči a obklopila sa zašlými chvíľami...

Naša prostredná mala tri a pol a bola samé „Prečo?“ Objavovala svet velikánskymi zvedavými očkami a pýtala sa na všetko možné aj nemožné. Raz mi takto sedela v električke na kolenách a neustále podkúšala: „Maminka, prečo...?“

Pán, sediaci oproti nám a skrytý za veľkoplošnými novinami, ich náhle poskladal a vložil do aktovky. Uprel ešte vždy začítaný pohľad do poloprázdneho priestoru električky.

-   Maminka, prečo má ujo taký veľký nos? – vystrelila do stredu električky dcérkina otázka.

Cítim červeň na svojej tvári, najradšej by som sa prepadla až k podvozku električky a možno aj pod koľaje, rada by som vrátiť všetečnú dcérkinu otázku späť k jej stonásobnému „prečo“. Bože, taký trapas!!! Bezradne pozerám na dotknutého pána a mám ospravedlnenie na jazyku, hoci, priznávam v duchu – dcérka má pravdu. To nosisko je neuveriteľné! Vari stojí pred nami sám Cyrano?!

-   A ty máš prečo také kukadlá? Dávaj pozor, milá slečna, vypadnú ti!
-   Nevypadnú. Žažmúrim – dcérka si dáva obe bucľaté rúčky pred tvár a pomedzi pršteky pokukuje na toho čudesného pána.

Električka brzdí, ozvú sa typické signály blížiacej sa zastávky.

-   Máte krásnu dcérku, milá pani. Maj sa dobre, okaňa! Počujem z výšky pánov hlas, príjemný, machatovský, a už mu vidím iba chrbát.
-   Prepáčte, ona je... posielam za ním neskoré a iste aj zbytočné ospravedlnenie –

Pristupuje zopár nových cestujúcich, ale tým pôvodným, čo boli svedkami podarenej epizódky, ešte stále pohráva na tvárach zabudnutý úsmev. Prihováram sa dcérke, snažím sa odviesť jej pozornosť inam – nech nie je nový trapas ...

Súčasný deň pokračuje. Nastupujem do 11-ky a sadám si na voľné sedadlo. Na ďalšom predo mnou sedí pani – asi babka – a na kolenách sa jej hniezdi a vymýšľa chlapček.

-   Pozri, Filipko, také auto má dedko Edo – ukazuje na kapotu auta, čo stojí vedľa našej električky a tiež čaká na svetelný signál.
-   Babka, nijééée! Toto je Oktávia. Dedko Edo má Polsche!
-   A hento auto?
-   To je Šužuki...

Chlapčekovi ešte nejdú podaktoré spoluhlásky, ale zato znalosť áut! S ním by som nešla do súťaže o poznávanie značiek automobilov. Prehrala by som na celej čiare. A iste aj jeho babka, lebo ju neustále poúčal a opravoval, čo za autá uháňajú povedľa električky.
Veru, mala som zábavku až po Gaštanový hájik, kde babka s vnukom vystúpili.

Električky – starodávne aj naše dnešné. Plné ľudí a ich prejavov. Mám rada takéto – úsmevné.

Pridávam ešte jeden. Práve k tejto zastávke:
Vtedy stálo na nej asi zo dvadsať cestujúcich. Stála som aj ja a dočitovala knižku. Do prišlej električky som nastupovala ako posledná, ešte stále s knihou v ruke. Okrútila som ruku okolo tyče hneď pri dverách, aby som mala lepšiu stabilitu, keď električka pribrzdí, a dočitujem posledné riadky.

Hotovo!
Zatváram knihu, vkladám do tašky, rozhliadam sa.

Čo to? Bože, „moja tyč“ nepatrí k električke!? Je to tenká trúbka a drží ju pán, sediaci na najbližšom sedadle (Asi domáci kutil...Ktovie, prečo ju kúpil, čo bude z nej majstrovať?...).
Celá červená púšťam svoju „oporu“- neoporu, veď sa ani nedotýka stropu vozidla, a posúvam sa hlbšie do vnútra električky. Tvárim sa „akože nič“, ale tvár mi zalieva červeň. Najradšej by som bola neviditeľná ... v duchu je mi trápne..., ale aj smiešne...

Vlastne viac smiešne ako trápne – zisťujem po chvíli. Keď to doma rozpoviem dcéram – viem, že mi po tvári prelieta úsmev – budeme sa smiať všetky štyri na celú kuchyňu...
Nová zastávka, noví cestujúci. Aha, už sa drží tyče mladá slečna. Čertík zvedavosti vo mne ma núti pozorovať, čo sa stane:

Električka brzdí - - - a slečna zisťuje, že nie je tyč ako tyč. Urobí to, čo ja, mizne vo vnútri vozidla. A už „inkriminovanú“ objímajú dvaja mladíci. Pokračujú v hlučnom rozhovore. Keď tyč zabalancuje pri zmene rýchlosti a tí dvaja zistia, na čom sú, smejú sa „ako kone“. Ospravedlňujú sa pánovi, ktorý tyč drží, a tiež sa posúvajú ďalej a smejú sa, smejú, smejú...

Pred konečnou vystupujem. Ešte stále mám na tvári úsmev. Náhoda - a aký výborný humorista! Bodaj by som ho stretla aj inokedy...



0 comments:

Zverejnenie komentára