Aj náhodný návštevník Rače si ho musí všimnúť. Má pred sebou malé námestíčko (síce neraz premenené na parkovisko áut) a na priľahlých uliciach aj električkovej trati panuje čulý dopravný ruch. Skutočne výborné miesto, kde ho voľakedy postavili.
Vojtech Polakovič: Starý nemecký kultúrny dom - olej
Voľakedy? V polovici minulého storočia. A jeho určenie bolo celkom presné: podpora výroby kvalitného račianskeho vína, ale aj rozvoj kultúry a oddychových aktivít miestneho obyvateľstva. Tak sa aj dialo, ako často počujem od tých skôr narodených, pre Račanov bola táto mladá dominanta ich obce v mnohých ohľadoch príťažlivá. Hlavne pre mladých, veď sa do nej dalo chodiť na čaje, zábavy, plesy, estrádne vystúpenia, divadelné predstavenia, koncerty. Na poschodí boli miestnosti pre krúžkovú a klubovú činnosť, bolo z čoho vyberať.
A čo ja? Po račiansky – dohnanec? Moje spomienky sú čisto učiteľské, ale tiež veľmi pekné. Dokonca aj chutné a voňavé, lebo na prízemí budovy, kde sa neskôr usadila chýrna krčma „U kmotrov“ bola v polovici 70. rokov naša školská družina a jedáleň. Varili v nej račianske tetušky, chýrne kuchárky, a tak som v nej po prvý raz jedla viaceré račianske špeciality vrátane fantastickej makovej štrúdle.
Do sály s výbornou akustikou sme chodievali so žiakmi na výchovné koncerty, ale ešte viac sa mi vryli do spomienok školské akadémie, na ich príprave som sa totiž neraz podieľala. Spomínam s radosťou v srdci na tanečný krúžok, ktorý som viedla a s ktorým sme tam niekoľkokrát úspešne vystupovali. Napríklad pri príležitosti 40. výročia otvorenia Masarykovej štátnej ľudovej a meštianskej školy, ktorá sa v rokoch, keď som tam učila, už volala Základná deväťročná škola. Vynára sa mi z pamäte aj veľmi pekný (podľa potlesku divákov) spomienkový medailón, venovaný poézii Ľ. Podjavorinskej. Janka Nagyová, o pár rokov neskôr celému Československu známa ako rozprávková filmová a televízna Arabela mala v tomto programe svoju recitátorskú premiéru. Známa veršovaná rozprávočka o Žabiatku zaznela v jej podaní tak milo a sugestívne, že ju publikum vyvolalo potleskom na dve klaňačky.
Akože nespomínať? Pripomínaná sála si počkala aj na ďalšiu základnú školu v Rači, a tak sme sa v kvalite kultúrnych programov „pretekali“ so ZDŠ Plickova.
Bolo, odišlo. Jedného dňa tento obľúbený kultúrny stánok osirel, spustol, začal chátrať. Zub času sa doň zarýval čoraz hlbšie, nepomohla ani krátka sláva krčmy „U kmotrov“. Veľká budova žiadala veľké riešenia, aj veľké financie, možno aj dostatok dobrej vôle...
Foto z augusta 2010
Dnes sa teším. Skoro 10-ročné úsilie Miestneho úradu, jeho starostov, úradníkov, iste aj viacerých poslancov a mnohých zainteresovaných Račanov prináša ovocie. Či skôr možný nový rozkvet tohto objektu? Hľa, je opäť pekný, opravený, vynovený – príťažlivý zraku človeka aj objektívom fotoaparátov.
Bodaj by sa vrátila aj jeho kultúrno-osvetová a spoločenská sláva a využitie, veď by si to naša Rača určite zaslúžila.
Rozmýšľam, či sa to aj podarí? Dnešná doba má často do činenia s „papučovou“ kultúrou, s jednostrannou formou zábavy u istej časti dorastajúcej mládeže, ale šanca tu je. A stojí zato pustiť sa do nového plodného obdobia – znovuotvorený Nemecký kultúrny dom – veľmi Ti to prajem.
A ešte: Veľmi rada by som to isté zapriala aj dávnemu kinu Nádej. Veď aj ono bolo spolu so svojím predchodcom - Katolíckym kultúrnym domom A. Hlinku - od 14. 9. 1941 súčasťou bohatých kultúrnych dejín Rače.
0 comments:
Zverejnenie komentára