Idem v Krasňanoch po známej ulici. Pred chvíľou krátko spŕchlo, hoci
obloha nie je celkom zatiahnutá. Je sivo, zimomravo. Inak ako včera,
predvčerom, keď sa slnko smialo od ucha k uchu a teplota ovzdušia sa
dvíhala nad desiatku. Pravda, o tomto čase by mohol byť aj sneh, ale
túto zimu sme si ho naozaj „neužili“. Hoci všelikde inde ho mali aj vyše hlavy.
Roztatárené počasie - bez zaužívaných zvyklostí, bez zbožných prianí detí
posánkovať sa, zalyžovať si, vyguľovať sa do sýtosti. Dumám nad prešlou
zimou-nezimou, možno aj trochu smútim... Zase prší, trúsi sa drobný dážď.
S nevôľou roztváram dáždnik, pridávam do kroku.
A tu, nádherný jarný obraz – smejú sa na mňa z malého stromčeka
aj kríčka – maňušky, barišky, kočátká... ako ich ešte ináč volajú? Nežné
drobučké, mäkulinké. Pripomínajú miniatúrne mačiatka skrútené do klbôčka.
Stojím v daždi a dotýkam sa ich prstami: Vitaj, vitaj, prvý pozdrav
Jari! Vyvolalo ťa slniečko? Aj ty sa ponáhľaš do teplých dní?
Cítim, že sa aj vo mne prebúdza jar – mizne pochmúrna nálada, aj dážď ma
prestal rozčuľovať. Všímam si holé konáriky kríkov, ktoré lemujú z jednej
strany chodník – veď sú plné púčikov! Ešte celkom drobučkých, ale už nemajú
zimnú neutrálnu sivosť. Farbia sa do jemných pastelových farieb.
Blížim sa k vŕbe. Pred tromi rokmi ju vypílili, ale ona nanovo
vyrašila a už je z nej na vzhľad trochu čudný, ale predsa len strom. Hľa,
jej hriva je veselá, žlto-zeleno-okrová . Hojdá sa vo vetríku, nechá sa zmývať
dažďom. Ale mne sa zdá, že počujem jej tichý smiech: Je tu jar, je tu jar...
pozrite, ako sa teším...
Teším sa aj ja. Skúmam cestou domov nepatrné jarné volania – spev drozdov,
hravé prelety vrabcov z kríka na krík aj zurčanie neďalekého potoka.
V nose ma šteklí vôňa vlhkej zeme a v mysli už splietam poradie
jarných prác na našej záhradke. Hoci je v nej ešte mokro, už som začala
s rezom viniča aj stromkov. Toho roku budú potrebovať lepšiu prevenciu
proti škodcom, keď nám mráz nepomohol, ako sa to od neho očakáva. Aj
s machom bude treba bojovať... spriadam svoje záhradkárske predsavzatia...
Prestalo pršať. Obloha je plná bizarných oblakov – čierno šedých aj celkom
bielych. Chytajú lúče slnka a ono ich búrlivo „machlí“ teplými odtieňmi.
Pridáva im široké okrajové čipky sfarbené do oranžova, žlta, ružova... hotový
romantický akvarel!
Aj v našom byte kraľuje slnko. Napĺňa priestor zo západnej strany
najprv ružovkastým a potom červeným svitom. Stojím na balkóne, neviem
odtrhnúť zrak od prírodnej scenérie. Veru tak – rozbieha sa jar. Ktovie, aká
bude? Hoci v základných zákonoch je to stále o istom zabehanom rytme
o zákonitostiach, ktoré sú doložené mnohými pranostikami,
o očakávaniach, ktoré sa v hlavných črtách vždy naplnia.
Škoda, že ľudské zákony aj štýl nášho človečenského života nemá takú
pravidelnosť, ako príroda. Nedá sa spoliehať na to, že po bielom príde
ružovo-žlto-zelené a potom letno-slnečné, atď. Ani presne nevieme, čo
príde. Možno vieme, čo by sme chceli, ale ako k tomu dôjsť, čo preto
urobiť? V našom ľudskom svete platia (neplatia?) zložité zákonitosti... či
chceme alebo nechceme, sme ich súčasťou. A preto nám nie je a ani
nemôže byť jedno, čo sa v našom ľudskom svete deje. A to nielen
niekde celkom blízko okolo nás...
Ilustračné foto – internetový zdroj
0 comments:
Zverejnenie komentára