Zimná náladovka

Veru, niekedy stačí k dobrej nálade celkom málo. Napríklad pondelňajší večer. Vracala som sa domov až za tmy. Už nesnežilo. Na ulici, ktorou som kráčala, vládlo pokojné bielo-biele ticho. Nad ním nažlto svietili pouličné lampy a rozsýpali drobné žiarivé iskričky na kopiská snehu popri ceste a chodníkoch, na kapoty áut, čo sa načisto prikryli vysokou snežnou perinou, aj na sporo poodmetané chodníky, plné ľudských stôp. Pridávala som svoje, ale občas sa dalo kráčať aj v cudzích, už vyhĺbených -

Spomenula som si na svoje zážitky z detstva – prvé stopy v hlbokom snehu – objaviteľská radosť – až pokiaľ sa zaborím?!... alebo stúpať presne do vyhĺbených stôp – dokročím až taký veľký krok - skok?!... možno najpodarenejšie boli naše „panáky-padáky“: postaviť sa chrbtom k nedotknutému vysokému snehu a len tak sa doň „pacnúť“ s roztiahnutými rukami. Poležať si, vnímať vysokú oblohu nad sebou vloženú do širokého snežného rámu... potom sa pomaly posadiť... a potom vstať, pozviechať sa tak, aby stopa v snehu zostala neporušená. Konečne sa obrátiť k svojmu „dielu“ – hlbokému odtlačku vlastného tela v snehobielej mase. Paráda! Možná iba v detstve, lebo vtedy človek ľahko padá na chrbát. Ešte sa nemusí báť svojej výšky ani vzdialenosti od zeme, ani, nedajbože, bolestivých udrenín. Všetko je iba hra – krásna, snehová, čistá -

Už som skoro pri našom dome a tam – snehuliaci! Traja, ba dokonca zahliadnem obďaleč aj štvrtého. Každý iný, každý jedinečný, nádherný. Už si predstavujem, ako ich gúľali ich nedávni tvorcovia, koľko pekných chvíľ pri nich zažili. Teraz si tu stoja a mne sa chce veriť, že v noci ožijú a budú sa prechádzať po celom našom sídlisku. Tak sa o tom hovorí v rozprávkach a hlavne v detskej fantázii. Veď preto majú skoro ľudskú podobu.

Vo večerných správach sa snežná idyla mení do podoby „šmykľavých ciest, dopravných nehôd, kalamity“. Omnoho širší, omnoho konkrétnejší obraz snehom zapadaného dňa. Ale vo mne stále – ako spiežovce dávnych snežných saní – klinká, pospevuje oná predošlá nálada.

Stojím pri okne, pozerám do bielej tichej noci a som niekde tam ... ďaleko... preďaleko:

Po chodníku spánku

bežím do rozprávky

Už beriem z drevárne

svoje staré sánky

a trielim na vŕšok

hneď pri kostole...

Všade naokolo

záveje páperové

Počujem spiežovce saní,

veselý detský smiech –

Pozdravujem Ťa, vítam,

Môj dávny detský svet!