Ako je to s Martinom?...

Požehnanie mladých vín u nás v Rači, Svätomartinské požehnanie vín na Primaciálnom námestí v Bratislave, martinské jarmoky, slávnostné omše, rôzne vínne slávnosti - ktoré sú pokračovaním dávnejších tradícií? – pýtam sa v duchu a viem, že musím siahnuť po niekoľkých svojich obľúbených knižkách, aby mi – aj keď iste nie vyčerpávajúco - odpovedali.

V publikácii Tajomstvo kalendárov si potvrdzujem, že sv. Martin Tourský patril medzi prvých vyznávačov, nie mučeníkov, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých. Jeho rodným mestom bola Sabaria, rímske posádkové mesto v Panónii (dnešné Szombathely). Kresťanom sa stal ako mladý vojak, no neskôr vystúpil z armády a dal sa do služieb Cirkvi. R. 371 n. l. bol v meste Tours vysvätený za biskupa. Známa príhoda z jeho života, keď sa o svoj plášť podelil so žobrákom tak, že plášť rozťal napoly, je zvečnená aj na slávnom Donnerovom súsoší v Dóme sv. Martina u nás, v Bratislave.

Jedna z ľudových pranostík hovorí: „Po Martine už zima nežartuje“ a muselo byť na tomto poznatku veľa pravdy, keď sa jeho tradícia zachovala. Ale dnešný deň – a takých rokov by sa dalo pospomínať viac – sa z tradície vymyká. Dnes „prišiel Martin na veterno-dažďovom koni“, vonku je vetristé jesenné počasie, hoci práve vykuklo – ako po celý minulý týždeň - aj štedré slnko a hladí nás ešte tak „baboletne“. Biela a snehové chumáčiky, kdeže by sme ich hľadali? Ale Slovensko je rozľahlé a členité – veru do niektorých jeho končín iste prišiel Martin presne podľa zvykoslovia – teda do bieleho a na bielom koni.

Poďme však späť a naviac do starodávneho Račišdorfu. Podľa publikácie od J. Podoláka a kol. Rača - vyšla v roku 1989, ale i z rozprávania starších Račanov viem, že aj v našej obci platili typické pastierske zvyky. Znamenali koniec ročnej služby kravského pastiera. „Pastír“ už niekoľko dní pred Martinom vyberal od gazdov tzv. „pastírske“ a na oplátku dával hospodárom „marciňák“ – brezový prút (správne jednoročný), ktorý mal na konci zapletené ešte zelené vetvičky. Patril k nemu aj vinš: „kolko je na tem prútku lístečkú, abi vám tolko požehnal statečkú...“. Prinesené prútiky sa uchovávali v maštali, neskôr v kuchyni za hlavným trámom (za roštem) a použili sa ešte na jar, keď sa statok vyháňal na pašu po prvý krát. Veď aj starší názov „Výhon“ dnešnej Detvianskej ulice bol príznačný pre pastiersku tradíciu.

K „svatému Marcinovi“ patrili v Rači aj veselé zábavy so svojimi zvykmi. Už v sobotu večer si chodili mládenci po „pérka“, ale tieto si už nedávali na klobúk, nakoľko k zimnému oblečeniu mládencov a mužov patrila čiapka z čiernej barančiny, tzv. „astrigánka“. Takto vyzdobení a poobliekaní v bielych košeliach, „jankloch“ a čiernych „lajbloch a rajtkách“ vydali sa v nedeľu popoludní so spevom a hudbou po Rači. Na čele „kompaniscov“ kráčal „kelnar“- mládenec s veľkým, stuhami ozdobeným džbánom. Jeho úlohou bolo počastovať cestou prizerajúcich sa divákov mladým vínom a tiež - už počas muziky – starať sa o občerstvenie pozvanej cigánskej, alebo inej, kapely. Niekedy jeden z mládencov niesol aj „rožen“, špicaté drevo, pomocou ktorého sa vynášali na stoh obilné snopy. Lenže v tú nedeľu mal na rožni nastoknutú krásne upečenú húsku, aby bolo čo k mladému vínku zajedať. Sprievod zvykol končiť na Dolnom konci pri niektorom hostinci (U Končeka alebo v Pekle), kde bola martinská zábava dopredu zjednaná.

Podľa rozprávania najstarších račianskych pamätníkov bola martinská zábava v Rači jednou z najvýznamnejších zábav v roku : „Marcinskú si neotpuscil ňigdo.“ Bolo vraj obdobie, keď mládenci šli po Rači spolu, ale potom sa rozdelili na katolíkov a evanjelikov, lebo sa konali dve rôzne zábavy, ale neskôr sa už také rozdiely nerobili.

A ešte vyberám z knižnice knihu Dunajské povesti od M. Ďuríčkovej, lebo si pamätám, že je v nej jedno rozprávanie o martinských husiach. Vraj bratislavskí židia podľa starej tradície nosili uhorskému kráľovi vždy na Martina tri vykŕmené husi. Pripomínali si tým kráľa Bela IV., ktorý im z vďačnosti za ich pohostinnosť po krutých tatárskych časoch udelil viacero výsad a privilégií.

Veru, tak bývalo na Martina. A iste aj všelijako ináč, veď sa jedná o obľúbený sviatok aj obľúbené meno. A dnes? Je dobre, že sa niektoré dávne tradície opäť vracajú. Aj keď v inovovanej podobe. Je to ako spletať veniec a dať ho na čestné miesto. Mne sa to tak páči.