Foto Gabika Slivová, január 2018
Podvečerná melódia
V tichom snení
po zotmení
driemka naša ulica
Iba vetrík -
večný pútnik -
predbehol ma... tratí sa...
Moje kroky
značia noty
večerného nokturna –
Až sa dotknem
našich dverí,
melódia tajomná
pobozká ma –
... a sa stratí ...
iným chodcom v ústrety -
aj im nôcka
zimná, tmavá
privráva sa objatím.
D. L.
Foto prevzaté z internetu
Nechodievam
z domu skoro ráno. Stane sa tak len občas. Napríklad dnes. Nebolo ani
sedem, keď som vykročila z brány nášho domu. Vonku ma objalo zimné ráno.
Prvé kroky v snehu a po snehu navodili, zobudili mäkkú, tichú melódiu
- - -
Padá popadáva
sypulinký sneh
Opäť sú chodníky biele
V nich drobnulinké
kópie nočných lámp
hádžu svetielka
na studené plátno šedé
Mäkko sa kráča...
Iba jeden pár stôp
vedie ma po ceste snežnej
Kam si sa náhlil
neznámy predo mnou ?
To sniežik – padáčik
nepovie... Nevie...
Čoskoro budú štyri
... a vonku len sneží a sneží ...
Sneží... sneží... sneží...
Drobné čipky snehové –
Mechanizmus božskej
krásy
Para v krehkej
podobe
Poletuje, šteklí
riasy. . .
Vystriem dlane – už ju
chytám -
mäkko padá - znova, znova. . .
Bielučká a presná
v tvaroch,
snežná čipka - Miliónová!
Vraj je každá celkom
iná –
Ako človek, ako chvíľa
-
Hoc‘ zákonu cestu
prizná,
je len svoja –
premenlivá . . .
Len čo jednu do dlane
chytím – už je iba
kvapka –
Bola krása –
a jej niet!
Ako sláva – tiež je
vratká...
Napadne sneh –
roztopí sa –
Raz je bielo -
a raz sivo
S vločkami sa ľahko vznášam -
k zemi klesám,
keď je clivo
Nálady sú ako vločky -
drobné čipky snehové
Vznášajú sa zôkol –
vôkol -
Možno sadnú - do dlane?
Foto z internetu
0 comments:
Zverejnenie komentára