Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.12.14
1
„Martin“, „Katarína“, obidva tradičné novembrové dni aj s ich zvykmi a pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce.

Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale – u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy dávnych Vianoc, zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov. Poďme zalistovať v knihe o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným zvykom venovaná rozsiahla kapitola.

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode.

Nedávno sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha Slovenský rok od R. Stoličnej – Mikolajovej, kde sa v kapitole Zima v článku Zaháňanie strachu popisujú predvianočné tradičné zvyky z rôznych kútov Slovenska a tam má svoje vyhradené miesto aj deň Na Ondreja a pravda, Barbora a Lucia sú popisované ako strídžie dni so svojskými obradmi veštenia, ale aj predvianočnej očisty domácností.

Halúzky ovocných stromov vo váze s vodou – tento zvyk sa mi najviac páči, lebo je ľahko dostupný. A keď kvietky na nich rozkvitnú v čase Vianoc a náhodou aj vonku napadne sneh, je to zaujímavý kontrast, zaujímavý symbolický stret dvoch ročných dôb – ako v rozprávke.

Veru tak, rozprávky! Napríklad O dvanástich mesiačikoch s celou ich snehovou atmosférou, ale aj dobrotou rozprávkových bytostí smerom k dievčinke, ktorá pomoc zúfalo potrebuje. Tam – v pomoci formou nečakaného daru kedysi začínala aj tradícia sv. Mikuláša. Pripadá na 6. decembra a k nej sa v Rači – ako iste aj v iných obciach a mestách – viazali (a vlastne do dnešných dní viažu) zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky.

Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V rukách mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou. Anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne.

Príbeh sv. Mikuláša? Ale reklama ho kombinuje aj s Dedom Mrázom či Santa Clausom. Ako sa v nich majú vyznať deti? (Možno aj rodičia?) Pravdaže, možnosti sú, len po nich siahnuť. A možno aj po ich širšom a hlbšom chápaní. Lebo všetky tri legendy spája nielen motív obdarovávania. Pravda, daru, ktorý pomôže, prekvapí a ani nečaká na poďakovanie, sa radi potešíme. Ale vieme sa aj my stať darcami? Učíme, vedieme aj deti k takému správaniu? K ústretovosti, pochopeniu, tolerancii?

Najkrajší dar? Najväčšie poďakovanie? Nedá sa nájsť bez bezprostredného ľudského tepla. Nech sa nám v komerčných reklamách čokoľvek ponúka a obchodná sieť nech má pripravený hoci aj najbohatší sortiment, v konečnom dôsledku len čisto osobné, úprimné, je najdôležitejšie. V jeden rozprávkovej bábkovej hre o Mikulášovi anjel s čertom, keď sa konečne skamarátia, spoločne spievajú:

Mať tak tú moc, rozžiariť deťom očká,
nech každé z nich sa svojej hračky dočká...“

Myslím, že sa mnohé deti dočkajú radosti, hračiek, sladkostí. Veď mikulášske posedenia, slávnosti, podujatia sú v plnom prúde. Veselo je aj na vianočných trhoch, ktoré navodzujú nielen sviatočnú pohodu, ale neraz prinesú i radosť z nečakaných stretnutí. Teda žiadna hektika, stres, iba radosť a príjemné očakávania.

Ale čo deti, na ktoré radosť nečaká, ktoré sú dokonca ohrozené o svoj kratučký život? Čo môžeme, kedy a kde pre ne vykonať? Načúvame takýmto výzvam, sme k nim ústretoví?

V predvianočnom čase sa viac dozvedáme o rôznych charitatívnych projektoch a aktivitách a je len na nás, či sa k nim pridáme.

Deti – keď majú pred sebou nejakú očakávanú radostnú udalosť, zvyknú sa pýtať: „Koľkokrát sa ešte vyspím, kým...“ Najbližšie sa chystá - Mikuláš! Nuž ho predbieham jednou krásnou básňou od J. Wolkra (toho roku sa naplnilo sto rokov od jeho veľmi skorého, predčasného úmrtia):


Na svatého Mikuláše

Dnes je svatého Mikuláše
a já jedu domů rychlovlakem,
očima ukrajují si ze země jako z mléčné kaše,
posypané cukrem a skořicí,
zapomínám na noviny, tramvaj a ulici
v šedivém kupé
s lidmi, kteří odjíždějí nebo přijíždějí
vlastnímu srdci.
Svatý večer
proměnil náš vlak v punčošku za oknem.
Pane Mikuláši, přijdi také sem,
navštívit tyto neklidné děti na jejich pouti.
Ony chtějí zem svými cestami obejmouti
a nebe svými úmysly.
Pověz jim slova víry a potěchy
vlož laskavě červená jablka a zlaté ořechy
do tohto vlaku Praha – Bohumín
a do vlaků celého světa.





1 comments:

  1. Som rada, že v posledných rokoch si slovenský, či český výrobcovia cukroviniek uvedomili, že Santa nie je sv. Mikuláš. Je na rodičoch, aby z ponuky vybrali toho správneho, nášho, ktorý bol Mikulášom X generácií pred nami. Na pultoch ho rozoznáte ľahko, nemá čapicu s brmbolcom, ale s krížom a biskupskú palicu :)

    OdpovedaťOdstrániť