„Martin“, „Katarína“, obidva
tradičné novembrové dni aj s ich zvykmi a pranostikami sú už za nami,
nezadržateľne sa blížia Vianoce.
Dni sú plné
očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale – u nás, starších, aj
akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno
prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy dávnych Vianoc, zvykov, ktoré
panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov. Poďme
zalistovať v knihe o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným
obyčajam venovaná rozsiahla kapitola.
4.
decembra, na deň sv. Barbory,
odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších
dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa
bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok
o budúcej úrode.
Nedávno sa mi
dostala do rúk veľmi zaujímavá kniha Slovenský
rok od R. Stoličnej – Mikolajovej, kde sa v kapitole Zima
v článku Zaháňanie strachu popisujú predvianočné tradičné zvyky
z rôznych kútov Slovenska a tam má svoje vyhradené miesto aj deň Na
Ondreja a pravda, Barbora a Lucia sú popisované ako strídžie dni so svojskými obradmi
veštenia, ale aj predvianočnej očisty domácností.
Halúzky
ovocných stromov vo váze s vodou – tento zvyk sa mi najviac páči, lebo je
ľahko dostupný. A keď kvietky na nich rozkvitnú v čase Vianoc
a náhodou aj vonku napadne sneh, je to zaujímavý kontrast, zaujímavý
symbolický stret dvoch ročných dôb – ako v rozprávke.
Veru tak,
rozprávky! Napríklad O dvanástich mesiačikoch s celou ich snehovou
atmosférou, ale aj dobrotou rozprávkových bytostí smerom k dievčinke,
ktorá pomoc zúfalo potrebuje. Tam – v pomoci formou nečakaného daru kedysi
začínala aj tradícia sv. Mikuláša.
Pripadá
na 6. decembra a k nej sa v Rači – ako iste aj v iných
obciach a mestách – viazali (a vlastne do dnešných dní viažu)
zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie
preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali
deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky.
Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou
bradou a biskupská čiapka. V rukách mávali biskupskú berlu a kôš
s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi
a poriadne štrngali reťazou. Anjeli boli ich upokojujúcim protipólom.
V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do
vyčistených topánok, položených v okne.
Bola som
nedávno v Bratislavskom bábkovom divadle na obnovenej premiére hry Lenky
Tomešovej Mikulášske
čaro. Je to zaujímavá hra pre deti, kde sa im vďaka trom príbehom
približuje nielen príbeh sv. Mikuláša, ale aj Deda Mráza a Santa Clausa.
Veď všetky tri legendy spája práve motív obdarovávania. Daru, ktorý poteší,
pomôže, prekvapí a ani nečaká na poďakovanie.
Prevzaté z web stránky BBD
Najkrajší
dar? Najväčšie poďakovanie? Nedá sa nájsť bez bezprostredného ľudského
tepla. Nech sa nám v komerčných reklamách čokoľvek ponúka a obchodná
sieť nech má pripravený hoci aj najbohatší sortiment, v konečnom dôsledku
len čisto osobné, úprimné, je najdôležitejšie. V spomínanej bábkovej hre
anjel s čertom, keď sa konečne skamarátia, spoločne spievajú:
„ Mať tak tú moc, rozžiariť deťom očká,
nech
každé z nich sa svojej hračky dočká...“
Myslím, že sa
mnohé deti dočkajú radosti, hračiek, sladkostí. Veď mikulášske posedenia,
slávnosti, podujatia sú v plnom prúde. Veselo je aj na vianočných trhoch,
ktoré navodzujú nielen sviatočnú pohodu, ale neraz prinesú i radosť
z nečakaných stretnutí. Teda žiadna hektika, stres, iba radosť
a príjemné očakávania.
Deti – keď
majú pred sebou nejakú očakávanú radostnú udalosť, zvyknú sa pýtať: „Koľkokrát
sa ešte vyspím, kým...“ Najbližšie príde, bude Mikuláš! Nuž ho predbieham touto
básničkou -„zaklínačkou“ :
Na svätého Mikuláša,
keď sa zvečerí,
tichá radosť k oknu kráča,
vchádza do dverí.
Oslovuje všetky deti
dobrotivým slovom :
váži skutky, predsavzatia
po dobrom, či po zlom –
Vraj lepšieho viacej bolo?!
To vás, deti, chváli –
už Mikuláš do oblôčka
dáva sladké dary.
0 comments:
Zverejnenie komentára