„Áno,
bolo! Ak sa vydaril rok, stihli sa načas všetky práce vo vinohrade, bola bohatá
úroda aj šikovný skúsený vinár. A ešte šikovnejší, kto víno popredal“ – tak
by sme odpovedali mnohí. No možno by vzápätí nasledovali výhrady – čo ak by ...
lebo cesta hrozna prostredníctvom vína až po možné zlato, teda zisk,
z jeho predaja máva veľa úskalí.
„Áno,
môže byť! Veď sa stačí pozrieť na tieto bobuľky iršaja, keď svieti na ne slnko.
Už sú zrelé, pozrite - zlaté?! – presviedča zvedavca priamo vo
vinohrade jeho majiteľ, alebo ešte lepšie jeho manželka a či nejaký
nadšený majster – fotograf.
A čo
ak existuje ešte tretie „áno“? Dokonca s pomerne širokým popisom aj zdôvodnením
vo veľmi významnom, dokonca historicko-vedeckom spise?
Autorom
nie je nikto iný ako slávny uhorský polyhistor 18. storočia, ten, ktorému
sám pápež Klement XII. udelil prestížny titul „Veľká ozdoba Uhorska“
a ktorého vedecké úsilie nadšene a bohato podporoval vtedajší
rakúsko-uhorský panovník, cisár Karol VI. Áno, je to Matej Bel a jeho
slávne dielo Notitia Hungariae novae
historico-geografica (Historicko-geografická znalosť nového
Uhorska).
Typograficky
nádherne vybavené spisy, viazané v koži, kde latinský text bohato
ilustrujú mapy a barokové knižné dekorácie od Samuela Mikovíniho (vytlačené
v Amsterdame), podávajú široký a plastický obraz vtedajšieho Uhorska
podľa jednotlivých stolíc. Malo ich byť 48 a celý súbor bol rozplánovaný
do 6 – 7 zväzkov. Škoda, že vyšli z nich v 18. storočí iba štyri!
Našťastie sa mimo nich zachovalo množstvo ďalších podkladových materiálov a medzi
nimi aj pozoruhodné pojednávanie O uhorskom víne a vinohradníctve.
Čítame v ňom:
„Naša
rozprava nemôže opomenúť, že v uhorských viničoch je aj čosi zázračné.
Napodiv, ako rastú, zároveň s nimi narastá zlato podľa obdivuhodného
umenia prírody, takže čím viac sa tomu divíš, tým menej postihuješ príčiny
a podstatu tohto úkazu. Raz totiž žilky letorastov sú popretkávané zlatými
nitôčkami, tu sa na listoch ukazujú zlaté pásiky a lupienky, tam hroznové
zrnká sú najčistejšie zlato, inde úponky, ktoré sa prichytávajú o koly
a ako kučery sa okolo nich vinú, pozostávajú z ťahavého zlata – neraz
vinič vyrastajúci z koreňov na spôsob chmelu ako stočené vlákno objíma iný
vinič, ba zlato ako kvapka sedí na zrelom hrozne, podľa čoho v Hornom
Uhorsku zvláštnu odrodu hrozna, ktorá sa ľudovo volá Arany szőlő, nazývajú
Zlatým hroznom. Obyvatelia to už nepokladajú za zázrak, ale pretože sa to
vyskytuje na viacerých miestach, chápe sa to ako bežný a častý úkaz.“(O
uhorských vínach“, §V, viď Matej Bel: O svätojurskom víne. Vydavateľstvo
OBZOR, Bratislava 1984).
Pravda
– nepravda?
Popísaný úkaz bol vraj vo vtedajšom vedeckom svete pomerne rozšírený. Dokonca
sám Matej Bel sa snažil podať o ňom primeraný prírodovedecký výklad,
odporujúci akejkoľvek súdobej alchýmii či okultizmu. Hoci boli rovnakého názoru
niekoľkí Belovi učení priatelia, napr. K. O. Moller alebo P. Raday,
ďalší jeho spolupracovník prešovský lekár J. A. Raymann existenciu aurum vegetabile (rastúceho zlata vo viniči) vážne
spochybňoval.
Z nášho
pohľadu zmienka o „viničnom zlate“ vlastne vôbec nie je podstatná.
Oveľa dôležitejšie a pre súčasnosť cennejšie sú mnohé ďalšie fakty
a opisy, ako sa nimi podarilo M. Belovi, prípadne jeho
spolupracovníkom (predovšetkým J. Matolay zo Zvolena, ale aj J. Pavelek
zo Sv. Jura) naplniť pojednanie O uhorských vínach – v 12
kapitolách, O svätojurskom víne – v 2 častiach a 27
kapitolkách, Vinohrady a vína v dolnom Uhorsku roku 1720 – v 8 kapitolách,
ale aj Stať o malokarpatskom vinohradníctve v samotnom
veľkolepom diele Notitia...
Aj
v nej sa mihne pomyselný motív „zlata“, avšak – čo nás viac zaujme – tiež pozoruhodná
charakteristika vín zo slovenských vinárskych lokalít, ako sa tradujú
dodnes:
„Račianske
víno teda patrí medzi tie najlahodnejšie lahôdky a pije sa s veľkou
nádejou na uzdravenie. Najmä vtedy, keď rok bol viniču priaznivý. Je lahodnej
chuti, príjemnej vône, farby blížiacej sa k zlatej, ak je ročné až
dvojročné. Keď ho vypiješ, nezdolá ľahko hlavu, ani svaly, ale po zohriati
žalúdka rýchlo prechádza do močového mechúra... Za račianskym vínom ani trochu
nezaostáva vajnorské, ak ho dokonca netreba uprednostniť. Čokoľvek sme totiž
chválili na onom, vrchovato by si našiel aj na tomto, býva dokonca ešte
staršie... Ďalej treba pochváliť vína pezinské a im príbuzné: grinavské,
limbašské. Ich mok býva hustý, ak úroda dobre dozrela, a taký silný, že
ľahko pomúti hlavu. Im sú najbližšie bratislavské, najmä tie, ktoré sa rodia na
vŕškoch v susedstve Rače a ktorých ľudový názov je Hohenau. Majú
totiž výbornú chuť a nie sú nadmieru sírnaté...
Skúsenosť
poučila mnohých, že naše víno sa zaobíde bez umelých zásahov, len nech sa
nalieva do čistých sudov, ukladá vo vhodnej pivnici a nech sa s ním
narába hygienicky a poctivo. Trvalo by dlho, keby sme mali prebrať
jednotlivé druhy vín, ktoré tento kraj rodí. Chvála patrí aj vínu modranskému,
vinosadskému, šenkvickému, červenokamenskému, orešianskemu, viničnianskemu,
suchovskému a na druhej strane hôr kuchynskému. Vôbec však nepoškodíme ich
povesť, ak ich neopíšeme podrobnejšie.
Staré
porekadlo hovorí, že bratislavské vinohrady sú najväčšie, svätojurské
najlepšie, pezinské najkrajšie a modranské najúrodnejšie. Jediné, čoho sa
pri toľkom množstve vína nedostáva tomuto kraju, je to, že z cudziny
neprichádzajú takmer žiadni kupci a že vývoz do zahraničia naráža na
neprekonateľné prekážky...“ ( viď publikáciu Matej Bel: O svätojurskom
víne. Vydavateľstvo OBZOR, Bratislava 1984).
Záver
state? Nie, nepovedzme, že je „podobnosť čisto náhodná“, hoci vinári
vedia o predaji tuzemských kvalitných vín „svoje“!
Ešteže
máme aj viacero povzbudzujúcich príkladov!
Napríklad
podnikateľské úspechy bratislavského vinárstva Palugay – veď aj vo vraku
stroskotaného zaoceánskeho parníka Titanic sa našlo veľké množstvo fliaš
kvalitného vína s vinetami tejto bratislavskej firmy.
V súčasnosti
viacerí slovenskí vinári získavajú za svoje značkové vína prestížne
medzinárodné ocenenia – v Paríži, Viedni, ale aj vzdialenom Tokiu. Máme
znamenitých šľachtiteľov nových odrôd napr. pani Dorotu Pospíšilovú,
prosperujúce vinárstva napr. v Pezinku, Topoľčiankach, Rači, Modre, Nitre,
v Doľanoch a Šintave pri Trnave, a ď. Máme vinárov – rytierov i
majstrov aj uznávaných somelierov. V mnohých slovenských mestách aj
obciach, v chotári ktorých sa dajú ľahko rozpoznať vinohrady, sa udržiavajú
rázovité vinárske tradície. Odbor vinohradníctvo a vinárstvo sa dá
študovať na strednej aj vysokej škole, pribúdajú tematicky zamerané knihy aj
múzeá. Možno viete a možno aj nie, že vybrané vína z vinárstva VILLA
VINO RAČA sa v súčasnosti vyvážajú až do Japonska.
Zlato
v hrozne? Máme túto tému spracovanú aj v poetických textoch
– možno si starší račianski vinohradníci a vinári ešte spomenú na pána
Alexa Letenaya (1921-1996)? Podľa úvodného textu k výberu z jeho
básní, uverejneného v zborníku Čriepky z domoviny (Vydavateľstvo
FB, Bratislava 2004), boli jeho verše, plné životného optimizmu, známe
nielen po račianskych viechach. Našiel iné slová, ako dávnejšie slovutný pán M. Bel,
ale rovnako ako on nielen chváli, ale aj vystríha pred zradou na dne čaše,
naplnenej zlatistým mokom:
Alex
Letenay
Víno
zlaté vinovaté
Ty
si, víno, víno zlaté,
za
to všetko vinovaté,
že
som si ťa zamiloval
a som
v tom až po uši.
Už
len to som potreboval,
Tá
láska ma zahluší.
Nohy
viaže, hlavu múti,
napriek
tomu stále chutí,
na
jazyk sa sťa med lepí -
Láska
je vždy chutná vec.
Pocit
slasti veľkolepý
svadbou
končí nakoniec.
Sľúbil
som ja vínu, súdku,
spraviť
z neho nezábudku,
len
s ním budem v celom žití
kráčať
proti nástrahám.
V nečase
i v krupobití -
nezradím.
To prisahám!
Výber
z básne
Človek
– obraz boží
Víno,
ty mok zlatý,
nedovoľ
mu opiť sa!
Nespozná
ho mati,
bude
z neho opica.
Oj,
ty vínko z Rače,
tiež
si taký potmehúd?
Čím
viacej si sladšie,
tým
viac na teba rastie chuť.
Čože
človek zmôže
proti
takej zradnosti?
Nik
mu nepomôže,
pije,
pije – z radosti!
Výber
z básne
Oj,
vínko, víno
Oj,
víno, pravda tekutá,
zohreje
ťa aj prekutá,
do
žíl ti vleje odvahu,
premôžeš
každú námahu
a šmaríš
kamsi do kúta.
Oj,
víno, báseň zo slnka,
na
city veršom zabrnká,
na
dušu prstom zaklope,
až
zachveje sa teplom pokope,
stane
sa z neho kaplnka.
Zlato
v hrozne? História nášho kraja, celá jeho vinohradnícka
a vinárska tradícia nám každý rok potvrdzuje, že napriek náročnej práci,
napriek neľahkému podnikaniu, napriek sústavnému úsiliu o jej zachovanie je
práve ona naším najrýdzejším vinárskym zlatom. Chvála a vďaka tým, ktorí
túto tradíciu uchovávajú a ďalej rozvíjajú.
Na
základe v texte uvedených literárnych zdrojov
spracovala
D. Luknárová
0 comments:
Zverejnenie komentára