Táto najstaršia, teda prvá vianočná
pohľadnica má už 175 rokov. Jej tvorcom bol v r. 1843 John C. Horlsey,
britský maliar, ktorý nakreslil na pozdrav šťastnú, veseliacu sa rodinku.
V súčasnosti sa čoraz viac
posielajú k Vianociam len esemesky alebo maily – rýchla doba ponúka rýchle
možnosti. Ale sotva nahradia čaro vianočných pohľadníc – ich neopakovateľné
ľudské teplo. Vianoce sú však o akomsi vnútornom vyžarovaní človeka – sú to
najkrajšie, najteplejšie sviatky rodiny, ľudskej blízkosti, sviatky srdca.
Štedrý večer – Kračun
– Svjaty večur – Vilija – Dohviezdny večer...
Jediný v roku
a výnimočný. Koľko rôznych zvykov, koľko rôznych jedál patrí k nemu
po celom Slovensku. Hoci sa v súčasnosti už mnohé tradície aj obrúsili, aj
premiešali, aj pribrali rôzne modernejšie alebo inokrajné zvyky, stále uchovávajú
svoju výnimočnosť a sviatočnosť.
Pripomeňme si aspoň niekoľko
najdôležitejších znakov: Štedrá večera na jednej strane symbolizovala hojnosť,
avšak súčasne patrila k adventu, a tak bola aj pôstna. Nechýbala
v nej polievka najmä z kyslej kapusty, fazule, hrachu alebo šošovice,
zo sušených húb i sušeného ovocia. Vianočnými jedlami boli aj cestoviny –
rezance, pirohy, ale hlavne opekance.
Pupáčky, púčky, bobáľky, lokše sa piekli v peci a podávali sa
s makom, poliate cukrovou vodou alebo roztopeným medom, prípadne tvarohom
a smotanou. Gazdiné už od rána piekli rôzne pečivo a koláče –
zaujímavé sú nielen svojou chuťou a tvarom, ale aj krajovými menami: baba, mrváň, calta, kucheň, makovník,
orešník, štedrák, kračun... na západnom a strednom Slovensku sa dávnejšie pridali i vianočné
oblátky.
Na vianočný stôl patrilo tiež ovocie –
čerstvé aj sušené a k nemu orechy. Každému z jedál sa tradične
pripisovala nejaká magická funkcia a magický účinok mal aj počet
podávaných chodov – sedem alebo deväť...
Podľa publikácie
„Slovenský rok“
od R. Stoličnej –
Mikolajovej
Veru,
dalo by sa pokračovať ďalej a pridať aj zaužívané tradície z vlastnej
rodiny – veď Vianoce sú naozaj sviatkami
návratov – do detstva, do vlastnej najbližšej rodiny, do svojho srdca, pamäte...
Poďme
si prečítať spomienkovú esej jedného z významných slovenských
spisovateľov, ktorého osud zavial po druhej svetovej vojne ďaleko od Slovenska
až do Južnej Ameriky.
V roku
1959 píše:
Jozef Cíger Hronský: Lepšie zažať svetielko
ako preklínať tmu
Na Vianoce, na Štedrý večer
myslím – ani niet tmy vo svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som
rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.
Za detstva celý rok som
čakával na utiereň. Týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto
ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla
nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí na Vianoce – teda aj my –
niesli sme lampáš na polnočnú, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa
naširoko usmieval.
Ale to tak muselo byť.
Veď sa naširoko roztekala
pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... radujme sa!“ Akože mohlo byť
ináč?! Zdalo sa mi za oných čias, akoby sa hviezdy boli poschodili do našich
dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako po oblohe. Aj kostolné obloky žiarili,
vo vnútri bolo plno svetla a ľudia mali v zrazu mnoho veselosti...
Mnoho veselosti, mnoho
svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte
viac... Lež prešli roky a cez mnohé prešli aj iné Vianoce. Dotisla sa do
nich – čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu – mokré chumáče snehu nám
bičovali tváre, ale aj tak sme šli na polnočnú. Azda sme cítili, že nám treba
nabrať svetla... aj na ďalšie roky...
Tma je vždy na stráži. Hneď sa
dotisne, len čo pozabudneš zažať svetielko –
Raz na Vianoce bol brat chorý.
Raz na Vianoce nám chýbala
naša mama...
Lebo míňali sa roky.
Raz na bojisku v zákopoch
sme mali iba jednu sviečku, na Štedrý večer. Ktosi ju zachoval pre tento večer,
tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme
ju chodili pozerať.
V roku 1944 tanky nám
chodili popod obloky na Štedrý večer, svetielka sa triasli na vianočnej
jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami – mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho
úzkosti, a predsa sme sa premáhali a skusovali spievať: „Radujme sa
... veseľme sa ...“ Nebola to radosť toho večera, nebola to sila toho Štedrého
dňa, bolo to čosi inšie:
Boli to svetielka v nás –
zo všetkých predošlých Vianoc. Boli to piesne, čo sa v našich dušiach
usalašili za oných radostných chvíľ detstva, boli to Otčenáše, čo nám naše mamy
hlboko zaštepili do srdca. Boli to staré, dávne svetielka, čo nás teraz
chránili. Aby nás nepridusila tma, nezdolala beznádej...
Svetielka viery, svetielka
lásky a nádejí – lebo na každého kdesi číha aj tma. Ale kto bude nosiť
v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať...
Už som dávno šedivý, ale tak
sa mi neraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva
a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem,
kade sa hnúť.
Štefan Žáry: Zametač
Do bieleho ešte snehu,
ktorým brodí práve vtač,
píše svoju ľudskú nehu
včasný básnik – zametač.
Zavše sa mu zaligoce
v oku slza od mrazu.
Kto vie čítať a má srdce,
rozumie mu odrazu.
Tichučko, tíško nôcka sadá,
drobný dáždik sa trúsi -
Srdce sa láske poddáva,
keď zaznie z polnočných veží
pesnička tichá, vianočná
Znie pieseň. Nocou sa preplieta
v dažďových kvapkách mäkko padá –
Nech od srdca k srdcu prelieta,
nech pod stromčeky v izbách sadá
a deťom šepká príbeh starý –
Nech na chvíľku, aspoň kratučkú
je náš svet o láske a dobrej vôli –
Nech nôti polnočnú pesničku
i dážď a vietor na svet celý:
„Tu láska v jasličkách spinká...“
... a má kto nad ňou bdieť –
Neboj sa, dieťatko!
Podumaj, človek –
S láskou môže byť
krajší a lepší náš svet.
S prianím krásnych Vianoc
D. Luknárová
0 comments:
Zverejnenie komentára