Vakácie –

ktovie, koľko súčasných račianskych školákov – čo sa včera vracali zo školy s koncoročným vysvedčením, rozumie tomuto slovu?

A pritom je pre nich aj pre študentov nesmierne príťažlivé. Veď práve začali! Dokonca tie najdlhšie v roku – letné, koncoročné!!! Očakávané, vytúžené... možno by sa dali spomenúť ešte ďalšie lichotivé prívlastky?!

Ale čo tak predstaviť si, ako prežívali vakácie dávni račianski, ešte lepšie – račišdorskí – školáčikovia?

Mnohí, najmä starší, predovšetkým pracovne – veď každá robotná ruka bola na poli, vo vinohrade, ale aj pri dome nielen vítaná, ale priamo požadovaná. Od roku 1666, kedy račianski vinohradníci uzavreli s grófom Pálffym zmluvu, že môžu dávky daní a roboty, určené urbárom, vyplácať v peniazoch, odchádzali mnohé rodiny z Rače, vrátane starších detí, do žatvy na Dolnú zem. K príjemnejším prácam priamo doma patrilo zbieranie raždia v okolitých lesoch a pasenie husí vo Výhone. Dalo sa pri nich zahrať, aj si v horúcich letných dňoch ochladiť nohy v potoku.

Dievčatám veľakrát pripadla starosť o mladších súrodencov, niekedy aj o susedove deti. A pravdaže aj mnohé domáce práce, na ktoré mamy samy nestačili: zamiesiť cesto na chlieb, uvariť obed, oprať, okopať záhradku pri dome. Väčšina 12-14-ročných dievčeniec si s týmito prácami už vedela poradiť.

Ešteže patria k letu dlhé príjemné podvečery?! Snáď aj dávnejšie bývali veselé a samopašné? Pravda, v kronikách sa o nich nepíše, ale prastaré mamy a otcovia na ne s úsmevom spomínajú. A možno aj ich starí rodičia? Veď deti sú deti – nejakú zábavku si vždy nájdu – aj našli?

           

Ale vráťme sa ku kronikám a starým listinám. Podľa nich mala Rača svoju farskú školu, a tým aj žiakov, už v polovici 16. storočia. Dokonca sa dá predpokladať podľa dokumentu z roku 1342 o existencii fary, že škola mohla pri nej vzniknúť už oveľa skôr, ako je konkrétnym zápisom zdokumentovaný rok 1550. Škoda, že dva veľké požiare, ktoré v rokoch 1732 a 1861 premenili na zhorenisko veľkú časť obce, vážne poškodili nielen budovu fary, ale aj skromný domček školy pri nej. Naviac v roku 1856 vznikol požiar priamo na fare, zostali z nej len dve predné izby. Farskú matriku aj rôzne listiny a dokumenty pohltili neľútostné plamene.

V novšej farskej kronike sa píše, že obecná škola stála priamo pri farskej bráne. Iba slamou pokrytá izba zhorela v r. 1810. Druhá stála vo farskej záhrade. Vraj ju neraz podmáčali splavové vody z viníc, preto bola vlhká a nezdravá. Tretiu, murovanú školu postavili vedľa fary a kostola v r. 1826. V nej už bolo počítané aj s malým bytom pre učiteľa. Avšak ani táto sa nevyhla požiaru. Vo farskej kronike sa dá prečítať, že na opravu katolíckej školy po požiari zapožičal barón Névery v roku 1862 1000 zlatých bez nárokov na úrok.

Hm, aká len bola dávna račianska škola? Povieme si, ako mnohé iné v tých dobách – mladší aj starší žiaci sa vyučovali súčasne a iste dobre poznali nielen svoj gríflik a tabuľku, ale aj štipľavú trsteničku prísneho pána rechtora. Veď poradiť si skoro s dvomi stovkami žiakov a žiačikov v jednej triede, iste nebolo pre učiteľa jednoduché. A koľko vôbec chodili deti do školy, keď sa bežne používala fráza: Chodil do školy len tri zimy...?

            Podľa dobových listín prevládalo v Rači v 18. storočí slovenské obyvateľstvo a to si vynútilo zástoj slovenčiny v úradnom aj školskom styku. Svedčí o tom napr. zápis z vizitácie v miestnej farskej škole z roku 1781: V škole sa vyučuje nemčina aj slovenčina.

Do začiatku 19. storočia mala Rača iba katolícku školu, no práve v prelomovom roku 1 800 prišiel pôsobiť do obce na pozvanie račianskych evanjelikov učiteľ Daniel Makovíni. Vyučoval najprv v prenajatých priestoroch až do r. 1812, kedy bola za 9 084 florenov postavená nová evanjelická škola s dvomi triedami a modlitebňou. Zachovalo sa z toho obdobia aj meno ďalšieho vtedajšieho učiteľa – Ondrej Steberle – pôsobil v Rači plných 23 rokov a vykonal nielen pre školu, ale aj obec veľa záslužnej práce.

V katolíckej škole pôsobil Ján Mirovzský, pôvodom poľský šľachtic. Bol nielen učiteľom, ale aj organistom, kostolníkom a zvonárom v jednej osobe od r. 1845 až do svojej smrti. Časom sa aj katolícka škola dočkala lepších priestorov. V roku 1855 sprostredkoval vtedajší kat. farár Adam Hájek pre ňu kúpu bývalej Zichyho kúrie. Táto budova aj s priestranným dvorom slúžila račianskym katolíckym žiakom plných 80 rokov. Dodnes stojí v našej obci ako dom č. 46 na Alstrovej ul.

V 20. storočí sa naša obec nevídane rozrástla a spolu s ňou aj jej školstvo. V mnohom sa postupne menil štýl života jej obyvateľov a mení sa doposiaľ. Mohli by sme pridávať ďalšie, novšie kapitoly. (A možno časom aj pridáme.)

 Jedno však asi zostáva rovnaké – vzťah žiačikov a žiakov k prázdninám. Teda po starom – k vakáciám. Možno sa nesie v obdobnej nálade:

Na hojdačke leta

slnko k nebu vzlieta

Letí, letí čoraz vyššie,

na oblohu odkaz píše -

O čom? Vy to neviete?

O prázdninách, o lete:

Vitajte, prázdniny,

veselé šťastné dni!

                                                                                 

Použitá literatúra:

J. Podolák a kol.: RAČA Vlastivedná monografia, Bratislava 1989

Ľ. Havlovič: RAČA Z dejín a pamiatok obce, Bratislava 2002

Vojtech Polakovič: Hrajúce sa deti na potoku (Alstrova ulica v roku 1952)