Spomienky
na 1. svetovú vojnu – média denne pripomínajú udalosti spred sto rokov.
Odkrývajú z nich nielen súbory hrozných varujúcich údajov,
odborno-vojenské aj spoločensko-politické hodnotenia, ale aj intimitu ľudských
osudov. Stratené životy, nádeje, spretŕhané rodinné putá, siroty bez otcov,
vojnové kaliky...
Ach,
toľko, toľko nešťastia! Ľudia, nezabúdajte, pamätajte!
Ku
smutnej, varujúcej storočnici prikladajú médiá ďalšie významné výročie – 70-e
od Slovenského národného povstania. Vítam snahu o jeho čím objektívnejšie
hodnotenie, lebo je očisťujúce. Potrebné. Iste aj preto, aby prinesené obete
našli svoj zmysel. Aby ich antifašistické, mierové, ľudské posolstvo
pretrvávalo. Prihováralo sa mladším generáciám. Prihováralo sa nášmu dnešku.
Za
jedno storočie dve vojny – s hroznými, alarmujúcimi počtami obetí.
Poučenie
z histórie – prečo platí tak málo?! Prečo sa nám opäť – z obrazoviek
televízorov, z denného mediálneho spravodajstva pripomína vojna ako
súčasnosť? Sýria, Palestína, Izrael, Ukrajina ... nové a nové počty
útokov, bojov a strát na ľudských životoch.
Pravda
na jednej strane nie je pravdou na druhej? Keď útok, tak aj odveta? Veľké heslá
– veľké ciele!?
Ale
aj veľké ľudské zúfalstvo – strach o život detí, strata domova,
zranenia... smrť...
Má
ešte život človeka nejakú cenu? Vedeli by o ňom, o nej rozprávať ženy, keď
sa im narodí dieťatko, vedci - výskumníci, ktorí hľadajú ochranu ľudstva pred
zhubnými ochoreniami, lekári, keď bojujú o záchranu vždy ďalšieho
a ďalšieho života.
Lenže
ako nájsť dostatočne účinnú protilátku voči vojnovej, bojovej, seba zničujúcej
rakovine ľudského nepochopenia, útlaku, fanatizmu, mamonárstva a čoho
všetkého ešte, čo robí z človeka, národa, etnickej či náboženskej komunity
zloduchov a netvorov?! Vraj iba bojovníkov za vyšší cieľ? Ale prečo je
potom mnohokrát rukojemníkom, obeťou neznámy nevinný človek? A keby len
jeden –
Všade
okolo nás spieva leto – horúce, pestrofarebné, prázdninové. Človek by sa mal
tešiť, užívať si? Lenže v dennom spravodajstve stále prichádzajú
neradostné správy. Nie sú to len stručné informácie, sú to smutné posolstvá
o premárnených, spretŕhaných ľudských životoch. Obetiach. Napríklad
najnovšie na Ukrajine v troskách zostreleného lietadla. Žiadni vojaci,
žiadni povstalci – obyčajní ľudia, ktorí si vybrali cestu lietadlom –
Zmarená
cesta
Pretrhnuté
životy
Rozlomené
sny
aj
práca napoly
V osudnej
chvíli
krutý,
drsný cieľ
Vyvracia
človečenstvo
- s koreňmi.
V záujme
čisto svojom?
V mene
čohosi?
Naslepo
zaťal
démon
vzdoru
Svedomie,
srdce,
zodpovednosť?
Už
dávno nie sú spolu.
Poddali
sa naslepo?
Alebo
vejú naoko
ako
zástava?
Kde
tu má miesto
prostý
ľudský osud?
Denno-denne
šach-mat
dostáva.
Neviem
sa zbaviť smútku ani otázok, prečo je v našom svete toľko
nespravodlivosti, toľko pohŕdania najvzácnejším darom, akého sa nám dostáva len
raz. Nestačia prírodné katastrofy, my, ľudia, pridávame svoje vlastné. Kedy
s čestnými a kedy s nečestnými úmyslami? Dajú sa vôbec ospravedlniť?
Majú nato ich aktéri právo?
Ku
kvetom a sviečkam, ktoré na mnohých miestach kladú ľudia na znak smútku za
zmarenými životmi, pridávam svoju – aj keď len takúto – pomyselnú.
0 comments:
Zverejnenie komentára