Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

6:00 PM
0

Táto najstaršia, teda prvá vianočná pohľadnica má už 175 rokov. Jej tvorcom bol v r. 1843 John C. Horlsey, britský maliar, ktorý nakreslil na pozdrav šťastnú, veseliacu sa rodinku.

V súčasnosti sa čoraz viac posielajú k Vianociam len esemesky alebo maily – rýchla doba ponúka rýchle možnosti. Ale sotva nahradia čaro vianočných pohľadníc – ich neopakovateľné ľudské teplo. Vianoce sú však o akomsi vnútornom vyžarovaní človeka – sú to najkrajšie, najteplejšie sviatky rodiny, ľudskej blízkosti, sviatky srdca.

Štedrý večer – Kračun – Svjaty večur – Vilija – Dohviezdny večer...

Jediný v roku a výnimočný. Koľko rôznych zvykov, koľko rôznych jedál patrí k nemu po celom Slovensku. Hoci sa v súčasnosti už mnohé tradície aj obrúsili, aj premiešali, aj pribrali rôzne modernejšie alebo inokrajné zvyky, stále uchovávajú svoju výnimočnosť a sviatočnosť.

Pripomeňme si aspoň niekoľko najdôležitejších znakov: Štedrá večera na jednej strane symbolizovala hojnosť, avšak súčasne patrila k adventu, a tak bola aj pôstna. Nechýbala v nej polievka najmä z kyslej kapusty, fazule, hrachu alebo šošovice, zo sušených húb i sušeného ovocia. Vianočnými jedlami boli aj cestoviny – rezance, pirohy, ale hlavne opekance. Pupáčky, púčky, bobáľky, lokše sa piekli v peci a podávali sa s makom, poliate cukrovou vodou alebo roztopeným medom, prípadne tvarohom a smotanou. Gazdiné už od rána piekli rôzne pečivo a koláče – zaujímavé sú nielen svojou chuťou a tvarom, ale aj krajovými menami: baba, mrváň, calta, kucheň, makovník, orešník, štedrák, kračun... na západnom a strednom Slovensku sa dávnejšie pridali i vianočné oblátky.


Na vianočný stôl patrilo tiež ovocie – čerstvé aj sušené a k nemu orechy. Každému z jedál sa tradične pripisovala nejaká magická funkcia a magický účinok mal aj počet podávaných chodov – sedem alebo deväť...

Podľa publikácie „Slovenský rok“
od R. Stoličnej – Mikolajovej

Veru, dalo by sa pokračovať ďalej a pridať aj zaužívané tradície z vlastnej rodiny – veď Vianoce sú naozaj sviatkami návratov – do detstva, do vlastnej najbližšej rodiny, do svojho srdca, pamäte...

Poďme si prečítať spomienkovú esej jedného z významných slovenských spisovateľov, ktorého osud zavial po druhej svetovej vojne ďaleko od Slovenska až do Južnej Ameriky.

V roku 1959 píše:

Jozef Cíger Hronský: Lepšie zažať svetielko ako preklínať tmu

Na Vianoce, na Štedrý večer myslím – ani niet tmy vo svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.

Za detstva celý rok som čakával na utiereň. Týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí na Vianoce – teda aj my – niesli sme lampáš na polnočnú, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval.

Ale to tak muselo byť.

Veď sa naširoko roztekala pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... radujme sa!“ Akože mohlo byť ináč?! Zdalo sa mi za oných čias, akoby sa hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako po oblohe. Aj kostolné obloky žiarili, vo vnútri bolo plno svetla a ľudia mali v zrazu mnoho veselosti...

Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac... Lež prešli roky a cez mnohé prešli aj iné Vianoce. Dotisla sa do nich – čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu – mokré chumáče snehu nám bičovali tváre, ale aj tak sme šli na polnočnú. Azda sme cítili, že nám treba nabrať svetla... aj na ďalšie roky...

Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo pozabudneš zažať svetielko –
Raz na Vianoce bol brat chorý.
Raz na Vianoce nám chýbala naša mama...
Lebo míňali sa roky.

Raz na bojisku v zákopoch sme mali iba jednu sviečku, na Štedrý večer. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.

V roku 1944 tanky nám chodili popod obloky na Štedrý večer, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami – mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkosti, a predsa sme sa premáhali a skusovali spievať: „Radujme sa ... veseľme sa ...“ Nebola to radosť toho večera, nebola to sila toho Štedrého dňa, bolo to čosi inšie:

Boli to svetielka v nás – zo všetkých predošlých Vianoc. Boli to piesne, čo sa v našich dušiach usalašili za oných radostných chvíľ detstva, boli to Otčenáše, čo nám naše mamy hlboko zaštepili do srdca. Boli to staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili. Aby nás nepridusila tma, nezdolala beznádej...

Svetielka viery, svetielka lásky a nádejí – lebo na každého kdesi číha aj tma. Ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať...

Už som dávno šedivý, ale tak sa mi neraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť.


Štefan Žáry: Zametač

Do bieleho ešte snehu,
ktorým brodí práve vtač,
píše svoju ľudskú nehu
včasný básnik – zametač.
Zavše sa mu zaligoce
v oku slza od mrazu.
Kto vie čítať a má srdce,
rozumie mu odrazu.



Tichučko, tíško nôcka sadá,
drobný dáždik sa trúsi -
Srdce sa láske poddáva,
keď zaznie z polnočných veží
pesnička tichá, vianočná

Znie pieseň. Nocou sa preplieta
v dažďových kvapkách mäkko padá –
Nech od srdca k srdcu prelieta,
nech pod stromčeky v izbách sadá
a deťom šepká príbeh starý –

Nech na chvíľku, aspoň kratučkú
je náš svet o láske a dobrej vôli –
Nech nôti polnočnú pesničku
i dážď a vietor na svet celý:
„Tu láska v jasličkách spinká...“

... a má kto nad ňou bdieť –
Neboj sa, dieťatko!
Podumaj, človek –
S láskou môže byť
krajší a lepší náš svet.


S prianím krásnych Vianoc
D. Luknárová

0 comments:

Zverejnenie komentára