Som tam, kde som
si priala byť – a v myšlienkach sa prihováram:
Stojíš predo mnou v celej svojej
kráse
pripravený vzniesť sa k výšinám
Zosobnená legenda ukotvená v čase
–
Si zrazu celkom blízko k ľuďom –
k nám!
Zopár nás tu stojí, aj ďalší
prichádzajú
Koľko pláva naokolo nemých slov –
Myšlienky len víria nad hlavami
nehlučnou mäkkou nostalgiou...
Pre teba roky? Kdeže! Storočia
valia sa naokolo – pália aj chladia
Hromy – blesky neohnú ti chrbát
Stále si víťaz, mocný ochranca
My, ľudia? Aj teraz drobíme čas
len na roky, a s bázňou v
duši
Ty budeš ďalej tam – vo výškach,
kým nám tu, dole, čas sa míňa,
prší...
Až
ma striaslo nad porovnávaním neporovnateľného. Radšej vyberám z tašky
fotoaparát a potom hľadám správny uhol záberu. Z jednej, druhej,
každej strany. Medzitým sa prihrnula veľká skupina turistov a sprievodca
im v nemčine rozpráva, vysvetľuje, čím všetkým sa môže pýšiť história
tohto miesta – nádvoria Starej radnice.
Možno
srdca starého Prešporka? Ako dobre, že stále bije! Aj keď si historické centrum
Bratislavy preoblieka do istej miery svoj historický šat, stále je v ňom
množstvo drahocenných skvostov. Len vedieť o nich! A chrániť,
nestrácať!
Rozhodla
som sa pridať medzi zábery vo fotoaparáte aj pohľady na Michalskú vežu. Veď tam
bol aj bude môj dnešný „tichý spoločník“. Bude sa skvieť v lúčoch slnka,
neraz sa zahalí do hustého plášťa z mračien, obalí ho srieň, prilepia sa
naň snehové vločky... Vzlietnu k nemu holuby aj čajky, vrany, možno ho
pozdravia aj divé husi na svojich tradičných trasách...
Na
Michalskej ulici je živo. Rozváňa ponúkané jedlo, miešajú sa rozhovory
v rôznych jazykoch, z otvoreného vchodu istého obchodíka zaznieva
hudba, chodci si vykračujú, aj sa náhlia ... a zhora sa na to všetko
pozerá Michalská veža. Celá je zamotaná do závojov ochranných sietí
a tkanín, presvitá cez ne konštrukcia lešenia. Áno, potrebná rekonštrukcia
tejto vzácnej prešporskej stavby stále trvá –
Vyčkala
som si na slnečné lúče, keď sa predrali spoza mraku a už mám vo
fotoaparáte dva-tri zábery. Predstavujem si, ako po stanovenom čase pridám
k svojim dnešným záberom ďalší, keď už bude Michalská veža opäť vo svojej
nadčasovej kráse.
Z neďalekého
obchodíka blízko veže privanula ku mne sladká vôňa – medová. Postojím pred jeho
výkladom, kde sa ponúkajú rôzne produkty z medu v darčekovej úprave.
Neodolám a vkročím dnu –
Sedím
opäť v električke. Za oknom ubiehajú známe bratislavské ulice, ale mňa
stále obklopuje pomyselné fluidum predošlého zážitku. Zlatý odlesk sochy sv.
Michala, výraz jeho zadumanej tváre mladíka, a predsa premožiteľa zla
v podobe draka, sa spája s lahodnou vôňou medu.
Na
jednej strane majestát – na druhej až osobná intimita.
Priesečníky
času a túžby: Bodaj by legendou opradený ochranca nášho mesta mohol naň
vzhliadať ďalšie a ďalšie desať či storočia! A my, obyvatelia jeho
mesta? Bodaj by sme mali v sebe teraz aj do budúcna živú, hojivú silu
medu!
Je
29. september 2022, v kalendári svieti meno Michal. Pripisujem
k nemu pracovný zápis: „Nádvorie St. radnice, sv. Michal - foto“
D.
L.
0 comments:
Zverejnenie komentára