Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

11:45 PM
0
Rada by som nazvať túto fikciu Cesta k Slnku, ale nesmiem byť nedočkavá. A ani skeptická...

Jedným slovom – som len náhodný pozorovateľ, ktorý celkom nič nemôže zmeniť na daných faktoch, len im z povzdiali držať palce a dúfať, že sa všetko dobre skončí.
Bola v Rači zaujímavá stavba – kedysi celá usadlosť s parkom, hospodárskym dvorom aj jednoposchodovým kaštieľom. Podľa nej dostala pomenovanie jedna z račianskych ulíc a omnoho neskôr aj hotel. Viažu sa k nej viaceré miestne povesti, ale aj zápisy v historických análoch.


Posledné desaťročia zostala opustená, chátrajúca. Už len prievan a slnečné lúče sa preháňali po prázdnom priestore a zub času strebával dávnu krásu aj pohodlie tohto ľudského sídla. Vždy, keď som mala cestu okolo, žiadalo sa mi mať v rukách čarovný prútik a oživiť ten záhadný dom. Ozvučiť jeho rozprávanie o ľuďoch, rodinách, čo v ňom bývali, o zvláštnych osudoch grófov, barónov, ale aj račianskom služobníctve, o nových majiteľoch či nájomníkoch, ktorí ho obývali po vzniku Československa ... dozvedieť sa, prečo jedného dňa zostal prázdny...

Dom a strom – majú veľa spoločného. Od svojho zrodu až po svoj odchod. Dobre napísal v jeden svojej eseji Milan Rúfus - že nás, ľudí, prevyšujú. Nielen výškou, ale aj vekom, uplatnením, pamäťou. Sú zvláštnou, veľakrát nemou kronikou istého prostredia. Jeho dominantou, kódom stálosti, pomyselným majákom, ktorý ľudia naokolo evidujú, ba viac, prijímajú za svoj. Povyšujú ho za svedka rôznych udalostí, svojich životných ciest aj križovatiek.

Jedného dňa strom vypília – veď bol už veľmi starý... alebo zavadzal ... alebo ho rozčesol blesk ... alebo ohrozoval bezpečnosť okolia ... jedným slovom nájde sa dôvod ... a človeku je a ľuďom naokolo je nekonečne smutno ... ako na pohrebe...

Jedného dňa dom zrútia ... veď už ničomu neslúžil, veď sa sám menil na ruiny, veď zaberá miesto novému – potrebnému, veď nie sú prostriedky na jeho obnovu, veď ... a človeku, ľuďom je opätovne smutno. Dajú sa prijať všetky rozumné dôvody, prečo sa to deje, ale duša aj tak smúti ... Za známym aj nepoznaným, za niečím, čo sa už nikdy nevráti...

Veru tak, Barónka! To Ty si stála na tomto mieste. Tvoju strechu zdobil pálffyovský erb, patrila si k honosným dominantám starej Rače. Dnes zostali po Tebe len fotografie, zápisy v kronikách a knihách, zmienky v povestiach, útržky spomienok obyvateľov Rače ...
Na Tvojom mieste vyrastá nové stavebné dielo. Rastie ako z vody, dáva prísľub moderného bývania... Dúfam, že mu zostane aspoň tradičné meno – Barónka - a možno aj nejaká priliehavá spomienka na dávnu dominantu ?

Keby sme boli v rozprávke, tam by sa podarilo aj nemožné. Hotová Cesta k Slnku, teda splnenie najtajnejších prianí. Pre mňa je prianím zachovať spomínaný kamenný erb a dať mu priliehavé miesto. Zachovať pomenovanie aj fotky a dokumentáciu o pôvodnej stavbe a jej obyvateľoch. Jedným slovom – nestratiť „vytrhnutý list“ o Barónke z pomyselnej kroniky Rače, lebo by to bola veľká škoda.

 



Foto © L. Kittlerová, rod. Luknárová

0 comments:

Zverejnenie komentára