... a som rada, veľmi rada, že sa v jej učebniach opätovne rozbehol nový školský rok.
Tie moje školské roky v nej, ale aj v jej mladšej sestre sa viažu k rokom 1965 – 1974. Plných deväť školských rokov som sa od septembra do konca júna náhlila ráno sem, aby som načas prišla na prvú hodinu. Ale aj na iné v dennom rozvrhu hodín, lebo sme my, učitelia 2. stupňa, z hodiny na hodinu „pendlovali“ z jednej budovy do druhej (počas slnečných predpoludní to bolo celkom fajn – prebehnúť z jednej budovy do druhej – horšie bolo, keď sa spustilo poriadne lejačisko alebo v zime fujavica. Občas sme si pripadali ako niekde na lazoch, pravda, len v minimálnej podobe, ak beriem do úvahy vzdialenosť. Nie však intenzitu zážitku...) Dokonca v niektorom školskom roku, keď sa dostavovala ZDŠ Plickova, sme mali triedy umiestnené aj v malej prístavbe, kde donedávna fungovali iba školské dielne (teraz možno??? školská jedáleň).
Prvé školské roky majú nielen pre žiaka, ale aj pre učiteľa zvláštnu príchuť aj vôňu, zvláštnu príťažlivosť. Možno preto, že sú vo veľkej miere poznačené hľadaním – malými výhrami aj prehrami. Zdá sa, že všetko „prvé“ má obdobnú diagnózu... Volá aj zastrašuje zároveň. Zastrašuje, ale aj nečakane víťazí, blaží na srdci, keď sa podarí. V období, keď som prišla na ZDŠ Čachtická, prišlo nás viac mladých. Poznali sme sa zo študentských rokov v Trnave, a tak nám nebolo cudzo. A nebolo nám cudzo aj preto, že nás dobre prijali staršie kolegyne, kolegovia. Niektorí z nich majú dnes už láskavý titul račianskych školských legiend, lebo ich učiteľovanie v Rači presiahlo niekoľko desaťročí. Napríklad zlatá pani učiteľka Fedorová, ale aj Anička Šníderová (mala nielen nádherné ruky, ale aj krásny kaligrafický rukopis a k nemu akurátnosť v učiteľskej práci aj v ľudských vzťahoch), Pavlínka Hečková, Maňa Bieleková, Vierka Smatušíková, Vlastička Beladičová, M. Ďurinová, na prvom stupni tri Jojky (dve Lednárové a jedna Vachajová), Olinka Lišková, ale aj prísny Rudo Zámečník a otcovský Jožko Lopašovský, manželia Miklošovci...
Škola, to sú v obraznom ponímaní dve „tajomné“ záhrady a ešte by sa dalo povedať, že dve záhrady na druhú, vzájomne prepojené tajnými aj viditeľnými dvierkami (len k nim nájsť kľúč a potom ho nestratiť), chodníkmi, cestičkami, kde sa stále niečo deje – zjavné aj neviditeľné, podliehajúce nielen zvyčajným školským zákonitostiam, ale aj hnutiam mysle a citov každého, kto tam patrí, teda žiakov, učiteľov, správnych zamestnancov, dokonca z povzdiali aj rodičov. Dnes nosím vo svojej pamäti veru poriadne hrubú kroniku zážitkov, ktoré ma spájajú s touto školou. Len tak letkom v nej listujem :
Súdruh riaditeľ Martinik ma privítal slovami : „Čo tu robíte, kolegyňa? V Bratislave s Vašou kombináciou (Sj + Rj) ulice posýpajú ...“ a zakrátko som sa na pedagogickej rade dozvedela, že budem učiť aj zemepis a dejepis, dokonca hudobnú výchovu v šiestom ročníku, v siedmom ruštinu a iba v jednej ôsmej triede slovenčinu. Bolo to ako výzva do boja, ale nakoniec sa mi hodiny zemepisu a dejepisu v šesťke naozaj zapáčili. Možno to bolo aj kvôli žiakom, ktorých som tam učila. Dodnes si na viacerých veľmi rada spomínam.
Moja prvá „vlastná trieda“ – dostala som ju až o rok, keď odišla na inú školu kolegyňa Kocková a ja som po nej prebrala triednictvo v 8.D. Poznala som ich z hodín ruského jazyka a pridali mi k nim aj slovenčinu. Neviem, ako oni, moji dávni žiaci, ale ja na nich rada spomínam - aj na spoločný vianočný večierok, aj na koncoročný výlet, ale aj nato, ako sa doťahovali kvôli nástenke, ako nechceli sedieť chlapci s dievčatami a potom už áno...
Stalo sa mi, keď som sa opäť vrátila učiť na račiansku školu (ale už Tbiliskú), že som učila deti týchto svojich prvých žiakov – pravda, Vladko, Vilko, Marienka, Katka...? Je to zvláštny pocit – taký svojský dotyk s Časom. Stretnutie dvoch časových pásiem – v jednom aj druhom nastal posun, ale niečo zostáva stabilné – škola a v nej vzťah učiteľ a žiak. Drobné aj veľké prežité vtedy dostáva nové väzby, nové zážitky. Veru, nie vždy rovnaké. Veď ani jeden žiak sa nezopakuje. A aj samotný učiteľ je každý rok trochu iný –
Pozorovala som to aj na sebe. Skúsenosť je naozaj najlepší učiteľ... aj riaditeľ či inšpektor. Viaceré svoje učiteľské požiadavky som postupne korigovala podľa pribúdajúcich vlastných skúseností v roli matky školopovinných detí. Možno čiastočne aj to, čo je skutočne dôležité a čo nepresadzovať za každú cenu.
Trochu odbočím – pridám veselú drobnôstku – Mali sme kolegyňu výtvarníčku. Maľovala krásne portréty aj zátišia, ale bola – ako väčšina výtvarníkov – aj dosť svojská v správaní. Na jednej hodine v prvej učebni na prízemí školy jej počas úvodného výkladu prebehla popod nohy vystrašená myška. Milá Inka bola vraj v tom momente na školskej katedre a pišťala odušu: Myš, myš, zabite ju!!! Odmietla v tej učebni učiť, vymohla si zásah deratizérov aj s písomnou správou, že objekt poriadne skontrolovali. Prešiel rok. Pripravujeme sa na začiatok školského roka, triedime materiály, učebnice, školské pomôcky. Skriňu na chodbe, kde boli uložené výkresy, preberá mladá kolegyňa. Zrazu sa ozve hysterický krik, vybehneme z učební a naše učiteľské „mláďatko“ beží po chodbe a jačí : Mýýýš!!! Lenže nie jedna! V skrini bolo celé hniezdočko myšiek – dobre im tam bolo cez leto. A možno ani nie len cez leto? Ktovie, či naša Inka chodievala do tej skrine po pomôcky? Alebo radšej nie ?
Mali sme po rokoch pekné učiteľské stretnutie. Prišla aj Inka a jej príhoda s myškou zaznela opäť v celej svojej dramatickosti, sprevádzaná naším smiechom. Hoci, ktovie, ako by to bolo v triede, keď by sa to stalo hociktorej z nás?!
Počas deviatich školských rokov som zažila trojnásobnú výmenu vo vedení školy – najprv riaditeľ J. Martinik, potom J. Hedera a po ňom J. Fáber, zo zástupkýň si rada spomínam aj na M. Bielekovú (bola veľmi prísna) , A. Ševčovičovú, ale najviac na pani O. Poláčekovú, s ktorou som mala možnosť stretávať sa aj neskôr na rôznych kultúrnych podujatiach vždy s hlúčikom detí –žiakov okolo seba.
Mala som aj triedu, ktorú som si vyviedla od šiesteho až po deviaty ročník. Keď sa mi občas podarí stretnúť sa aspoň s niekým z tej triedy, je to ako stretnúť blízku rodinu. Lenže svet je veľký, všelikde odvial mojich milých žiakov, a tak omnoho častejšie sa stretávam s ich rodičmi. Počúvam, ako sa postupne stávajú už aj starými rodičmi, lebo Čas robí svoje – odpočítava roky nielen mne, ale aj im.
Moji žiaci v rokoch 1969 – 1973
Nedávno som bola na stretávke. S týmito žiakmi už po druhý raz. Nebola som im triedna, ale učila som ich slovenčinu, ruštinu aj výtvarnú a to boli väzby naozaj mnohostranné. Naviac sme sa s viacerými schádzali aj na hodinách tanečného krúžku. Tak veru, bolo na stretávke načo spomínať, smiať sa, pripomínať si, vysvetľovať... aj sa pousmiať nad stopami Času, ktoré na nás zanechal. Pravda, Gabika, Jarka, Alenka, Julka...?
Česká beseda aj Maľovaný džbánek – kroje k vystúpeniu sme šili svojpomocne
Práve títo žiaci boli účastníkmi slávnosti, keď sa pripomínalo 40. výročie školy. Viazalo sa k dostavbe školskej budovy na Čachtickej ulici a k vytvoreniu školy pod spoločnou správou jedného riaditeľstva. Pamätám si, že sme sa na slávnosť dôkladne pripravovali. Inštalovali sme výstavu žiackych prác, ale aj starých školských učebníc a zošitov, učebných pomôcok a fotografií, uskutočnila sa veľkolepá školská akadémia. Moderovala ju Mirka Šebelová, tuším žiačka 9. ročníka??? a „moji z krúžku“ mali nielen tanečné, ale aj gymnastické vystúpenie. V tom čase chodila na našu školu aj Janka Nagyová, neskôr úspešná herečka, možno deťom najbližšia ako princezná Arabela v úspešnom českom rozprávkovom seriáli.
Hlavná moderátorka Mirka Šebelová... ale meno mladšieho dievčatka??? veru neviem -
Gymnastické vystúpenie vzbudilo veľkú pozornosť – veď aj malo prečo – však ?
Školské akadémie sa v tom čase konali v Kultúrnom dome (dnešnom obnovenom Nemeckom kultúrnom dome) a boli bohato navštevované rodičmi a ďalšími rodinnými príbuznými. Sála bývala plná a programy pestré, pekné. Ako dobre, že sa táto tradícia možno opäť vracia.
Tak veru, škola, školička! Keď idem popri Tebe, prípadne sa veziem v električke, keď sa opäť ocitám v Tvojich premenených, vynovených priestoroch, lebo som prišla niečo vybaviť pre Miestny odbor MS, je mi teplo okolo srdca. A zaplavujú ma spomienky. Na všetko pekné, čo ma s Tebou spája.
Povedzte, aký je ten učiteľský svet, učiteľský život, napriek všetkému (čo sa v ňom práve teraz deje...) pekný a bohatý (nie v materiálnej rovine, hoci tá sa neustále mení, modernizuje, myslím po vnútornej stránke ľudského prežívania, pre ktorú nie je potrebná ani len školská tabuľa. Je to otázka vzťahu, úprimnosti, odovzdania ...) A to isté platí aj na školu ako je táto – naša.
Školička, škola –
známa neznáma
Školička, škola -
brána poznania
Prečo si Ťa človek,
prečo pamätá?
Si jeho súčasťou
prológom života
Škola, školička –
svojský svet malý :
Niečo býva naozaj...
Niečo sme len hrali?
Veru, každá škola
roky počíta...
S jednými sa lúči,
iných privíta...
Tak je to, tak to býva
rok čo rok -
nuž chvíľu listujme
v knihe spomienok...
Listujme, čítajme
od prvej strany –
Školička, škola
veď si tu, s nami!
0 comments:
Zverejnenie komentára