Bol to vzácny človek

„Pozri, kto chceš, do histórie vlasti tejto: či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam i naše mená? Len rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky nášho života...“

Ľudovít Štúr

Polovica júna 1892. Na priedomí r. kat. fary  sedí na lavičke bielovlasý muž. Podvečerné slnko mäkko rozhadzuje lúče po priestrannom dvore, zachytáva sa na vrcholcoch košatých stromov aj na šindľovej streche hospodárskych stavísk, ktoré lemujú jeho zadnú časť. Do polovice dvora padá tieň kostola a jeho nevysokej veže, pozlátených zapadajúcim slnkom.

Muž hľadí prižmúrenými očami na kostolné múry, ich peknú omietku, zodvihne zaslzený zrak až k veži. Oči bolia, slzia. Nepomohla ani návšteva u trnavského lekára, očného špecialistu. Ani výplachy očí odvarom z ľaliových lístkov, čo mu poradila jeho gazdiná a tej tetka Agneša z pílfiovského dvora.

Od februára nie a nie sa vyliečiť. Ani dvadsať fliaš karlovarskej vody nepomohlo. Snáď pomôžu kúpele v Trenčianskych Tepliciach, kam sa poberie 23.t. mesiaca? Skúša Najsvätejší jeho oddanosť a pokoru.

Čoskoro sa rozozvučí z veže zvon na večerné Anjelpána. Už počuje kostolníka Ondreja ako sa s niekým zhovára pri bráničke od ulice.

Zvon... to bol v Račišdorfe sotva dva roky, keď ho musel dať preliať. Ten predošlý pukol, bolo treba konať. A práve, že bol rok milénia slávneho príchodu vierozvestov Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy, rozhodol sa uctiť si ich pamiatku veľhlasným spôsobom – pomenovaním zvona podľa nich.

Bože! Aká to len bola dušu povznášajúca slávnosť! – pred vnútorným zrakom pána farára sa odvíja nanovo tá pamätná nedeľa roku Pána 1863, 22.novembra. Hlavnú kázeň predniesol páter Viktor Sasinek, horlivý kazateľ kapucínskeho rádu z Prešporka, jeho verný priateľ. Kostol zdobili girlandy z chvojiny a stužiek, medzi hosťami nechýbal veľactený gróf Pálfi ani Henrich Szajbely, v tom čase vikár trnavskej diecézy a jeho milovaný a starostlivý pán ujec. Veď práve on, dobrodinec celej rodiny, ktorý sa nezištne postaral aj o jeho výchovu a vzdelanie, ho v roku 1861 investoval na tunajšiu faru.

-Bim – bam, bim – bam, zaznieva z kostolnej veže. Móric Alster, r. k. farár sa vrúcne modlí. Za svojich farníkov, z ktorých mnohí sa práve teraz vracajú z kopačky vo vinohradoch, za dobrú úrodu v celom šírom chotári, ale aj za vlastné zdravie. Veď by si jeho návrat tak veľmi prial. Račišdorf je veľká farnosť, počíta viac ako tisíc duší, oplatí sa pre ňu pracovať, usilovať sa zo všetkých svojich síl.

Len keby nemoci ustúpili. Možno oddych v kúpeľoch, slnko, liečivé vody pomôžu. Vzpružia chorľavé telo.

Muž namáhavo vstal a prešiel stredom dvora k bránke do záhrady. Bola pootvorená, dal sa kráčať chodníkom až k čerešni. Bohato zarodila.

-         Miško, dávaj pozor! Nevyliezaj tak vysoko! Veď už máme plný košík...Dôstojný pán, dajú si? – gazdiná Hedviga drží v rukách neveľký košík, plný tmavočervených zrelých plodov. „Upečiem osúch. Aj s tvarohom, keď zajtra čakajú hostí. Zoberú si, ochutnajú.“

Ruka dôstojného pána čiahla po neveľkej kytičke čerešní. Ako sa len Miškovi podarilo odtrhnúť ich takto spolu? Šikovné chlapča.

-         Poď dolu, Miško! Pousiloval si sa. Pani Hedviga, odsypte mu za misku domov.

-         Pán Boh zaplať, dôstojný pán. Mamka sa potešia. My čerešne nemáme, iba višne a tie sú kyselé, jako...chlapec sa zarazí, lebo slovo, čo chcel doložiť, mu pred pánom farárom nepripadá vhodné. Váži si dôstojného pána aj mu chce dať najavo, že naozaj číta knižky, čo mu on ochotne požičiava.

-         Pán Boh uslyš, chlapče!  A príď oberať aj zajtra – zdá sa, že kňaz vycítil chlapcove rozpaky. Veru, Miško nezaprie svoju letoru. Však príslovečnú prostorekosť už hamuje rozumom, rozvahou. A to je dobre. Možno bude z neho niečo. Niekto...

-         Bež domov, je večer.

Do farskej záhrady sa vkráda nočné šero. Ešte sa dajú rozoznať neveľké hriadky cibuľky, mrkvy, petržlenu. Popri plote rastú kríky ríbezlí a egrešov, riadky s dozrievajúcimi jahodami a na druhej strane s neveľkými sadenicami rajčín sú starostlivo okopané. Za nimi sa rozkladá neveľký ovocný sad a po pravej ruke vinohrad.

To je v pravom slova zmysle jeho dielo. Jeho pýcha, pravda, často aj veľká starosť. Iba ozajstný vinohradník vie, čo znamená starať sa o vinohrad – zregálovať oráčinu, povyberať skaly, kamene, korene divých kríkov a buriny, pohnojiť. Vysadiť len najkrajšie, najzdravšie korenáče, zaštepiť ich a počkať dva – tri roky do prvej úrody. A potom rok čo rok v správnom čase a správnym spôsobom urobiť résku, niekoľkokrát kopačku, plevačku, špricúfku – dočkať sa oberačky. Zniesť možné príkoria počasia, v nejednom roku ich Pán Boh hojne zosiela na račišdorfský chotár, a v pokore, ale aj s potrebným, nádejou poznačeným nasadením, vykonávať každú z nevyhnutných prác.

Tento vinohrad založil on sám. Vlastnými rukami a sčasti aj z vlastných peňazí. Keď sa pred rokmi, veru, už ich uplynulo trinásť, rozhodol rozšíriť farskú záhradu, potreboval rovných dvesto zlatých. A toľko v tom čase farnosť nemala. Ale vinice a ich výnosy tvorili aj tvoria hlavnú časť farárovho benefícia. Tak ako váhať, ako sa o ne nestarať, ako nezveľaďovať? Kto príde po ňom, nájde farnosť dobre zabezpečenú. Prosperujúcu.

Už mu nezostala v rukách ani jedna čerešňa. Rozhodol sa vrátiť späť do útulného ticha a svetla svojej izby.

Kikiríkanie kohúta od sedliakov oproti fary. Vie, že sa o chvíľu ozve aj ďalší kohút z opačnej strany a potom ešte ďalší a ďalší. Pridá sa práskanie pastierovho biča od Výhonu aj rôznohlasný brechot psov. Pred pár rokmi zvykol vstať pri tom prvom rannom zvukovom pozdrave a o niekoľko minút už vybiehal hore do farského vinohradu. Nenechal si ujsť nádherné mystérium východu slnka.

Ružové zore tam, tam ďaleko za Račišdorfom, Vajnormi. Potom záblesk prvého slnečného lúča a jeho žiarivé stopy na hrebeňoch striech, okrajoch komínov, na listoch viniča, vlhkých od rosy. Boli rána, keď sa slnko vyhuplo nad obzor ako oranžový pomaranč v polopriesvitnom obrúsku z hmly a ranných oblakov. Ale čím vyššie stálo nad obzorom, tým intenzívnejší bol jeho svit. Už sa nedalo pozorovať voľným okom, jeho žiara, jeho teplo zavládlo nad celým šíro - šírym krajom.

Východ slnka  v Benátkach – slnko, vystupujúce priamo z morskej hladiny. A pred ním trblietavá červenkastá cesta smerom k prístavu. Nezabudnuteľný zážitok! Bolo ich veľa na tej slávnej púti.

Púť do Ríma. Ozvena na pamätnú encykliku pápeža Leva XIII, nazvanú aj „Grande munus“ z 30. 9. 1880. Pápež ju venoval významu sv. Cyrila a Metoda pre kresťanstvo a najmä pre slovanské národy. Aj sviatok týchto vierozvestov bol encyklikou ustanovený na 5. júla, ako o to požiadal pápeža biskup Moyzes.

Slovenská delegácia bola na tej púti zo všetkých slovanských výprav počtom najmenšia. Na mnohých zabralo zastrašovanie uhorských úradov a maďarských úradníkov. Zostalo iba osem mužov, čo sa nedali odhovoriť, ani odstrašiť : Ján Juriga, Štefan Závodník, Juraj Slota, Fr. Sasinek, Ján Blaho, Andrej Kubina. Ku siedmim kňazom sa pridal aj Jozef Malík, roľník z Holiča.

Cestovalo sa vlakom i loďou – Prešporok – Viedeň – Ľubľana – Terst, potom Ancona – Loretto – Rím. Osobitný vlak pre skoro tisícku slovanských pútnikov pozostával zo sedemadvadsiatich vozňov. Koľko nádherných piesní vo všetkých slovanských rečiach zaznievalo z okien idúceho vlaku. Koľko oduševnelých rozhovorov plynulo medzi putujúcimi. Povznášajúci pocit bratstva, slovanskej aj cirkevnej vzájomnosti napĺňal vtedy iste nielen jeho srdce, jeho myseľ.

Na spiatočnej ceste mu prišlo slúžiť omšu práve v Benátkach, v Chráme sv. Marka. Vnútro chrámu ho príliš nenadchlo, zato však samotné mesto, jeho pamätihodnosti, ale aj kanály, a pláž na ostrove Lido zanechali v ňom hlboký dojem.

Najhlbší – to tiché ráno na morskom pobreží. Majestátnosť prírody, jej harmónia, zákony. Bože, aký krásny svet si vytvoril! Presahuje nás, ľudí, napĺňa nekonečným obdivom, úctou, ale aj zodpovednosťou voči životu a svojmu poslaniu v čase, ktorý je nám, smrteľníkom, súdený.

Najhlbší ľudský zážitok z púte? Viditeľný, prežitý v spoločenstve súpútnikov? Áno, poznačil ho do farskej kroniky pre pamäť budúcich generácií. Bol z polyglotnej akadémie, kde sa v skvostnej dvorane Loggia za prítomnosti sv. Otca predstavili v bohatom programe všetky zúčastnené delegácie. Striedali sa slovanské jazyky s latinčinou i taliančinou, zneli verše i mnohohlasný zborový spev. Keď zaznela dvoranou pieseň Hospodi, pomiluj ny, nebolo treba tlmočníkov, posolstvo viery a lásky k blížnemu, hlavne hlboká úcta k trojjedinému Najvyššiemu zapĺňala asi všetky prítomné srdcia.

Vstal namáhavo z postele a začal sa obliekať. Telo starého muža sa hlásilo bolesťami v kĺboch, celkovou slabosťou, ale duch, myseľ dôstojného pána už pracovali s príslovečnou energiou a rozletom.

Dnes ho čaká tuhý deň. Najprv ranná pobožnosť, po nej a po raňajkách stretnutie s richtárom aj notárom Mirovszkým. Pred obedom sa ohlásil veľactený gróf Pálfi, mecenáš kostola, spolu so svojím správcom. A podvečer zájde...

Odomkol dvere na sakristii, vošiel dnu. Neprekvapilo ho, že počuje v kostole kroky. Vedel, že kostolníkova žena Terezka už iste vymieňa vo vázičkách na oltári uvädnuté kvety za čerstvé, že jej muž, skromný, obetavý Ondrej už dolial do sväteničky pri hlavných dverách svätenú vodu a uberá sa do veže zvoniť. Kostolom, ktorý s toľkou láskou a dôkladnosťou dal iba nedávno rozšíriť, obnoviť, skrášliť, sa v to ráno niesla vôňa zakvitnutého jazmínu a kaliny a cez vysoko posadené okná vchádzali do ranného šera žiarivé slnečné lúče.

-         Pochválen pán Ježiš Kristus! Dôstojný pán, od Polakoviča Janka prídu v nedeľu krstiť. V noci sa im narodil syn. Už tretí. Stretla som babicu Jolanu, tá mi povedala.

-         A čo? Zdraví? Syn aj matka?

-         Zdravý, vraj je celý po dedovi. Žehná im Pánbožko na deťoch aj na zdraví. Chvalabohu.

„Aj mne dávno žehnal“- pomyslel si s pokorou kňaz a pokľakol pred oltárom k zbožnej modlitbe. Modlil sa za malého Polakoviča, najmladšiu ovečku svojej farnosti, aj za všetky ostatné deti v dedine, ktoré čoskoro mamky pobudia a pošlú - staršie po robote, mladšie do školy a drobné, najmenšie - - - rád sa za svojho raného detstva motkal okolo matky, milovanej mamušky. Dovolila mu pomáhať pri kuchynských prácach – ukladať polienka pod sporák, kŕmiť hydinu na zadnom dvorku, zbierať v kuríne vajcia, ale aj lúpať jablká, zemiaky. Neskôr ho brával otec do lesa. Naučil ho rozpoznávať hlasy vtákov, ukázal mu miesta, kde sa zvykli pásť srnky, diviaky. „Ach, Bože, ako je to len dávno!“

Deň prebehol, ako mal. V účtovných knihách nenašiel grófov správca ani najmenšiu chybu. Všetky príjmy, milodary aj výdavky svedomito zapísané. Obaja hostia nepohŕdli pozvaním na obed a popoludní krátkou cestou ku „kostolným“ vinohradom.

-         Možno sa toho roku dočkáme lepšej úrody. Ako v roku 1884.To bolo víno! Cena od preša, ak si dobre spomínam, bola 8 – 9 zlatých za okov. Aj ostatná úroda bola dobrá.

-         Aj o dva roky, v 86-om. Síce bolo sucho, ale hrozno aj tak nabralo. Mušt mal – to si dobre pamätám, 18 – 20 grádov. A to víno z neho!

-         Zato ďalší rok radšej ani nespomínať. Ešte aj v Ríme mrzli. V marci bolo snehu a snehu!

-         Veru, jar bola krátka a studená a potom prišlo suché a horúce leto. Hotová pohroma nielen pre vinič.

-         Veru, človek nikdy nevie, čo bude. Cesty Pána sú nevyspytateľné.

-         Ondrášu, obráťte kone, je čas. Večer musím byť v Pressburgu – prikázal gróf a Ondrej čoskoro na širšom placi medzi kostolnými a grófskymi vinohradmi nasmeroval bričku späť na hradskú cestu a potom ku grófskej kúrii.

-         Spánombohom, dôstojný pán! A vyliečia sa nám v Trenčianskych. Dúfam, že na oberačku bude všetko lepšie.

Keby tak bolo všetko lepšie – pripomína si kňaz rozlúčku s grófom. Práve prešiel okolo sochy Jána Nepomuckého. Zvláštne miesto jej vybrali. Významné. Veď sa pri nej spájajú dva potoky – Horný a Dolný, aby už potom tiekli pekne spolu. Ako keď sa berú ženích a nevesta. Zrazu sú jedno a všetko, čo doniesli so sebou, je až do konca života spoločné. Dobré aj zlé. Hojné aj chudobné. Bez rozdielu. Ktovie, či si uvedomili možnú symboliku tí, skoro pred sto rokmi, keď dali sochu postaviť? Jemu je známa nielen nedávna fundačná listina z roku 1835, kedy poručil vo svojom testamente na jej údržbu 8 zlatých nebohý Ján Cích a 10 zlatých v striebre pridali manželia Halinkovičoví, ale aj zápis vo farskej kronike. Dočítal sa v ňom, že už v roku 1735 založila fundáciu na údržbu tej istej sochy grófka Terézia Erdődy. Omše ku cti svätca sa mali slúžiť v ich kúriálnej kaplnke a pri procesii na Božie Telo – a to sa deje stále – má pri nej stáť oltárik.

-         Pŕŕŕ! Pochválen pán Ježiš Kristus! Kam idú, dôstojný pán, taký zamyslený? – ani si nevšimol, ani nedopočul za sebou dupot koní a škrípanie naloženého voza. Pozrie na pohoniča a zrazu je jeho srdce plné radostného poznania.

-         Ludvik? Až na veky! Dlho sme sa nevideli.

-         Zvážam z rodičovského. Zavolali ma. Otec už toľko nevládzu. Sadnú si ku mne. Odveziem ich. Kam sa vybrali?

-         Len na cintorín, chlapče. To nie je ďaleko.

-         Ale aj tak. Idú, pomôžem im – a chlapisko ako hora zoskakuje z kozlíka a pomáha starcovi nastúpiť. S bôľom v srdci si uvedomuje, že nezostarol len jeho otec. Aha, aj dôstojný pán , muž, ktorého ako chlapec a mládenec obdivoval, je už dnes iný. Poznačený starobou.

Aj Móric Alster, račišdorfský pán farár od roku 1861, spomína. Na chlapca Ludvika. Jedného zo svojich prvých račišdorfských miništrantov. Aj na to, ako ho vybrali hrať úlohu Jozefa pri polnočnej omši. Vtedy sa prvý raz dohodli s nebohým Jankom Mirovszkým pripraviť v kostole živý obraz s jasličkami. Chudák Ludvik, kýchlo sa mu v prostred omše – ale možno práve v tej chvíli dostal obraz svätej rodiny skutočný, ľudský rozmer.

-         Ako sa im vodí? Mamka mi vraveli, že sa chystajú do kúpeľov.

-         Idem, synku. Kĺby, nervy ma trápia. Dušnosť –

-         A skúšali oni jamy pri Chorvátskom Grobe? Na kĺby iste pomáhajú. Aj na iné. Keď som mal zlomenú nohu, tam som si ju kuríroval.

-         Skúsil som, pravdaže. Ale akosi nezabralo. Na starobu ťažko hľadať medicínu.

-         Ale veď ešte nie sú taký starý.

-         Nehovorme o mne. Ako sa tebe vodí? Vidím, chlap si, na mieste!

-         Nuž, ako príde. Som vo Vajnoroch spokojný. Však vedia – keď je robota, tak je dobre. A ja jej mám!

-         A čo deti? Žena?

-         Ďakujem za opýtanie. Najstaršiemu bude deväť a dievčencom šesť a tri. Žofka je dobrá žena, starostlivá...Pŕŕŕ – dal pokyn koňom a už je na druhej strane voza, aby pomohol pánu farárovi na zem.

-         Ďakujem, Ludvik a maj sa dobre. Nech ťa Pán Boh ochraňuje aj celú tvoju rodinku.

-         Aj ich, dôstojný pán. A hlavne nech sa im vráti zdravie!

Voz odhrkotal. Naložený úhľadnými brvnami dreva zamieril smerom k Vajnorom.

Kňaz namáhavo, pomaly kráča po hlavnej cestičke cintorína. Zastaví sa pri hlavnom kríži, potom prejde ku kaplnke Najsvätejšej Trojice. Bolo by ju treba obnoviť, hlavne strechu. Musí si o tom pohovoriť cirkevnými výborníkmi. Avšak vnútro kaplnky je čisté, upratané. Vo vázach čerstvé vetvičky kaliny, na oltáriku vyhladený vyšívaný obrus. Dotkol sa prstami ozdobnej mreže a poslal k nebu tichú modlitbu. Potom sa pobral k matkinmu hrobu.

            „Zastaň, pútniku, a pomodli sa Očenáš za odpočinutie večné Emílie Alster zomrela 7-ho Brezna 1875 v 73 roku svojho veku. Svojej dobrej matky venujú vďačné dítky“

Sedemnásť rokov, čo ho opustila, čo je na pravde Božej.

-         Mamka, možno sa čoskoro poberiem za nimi – blyslo mu hlavou: „Ak bude taká vôľa Božia, podriadim sa... A možno ešte nie!“ – položil na pätu pomníka sviečku a zapálil knôtik. Upravil kvety vo vázičke a vyšiel na hlavnú cintorínsku cestičku.

Zrak mu nevdojak zablúdil napravo k barónskym pomníkom. Hľa, mohutné kríky ruží už nahadzujú prvé kvety, čoskoro z nich budú obrovské voňavé kytice. Spomenul si, že u pani barónky Névery často vídal vo vázach ruže tej istej farby. Bola to ušľachtilá duša, dobrodinka celej farnosti. Neraz prispela na rôzne dobročinné účely hlavne pre deti, siroty. Keď sa do kostola kupoval z Čiech luster, venovala naň 150 zlatých. O dva roky zakúpila nový omšový misál a tesne pred svojou smrťou mu, ktovie po koľký krát, prispela zlatkami na nákup kníh pre školu aj farníkov.

-         Odpočívajte v pokoji, veľactená pani Vilma Névery! Aj so svojou maličkou dcérkou - poznal ten príbeh aj z rozprávania samotnej barónky. Sú rany, ktoré sa v materinskom srdci nikdy nezahoja.

-         Dôstojný pán, hľadám vás. Gazdiná ma poslali – pri bráničke do cintorína stojí muž  stredných rokov v šatách mestského strihu. Dvíha klobúk na pozdrav a ponúkne krivkajúcemu rameno. „Cestujem zajtra ráno do Trnavy. Nechcete poslať svätovojtešským list alebo odkaz?“

     -    Áno, áno. List mám rozpísaný. A po tebe môžem  poslať aj členské za náš spolok, aj milodar od grófa Pálffyho. Dobre, že si si spomenul, synku. Trápil som si hlavu, koho pošlem s peniazmi. List by som zveril pošte, ale peniaze? Ja sa do Trnavy dostanem až voľakedy na jeseň, keď sa vrátim z kúpeľov. Snáď budem vládať...

-         Pravdaže budete, dôstojný pán. Uvidíte, tam vás postavia na nohy.

-         V to sa úfam z celej svojej duše – kňaz hovorí namáhavo, tak obaja na chvíľku zastanú. Veď sa nemusia ponáhľať.

Oproti nim uteká dolu cestičkou skupinka šarvancov. Dvaja z nich poháňajú paličkou kovové obruče z kolies sedliackeho voza. Šikovne kľučkujú medzi čerstvými kravskými lajnami, vidno, obecné stádo sa tento týždeň pasie na Pomorinách.  Keď zbadajú pána farára s pánom rechtorom, spomalia, zrovnajú kroky, pozdravia: „Pochválen pán Ježiš Kristus!“

-         Naveky, chlapci! – prvý odzdraví pán rechtor Kubu a prebehne pátravým pohľadom po celej chlapčenskej skupinke. „ Maťo, prečo si nebol v škole? Už tretí deň?

-         Pán rechtor, mamka s tatom chodia na tovarich k Bulharom a babka sú chorá. Nevládzu s malými. Ja sa starám Ale úlohy si píšem. Ukážem im, keď prídem do školy – Maťove oči vyžarujú toľko čistej detskej pravdy. A možno aj štipku hrdosti, že si dokáže zastať domácu povinnosť skoro ako dospelý.

-         Keď je tak, dobre. Príď, keď budeš môcť. A úlohy prines!

-         Zbohom, chlapci!

-         Zbohom – pozdraví tichým hlasom aj dôstojný pán a lepšie sa oprie o rameno svojho mladšieho spoločníka.   

Dobre sa stalo, že ho sem, do Račišdorfu, dovial osud a či Božia prozreteľnosť. Keď umrel jeho priateľ, Ján Mirovszký, myslel si že takého všestranného, nadaného aj obetavého rechtora už obec nezíska. Veď nebohý Janek bol nielen schopným učiteľom, ale aj organistom, kostolníkom, zvonárom. Cvičil chlapcov i mládencov v zborovom speve, v hre na hudobné nástroje. Nebolo v dedine dvora, z ktorého by nepoznal jeho obyvateľov. Krstiny, svadby, pohreby – len zriedka sa obišli bez neho.

Umrel v tom roku, keď on – Móricko / Janek jediný ho tak prezýval, keď bok po boku stúpali pomedzi vinohrady až do lesov nad nimi alebo sedeli v hosťovskej izbe a radili sa o Matici, založenom Spolku sv. Vojtecha, debatovali o prečítaných správach z novín, novodošlých knihách. Založiť v obci knižnicu bol ich spoločný nápad aj vkladané peniaze.../ rozširoval farskú záhradu. Ešte mu radil, aké stromky a odrody viniča v nej posadiť. Smial sa, že prvý mušt z urodeného hrozna sprešujú o pár rokov iba oni dvaja, založia nové víno, vypijú z neho po prvom poháriku...

A potom – prázdnota. Smútok nad nenahraditeľnou stratou.

Prešlo šesť rokov a zrazu sa prihlásil na fare mladý muž. Ako dnes si pamätá – práve prišiel z vinohradu, v marci v ňom býva hojne roboty, a gazdiná mu vraví: „ Idú, otče, náš nový pán rechtor sú v kostole. Pekne hrajú“ – a skutočne, z kostola zaznieva neznáma krásna melódia. Čisto, presne, slávnostne. Utíchne a po nej iná, vedená bez basového sprievodu, pripomína spev cherubína, vznášajúci sa k nebesám.

On, prekvapený umením neznámeho organistu, oblečený len tak pracovne – v jednoduchej halene a nohaviciach, vpravených do čižiem, spoly zablatených, vystupuje, naplnený zvedavosťou, po schodíkoch k organu. Za klaviatúrou sedí mladoň – strojná postava, bujné vlasy. Na zvuk krokov pootočí hlavu a vzápätí vstane zo stoličky. „Dôstojný pán Alster? Dovoľte, aby som sa predstavil. Som František Kubu a prišiel som učiť na tunajšiu školu. Ak vám bude vyhovovať, môžem zastávať aj post organistu.

-         Hrali ste majstrovsky. Rád vám ho zverím. Len či prijmete iba skromný honorár? A často ani ten nie.

-         Zlatky sú síce dôležité, ale nie prvoradé – vraví mládenec s úsmevom

Podali si ruky a akýsi vnútorný hlas ubezpečil jedného aj druhého: Bude dobre. My dvaja si budeme rozumieť.

Život potvrdil, že áno. Mladý rechtor sa usadil v Račišdorfe a ujal sa nielen speváckeho zboru a dychovej kapely. Chlapi – hasiči si ho čoskoro zvolili za svojho predsedu v Dobrovoľnom hasičskom spolku. Dá sa povedať, že čo sa v dedine deje, všade ho volajú.

-         Francku, poseď si v kuchyni. Dopíšem list, zapečatím. Aby si nemusel ráno, dám ti ho o chvíľu. Pani Hedviga, ponúknite pána učiteľa moravskými. Snáď nám zostali od obeda?

Liečenie v Trenčianskych Tepliciach. Len málo sa naplnili nádeje chorého. V jeseni poznamenal do farskej kroniky: „Oči ostali nemocné, trhanie v údoch prestalo.“ Po tuhej zime 1892 – 93 sa Alster zápisom v tej istej kronike ponosuje: „ Ja som bol celú zimu nedobre. Ale Boh pomohol, lebo neboli pohreby, a tak som premohol zimu, ktorá dlho trvala.“ V jeseni toho istého roku zapisuje: „Vína nebolo mnoho, ale zato ovocia všeho druhu premnoho.“ A o sebe pridáva: „Cez leto som býval nezdravý, len kedy – tedy som sa cítil lepšie.“

V prednej izbe račišdorfskej fary je pusto. Nábytok vzorne uprataný, posteľ zastlaná. Na policiach sú vo vyrovnaných radoch poukladané knihy. Len jedna z nich – biblia – leží na pracovnom stole. Pri nej farská kronika dopísaná po stranu 379 a neveľká modlitebná knižka v plátenej väzbe.

Administrátor Gejza Sücz k nim priložil noviny – Národnie i Katolícke. Sú v nich nekrológy, verejná rozlúčka s račišdorfským pánom farárom, „mužom roduverným, učinlivým a obetivým“, ktorý po ťažkej chorobe tíško zosnul 7. októbra 1894.

Odpočinutie večné daj mu, Pane,

a svetlo večné nech mu svieti...

Polovica júna 2011. Chodníkom hore po Detvianskej ulici v Rači ide kŕdlik detí. Na začiatku Alstrovej ulice, tam, kde sa šíri do Námestia Andreja Hlinku, prejdú po prechode k Obecnému domu. O chvíľu už stoja v Račianskej pamätnej izbe.

-         Deti, kto z vás vie, ako sa volá ulica, po ktorej ste prišli sem, do Obecného domu?

-         Prosím, Alstrova – prekrikujú sa viacerí.

-         A viete, po kom ju pomenovali?

Iba niektorí druháčikovia vedia. Aj to celkom málo. Oplatí sa, najmä keď budú starší, rozpovedať im o Móricovi Alsterovi. Jeho život, jeho práca, jeho horlivosť v prospech slovenského národa, ale hlavne v prospech našej obce a jej vtedajších obyvateľov, veď žil a pracoval v Račišdorfe 33 rokov, celú polovicu svojho života, si to v plnej miere zaslúžia.