Prečo má kríž za Slalomkou také meno

„Ej, hory, hory, hory čierne!

Ej, neraz som ja prešiel cez ne.

Ej, neraz, nedva nevečeral,

ej, ani doma nenocoval...“

Ktovie, kde sa zrodila táto pieseň? Kto si ju prvý spieval a dal jej onú zádumčivú melódiu? Veď Slovensko je na hory bohaté. Aj k našej Rači sa jedny skláňajú zo západnej strany. Keď o ne človek oprie zrak, len občas pochytia čiernu farbu. Väčšinou bývajú modré alebo sýtozelené, v jeseni sa po nich rozleje oker a červeň a potom zhnednú, zosivejú, zosinejú. Ale keď za ne zapadá slnko, vždy, v každej ročnej dobe, dostanú celkom nakrátko červenú alebo zlatú korunku. Alebo je to čipka, uháčkovaná zo sporých slnečných lúčov? Keď sa stratí, hádžu hory na najbližšie vinohrady už len sivasté dlhé tiene.

Akoby do nich ukrývali staré, zabudnuté príbehy. Veď sa ich toľko stalo! Lež pamäť nášho kraja uchovala len niektoré, zapísané v názvoch studničiek, vŕškov-tvrdošov, dolín, skromných pamätníkov.

Z diaľky sa hory zdajú tiché, plné pokoja. Ale je to iba zdanie. Vojdeš do nich a vidíš, že sú plné uzučkých potokov, prudkých zrázov, neveľkých plošín, krivolakých chodníkov aj širších kamenistých ciest. Odjakživa to tak bolo. Cez hory nad Račou sa chodilo i chodí na Biely kríž aj Kolibu, do Mariatálu aj na Devín, do Marianky, iným smerom k Neštichu aj na Biely Kameň. Kde len všade?

Kedysi chodili cez hory tovarichári aj kopáči za robotou, skrývali sa v nich zbojníci i vojenskí zbehovia, striehli na zver poľovníci aj pytliaci. Furmani z nich zvážali popílené hrubé kmene stromov, deti a ženy znášali v noškách haluzinu . A keď dobre poprší, tak aj dnes možno z nich priniesť za košík hromadzinek alebo jedlé bedle či iné chutné hríby. Dávnejšie sa dalo v hore stretnúť jazdca na koni alebo furmanský voz a dnes? Cyklistov, autá, motokáry aj motorky, v zime lyžiarov aj vytrvalých bežcov či bežkárov. Možno sa niektorý z nich zastaví povyše Slalomky pri Horvátovom kríži. Aj keď nevie, prečo má kríž práve také meno.

Foto a popis: Ľ. Havlovič: Rača, 2002

Stalo sa to v zime roku 1948. Tak ako predošlé leto 1947 potrápilo ľudí veľkým suchom a následne slabou úrodou na poliach a vinohradoch, zima zosypala na celé Slovensko záľahu snehu. Spôsobila problémy v zásobovaní i doprave. Prvé roky po druhej svetovej vojne boli v celom znova utvorenom Československu politicky aj spoločensky rozkolísané, drsné. A tak extrémne výkyvy počasia znášalo obyvateľstvo o to ťažšie.

Nie však deti a mládež. Mladosť ľahko nájde radosť a zábavku. Chce za každá cenu vydávať zo seba pozitívnu energiu a chuť do života. Preto hľadá možnosti, ako ich uplatniť – v kultúre, športe, zábavke? Po vojne sa zrazu ponúkalo toľko možností! Veď bol mier, sloboda, perspektívy! Kde tam starosti dospelých?! „Na tie bude čas neskôr, keď budeme v ich veku. My, mladí, riešime, čo teraz? V tento deň. Práve v danej chvíli...“

Bolo ráno, 24. februára 1948.

Na neveľkej račianskej železničnej stanici je čoraz veselšie, hlučnejšie. Nevadí, že mrazivo, štipľavo, so závejmi snehu. Nevadí, že zafúkalo koľaje. Práve naopak! Keď nechodia vlaky, nedá sa cestovať do školy!

-         Hurá, decká, máme voľný deň!

-         Ani netreba ospravedlnenku od Hlaváča. Postačia správy v novinách a rozhlase.

-         Poďme sa lyžovať!

-         Vieš, aké to bude na Slalomke?

-         Toto je ale prašák! Budeme sa zabárať.

-         Nevadí. Keď bude treba, tak ho udupeme, vyjazdíme.

-         Tak o koľkej?

-         Čo ja viem, o hodinu? O dve?

-         Dobre, zídeme sa u Kocmundu. Ako vždy.

-         Tam si dáme preteky.

-         Len tak, nezáväzne... Však sa uvidí!

Račianski učni aj študenti sa v hlúčikoch trúsia zo stanice. Keď sa nedá cestovať do Bratislavy (v školách mali prívlastok – vlakári), treba využiť nečakaný voľný deň čo najlepšie.

-         Ivan, dávajte si pozor! Buďte v hore všetci spolu a ty neprepínaj! Vieš, že si bol nedávno chorý. Tu máš čaj. Daj si ho do chlebníka. A keby sa rozsnežilo, vráťte sa čím skôr domov! Počuješ? Prosím ťa, daj na seba pozor! Aj na brata.

Ivanova matka by povedala ešte zo desať príkazov a rád, ale synovia sú už vonku a pridávajú sa ku skupinke kamarátov. Celá ulica sa ozýva ich hlasmi a smiechom. Nejdú takto po prvý raz. V lete pešo alebo na bicykloch, v zime na lyžiach – tak ich – jej synov a ich kamarátov – poznajú račianske hory. Privrela bráničku a vošla do domu. Striaslo ju od zimy, nuž sa rýchlo pobrala do kuchyne ku svojej robote.

V horárni U Kocmundu je v čase obeda živo, veselo. Horár Štefan Kocmunda, rodák zo Sv. Jura, býva na takéto situácie zvyknutý. Veď si v horárni aj vydelil jednu z izieb pre hostí. Mladí rozjarení lyžiari si sadajú za stoly a on im spolu so ženou nalieva do hrnkov horúci čaj.

-         To sa vám žije, kamasi, keď vlaky zafúkalo! Žiadna škola, žiadne päťky – to je život! Čo?

Dávajú hostiteľovi so smiechom za pravdu. Popíjajú čaj a delia si navzájom skromné desiate. Chutia lepšie ako v škole. Potom sa podľa lyžiarskej zdatnosti dávajú do skupín a určujú si, dohadujú sa o vhodných trasách. Život v skautskej komunite má svoje pravidlá a oni sa im skoro podvedome podriaďujú.

-         Poďme!... Ide sa!... Kým je pekne... čo keď zase začne padať? Alebo fujačiť!

-         Veru, veru, chlapci! Držte sa spolu. A za svetla domov. Hora je v zime zradná. Keby niečo, viete, že som tu –

Horár Kocmunda nešetrí radami. Má týchto račianskych chlapcov a mládencov rád. Hlavne skautov. Sú síce veselí, hluční, ale poriadni. Vedia, ako sa v hore správať.

Ivanovi lyžovačky stále nie je dosť. Veď v ostatnom čase sedel len pri knihách. Celé skúšobné obdobie. Darmo ho kamaráti volali von. On chcel mať skúšky na prvý krát za sebou. Dni a noci si tlačil do hlavy latinské názvy a popisy kostí a svalov. Ech, medicína! Ktovie, či dobre volil? Otec ho presviedčal na právo. Ale aj tam je učenia nad hlavu – paragrafy, zákony, nariadenia...

-         Poďme na Biely Kríž! – navrhne a ani nečaká na kamarátovu odpoveď. Zabočí tým smerom a už zanechávajú jeho lyže v sypkom snehu hlbokú stopu.

Je mu ľahko, veselo na duši. Veď má zimný semester za sebou. A letný? Ten ešte ani nezačal. Lyže sa ľahko kĺžu po snehu, dobre si ich navoskoval. Cíti sa voľný ako vták, len ďalej a ďalej! Lyžovačka je ten najsprávnejší oddych. Ak bude pekne, pôjdu aj zajtra. Aj pozajtra...

Mladý medik ani nepostrehol, že sa vzhľad okolia náhle zmenil. Potemnelo v hore, veselé pásiky slnečných lúčov už nezobúdzajú na snehu žiarivé iskričky. Rozpálenú, trochu spotenú tvár mu ovanul studený vietor. Vetvy stromov sa rozkývali, kde-tu sa z nich zošuchol obláčik prachového snehu. Obzrel sa po kamarátovi.

-         Pridáme. Tuším sa kazí počasie – zakričal, ale vietor vzápätí roznáša jeho slová a zamotáva ich do snežného závoja.

Najprv to boli iba drobučké zrnká snehu, čo sa roztancovali v rastúcom vetre. Ale o pár minút sa už menia na veľké a ťažké snehové chumáče. Zapĺňajú vzduch okolo ťaživým bielym chaosom.

-         Len nestratiť cestu! Len sa nezamotať! Nezapadnúť!

Obaja lyžiari si zrazu uvedomujú, do čoho sa dostali a z čoho musia v zdraví doraziť domov. Ivan sa rozhodol zmeniť smer - už nie na Biely kríž, radšej do Rače. Ku kostolu, čím skôr! Lenže kadiaľ? Ako? Zastal, chcel sa zhlboka nadýchnuť, keď vtom...

Pocítil ostrú bolesť a nie, a nie chytiť dych. Možno pre vietor?! Chce sa zvrtnúť chrbtom k ostrým bičom vetra, ale lyže mu to nedovoľujú. Zohol sa k viazaniu – len čím skôr sa z neho vyslobodiť...

-         Bože, len sa nadýchnuť! Len sa nadýchnuť...

-         Ivo, preboha, čo ti je? Prečo si skladáš lyže? Musíme ísť! Čo ti je? Čo sa ti stalo? Ako ti mám pomôcť? Čo mám robiť? - bezradne sa skláňa nad kamarátom, hľadí cez bičujúce snehové chumáče na jeho blednúcu tvár. Je zúfalý, premkýna ho hlboký strach.

-         Už je dobre. Len som strašne unavený. Kamarát, ja tú cestu dolu nezvládnem. Musíš sám! Ja tu zatiaľ...takto – zavrávoral, klesol ku kamarátovým nohám.

-         Neblázni, Ivo, preboha! Vzchop sa! Nenechám ťa tu samého.

-         Nevidíš, že nemôžem? Prosím ťa, choď! Choď!

-         Dobre, privediem pomoc. Viem, kde sme. Poď, tuto pri strome ťa ľahko nájdeme.

Dovliekli sa ku stromu. Teri zabodol Ivove lyže do snehu, zhodil so seba vetrovku a urobil z nej zástenu. Takto bude Ivan krytý pred nápormi vetra, nezafúka ho.

-         Je mi dobre, starý. Už aj teplo. Neboj sa, vydržím, kým prídeš... Ivan vravel čo možno najpokojnejšie, presvedčivo, hoci sa predošlá krutá bolesť opäť vracala. „Nech sa zachráni aspoň kamarát. Nech tu, preboha, nezamrznú obaja.“

-         Choď už, bež! Uvidíš, vydržím –

V snehovej fujavici spúšťa sa k dedine mládenec. Chvalabohu, už toľko nesneží a on sa má ako orientovať. Musí rovno na faru k Ivanovmu strýkovi a potom k doktorovi Hlaváčovi a potom ... čím skôr musia kamarátovi na pomoc... aspoň piati, šiesti...

Ivan si oprel hlavu o hladký kmeň stromu. V tancujúcich snehových vločkách, čo vírili v celom tmavom priestore pred ním, akoby zahliadol akúsi tvár. „Ivan, dávajte na seba pozor...“ pripomenul sa mu mamkin hlas. A potom aj brat – „Dúfam, že on je už doma... aspoň on... ja?...“ v tej chvíli pochopil celú svoju bezútešnú situáciu: On už nie... on už... nie...

-         Mamka, otec, prepáčte...

Od Rače nadránom 25. februára 1948 stúpa k horám skupinka chlapov. Náhlia sa, brodia v hlbokom snehu. Len čím skôr! Len čím skôr!

Lenže Ivanovi už nebolo pomoci. Smutný ľadový anjel ho prijal do svojho náručia.

Smútili sa svojím starším bratom račianski skauti, smútila jeho blízka rodina, smútila celá obec. V kostole sa pri jeho otvorenej rakve striedala po celý deň čestná skautská stráž. Aj najmladší skauti – vĺčatá – si považovali za povinnosť zapojiť sa do tejto smutnej rozlúčky. Horeli sviece, pribúdali vence a smútočné kytice. Prečo sa to len muselo stať? Škoda, veru škoda mladého života, škoda dobrého kamaráta.

Kamaráti, odchádzam

Anjel bieleho ticha

roztvára bránu dokorán

V nej sa moja cesta

v diaľke tratí

Nechoďte za mnou,

tam musím sám

Však srdce moje

nechávam tu, s Vami

Veď som blízkych svojich

a život

nadovšetko miloval.

Už nik v Rači nevie, už si nik nevie spomenúť, ako sa zrodila tá myšlienka, nápad. Ale hneď dostal krídla a realizoval sa. Beni Luknár z Rostovskej, jeden z vtedajších račianskych majstrov – stolárov vyhotovil kríž. Veľký a ťažký – aby v horách dlho vydržal. Račianski skauti ho na jar roku 1948, keď po celom chotári bohato kvitli kočičky a snežienky, vyniesli na vlastných pleciach hore. Až k tomu miestu, kde ich brat Ivan vydýchol posledný krát.

Za zvukov skautských piesní osadili najstarší skauti kríž, počas rozlúčkovej pietnej piesne sa rozhoreli pri jeho päte kahance a sviečky. „Blíž, k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž...“

-         Ivanko, Ivan! Takto tu zostaneš s nami! Odteraz každý, kto sa pri kríži, na tomto mieste zastaví, spomenie si na Teba. Aj nato, čo sa ti stalo. Bude to Tvoj – Horvátov kríž.

Z archívu Romana Feketeho

Pretieklo už plných 66 rokov. Horváthov kríž možno nájsť na turistických mapách nášho račianskeho okolia. Ale kto si ešte pamätá, kto si spomenie na mladého medika Ivana Horváta, skauta z Rače, ktorý tu tragicky zahynul? Zomrel na slabosť srdca, vyčerpanosť a podchladenie v mrazivej noci z 24. na 25. február 1948. Česť jeho pamiatke!

Bratislava-Rača, 8. 8. 2014

Podľa dostupných literárnych prameňov ( Ľ. Havlovič: Rača, 2002, Račiansky skautský časopis 1948) a zo spomienkového rozprávania Ivanových súčasníkov spracovala: Dobroslava Luknárová.

Poznámka k dostupnej dokumentácii: V dobových dokumentoch sa pri mene tejto rodiny, vrátane farára Ľ. Horvátha, vyskytujú dva druhy zápisu priezviska: Horváth aj Horvát.

Podnet na obnovu kríža a celé riešenie tohto projektu až po slávnostné odhalenie iniciovala a organizovala: Gabika Slivová.

Kríž vyhotovil račiansky rezbár Karol Križanovič.

Kríž bol p. K. Križanovičom osadený 6. 8. 2014

Prvý kríž z roku 1949 na pôvodnom mieste (fotografiu poskytol Ľ. Havlovič)