Je piatok...

Je piatok, koniec prvej májovej dekády. Blíži sa poludnie. Práve som vystúpila z električky a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Začujem bujaré trúbenie, veselé pokriky aj pokus o hlasitý spev.

„Vari nejakí fanúšikovia? Kam sa rútia tak skoro,  na ktorý štadión? Veď ani nevydržia do začiatku zápasu, keď sú už teraz takí rozbehnutí...“ rozmýšľam so štipkou pobúrenia. Vtom sa ozve obdobná trúbka a či klaksón tesne za mnou a z oboch strán ma predbieha skupina mladých. Poslední nesú – veď je to tableau?! Aj ďalšia skupinka mladých neďaleko Tesca sprevádza nosičov tabla a vyzváňa odušu na rôznych zvoncoch a zvončekoch...

Veru! Už som v poznaní doma: „Veď je máj! Čas akademického týždňa a po ňom maturity! Prečo ma to hneď nenapadlo?“

Pokúkam po nastávajúcich maturantoch a zdajú sa mi veľmi, veľmi mladí. Vari sme aj my boli takí? – pýtam sa v duchu a zalieva ma tichá vlna nostalgie. Asi áno, veď nám bolo iba sedemnásť – ešte menej ako tým dnešným... moja osobná filmotéka spomienok už vybrala správne „pomyselné DVD“ a som v našej dávnej jedenásťročenke a práve chodíme z triedy do triedy a lúčime sa. Potom zamierime do mestského parku a „debatíme“ o príprave na skúšky, kto má kedy a kam prijímačky, kto už má zahovorené miesto v budúcom zamestnaní. Je nám jasné, že stojíme pred veľkou zmenou v našich životoch – ktovie, čo nám prinesie- - -

Priniesol, hojne nadelil. Dávno ma posunul od maturity inam, ale aj tak si dokážem vybaviť tie chvíle. A hlavne onen pocit doslova osudového očakávania – čo bude? Ako bude? Pravdepodobne sprevádza aj dnešných maturantov, i keď sa lúčia trochu hlučnejšie a s väčšou recesiou ako my. Nuž, nech sa im podarí –  maturita, aj vstup do života dospelých. Ako kedysi mne a mojim spolužiakom.

Májové týždne –

rozmarná doba:

Čas maturít,

jarného nepokoja.

Všetko je plné slnka,

vôní, snov,  nádejí –

Len fúkaj, podúvaj,

vetríček májový!

Štrúdlička mladých

s tableom na čele –

Rozbehnuté sny –

päť minút z nedele.

Päť minút  z nedele?

Pred nimi je celá –

A naša, spolužiaci,

kam sa len podela?

Však máj je plný slnka,

vôní, snov, nádejí –

Tak fúkaj, podúvaj,

vetríček májový.