O predstavení, ktoré ma potešilo

Mamkine narodeniny – dobrý dôvod na spoločné stretnutie – a tak sa stretajú u svojej mamy traja dospelí bratia. Prinášajú kvety aj darčeky, ako sa na dobrých synov patrí, a mamkina radosť je evidentná. Drží v rukách kvety, privoniava k nim, hľadí na svojich synov, trochu roztržito a trochu rozpačito ich hladí po tvárach. 

Možno prítomnosť matky a jej dobre známe pohyby, možno aj nezmenený interiér detskej izby, kde kedysi prežívali svoje detstvo, ale možno aj spoločná prítomnosť všetkých troch v bývalom domácom prostredí vyvoláva spomienky - skoro zabudnuté dávne chvíle detstva. Prebudia sa hlavne vtedy, keď sa pri hľadaní vázy na kvety dostanú do synovských rúk škatule – a v nich – ich detské hračky, dokonca aj niektoré obľúbené kusy ich bývalého oblečenia.

Čo tak skúsiť si ich? Prestrojiť sa na svoju detskú podobu. Zrazu už nie sú pri matke jej seriózni dospelí synovia, čoraz dynamickejšie preberajú na seba dávnu detskú podobu. So všetkým, čo k nej patrí – teda aj so svojimi bratskými hrami, hádkami, prekáračkami. V jednej škatuli sa nájdu aj dve najdôležitejšie hračky – opičky Fricko a Jupko. „Ach-jaj, čo všetko s nimi zažili! Ako len prekárali starší dvaja bratia najmladšieho, že sa hrá s opicou, dokonca o nej tvrdí, že vie rozprávať! Ešte aj v škole to tvrdil a vyfasoval od pani učiteľky prvú negatívnu poznámku do žiackej knižky...“

Pred očami divákov v Bratislavskom bábkovom divadle sa odvíja celá retiazka chlapčenských a matkiných spomienok na krásnu etapu detstva, spojenú práve s týmito opičkami. A nakoľko sú mnohé situácie z rodinného prostredia veľmi bezprostredné, reakcie divákov ich len potvrdzujú – raz sa smejú a komentujú deti, keď im situácia na scéne doslova pripomenie niečo z ich života, inokedy sa veselo a možno aj so slzou v oku smejú dospelí, lebo je im hraná epizóda akoby „šitá na telo“.

Napríklad pobyt chlapcov cez prázdniny u starkých, keď nemajú ani len chvíľočku času nato, aby napísali mamke list. Alebo ich cesta lietadlom do Bratislavy, keď celkovú pohodu z letu kazí jednému, potom druhému, nakoniec aj tretiemu synovi žalúdočná nevoľnosť...

Keď sa pri návrate domov stratia chlapcom obidve opičky, smútok na scéne aj v hľadisku je priam hmatateľný a len málo ho tíši ústretovosť širokej rodiny, keď v balíkoch prichádzajú smutným súrodencom trojice iných opičiek. Pomaly sa nimi zapĺňa celá polica, ale smútok zostáva. Pravda, až do chvíle ... jasné, že bábkohra musí mať – obdobne ako obľúbená knižka Kristy Bendovej – dobrý a veselý koniec. A keď mamka po odchode svojich dospelých synov rozbaľuje ich darčeky a v každom nájde po jednej opičke, je to hlavne pre dospelých priam dojemná chvíľa. Uvedomenie si tichého rodinného šťastia, o ktorom nezvykneme hovoriť, lebo ho stačí iba cítiť.

Búrlivý potlesk aj oslavné „bravó“ dali najavo celému tvorivému kolektívu, že sa nová inscenácia podarila. Určite sa stretne aj v reprízach s priaznivou odozvou publika, lebo sa prihovára príťažlivou, zrozumiteľnou a hlavne nesmierne ľudskou rečou deťom i dospelým.

Pravda, iste príde aj kritika – že viac hrali „živí herci“ ako bábky, že predstavenie nemalo výraznú dramatickú dominantu. Ale akosi mi to nestihlo vadiť. Veď aj život býva skôr o dynamickom vlnení ako o dramatických dominantách. Na scéne sa objavujú klasické detské hračky, ale aj bezprostredná príznačná schopnosť detí „oživiť, keď treba“ hocičo, hocijaký predmet v záujme hry. Obľúbenosť hračky u detí, nie je o vzhľade, nie je o peniazoch, je hlavne o vzťahu.  O pekných chvíľach, ktoré majú  skôr vnútornú ako vonkajšiu krásu. Nekričia, ale cítia, dýchajú, prežívajú. A preto aj zostávajú v našej pamäti a ani rokmi sa nevytratia.

A tak volám, vlastne píšem aj ja „bravó“ a myslím, že si najbližšie vypožičiam z knižnice spomínanú  knižku K. Bendovej. Možno aj trochu „popátram“, čo bolo v dramatizácii príbehu celkom autentické, a kde si Michaela Zakuťanská spolu s režisérkou Michaelou Homolovou pomohli vlastnou tvorivou fantáziou. Lebo knižka je knižka a divadielko je divadielko. Myslím, že sa premiérovému publiku – ako aj mne – páčilo.