DÁVNO? Nikdy nie je dávno –

Na margo spomienok pána Wenzla na deň 26.3.1945

 

Narodila som sa v čase druhej svetovej. Bola som príliš malá na zážitky z dní priameho ohrozenia. A predsa občas mávam sen: Vidím sa v bielej postieľke s ohrádkou. Niečo duní a ja plačem. Niečie ruky ma berú do náručia a utekáme, potom schádzame po schodoch. Viem, že ma drží v náručí ktosi blízky, počujem údery jeho srdca – splašené, hlasné. Cítim na tvári jeho dych, vnímam blízkosť čohosi osudového – mám strach. Ale cítim aj teplo bezpečia... rozporuplný pocit –

Pýtala som sa na onen sen maminky, lebo sa mi v detstve a rokoch dospievania vracal – pohladila ma po vlasoch a povedala: Bože, ako dobre, že sa nám vtedy nič nestalo. Veľmi som sa bála... Už nikdy viac vojnu...

 

Dávno? Nikdy nie je dávno

na chvíle strachu,

vo vojne prežité

Keď sa nebo triaslo

zlovestným hučaním –

A potom minúty

hrôzou vzopäté

 

Vracajú sa do sna,

ktovie, čím vyvolané?

Sú v našich postojoch,

so životom v jednom –

Hrozia aj po rokoch

rany –

jazvy vyhojené

 

Dnes? Nejeden z filmov

vojnu, boj na nás valí

z pokojnej obrazovky

v obývačke

Vzdialený obraz vzdialenej hrôzy –

prikradne sa do sna

Nanovo čpie, hrmí, bolí

 

Kto zažil,

nedáva na ľahkú váhu

tie chvíle hrôzy

vojnou spôsobené

Navždy je vďačný

náhode, osudu,

že ostal žiť!

Aj dnes v mieri žije.

 

Nedávno som do knihy Nezábudky zaradila aj príbeh, ktorý rozpráva o dni hrôzy pre Raču a hlavne pre lokalitu Rendez z marca 1945. Vtedy som veru netušila, že budeme o pár mesiacov vystavení situácii, keď sa vojnové hrôzy tak neuveriteľne sprítomnia.

 

Dnešok? Jar 2022 –

Všetko strašné, vojnové

opäť sa nás nástojčivo dotýka

Tlačí sa do snov, úporných otázok:

Prečo krutosť

sa spod kontroly srdca vymyká

a trestá nevinných?

Prikrátka je pamäť ľudstva?!

Aký cieľ si práve teraz

toľko ľudskej krvi pýta?