Po tieto dni sa neustále vraciam v spomienkach na jeden z prvých júnových dní uplynulého roka. Vlastne, takých spomienkových návratov by bolo viac, keby to bolo možné. Človek si rád aspoň v mysli vracia chvíle, ktoré boli preňho nielen príjemné, ale aj obohacujúce.
Stačilo len telefonicky sa dohodnúť a potom zamieriť na Podbrezovskú ulicu, zazvoniť pri bráničke a chvíľu počkať, kým sa v jednom okne na prvom poschodí neobjaví usmievavá tvár domácej panej. Zaznelo: „Dedko vám ide otvoriť,“ a naozaj o pár minút už sa aj poberal k bráničke domáci pán, aby privítal otvoreným náručím či priateľským podaním ruky prichádzajúceho hosťa, alebo niekoľkých hostí. Už prvé kroky od bráničky otvárali družný rozhovor, hoci len o záhonoch rozkvitnutých kvetov alebo nedávno pokosenom trávniku, o ružiach popínajúcich sa popri múre domu, alebo v zimnom čase o tom, ako sa sýkorky aj vrabce rady hostia v neveľkom kŕmidielku. Nejaká iná téma sa čoskoro rozvila v obývačke na prvom poschodí alebo v lete aj pod veľkou čerešňou na dvore – hodinu, dve, tri, ... Prechádzka po pekne obrobenej záhrade až k riadkom viniča. Krátka ochutnávka domáceho vínka v pivnici, kde všetko bývalo vzorne upratané ... koľko len bolo takých chvíľ!
Koľko len tém sa našlo, koľko zaujímavých informácií a príbehov zo staršej Rače, ale aj koľko životných skúseností, postrehov, úvah ...
Človek pri nich ľahko zabúdal, alebo si len nechcel pripustiť, že čas nezadržateľne plynie a odkrajuje z našich životov ďalší a ďalší diel. Vždy to bolo stretnutie aj s budúcim pokračovaním, veď toľko bolo pred nami možných či predpokladaných, hlavne žiadúcich plánov... Aj v spomínaný júnový deň sme si priali, aby to stále bolo tak... aby sa nestalo nič zlé, osudové...
Ale stalo sa! Prišla čoskoro smutná rozlúčka, rana, ktorú bolo veľmi ťažké prijať. A po tieto dni sa tá rana opäť a ešte s väčšou bolesťou roztvára – už sa nikdy nezopakuje ani jedno z predchádzajúcich milých stretnutí. Už sa nedorozpráva ani jedna z otvorených tém, už sa mnohé naše ešte nezodpovedané otázky nedočkajú odpovede...
Naši vzácni priatelia, Ľudko a Marienka Havlovičovci – čo všetko nám dali, čím obohatili naše životy? Čomu nás podučili? Ťažko vtesnať do niekoľkých viet ich tiché posolstvo. Nie je to len Ľudkov prínos do poznania dejín a tradícií našej obce, jeho zásluha na vytvorení Račianskej pamätnej izby a na zrode myšlienky vybudovať v Rači miestne múzeum a tak so všetkou úctou vzdať hold generáciám jej obyvateľov a ich práci.
Je to aj ich spoločné ľudské posolstvo – život manželskej dvojice, ktorá dokázala kráčať spolu viac ako polstoročie a neustále si vychádzať vzájomne v ústrety. Tvoriť si svoju vlastnú identitu, ale s ohľadom na toho druhého. Podoprieť sa v každej ťažkej chvíli a tešiť sa spoločne z každej možnej radosti. Deliť sa o lásku, poznanie, prácu, ale aj o utrpenie. Napriek ranám osudu, lebo žiaden ľudský život sa im nevyhne, udržiavať v sebe tichý plameň životného optimizmu a rozdávať ho okolo seba tak prirodzene a nezištne...
S bôľom v srdci sa po tieto dni znova a znova vraciam ku všetkým pekným chvíľam, ktoré ma viažu k Vám, Ľudko a Marienka! Tak rada by som opäť sedela len tak vo Vašej obývačke a nechala si naliať za pohárik vína. Určite by som zjedla aj dva, tri, štyri tvoje koláče, Marienka, alebo obložené chlebíčky, alebo by sme len tak chrumkali popri rozhovore slané tyčinky. Dychtivo by som však načúvala Vášmu rozprávaniu. Smiala sa na tom, ako sa prekárate, kde sa čo a kedy presne stalo ... a kto je komu aká rodina ... ale aj o tom, čo už vie niektoré z Vašich vnúčat či pravnúčat... popýtala by som sa, čo treba práve robiť vo vinohrade... nikdy nebola núdza na možnú tému rozhovoru...
Tie rozhovory, verte mi, ani teraz celkom neskončia. Nikdy, pokým mi bude slúžiť pamäť nevymiznú, lebo ste sa stali súčasťou môjho vnútorného „ja“ – zóny rodinných a priateľských pút, bez ktorých si neviem predstaviť svoj život. Vaše pomyselné hrejivé náručie si v srdci ponesiem naďalej.
Budem sa k Vám rada vracať v spomienkach – s úctou, obdivom a vďakou.
26. januára 2022
D. L.
0 comments:
Zverejnenie komentára