O cestách, ale nie dnešných -

Horúčavy – riadne, nezvyčajné na koniec augusta. Ani sa človeku nechce veriť, že už o týždeň sa opäť rozbehne školský rok.

Veru, napriek denným teplotám nad 30 stupňov, predsa pomaly končí leto a s ním aj rôzne prázdninové túlačky. Pribudnú pravidelné cesty do školy aj do práce, leto sa pretaví iba do farbistých spomienok. Jeho cesty – necesty budú pripomínať fotografie, videá, možno aj korešpondencia s novými priateľmi, pestré zážitky...

Čo tak pridať k nim zopár faktov o doprave? Nie automobilovej a leteckej, ktorá v súčasnosti prevláda. O tej, čo už má na sebe patinu starších čias -

Napríklad cesta vlakom – je zaujímavé, že Bratislave prináleží celouhorské prvenstvo v stavbe železníc v bývalom Rakúsko – Uhorsku. Veď už v apríli r. 1836 dalo mesto potrebné pozemky vzniknutej Bratislavsko-trnavskej železničnej spoločnosti na výstavbu železničnej trate cez Raču, Jur, Pezinok a Modru do Trnavy. Súčasne sa zaviazalo odkúpiť od Spoločnosti 200 až 300 akcií. So stavbou sa začalo v roku 1838 a prvý jej úsek Bratislava - Svätý Jur uviedli do prevádzky v roku 1840. Vozy boli ťahané dvoma pármi koní. Vlak chodil raz predpoludním a raz popoludní tam a naspäť. Plány železnice vypracoval František Oto Hieronimi. Budova železničnej stanice vo vtedajšom Sv. Jure bola postavená ako majetok uvádzanej Spoločnosti. Založili ju vraj 17 veľkostatkári, ktorí mali majetky medzi Trnavou a Bratislavou.

Celá železničná trať bola slávnostne spojazdnená v r. 1846 a cesta prvému vlaku až do Trnavy trvala – podľa dobových správ – dve a pol hodiny a vyžiadala si 6 prepriahnutí.

To prvé sa konalo v Rači, kde v priestoroch zájazdového hostinca „U zeleného stromu“ (dnes Peklo na Púchovskej ul. - na fotke je zachytený jeho vzhľad z polovice minulého storočia) boli stajne pre požadované ťažné kone. Úsek konskej železnice do Rače bol spojazdnený už v roku 1840, 27. októbra zastala v malej staničke prvá vlaková súprava. Spomínaná konská železnica premávala z Bratislavy do Trnavy, neskôr Serede a Leopoldova až do r. 1872, kedy bola prebudovaná na paru.

V 19. storočí sa do Bratislavy zbiehalo päť poštových liniek, z nich najstaršie boli vodné cesty v smere na Viedeň a Pešť. Po Dunaji plávali aj veľké, takmer 50 metrov dlhé a vyše 6 metrov široké lode, niektoré aj s nákladom do 350 ton. Nečudo, že ich proti prúdu museli ťahať kone v špeciálnych postrojoch. Avšak 2. septembra r. 1818 priplávala do Bratislavy prvá parná loď Carolina Antona Bernarda, schopná plávať po prúde, ale aj naprieč a proti prúdu. Ďalšia zaujímavá informácia hovorí o 17. septembri 1830, keď sa z Viedne vydala na svoju prvú skúšobnú plavbu až do Budapešti nová loď Franz I. Postavili ju v roku 1830 vo viedenskom podniku Florisdorfer Werft. Cesta jej  trvala 14 hodín a 15 minút. Podľa dobových údajov loď v Bratislave vraj vítali s veľkou slávou - s hudbou a ľudovými oslavami. Či sa však aj naozaj zastavila, nie je celkom jasné. Lodná doprava sa rýchlo preorientovala na paru aj rozrástla, veď v r. 1850 vlastnila už Dunajská parolodná spoločnosť 37 parníkov, 10 nákladných lodí a 15 remorkérov.

Je veľa zaujímavých zápisov o lodiach na bratislavskom úseku Dunaja. Napríklad: V osobnom denníku ruského cára Petra Veľkého možno čítať vetu: „Byli v Prešporke.“ Viaže sa k r. 1688, kedy tento cár, cestujúc inkognito po Európe, navštívil kvôli stavbe lodí aj Bratislavu (18. júna 1688), a to v sprievode adm. Leforta a gen. Golovina. Loďou sa už v r. 1563 priplavil do Prešporka na svoju korunováciu  uhorský kráľ Maximilián a po ňom neraz bola do korunovačných slávností ďalších kráľov a kráľovien  zahrnutá aj slávnostná plavba po tejto impozantnej rieke. Plavbu z Viedne do Bratislavy nájdeme opísanú aj v denníku svetoznámeho rozprávkara H. Ch. Andersena.

Opäť dobové fotografie z prvej polovice minulého storočia

Ktovie, koľko a aké významné osobnosti navštívili Bratislavu v priebehu jej histórie? A ktoré z nich zamierili aj do Rače alebo prechádzali cez ňu? Ktovie, do koľkých z 50 prešporských vinární putovalo kvalitné račianske víno? Ktovie, či do hostinca Tri zelené stromy, kde sa konali obrovské obedy pre členov šľachtického poľovníckeho spolku, ale aj prírodovednej spoločnosti, nedodávali nielen víno, ale aj ulovenú divinu práve Račania?

Vďaka farskej kronike, vedenej nanovo od r. 1732, získavame cenné informácie z histórie našej obce. Je to svojské „putovanie v čase“, dokonca so staničkami, ktoré sa dajú nájsť aj v súčasnosti, alebo aspoň postáť na mieste, kde boli. Napríklad v r. 1818 bol v našom farskom kostole nahradený drevený chórus murovaným. V r. 1824 bola vykopaná obecná studňa 10,5 m hlboká. V roku 1826 postavili Račania novú katolícku školu na priestranstve pred kostolom, ale v roku 1855 už množstvu žiakov nestačí, preto sa sťahuje do Zichyho kúrie. Poznačené sú aj smutné udalosti, napríklad - 23. augusta r. 1831 prepukla v Rači ázijská cholera, na ktorú zomrelo do konca septembra  170 Račanov. Pritom obec v tom období mala len 2019 obyvateľov. Na bývalom Hornom a Dolnom konci Račišdorfu, dnes na Alstrovej ulici a ulici Pri vinohradoch stojí ešte viacero domov, budov, ktoré sú pomyselnými „staničkami ušlého času“. Len o nich vedieť!

Každé mesto, každá obec má svoje „zapadnuté staničky“, kde možno začať putovanie v čase. Alebo kde aj začalo a dá sa v rámci turistiky obdivovať.

Leto a v ňom veľké školské prázdniny aj značná časť dovoleniek poskytujú rôzne príležitosti na cesty. Dokonca aj cesty do histórie – na miesta, ktoré si „pamätajú“ známe, ale aj skoro zabudnuté udalosti. Ako dobre, že sa tejto sfére spoločenského života začína klásť väčšia vážnosť.

História si to naozaj zaslúži.