Tiché kroky po chodníkoch v cintoríne. Všade záplava kvetov... obrovské kríčky chryzantén, venčeky, ikebany... čudesná smutná krása. Zdobíš hrobček – tak po svojom – a viem, radšej by si pristal mať čarovnú moc a vrátiť čas o odpočítaný dlhý počet dní aj rokov do chvíľ, keď tu boli ešte s nami, keď ešte nemal čas čiernu pásku rozlúčenia.
Možno by bolo ináč, možno by bola príležitosť všeličo dopovedať, vysvetliť, viac sa tešiť, viac byť jednoducho spolu... Práve sa rozhorela sviečka, kahanček – posol našich vnútorných odkazov – im, jej, jemu - ale aj životu – živým – sebe... tam, týmto smerom ešte máme príležitosť aj možnosti ...
Vo večernom tichu
plamienky ožívajú,
svetlušky spomienok
sŕdc sa dotýkajú -
Otvárajú dvierka,
všednosťou zapreté
Zobúdzajú smútok
v sivastom habite
Vyplavia slzu,
pozdnú sestru lásky,
pohladia teplou vlnou
zadumanú tvár...
Sviečočky – svetlušky,
pomôžte mi, prosím,
prekonať trpkosť,
zmierniť žiaľ
Človek roky privyká
na hru osudu –
Nepýtať sa,
prečo je to tak?
Však straty bolia,
nehoja sa rany –
Nezaplníš miesta
po blízkych, drahých,
keď si ich mal rád,
naozaj rád - - -
ludo...
OdpovedaťOdstrániťveľmi pekné, vyjadrila si prežívané pocity a spomienky, ktoré sa
nám dostavia v týchto dňoch pri návšteve posvätných miest večného odpočinku.Vďaka.