Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

5:43 PM
0
Súčasné deti reagujú na túto otázku predovšetkým počudovaním. Tie, čo majú skúsenosti s osemročnými gymnáziami, hľadajú spojitosť medzi pomenovaním triedy, či ročníka, ale do kvinty chodia kvintáni a kvintánky, teda otázka zostáva nezodpovedaná. Hudobne vzdelané deti hľadajú riešenie v notovej stupnici, kde piaty tón nesie názov kvinta, ale kvintovky v notovej osnove nenájdete.
Pýtam sa dospelých – reagujú obdobne. Ale skôr narodeným sa zrazu rozžiaria oči a ja viem, že budem mať o čom debatovať. A že to bude veselé rozprávanie.
            Pre mňa sa kvintovky vždy spájajú s menami dvoch slovenských riek. Vlastne riečky a rieky, lebo najprv to bol Dudváh a neskôr slepé ramená Váhu. Keď zamrzli, náhlili sme sa k nim každé popoludnie. Kvintovky prevesené cez plece, alebo strčené pod pazuchou a vo vrecku kabátika či nohavíc vložený malý kľúčik.
            Bola som tretiačka a najprv som mala kvintovky iba požičané. Dudváh v tú zimu poriadne zamrzol a chlapci si na ňom vyšmýkali aj vyzametali poriadne veľkú plochu na klzisko. Pokým sa ich nezišlo dosť, dovolili nám šmýkať sa na ňom aj korčuľovať.
- Neboj sa, pôjde ti to - posmeľuje ma moja o rok staršia kamarátka a zakladá mi na baganče kvintovky. Položím nohu v baganči do roztvorených čeľustí, kamarátka vrtí kľúčikom, upevňuje korčuľu. Skúšam, ako to pôjde, a zdá sa, že to nebude problém. Veď zo dve-tri deti sa už preháňajú po ľade a ide im to celkom dobre. Už mám nasadenú na baganči aj druhú korčuľu a skúšam vykročiť presne podľa kamarátkiných rád.
            Šmyk jednou, šmyk druhou – a – a – bác! Sedím na tvrdom ľade a je mi jasné, že korčuľovanie je o niečo zložitejšie ako šmýkanie po kĺzačke len tak v bagančiach alebo kapcoch.
-Musíš sa predkloniť a pokrčiť kolená, snaž sa udržať rovnováhu! – toľko pokynov naraz ma mätie, ale snažím sa robiť, čo môžem, a Majka je celá šťastná, keď spravím tri – štyri šmyky bez pádu, dokonca koncom tréningu aj s minimálnym sklzom. Viac sa na prvý raz nedalo, lebo chlapci sa už sformovali do dvoch mužstiev a pri hokeji sme im nesmeli zavadzať. Cestou domov sa mi triasli kolená, ani neviem, či viac od zimy alebo od toho, že som nimi skúšala tvrdosť ľadu viac, ako bolo treba? Ale, kto neskúsi, nevie...
Zima bola v tom roku prajná a mne sa darilo každý deň lepšie. Už som korčuľovala na svojich kvintovkách a hoci ľad na Dudváhu nebol najrovnejší, aj tak to bola zábava. Sem- tam aj poriadne napínavá, keď sa ozvalo zaprašťanie ľadu a nám sa, namôjdušu zdalo, že sa pod nami prelamuje. Alebo iba prevaľuje?
Neskôr, keď sa skutočne oteplilo, bolo po korčuľovaní. Ľad na riečke dostal iné sfarbenie, začali sa pod ním objavovať menšie aj väčšie bubliny a zakrátko sa rozlámal na kryhy. Tie sa onedlho dali do pohybu a pre nás, deti, - až do leta – prestal byť Dudváh zaujímavý.
O dva roky sme sa presťahovali do mestečka pri Váhu. Vraj sa dá dobre korčuľovať na slepých ramenách – dozvedela som sa od spolužiačok v škole, a tak som v jeden poriadne zimný deň zamierila k prírodnému klzisku spolu s nimi. Keď som si primontovala na baganče svoje obľúbené kvintovky, pripadala som si ako exponát z múzea, lebo moje spolužiačky mali na nohách kanady alebo krasky. Jasné, že som po nich zatúžila aj ja. Kvintovky, po ich kvinťáky, sa naozaj nehodili!
Ani nie o týždeň sa mi moje prianie splnilo - boli to zase iba požičané korčule, ale aj tak dobre. Dobre, ako dobre! Až na ľade som pochopila, v čom je podstatný rozdiel medzi jednými a druhými. Moje staré korčule boli nižšie a mali širšiu hranu, tie nové boli vyššie, poriadne ostré, a preto aj rýchlejšie. Veru, každú chvíľu som bola na zemi. Neužila som si tú zimu viacej tréningov, lebo sa oteplilo a o pár dní sa ľad lámal aj na slepých vážskych ramenách.
 Moje korčuliarske aktivity postupne stratili svoju príťažlivosť, hoci aj dnes s nadšením sledujem výkony majstrov – krasokorčuliarov a v lete s patričnou dávkou závisti pozorujem majiteľov kolieskových korčulí, keď sa preženú popri mne a ladne uháňajú po chodníkoch aj uliciach Bratislavy. Viem si predstaviť ich pocity a radosť z príjemnej jazdy. Aj ja si trochu tie pocity pamätám – veď na kvintovkách, či kvinťákoch mi to išlo celkom dobre a neskôr pre zmenu aj na lyžiach. V lete som prišla na chuť jazde na bicykli – tam sa, chvalabohu, už pády nekonali -
Na korčuliach som nestála už veľmi, veľmi dávno. Načo pokúšať šťastenu? Ale keď vidím v zime nejakú väčšiu zamrznutú mláku, vždy sa ma zmocní ono dávne detské volanie – rozbehnúť sa – položiť na šmykľavku bokom pravú nohu, potom ľavú, upažiť ruky a - šmyk – kĺzať sa presne tak, ako kedysi ...
Bola som včera v centre Bratislavy. Na Hviezdoslavovom námestí rozoberali mestské klzisko. Ešte v sobotu sa tu vraj konal detský maškarný korčuliarsky ples. Dážď však robí „svoje“ a už je z ľadovej plochy len rozmočené nebezpečné pleso. Možno niektoré deti spolu s rodičmi zamieria radšej na nový zimný štadión v Petržalke?
A ešte jeden „korčuliarsky minizážitok“ – na výstave Štýl a móda 60. rokov som zahliadla popri starých lyžiarkach a lyžiach aj korčule. Presne také, aké si pamätám po kvintovkách...

Nečudo, že sa mi v mysli celou cestou domov „kĺzali, šmýkali“ samé dávne spomienky -


0 comments:

Zverejnenie komentára