Sestričky leta

Práve začali kvitnúť. Trávnik, spálený horúčavou júnových dní, sa po minulotýždňových dažďoch pomaly preberá, zelenie a vyrastajú z neho tvrdé byľky. Len trochu podrástli a už sa ženú do kvetu. Modré kvietky – koľko ich je odrazu! Na trávniku, popri chodníkoch, pri zastávke električky. Modro-belasá farba letnej oblohy žmurká na chodcov zo všetkých strán – od rána až do podvečera. Včera, dnes... iste aj zajtra...

Ktovie, aké bolo leto, keď napísala svoju baladu o onom kvietku Ľudmila Podjavorinská?

Možno si ešte spomínate na tieto verše z nej:

Neboj sa, sestra milená,

mesiačik dobré znamená.

Keď sivá húska poletí,

vyjdi mi, vyjdi v ústrety...

... A dúška žiaľom uvädlá

na byľku kvietkom zasadla.

Tam čaká, hľadí za lesy,

čakanka – kvietok belasý.

V lete kvitne veľa krásnych, ale aj veľmi skromných kvetov. Mňa však fascinuje čakanka - milujem jej skromné „okaté“ kvietky. A obdivujem ich húževnatosť, s akou dávajú o sebe vedieť počas celého leta.

Čakanka pri ceste -

modré očká leta.

Sestrička z balady

skromne zaodetá -

Kto si Tvoj osud,

kto len pamätá?

Kvitneš si, žmurkáš

do slnka,

tichučká, letná

spomienka –

Tvoj osud? Skrytý

v balade -

Ech, má on nohy

túlavé...

Foto z internetu – od A. Č.