Bol 2. jún 2012 - hoci sobota, na našom Obecnom dome bolo rušno. Nielen kvôli trojdňovej aktivite pod názvom Festival urban E.T., zameranej na hľadanie nevyužitých zdrojov k rozvoju sociálneho a kultúrneho života v mestskej časti, ale aj kvôli očakávanej výnimočnej návšteve.
O 12,30 vítal milého hosťa starosta P. Pilinský a po ňom riaditeľ Základnej umeleckej školy U. Ulmann. Prihováram sa aj ja za Miestny odbor Matice slovenskej a predstavujem našu Pamätnú izbu. Hľadím pritom do známej tváre, veď na internete som len pred nedávnom vyberala z galérie jej fotografií aspoň zopár na prezentáciu v Izbe aj na našom blogu. V publikácii s jej menom som si prečítala všeličo o jej živote. Najprv v Rači, veď je naša rodáčka, ale hlavne v rôznych mestách Európy aj ostatných svetadielov, kde ju zaviedol jej talent a neuveriteľné spevácke majstrovstvo.
Operná diva, kráľovná bel – canta a pritom krásna prívetivá pani s milým úsmevom a príjemným hlasom. Človek sa pri nej cíti bezprostredne, rodinne. So záujmom načúva, čo jej hovoríme a pridáva do rozhovoru spomienky na svoje detské a dievčenské roky v Rači. Hovoríme o práci vo vinohrade – ako si ju spríjemňovala spevom, o škole, ako sa jej darilo aj nedarilo, o ceste za spevom... Dávno, keď ju evanjelický pastor Dr. Július Janko presviedčal, aby šla spev študovať, spýtala sa ho, či ju taká práca uživí.
Dnes môžeme konštatovať: Nielen uživila, ale jej aj otvorila javiská mnohých operných scén, koncertné pódiá a hlavne obklopila ju hudbou. O nej v nejednom rozhovore pre médiá povedala: „Myslím, že je to hudba, ktorá ma aj v najbúrlivejších momentoch života dokáže uspokojiť. Hudba má podľa mňa liečivú schopnosť...“. „Naša duša, srdce aj vedomie túžia po melódii...“
Ešte zápis do pamätnej knihy a musíme sa rozlúčiť. Pani Gruberovú čaká návšteva v súkromnej galérii Vojtecha Polakoviča a potom jubilejná spolužiacka stretávka po 50 rokoch v jednej z račianskych reštaurácii.
Už niekoľko dní som začítaná do knihy Niela Rishoiho Edita Gruberová – portrét. Veru, talentovaní ľudia často nemajú na ružiach ustlané, ale idú za svojím cieľom, boria sa s prekážkami. A osud ich zato bohato odmení. Odmení o to viac, ak im nechýba aj potrebná dávka skromnosti, húževnatosť, pracovitosť, sebadisciplína.
Náš „račiansky sláviček“ alebo „sivá holubienka“ podľa slov jednej z račianskych ľudových piesní – rozmýšľam, akú metaforu použiť? Prívlastok – slávna rodáčka – je pravdivý, ale keď sa započúvam do ktorejkoľvek z árií v podaní pani Edity, žiada sa mi hľadať prívlastok, aby mal „dušu“. Aby bol plný emócií, lebo jej spev je práve taký. Nádherný, majstrovsky presný, ale aj preteplený nehou, túžbou, láskou... citmi postavy, akú práve speváčka stvárňuje. Natíska sa mi jedno jej vyjadrenie, ktoré som si prečítala v spomínanej knihe: „Spievam len tie úlohy, ktoré sú mi blízke, ktoré milujem. Nikdy som nespievala roly, ktoré som nemala rada...“ Áno, je to tak. Človek by mal robiť to, načo bol predurčený a mal by mať svoje snaženie, svoju prácu rád. Jej sa to naozaj darí.
0 comments:
Zverejnenie komentára