Zlata Dônčová

Medzi kultúrnymi výročiami, ktoré pripomína v roku 2015 Matica slovenská vo svojom Národnom kalendári, nájdeme v auguste aj meno spisovateľky – autorky mnohých knižiek pre deti a mládež, ale aj zaujímavých historických románov. Pre nás, Račanov, je však známa nielen ako spisovateľka, ale aj bývalá obľúbená učiteľka slovenčiny a dejepisu –

           Zlata Dônčová

02. 08. 1905  Nitrianska Streda -   

14. 09. 1985  Bratislava

Obč. m. Dvončová. Študovala na učiteľskom ústave v Bratislave, kde r. 1926 maturovala. Od r.1926 začala pracovať ako učiteľka v Ježkovej Vsi, neskôr v Malých Hyndiciach, potom v Zázrivej a Očovej, v rokoch 1942 –52 v Bratislave - Rači.

V roku 1952 sa stala redaktorkou vo vydavateľstve Tatran a pracovala v ňom až do odchodu do dôchodku v r. 1965.

Knižne debutovala historickým románom Arnaut (1944) z čias tureckých nájazdov na Slovensko, spracovanom na základe záznamov vo farskej kronike v Očovej. Potom sa venovala poézii pre deti, ktorú vydala v knižkách Čudné prasiatko (1945), Vo víchre (1946) a leporelo Naša Vierka (1948). Neskôr vydala leporelá Kúpil ježko dom (1971) a Prišiel vrabec, sadol na pec (1977). Vrátila sa k románovej tvorbe a väčšinou k historickým témam v dielach: Panna Izabela (1963), Agnesa a Tizian (1972), Divotvorný lekár z Rudna (1972). Z čias panovania Márie Terézie a Jozefa II. napísala romány Ondrejova kráľovná (1977) a Pani z Kamenného domu (1979). Knižkou troch noviel Traja kniežací jazdci (1980) a románom Čákova Katarína (1984) sa jej plodná tvorba uzavrela. Kvôli mnohým autobiografickým črtám je zaujímavý aj jej dievčensky ľúbostný román Netýkavka (1974).  

Spisovateľka sa venovala aj kultúrnej publicistike, literárnej kritike a prekladom umeleckej literatúry z českého jazyka.

Pre nás, Račanov, zostáva zaujímavé a vzácne jej  učiteľské pôsobenie v našej obci, hoci  mnohí jej bývalí žiaci už patria k osemdesiatnikom. V roku 2005, keď sme si pripomínali 100. výročie jej narodenia, poskytli nám viacero cenných informácií:

Pani M. Havlovičová: „Pani učiteľka Dônčová prišla učiť do Rače v roku 1942. Bola mojou triednou. Rada na ňu spomínam, aj keď bola prísna, ale spravodlivá. Vedela pútavo rozprávať o rôznych historických udalostiach, rada nám, žiakom odporúčala knihy na čítanie. Vravievala: „Čím viac čítaš, tým lepšie sa vieš vyjadrovať v hovorenej reči“. Vo voľnom čase  chodievala aj so svojimi kolegyňami na prechádzky do okolia Rače. Na každom školskom výlete, nás prekvapovala hlbokými znalosťami histórie navštívených miest. Spolu s pani učiteľkou Fedorovou a Holčíkovou organizovali pre nás aj niekoľkodňové výlety po slovenských hradoch a zámkoch. Boli sme aj v Prahe a na Morave. Až neskôr sme sa dozvedeli, že naša obľúbená pani učiteľka píše historické romány.“

Pán A. Mikla : „Bola to na prvý pohľad nenápadná, skromná, ničím výnimočná žena až do chvíle, kým neprehovorila. Vtedy človek nechtiac zbystril pozornosť, lebo z jej úst znela krásna, mäkká a jasne artikulovaná slovenská reč. Jej prejav bol štylisticky bezchybný a ľubozvučný. Nepamätám si, že by mala niekedy problémy s disciplínou žiakov na svojich hodinách. Pútavým výkladom učiva a svojím rozprávačským umením dokázala natoľko zaujať, že sme nemali čas na vyrušovanie a zlobu. Avšak najviac mi utkveli v pamäti jej hodiny slohových prác.“

Pán S. Havlovič tiež spomínal na slohové práce: „Každá bola hodnotená tromi známkami za pravopis, sloh aj úpravu. Ale pani učiteľka k nim pridala aj slovné hodnotenie a hlavne povzbudenie. Najlepšia slohová práca sa prečítala pred celou triedou... Zaujímavo skúšala recitáciu básní. Vyvolala štyroch žiakov a dala im striedavo recitovať naučený text. Takto našla medzi žiakmi aj neskôr výborného recitátora Jaroslava Homolu.

Pán A. Khandl spomínal, že organizovala aj recitačné súťaže a nacvičovala so žiakmi zborové recitácie ku rôznym slávnostiam. Od neho sme sa dozvedeli, kde pani Dvončová bývala. Najprv v izbičke priamo v škole a neskôr v dome na rohu Detvianskej a Čachtickej ulice, tam, kde je v súčasnosti lekáreň. Svoje rozprávanie o pani učiteľke uzavrel vtedy slovami : „Ako 71-ročný jej bývalý žiak nikdy nezabudnem na jej prívetivé slová :“ Lojzinko, poď k tabuli...““

V škol. roku 2004 - 5 inicioval náš miestny školský úrad dlhodobé podujatie pre račianskych žiakov zamerané na zozbieranie spomienok a fotografií od bývalých žiakov Z. Dvončovej z našej obce. Dokumentačný materiál takto zozbieraný bol počas dvoch nasledujúcich rokov súčasťou expozície v Račianskej pamätnej izbe.

V Kultúrnom stredisku na Žarnovickej ul. sa uskutočnilo aj veľké spomienkové stretnutie dvoch generácií račianskych žiakov – dedov a vnukov na Z. Dônčovú, ktorého sa ako hosť zúčastnila aj jej krstná dcéra pani Dobroslava Janeková.

Na fotografii dve Dobroslavy – Luknárová, autorka projektu a Janeková, príbuzná spisovateľky

Z básní pre deti od Z. Dônčovej:

K o l í s a n k a

Mama, mama, milá mamka,

to ti bola kolísanka !

Takej hojdy nikde nieto.

Nehnevaj sa, prosím, preto.

Mama,  mama, pozri, ľaľa,

ako sa ti rozhojdala :

Veľa detí hračku chváli,

najviac tí, čo pod ňou  stáli.

Mama naša, mama, mama,

pozri na dvor : Hojda sama

hore – dolu, hopsa – hopi !...

Janko kopŕc! Či sa vzchopí ?

Mama naša, milá mamka,

čudná je to kolísanka –

Vysoko si? Zletíš dolu,

aby si mal planú vôľu.

Mama, naša, milá mamka,

taká je to kolísanka.

                                          Z. D. 1944

Vyberáme zo spomienok samotnej autorky:

„ v dedinskej samote som často siahala po knihách. Ale zavše som chytila aj pero a napísala nejaký veršík, lebo mi srdce pretekalo teplom, spomienkami na detstvo a túžbou po kráse. Moje prvé písačky však končili v koši. Až oveľa neskôr, keď mi zomrela moja milovaná mamka, som napísala smutnú básničku a poslala ju do časopisu Priateľ dietok. Bola som veľmi prekvapená, keď mi báseň uverejnili, dokonca mi hlavný redaktor toho časopisu napísal osobný list s povzbudením, aby som písala a posielala svoje príspevky do redakcie.“

Venované tej chvíli

Čas plynie...čas nezastavíš ...

Prečo dnes myseľ blúdi kade - tade?

Pre radosť a či poznanie?

Raz taká chvíľa nastane a

v mysli sa vynárajú známe tváre,

vône aj hlasy... kontúry budov...ulíc

Školský zvonec sa veselo hlási:

Cŕŕŕn... čo? Nezabudol si!!!

Spolužiaci, učitelia,

všetko je tu ako znova -

v ušiach, v srdci pohmnkáva

tichá pieseň spomienková...      ( D.Luknárová, 2005 )