Potešenie a utrpenie zároveň

Stáva sa, že sprevádzam po Rači najstaršie deti z materskej školy. Ideme po historickej časti Rače a ja im rozprávam o tom, ako vyzerala naša obec kedysi dávno. Zvyčajne sa zastavíme aj pri Barónke, lebo je to jedna z dvoch budov v Rači, ktoré sú označené erbami.

Vysvetľujem detičkám, čo je erb, kaštieľ, kúria a moja myseľ mi po každé našepkáva – aj Vilmuška Névery mala toľko rokov, keď sa to stalo...odpočítavam roky...je ich práve 155...

Mladá barónka Névery ani nevedela, či sa má tešiť a či hnevať, keď sa jej manžel rozhodol vymeniť od cteného grófa Pálfyho neveľký kaštieľ blízko Prešporka za rozsiahlu vidiecku usadlosť neďaleko Rábu. Ale chcel mať svoju milú žienku pri sebe a dohliadať na jej krehké zdravie. Iba nedávno sa dočkali vytúženej dcérky a hoci barón by bol ešte radšej prijal syna, aj tak ho príchod dieťaťa potešil. Veď už ani nedúfali.

Neveľký kaštieľ sa však barónke hneď zapáčil. Pohodlné schodisko do horných izieb, veľké okná, vyzdobené stropy, ale aj honosný erb pálfyovského rodu dodávali sídlu nielen veľkolepý vzhľad, ale aj dôstojné pohodlie. A výhľad?

Z juhovýchodnej strany uzatvárali intimitu vidieckej usadlosti košaté koruny stromov z malého, ale príkladne udržiavaného parku a zo severozápadnej sa na obzore vlnili nevysoké vŕšky Malých Karpát. Na jar sa od nich šírila medová vôňa rozkvitnutých agátov, čiernej bazy aj divých ruží, začiatkom leta vôňa kosenej trávy a rumančeka, podvečer zaznievalo spod lesa cvrlikanie svrčkov, zo sedliackych dvorov priniesol letný vetrík kikiríkanie kohútov aj husí gagot, veselý krik detí aj pravidelné vyzváňanie zvona z kostolnej veže.

Aj služobníctvo sa jej zapáčilo. Najmä kuchárka, statná Mariška – néni, možno aj preto, že rozumela maďarskej aj nemeckej reči. Vraj za mladi chodievala do žatvy na Dolnú zem aj do Rakús, tam sa rečiam podučila. A keby len rečiam, ale aj jedlám. Veru, také halászlé, ale aj somloi halušky, aj biele čušpajzy alebo ovocné studené polievky varila ešte lepšie ako kuchárka Rézi u barónkiných rodičov.

Dobrá vidiecka strava a čistý vzduch urobili svoje. A možno aj naplnené materstvo. Rozkvitla pani barónka ako nikdy predtým.

A jej dcérka? Také malé, veselé žihadlo. Prešli dva-tri roky a už najradšej behávala malá baronesa s ostatnými, aj keď vidieckymi deťmi, hrávala sa s nimi v neďalekom potoku aj na neveľkej lúke pod lesom. Zbytočne ju veľkomožná pani matka dala ráno vyobliekať do vyhladených naškrobených šatočiek, už na obed vyzerali všelijako a k večeru by sotva niekto uveril, že boli ráno vyhladené a čisté. Nepomohli mamuškine tresty, nepomohli výmeny vychovávateliek ani apuškovo naoko prísne dohováranie. Dievčatko pozeralo na ctených rodičov veľkými veselými očami, prikyvovalo hlávkou, ale za vysokým múdrym čelom sa už rodilo ďalšie šibalstvo.

Na Vianoce roku Pána 1853 dostala mladučká barónka svoje prvé knižky. Bavilo ju brať apuškov monokel a prikladať ho k písmenkám a obrázkom. Niekedy sa písmenká zväčšovali, inokedy zmenšovali, raz boli presné a raz rozmazané. Fungovalo to aj na chrobáčiky a kvietky, keď si ich priniesla domov z prechádzky. Raz jej komorná Neli ukázala, ako sa dá kvietok vložiť do modlitebnej knižky a vylisovať. Od toho času zakladala Vilmika do svojich kníh rôzne pekné kvietky.

Vincko, najmladší syn kuchárky Marišky, jej zase ukázal, ako uspať vodičkou, čo divne zapáchala a pekne horela, rôzne mušky a chrobáčiky. Bolo to kúzlo nad kúzla! Ale iba dovtedy, kým si nezmyslela Vilmika zobudiť zo sna krásneho červenohnedého motýľa. Nešlo to! Nedalo sa. Nepomohli ani slzičky, kotúľajúce sa po ružových líčkach, ani tichá modlitbička, ktorú dievčatko odriekalo nad navždy uspatou krásou. Plač a plač, hotové slzavé údolie!

Pomohol až mladý kočiš Urban. Vzal plačúcu Vilmiku na ruky a po prvý raz vysadil na poníka. Od tej chvíle nepoznala maličká baronesa krajšiu zábavku. Len tak vysadnúť na poníkov chrbát a niesť sa po dedine, popri potoku, medzi vinohradmi, aj do lesa.

Hlavne apuško ju takto brával. Vysadol na svojho grošovaného žrebca a dal osedlať aj poníka. O chvíľu už obaja jazdci mierili na konských chrbtoch tam či onam.

Leto roku 1855 bolo neobvykle horúce a suché. V polovici augusta už padali žlté listy zo stromov, suchá tráva šuchotala na brehoch potoka. Akéhože potoka ? Len tenká stružka vody merala potočné dno od jednej plytčiny ku druhej, skrývala sa pod lopúchy, len-len zaschnúť.

Až do konca augusta zostala pani barónka v Itálii pri mori. Komu by sa chcelo do letného sucha? Pána baróna privolali domov občas povinnosti, ale nikdy sa nezdržal dlhšie ako dva-tri dni.

Iba na sklonku leta dostala Mariška – néni očakávaný príkaz – pripraviť dom a hlavne kuchyňu na príchod pánov aj maličkej barónky. Hneď bolo v celom kaštieli živo. Aj na dvore, aj v parku. Kone dostali nové postroje a Mariškin syn Vincko, ktorého pán barón iba v máji ustanovil za druhého štolbu, vyčesal grošovanému aj poníkovi hrivy do úhľadných vrkočov.

A dobre urobil, lebo hneď v prvý večer po príchode do kaštieľa vyšli si barón aj jeho malá dcérka na okružnú jazdu okolo vinohradov.

Idú koníky, kopytá cvendžia o skalistú cestičku. Okolité vinohrady ponúkajú pestrú paletu farieb aj dozreté strapce hrozna. Pri najvrchnejšom rade viniča, celkom pod lesom, sa im ukláňa hájnik Vendelín.

Veľactený pán barón, kedy ráčia prikázať oberačku? Hrozny sú už zrelé a sladké. Pozrú sa, čo robia s nimi škorce aj osy – hovorí a podáva do barónových rúk veľký strapec. Lenže zo strapca je hodná chvály sotva polovička. Tá druhá – až bôľ pozrieť – vyďobané, vycuckané bobuľky...

Suché leto, hotová pohroma – aj hady sa premnožili. Len toť, nedávno, ma div jeden nepoštípal. Vyhrievajú sa na slnku, aj pri potoku som ich zazrel. Nedávno poštípal had jednu ženu z Vajnor...

Barón podal strapec svojej dcérke a podurkal koňa. O chvíľu boli v lese. Príjemný podvečerný chládok pod vysokánskymi stromami zahnal aspoň trochu od obidvoch horúčosť aj smäd. Vilmika dozobkala sladké bobule a už-už si chcela obliznúť pršteky oj dlaň, celé lepkavé od šťavy.

Ale, ale, čo to robíte, Fräulein? – vraví barón so smieškom v očiach aj hlase. Podáva maškrtníčke bielu šatôčku: „ Veď už ste veľká!“

Začervenala sa Vilmika a popchla poníka do strmšieho kroku.

O deň – o dva začala oberačka. Chlapi, ženy, deti – celá robotná Rača vyšla do barónskych vinohradov. Len čím skôr pozbierať voňavé sladké zlato, sprešovať ho a dať kvasiť. Iste bude toho roku tuhé, voňavé víno.

Aj Vilmika pomáha. Chvíľu ju baví ukladať veľké lepkavé strapce do kadičiek, ale práca je stále rovnaká. Nepáčia sa jej ulepené prsty a dlane – hneď si zmyslí na neďaleký potok. Zbehne briežkom a je tam. Poumýva si ruky v malej vodnej tôni, poutiera o sukničku a už sa štverá opačnou strminou do tieňa stromov.

Vo vinohrade si veru nikto nevšimol jej zmiznutie – veď mohla byť práve na inom konci, v inom riadku – taká všadebolka! Až večer, keď sa pobrali všetci domov alebo po večernej robote u pánov, začala sa zhánka.

Kde je baronesa, kdeže je?

Vo vinohrade ju kde–kto videl, ale kam sa pobrala? Zrazu je celý kaštieľ, celý dvor na nohách. Barón aj dvaja – traja mládenci už vychádzajú na koňoch a mieria späť ku vinohradu. Barónka a všetky slúžky prezerajú izby aj kúty i kutice v kaštieli, záhradník so ženou prehľadávajú park.

- Vilma – Vilmika!!! – nesie sa volanie všade naokolo. Veľkomožná pani barónka sa rozbehli k malému oltáriku s kľakadlom vo svojej spálni. Modlia sa, úpenlivo vzývajú Matku Božiu, aby pomohla, ochránila dievčatko...

Zrazu je všade navôkol hrozné ticho. Akoby zamrelo všetko živé – stromy, zvieratá, ľudia. Len zvon na kostolnej veži odbíja večerný čas. Barónka cíti, ako padá na ňu to trýznivé ticho aj ten hlas zvona – nevládze urobiť ani krok...

Umrelo jej šťastie. Jediná krásna milovaná dcérka. Hájnik ju našiel, skôr jeho verný pes, ležať na neveľkom rúbanisku. Na rúčke malá, a predsa hrozivá ranka svedčí o nešťastí, tvár a telíčko sú mŕtve, meravé.

Ktovie, ako sa to stalo? Prečo vretenica zaútočila? Musela vypustiť veľkú dávku jedu, keď smrť nastala tak rýchlo. Chúďa dieťa, nik mu nemohol prísť na pomoc. Keby sa len nebolo odtúlalo, keby ho len boli viacej strážili...

Výčitkám a smútku nebolo konca – kraja. Ako čierny závoj zahalil na celé desaťročia srdcia nešťastných barónskych rodičov.

Na račianskom cintoríne neďaleko kostola aj v našich časoch ľahko nájdete dva barónske pomníky. Na ľavom z nich je vytesaný nápis:

„Tu odpočíva VILMA NÉVERY, barónka, potešenie a utrpenie zároveň, narodená 28. decembra 1849, zomrela 21. septembra 1855.

Pravý pomník pripomína, matku nešťastnej Vilmiky, barónku Vilmu Frides – Névery, ktorej osud vymeral ešte dvadsaťpäť rokov života, poznačeného smútkom za milovanou dcérkou.

Fotografie zapožičané z fotoarchívu p. Ľudovíta Havloviča